„Všimla si si, čo je tu zvláštne?“ pýta sa ma vysmiaty taxikár, kým čakáme na zelenú po ceste z&nbsp;letiska pri Rangúne. „Nie, čo?“ pýtam sa, lebo počas prvých minút som si nevšimla žiadne dramatické zmeny v&nbsp;porovnaní so susednými krajinami. „Nemáme tu motorky! Je to zakázané,“ odpovie taxikár výbornou angličtinou, ktorú pochytil od turistov. Zatiaľ čo za obmedzením motoriek vo vietnamských veľkomestách je environmentálny problém, odpoveď na tú istú otázku v&nbsp;Rangúne nie je jednoznačná. Najpopulárnejší dopravný prostriedok Juhovýchodnej Ázie zmizol z&nbsp;bývalého hlavného mesta Mjanmarska v&nbsp;roku 2003 bez oficiálneho vyjadrenia. Jedna verzia hovorí o&nbsp;smrti generálovej dcéry počas nehody na motorke, iná zase o&nbsp;agresívnej urážke generála členmi gangu, ktorí ušli z&nbsp;miesta činu len vďaka tomu, že boli na skútri.

Po zákaze motoriek v&nbsp;Rangúne autá nezaplavili mesto zo dňa na deň. Do roku 2011 sa na cestách mohli pohybovať len importované autá členov armády alebo štátnych firiem. Zápchy mestu nehrozili. Až do momentu, keď si vďaka novému zákonu mohli zadovážiť auto aj bežní smrteľníci. S&nbsp;výnimkou tých, ktorí zákaz jazdy na skútri znášali najhoršie a&nbsp;ktorí na nové auto nemali, teda farmárov a&nbsp;mototaxikárov. Dnes čoraz viac obyvateľov Rangúnu a&nbsp;okolia zákaz ignoruje. 

Radšej zaplatia pokutu či úplatok, ktorý mjanmarskí policajti neodmietajú. Boj o&nbsp;vrátenie motoriek do ulíc sa podobá jazde na húsenicovej dráhe. Autority chcú nelegálne jazdy minimalizovať, no v&nbsp;hre sú gangy, ktoré útočia výlučne na motorkách. A&nbsp;tak sa namiesto benevolentnejších pravidiel pritvrdzuje. Od novembra 2021 platí v&nbsp;regiónoch Mándalej, Sagain a&nbsp;Taninsari zákaz jazdy dvoch mužov na motorke súčasne a&nbsp;nie je povolené ani to, aby za ženou vodičkou sedel muž. V&nbsp;meste Kawhmu uplatnili úplný zákaz motoriek. Porušenie nariadenia sa trestá zastrelením.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z KRAJINY PLNEJ KONTRASTOV NÁJDETE V GALÉRII

Komu rebelantstvo a&nbsp;riskovanie vlastného života nestojí za to a&nbsp;môže si to dovoliť, ten volí možnosť prepravy taxíkom, autobusom a&nbsp;vlakom. Po dvojtýždňových intenzívnych presunoch po krajine odporúčam hlavne poslednú možnosť. Autobusy sú síce o&nbsp;niečo lacnejšie, ale aj nadštandardne klimatizované, ako sa na Juhovýchodnú Áziu patrí. Vlaková odysea sa môžete začať už v&nbsp;Rangúne. Populárna okružná trasa mestom je dlhá 46&nbsp;kilometrov a&nbsp;medzi 39&nbsp;zastávkami prepravuje hlavne domácich –&nbsp;do práce, do školy alebo na tržnicu v&nbsp;Dy Nyin Gone. Vlak sa pohybuje mestom a&nbsp;neďalekými štvrťami, kde vás nečakajú žiadne „vau“ výhľady. Za tými treba ísť ďalej od Rangúnu.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Pri cestách vlakom po Mjanmarsku platí rovnaké pravidlo ako inde vo svete. Je jedno, akou triedou cestujete, v&nbsp;každej vás privíta rýdza ukážka bežného života rozličných sociálnych vrstiev. Môžete si vybrať z&nbsp;troch vlakových tried. V&nbsp;najlacnejšej, obyčajnej (ordinary) sa sedí na&nbsp;drevených alebo plastových (v&nbsp;nových čínskych vozňoch na trase Mándalej –&nbsp;Rangún) sedadlách. Vagóny obyčajnej triedy sa plnia najrýchlejšie. Mierne vyšší štandard má prvá trieda, kde sedíte na tých istých tvrdých&nbsp;laviciach, len vám k&nbsp;tomu dajú vankúšik. Najvyššia trieda (upper class) má mäkšie sedadlá, zato podobne ako obe nižšie triedy žiadnu klimatizáciu. Vyššiu triedu majú budhistickí mnísi podľa zákona zadarmo, čo aj využívajú. Do upper class cudzincov automaticky zaraďujú pri kúpe lístka. Nepredpokladajú, že by si niekto rád a&nbsp;dobrovoľne odsedel na drevenej lavici desať a&nbsp;viac hodín.

Ak sa vám žiada zažiť podmienky ordinary class, musíte o&nbsp;to požiadať na stanici vopred. Na dlhých trasách sa dá v&nbsp;Mjanmarsku prespať v&nbsp;takzvaných standard sleeper vozňoch vo štvorlôžkovom alebo v&nbsp;dvojlôžkovom kupé, prípadne v&nbsp;luxusnom vagóne (special sleeper) pre štyri osoby s&nbsp;vlastným umývadlom a&nbsp;toaletou. Nevýhodou je, že človek je v&nbsp;pohodlnom vozni uväznený, keďže sa odtiaľ nedá prejsť do reštauračného ani žiadneho iného vozňa. Vagón má totiž vlastný vchod. Pred piatimi rokmi boli prepychové vagóny dostupné len na trase Rangún – Pagán. 

Oficiálnu stránku železníc v&nbsp;Mjanmarsku by ste hľadali márne. Neexistuje. Lístky sa kupujú priamo na stanici. Miestenky na denné spoje jeden, na nočné tri dni vopred a&nbsp;na spoje počas hlavných festivalov ako Thingyan aj s&nbsp;mesačným predstihom. Viac dní na kúpu lístka si treba vyčleniť aj na najscénickejšiu jazdu v&nbsp;krajine z&nbsp;Mándaleja do Hsipawu, počas ktorej sa prechádza viaduktom Gokteik, vysokým sto metrov. Vybrané agentúry v&nbsp;Mjanmarsku vám ponúknu cestovné lístky online, a&nbsp;to neraz za päťkrát vyššiu cenu v&nbsp;porovnaní s&nbsp;pokladnicou na stanici. Tam k&nbsp;lístku dostanete aj bonusovú retroinscenáciu. Po tom, čo pri zamrežovanom okienku požiadate o&nbsp;lístok, vás zamestnanec pozve k&nbsp;sebe do kancelárie za mreže. Zdvorilo vás posadí a&nbsp;poprosí o&nbsp;trpezlivosť. Všetko sa totiž vypisuje ručne –&nbsp;meno, národnosť, cieľová destinácia, cena. A&nbsp;k&nbsp;tomu povinný záznam pasových údajov do zápisnice, kde monitorujú množstvo cudzincov vo vlakoch. 

Pre etnické nepokoje v&nbsp;krajine dodnes platí zákaz vstupu do niektorých regiónov. Do roku 2014 mali cudzinci v&nbsp;Mjanmarsku zakázané platiť na stanici mjanmarskými kyatmi. Platba mohla prebehnúť len v&nbsp;amerických dolároch a&nbsp;ceny mali turistickú prirážku. Dnes&nbsp;môžete bez problémov vytiahnuť z&nbsp;peňaženky kyaty a&nbsp;zaplatíte rovnakú sumu ako miestni.V&nbsp;menších mestách ako Thazi sa lístky predávajú tesne pred odchodom vlaku. Ak váš vlak odchádza o&nbsp;piatej ráno, pripravte sa na to, že ak si budete chcieť kúpiť lístok deň vopred, zamestnanec stanice vás vo dverách otočí s&nbsp;úsmevom a&nbsp;vetou: „Výborne, uvidíme sa zajtra o&nbsp;štvrtej!“

Kto príde do Mjanmarska po návšteve Thajska alebo Laosu, tomu hrozí, že bude mať budhistických pagod a&nbsp;zlatých sôch viac než dosť. Ignorovať mjanmarské chrámy by však bola veľká chyba. V&nbsp;Rangúne sa vyberám do tých najväčších pred západom slnka. Tunajšie budhistické stavby sa líšia architektonickými detailmi, nadmerne gýčovitou blikajúcou výzdobou, rituálmi okolo Budhových sôch a&nbsp;inak sa tu správajú i&nbsp;budhistické mníšky a&nbsp;mnísi v&nbsp;svetloružových róbach. 

Zatiaľ čo v&nbsp;susedných krajinách sa na vás placho usmejú, v&nbsp;Mjanmarsku si bez ostychu vypýtajú aj pár drobných popri tom, ako fajčia hrubú cigaru a&nbsp;prepočítavajú bankovky, ktoré sa im podarilo vyprosiť od okoloidúcich. Rozdiel si všimnete aj v&nbsp;cene vstupného. Priemerný poplatok je osem eur, čo je na pomery v&nbsp;Juhovýchodnej Ázii astronomická suma. Zdá sa, že otvorenie hraníc Mjanmarsko nevzalo za správny koniec, aj keď Šweitigoumská pagoda v&nbsp;Rangúne ohúri každého –&nbsp;bez výnimky.

Okrem vysokých cien za vstup do chrámových komplexov sa krajina „preslávila“ neprimeranými cenami za ubytovanie s&nbsp;podpriemernou kvalitou. Ešte pred siedmimi rokmi by ste hotely v&nbsp;Rangúne spočítali na prstoch dvoch rúk. Obyčajnú izbu ste za menej ako 40&nbsp;dolárov nenašli, internet akoby schválne počas vašej návštevy „štrajkoval“ a&nbsp;izba s&nbsp;oknom znamenala izbu so skleným otvorom, ktorý čelil stene vedľajšej budovy. Dnes si v&nbsp;Rangúne bez problémov objednáte hostel pod desať eur s&nbsp;optimistickejšími podmienkami komfortu. 

To všetko vďaka benevolentnejšiemu zákonu o&nbsp;hoteloch a&nbsp;turizme, ktorý prijali v&nbsp;roku 2018. Dovtedy väčšinu hotelov vlastnil štát, ktorému majitelia museli platiť licenciu v&nbsp;prípade, že chceli ubytovať cudzincov. Ubytovaním zahraničných turistov v&nbsp;rámci platformy CouchSurfing domáci riskovali väzenie na tri roky a&nbsp;cudzincom hrozila deportácia. Voľnejšie podmienky a&nbsp;väčší počet turistov znamenali pre domácich šancu podnikať s&nbsp;ubytovaním legálne a&nbsp;za ceny porovnateľné s&nbsp;ubytovaním v&nbsp;Thajsku či Kambodži, kam mierili batôžkari s&nbsp;obmedzeným rozpočtom.

Všimnem si ich pri prechádzke Rangúnom na železničnú stanicu. Vidím ich aj na prašných, nespevnených chodníkoch v&nbsp;Mándaleji, v&nbsp;uliciach Pagánu či na plat­formách staníc, kde zastavujeme pri presunoch krajinou z&nbsp;juhu na sever. Krvavé fľaky. Zakaždým ma strasie v&nbsp;domnení, že ide o&nbsp;stopy násilia. Až kým si v&nbsp;Rangúne meter odo mňa na chodník neodpľuje znudený predavač sladkostí a&nbsp;malinoviek. Za mystériom tmavočervených fľakov sú sliny z&nbsp;betelu. Nonšalantne ho tu prežúva takmer každý. Rozdrvený plod arekového orecha, podobného lieskovému, pouliční predavači balia do zelených betelových listov srdcového tvaru. List natrú tenkou vrstvou haseného vápna, k&nbsp;tomu štipka tabaku. 

Návykový betel prežúvajú miestni muži i&nbsp;ženy, aby zahnali nudu, ako permanentný povzbudzovač alebo osviežovač dychu. Nezáleží však na dokonalom dychu, keď sa váš úsmev zmení na červenohnedý chrup, respektíve jeho farebné zvyšky. Stánky s&nbsp;betelom sú v&nbsp;Mjanmarsku frekventovanejšie než stánky s&nbsp;pouličným jedlom. Neskúsene prijímam betel od predavača v&nbsp;centre Rangúnu. Vypýta si za to 20-násobok bežnej ceny, čo zistím, až keď za to isté platí miestny, ktorý príde po mne. Poučím sa. Na ceste vlakom nasledujúci deň v&nbsp;smere Rangún –&nbsp;Thazi rozoznávam na podlahe betelovú stopu unudeného pasažiera, nie stopy zločinu, a&nbsp;ponuku predavača na rušnej stanici tentoraz odmietam.

Dedina Thazi. Anonymná zastávka na trase Rangún –&nbsp;Mándalej, odkiaľ sa dá pokračovať do dediny Schwenyaung a&nbsp;ďalej tuk-tukom k&nbsp;jazeru Inle na východ, kam mierim aj ja, alebo na západ do mesta Pagán s&nbsp;vyše 3&nbsp;500&nbsp;budhistickými chrámami a&nbsp;pagodami, ktoré sú od roku 2019 na Zozname svetového kultúrneho dedičstva ­UNESCO. Pani monotónnym hlasom hlási príchod vlaku. Nerozumiem ani slovo. Čiperné Mjanmarčanky pobehujú po nástupišti s&nbsp;taškami plnými občerstvenia pre cestujúcich a&nbsp;snažia sa schovať pred zamestnancami stanice. 

Rodiny, páry, starší aj deti sedia na zemi a&nbsp;čakajú. Niektorí na vlak, iní, kým sa rozvidnie. Podľa rozložených vecí to vyzerá, že na nástupišti prespávali. Každý má na sebe aspoň tri vrstvy oblečenia. Cez deň sa v&nbsp;tieni dá sotva nadýchnuť, no v&nbsp;noci teploty klesnú aj na desať stupňov. Na hlave mám kapucňu, v&nbsp;ušiach by sa zišli štuple. Ranná hygiena a&nbsp;čistenie dutín cestujúcich odoberajú chuť na čokoľvek, čo ženy skrývajú v&nbsp;taškách s&nbsp;jedlom.

Teplota vo vlaku sa od tej vonkajšej nelíši. Tlmené žiarovky maskujú vrstvy prachu, oleja a&nbsp;jedla na zemi. S&nbsp;ďalšími cestujúcimi, ktorým drkocú zuby od zimy, zatvárame okná, zatiaľ čo usmievavý sprievodca oblieka sedadlá do čistých obliečok. Upper class. Len čo sa vlak pohne, všetci do jedného zaspíme. Pod dekami, s&nbsp;hrubými šálmi či šatkami ovinutými okolo krku a&nbsp;chodidiel. Gumené žabky v&nbsp;desiatich stupňoch domácim na komforte nepridajú. O&nbsp;pár hodín náhodou otvorím oči počas východu slnka, ktoré postupne odkrýva suché polia a&nbsp;farmárske domy. Trať lemuje „koberec“ PET fliaš, obalov z&nbsp;čipsov, plastových škatuliek „take away“.

O&nbsp;desiatej ráno sme všetci hore, otvárame okná a&nbsp;márne sa pozeráme na nefunkčné ventilátory, pod ktorými si vyzliekame teplé bundy. Cez otvorené okná prúdi horúci vzduch a&nbsp;štipľavý dym. Podobne ako v&nbsp;susednom Thajsku, aj tu každoročne od konca februára do polovice mája pália lesy. Oficiálne kvôli úrodnejšej pôde, neoficiálne preto, aby miestni v&nbsp;lesoch ľahšie našli huby het tawp, ktoré predajú za veľmi slušné peniaze, údajne hlavne do Číny. Kývam farmárom a&nbsp;deťom za oknom. Vzápätí vidím, ako si jedna rodina spoločne umýva zuby priamo pred domom v&nbsp;rieke tmavej ako kakao. Pískam na psa, ktorý beží popri vlaku na poľnej ceste. Naša reálna rýchlosť, ktorej zodpovedá cena cestovného. Za 525-kilometrovú trasu z&nbsp;Rangúnu do Thazi, ktorá trvá trinásť hodín, platím päť eur. 

Zlato a prach Mjanmarska: Bývalá Barma ponúka cestovateľom viac než Thajsko

Výber pre vás

Zlato a prach Mjanmarska: Bývalá Barma ponúka cestovateľom viac než Thajsko

Súvisiace články

Na vlastnú päsť naprieč Mexikom, kde vás jedni okradnú a druhí vám vnucujú vlastné peniaze

V zakázanom svete: V oblasti Iraku, kde vládol Islamský štát, nájdete netušené poklady

Poslední rikšiari z Kalkaty: V Západnom Bengálsku končí jedna tradícia

Výber pre vás