Po svojej už ôsmej návšteve Irackej republiky som si uvedomil, že moje cesty boli vždy tak trochu hľadaním niečoho, čo je nad nami, čo dáva vyšší zmysel, a niečoho, kvôli čomu sa oplatí žiť v tomto svete. Keď preniknete do tajov krajín, kde politická situácia nie je práve najpriaznivejšia, zistíte, že ľudia sú najvďačnejší za bezpečnosť, rodinu, prácu a slobodu. V neposlednom rade drží ľudí na nohách viera a práve tá im každý deň vyčarí úsmev na tvári i v neľahkých podmienkach.

Irak

Oficiálny názov: Iracká republika (Džumhuríjat al-Irák)

 

Rozloha: 438 317 km2

 

Populácia: 30 – 40 miliónov

 

Hlavné mesto: Bagdad

 

Úradné jazyky: arabčina, kurdčina, asýrsky jazyk – prevládajúci u kresťanskej populácie

 

Vláda: konštitučná federálna parlamentná republika

 

Náboženstvo: islam 98 %, kresťanstvo 1 – 2 % , zvyšok jezídizmus, mandejizmus

 

Najvyšší vrch: Čicha Dar (Čierny stan), výška 3611 m n. m.

 

Prírodné zdroje: ropa, zemný plyn, fosfáty a síra

 

Obdobie na návštevu: určite nie od júna do septembra

 

Čo v krajine vidieť: Ur, Uruk, Babylon, Hatra, Lagaš, Eridu, Agargouf, Ktésifón, Samarra (mešita al-Askari, točitý minaret), Nippur, Kláštor svätého Matúša, močiare v okolí Basry

Zakaždým nový cieľ

Samotný Irak (respektíve jeho väčšinová, arabská časť) sa pre individuálny turizmus začal otvárať iba v marci roku 2021. Dovtedy bol pohyb povolený iba s ozbrojenou ochrankou a agentúrou, ktorá vám zabezpečila absolútne všetko. Naša nedávna návšteva tohto kúska sveta iba potvrdila, že turizmus je tu v plienkach, hoci už vidno, že určité miesta v Iraku sú plné najmä domácich turistov. Môžete si však byť istí, že v tejto krajine nájdete miesta, kde o turistoch niet chýru ani sluchu. Napríklad v najväčšej, ale zároveň najmenej ľudnatej oblasti – v provincii Anbar. Najväčší odpor proti centrálnej vláde smeroval práve odtiaľ a mestá ako Ramádí či Falúdža patrili v minulosti k vojenským bunkám al-Káidy. Bezpečnosť sa však natoľko zlepšuje, že sa nám bez väčších komplikácií podarilo dostať až sem, a to konkrétne do mesta Ramádí či Hit. Moje opakované návštevy Iraku mali vždy iný cieľ. Raz to bolo tesne po otvorení krajiny pre voľný pohyb mesto Mosul, druhýkrát dosiahnutie najvyššieho vrcholu, potom návšteva Kirkúku (ešte pod vládou Kurdov), starých známych a tak ďalej a tak ďalej. Tentoraz išlo o predstavenie krajiny dobrému priateľovi Maťovi a zároveň návštevu spomínanej provincie Anbar a mesta Tikrít, z ktorého blízkosti pochádzal obávaný diktátor Saddám Husajn.

Duchovný náboj

Cieľ nášho príletu – Bagdad, kedysi známy ako mesto mieru, je s deviatimi miliónmi obyvateľov súčasne druhým najväčším mestom v arabskom svete. Obehnúť v ňom viac ako tri pamiatky za jeden deň je prakticky nemožné, o čom sme sa presvedčili na vlastnej koži. Najskôr to bola mešita al-Kadhmija, kde nájdete hrobku siedmeho a deviateho imáma v šiítskej vetve islamu. Cítiť tu silný duchovný náboj. Takéto miesta mám rád, lebo sú plné pokory a pokoja. Pri zisťovaní informácií o tejto mešite ma prekvapili početné bombové útoky, ktoré sa tu odohrali v rokoch 2004 až 2016. Posledný zaznamenaný mali na svedomí blázniví páni z ISIS, ktorých vláda sa našťastie úplne skončila a momentálne sa niet čoho obávať. Po mešite sme sa presunuli k takzvanému pamätníku mučeníkov „Al Shaheed Monument“ (alebo Martyr Monument), ktorý postavili hlavne pre irackých vojakov padlých v iránsko-irackej vojne, ale aj pre mučeníkov, ktorí zahynuli pri iných konfliktoch v tejto ťažko skúšanej krajine. Mali sme šťastie. Pri našej návšteve tam práve oslavovali promócie študenti z rôznych vysokých škôl a odborov a o rozhovory nebola núdza.

Článok pokračuje na ďalšej strane.