Peter Gregor

Po svojej už ôsmej návšteve Irackej republiky som si uvedomil, že moje cesty boli vždy tak trochu hľadaním niečoho, čo je nad nami, čo dáva vyšší zmysel, a&nbsp;niečoho, kvôli čomu sa oplatí žiť v&nbsp;tomto svete. Keď preniknete do tajov krajín, kde politická situácia nie je práve najpriaznivejšia, zistíte, že ľudia sú najvďačnejší za bezpečnosť, rodinu, prácu a&nbsp;slobodu. V&nbsp;neposlednom rade drží ľudí na nohách viera a&nbsp;práve tá im každý deň vyčarí úsmev na tvári i&nbsp;v&nbsp;neľahkých podmienkach.

Oficiálny názov: Iracká republika (Džumhuríjat al-Irák)
&nbsp;
Rozloha: 438 317 km2
&nbsp;
Populácia: 30 – 40 miliónov
&nbsp;
Hlavné mesto: Bagdad
&nbsp;
Úradné jazyky: arabčina, kurdčina, asýrsky jazyk – prevládajúci u&nbsp;kresťanskej populácie
&nbsp;
Vláda: konštitučná federálna parlamentná republika
&nbsp;
Náboženstvo: islam 98 %, kresťanstvo 1 – 2 % , zvyšok jezídizmus, mandejizmus
&nbsp;
Najvyšší vrch: Čicha Dar (Čierny stan), výška 3611 m n. m.
&nbsp;
Prírodné zdroje: ropa, zemný plyn, fosfáty a síra
&nbsp;
Obdobie na návštevu: určite nie od júna do septembra
&nbsp;
Čo v krajine vidieť: Ur, Uruk, Babylon, Hatra, Lagaš, Eridu, Agargouf, Ktésifón, Samarra (mešita al-Askari, točitý minaret), Nippur, Kláštor svätého Matúša, močiare v okolí Basry

Irak

Samotný Irak (respektíve jeho väčšinová, arabská časť) sa pre individuálny turizmus začal otvárať iba v&nbsp;marci roku 2021. Dovtedy bol pohyb povolený iba s&nbsp;ozbrojenou ochrankou a&nbsp;agentúrou, ktorá vám zabezpečila absolútne všetko. Naša nedávna návšteva tohto kúska sveta iba potvrdila, že turizmus je tu v&nbsp;plienkach, hoci už vidno, že určité miesta v&nbsp;Iraku sú plné najmä domácich turistov. Môžete si však byť istí, že v&nbsp;tejto krajine nájdete miesta, kde o&nbsp;turistoch niet chýru ani sluchu. Napríklad v&nbsp;najväčšej, ale zároveň najmenej ľudnatej oblasti – v&nbsp;provincii Anbar. Najväčší odpor proti centrálnej vláde smeroval práve odtiaľ a&nbsp;mestá ako Ramádí či Falúdža patrili v&nbsp;minulosti k&nbsp;vojenským bunkám al-Káidy. Bezpečnosť sa však natoľko zlepšuje, že sa nám bez väčších komplikácií podarilo dostať až sem, a&nbsp;to konkrétne do mesta Ramádí či Hit. Moje opakované návštevy Iraku mali vždy iný cieľ. Raz to bolo tesne po otvorení krajiny pre voľný pohyb mesto Mosul, druhýkrát dosiahnutie najvyššieho vrcholu, potom návšteva Kirkúku (ešte pod vládou Kurdov), starých známych a&nbsp;tak ďalej a&nbsp;tak ďalej. Tentoraz išlo o&nbsp;predstavenie krajiny dobrému priateľovi Maťovi a&nbsp;zároveň návštevu spomínanej provincie Anbar a&nbsp;mesta Tikrít, z&nbsp;ktorého blízkosti pochádzal obávaný diktátor Saddám Husajn.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z TURISTICKY NEZNÁMEJ KRAJINY NÁJDETE V GALÉRII

Cieľ nášho príletu – Bagdad, kedysi známy ako mesto mieru, je s&nbsp;deviatimi miliónmi obyvateľov súčasne druhým najväčším mestom v&nbsp;arabskom svete. Obehnúť v&nbsp;ňom viac ako tri pamiatky za jeden deň je prakticky nemožné, o&nbsp;čom sme sa presvedčili na vlastnej koži. Najskôr to bola mešita al-Kadhmija, kde nájdete hrobku siedmeho a&nbsp;deviateho imáma v&nbsp;šiítskej vetve islamu. Cítiť tu silný duchovný náboj. Takéto miesta mám rád, lebo sú plné pokory a&nbsp;pokoja. Pri zisťovaní informácií o&nbsp;tejto mešite ma prekvapili početné bombové útoky, ktoré sa tu odohrali v&nbsp;rokoch 2004 až 2016. Posledný zaznamenaný mali na svedomí blázniví páni z&nbsp;ISIS, ktorých vláda sa našťastie úplne skončila a&nbsp;momentálne sa niet čoho obávať. Po mešite sme sa presunuli k&nbsp;takzvanému pamätníku mučeníkov „Al Shaheed Monument“ (alebo Martyr Monument), ktorý postavili hlavne pre irackých vojakov padlých v&nbsp;iránsko-irackej vojne, ale aj pre mučeníkov, ktorí zahynuli pri iných konfliktoch v&nbsp;tejto ťažko skúšanej krajine. Mali sme šťastie. Pri našej návšteve tam práve oslavovali promócie študenti z&nbsp;rôznych vysokých škôl a&nbsp;odborov a&nbsp;o&nbsp;rozhovory nebola núdza.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Iračania sú všeobecne veľmi milí, úctiví a&nbsp;otvorení. Mnohí sa nám prihovárali alebo sa s&nbsp;nami chceli odfotiť. V&nbsp;prvé dni takáto pozornosť poteší, ale potom už hľadáte miesta, kde je väčší pokoj. Mne osobne sa najviac páčili úsmevy dievčat, ktoré sa vám síce v&nbsp;tejto krajine prihovoria výnimočne, no po takejto skúsenosti vás ešte dlho šteklí v&nbsp;bruchu. Poslednou zástavkou v&nbsp;Bagdade bola Mustansirova škola na ľavom brehu rieky Tigris, kde sa okrem náboženstva vyučuje matematika, astronómia, medicína či filozofia. Tu sme narazili na ženské osadenstvo turistiek z&nbsp;kurdskej časti krajiny a&nbsp;musím povedať, že to bolo veľmi milé stretnutie. Ostal som trocha prekvapený, lebo Kurdi väčšinou Arabov nespomínajú v&nbsp;dobrom a&nbsp;nemajú pre nich pekné slová. Je to práve pre etnické čistky, ktoré sa diali na severe Iraku obývanom prevažne Kurdmi počas vlády Saddáma Husajna. Predpokladal som, že Kurdi do arabskej časti cestujú, iba keď vyslovene musia, ale na moje potešenie je dnes realita iná.

Prejdime však do provincie Anbar, ktorá bola v&nbsp;mojom hľadáčiku už od minulého roka. Mal som vtedy v&nbsp;Arbíle (kurdská časť) rozhovor s&nbsp;majiteľom obchodíka, ktorý pochádzal práve z&nbsp;tejto oblasti. Ukazoval mi prekrásne vodné mlyny zo svojho rodného mesta Hit. Vtedy som si myslel, že návšteva tohto miesta je absolútne nereálna, ale tento rok koncom marca sme tam boli. Nádhera! V&nbsp;prvom rade bolo treba platné turistické víza, ktoré nám udelili na letisku v&nbsp;Bagdade za 77&nbsp;dolárov, ďalej list v&nbsp;arabskom jazyku, kto sme a&nbsp;prečo sme tu, so želaním pevného zdravia (toto mi poradil skúsený cestovateľ Maťo Navrátil a&nbsp;veľmi mu za to ďakujem) a&nbsp;fotku týchto mlynov. Pustili nás relatívne bez problémov, aj keď po celý čas pobytu nám robil spoločnosť akýsi šéf bezpečnosti v&nbsp;meste. Podľa preukazov a&nbsp;pečiatok v&nbsp;aute, ktoré nám ukazoval, bol „veľké zviera“. Akékoľvek kontrolné stanovište pred mestom či v&nbsp;meste sme s&nbsp;ním prešli len mávnutím ruky. Mlyny v&nbsp;meste Hit sú podobné tým z&nbsp;mesta Homs v&nbsp;Sýrii. Hoci podobné mlyny nájdete po celom svete, ich história sa vraj začala písať práve v&nbsp;Iraku.

Mesto Hit bolo založené už v&nbsp;roku 2300 pred naším letopočtom. Náš nový sprievodca menom Mahar nás vzal na loďku, a&nbsp;tak sme sa i&nbsp;s&nbsp;domácimi turistami plavili po rieke Eufrat. Voda bola taká čistá, že Iračania z&nbsp;nej počas plavby pili. Napadlo mi to tiež, ale radšej som do toho so svojím citlivým žalúdkom nešiel. Po tejto návšteve sme si dopriali zmrzlinu, následne sme sa dali ostrihať v&nbsp;miestnom kaderníctve. Mňa ostrihali na štýl hríbika, čo som vôbec nechcel. Pamätám si ako dieťa, že keď ma takto chcela ostrihať babka, vyslovene som protestoval. Tak ma to predsa dostihlo – až tu v&nbsp;Iraku. 

<h3>Bezpečnosť</h3>
&nbsp;
Čoraz lepšia. Na ceste z&nbsp;Bagdadu do Arbílu je zhruba 30 kontrolných stanovíšť a&nbsp;na každom vás preverujú. Bombové útoky sa zredukovali. Po večeroch v&nbsp;Bagdade často dochádza k&nbsp;demonštráciám proti centrálnej vláde, ktorá je výrazne šiítska a&nbsp;proamerická. Je lepšie sa im vyhnúť.
&nbsp;
<h3>Ubytovanie</h3>
&nbsp;
Každé väčšie mesto má minimálne jeden dobrý a&nbsp;slušný hotel. Treba rátať s&nbsp;pravidelnými výpadkami elektriny, keďže verejná elektrická sieť je v&nbsp;Bagdade dostupná asi iba tri hodiny a&nbsp;všetko potom riešia hlučné benzínové generátory. Je možné platiť aj dolármi. Niektoré hotely je možné rezervovať už aj cez internet.
&nbsp;
<h3>Jedlo a pitie</h3>
&nbsp;
Všade narazíte na reštaurácie, kde podávajú mäso – kuracie, hovädzie, jahňacie. V blízkosti vodných zdrojov sú obľúbené ryby. K mäsu sa väčšinou podáva ryža, arabský chlieb, rôzne omáčky, zelenina, ovocie, jogurty. Alkohol je dostupný na väčšine miest, okrem tých pútnických (Karbalá, Nadžaf).
&nbsp;
<h3>Ako sa vyhnúť problémom</h3>
&nbsp;
Vytlačte si papierik v&nbsp;arabskom jazyku, kto ste, kam idete, spolu s&nbsp;fotografiami miest, ktoré chcete navštíviť. S&nbsp;angličtinou tu veľmi nepochodíte. Nenoste krátke nohavice, nepodávajte ruku ženám, pokiaľ vám ju samy nepodajú, a&nbsp;počas piatkových modlitieb nevstupujte do mešít. Nefoťte vojenské budovy, nepite alkohol na verejnosti.

Praktické rady

Noc sme strávili v&nbsp;dusnom zaprášenom meste Ramádí a&nbsp;v&nbsp;hoteli, ktorý stál za starú belu, ale aspoň sme sa vyspali. Padol aj nápad ísť večer do mesta na kolotoče, ale ja osobne som bol veľmi unavený, tak sme radšej ostali v&nbsp;izbe a&nbsp;hlavnú mešitu sme si pozreli na ďalší deň ráno. Po Ramádí naše kroky viedli do Tikrítu, kde sa mal nachádzať najstarší kostol v&nbsp;Iraku. Buď už neexistoval, alebo sa z&nbsp;miesta stala vojenská základňa. Takto nám to miestni prezentovali a&nbsp;nemali sme veľmi chuť skúmať to, pretože boli aj iné plány. Vyfotili sme aspoň zničený Saddámov palác (vraj ich mal po krajine niekoľko desiatok) a&nbsp;spravili sme pózu pri tabuľke I&nbsp;love Tikrit. Ináč v&nbsp;meste dokopy nič nie je...

V&nbsp;myšlienkach sme sa už sústredili na Samarru. Tešil som sa hlavne na návštevu mešity al-Askari, jednej z&nbsp;najvýznamnejších šiítskych mešít na svete postavenej v&nbsp;roku 944. Jej kupola je pokrytá 72-tisíc zlatými dlaždicami a, žiaľ, bola aj priamym svedkom bombových útokov, pretože sa nachádza v&nbsp;sunnitskej oblasti. Vôbec som si nebol istý, či sa tam dostaneme. Ide zrejme o&nbsp;najprísnejšie stráženú mešitu v&nbsp;celom Iraku a&nbsp;bezpečnostná previerka trvala takmer tri hodiny. Videli sme asi dva tucty vojakov. V&nbsp;jednom prípade nás posadili na kontrolné stanovište a&nbsp;nevšimli si, že si tam nechali dva kalašnikovy opreté o&nbsp;stenu – rovno vedľa nás. Po niekoľkých minútach si to uvedomili a&nbsp;vzali si ich k&nbsp;sebe. Počas čakania na týchto stanovištiach narástla vzájomná dôvera a&nbsp;vymieňali sme si kontakty na sociálnych sieťach. Je vtipné vidieť po zuby ozbrojených chlapov, ako sú vlastne na vás zvedaví, a&nbsp;keď opadnú všetky predsudky, zistíte, že sú to úplne normálni ľudia. Musím sa priznať, že som nikdy nevidel krajšie vyzdobenú mešitu. Za­ujali ma hlavne lustre nad našimi hlavami. Sprevádzal nás Iračan hovoriaci po anglicky a&nbsp;chlapík z&nbsp;bezpečnosti. Ja som si to nevšimol, ale Maťo mi neskôr povedal, že tento „bezpečák“ odo mňa doslova odháňal miestnych, keď sa so mnou pri fotení chceli zoznámiť či spraviť si spoločný záber.

Jedna z&nbsp;najnavštevovanejších pamiatok v&nbsp;Iraku je určite minaret v&nbsp;Samarre (Malvíja), patriaci k&nbsp;palácovému komplexu. Svojho času (okolo roku 850) to bola najväčšia mešita na svete. Na minaret vedú točité schody, a&nbsp;keďže po stranách nemajú žiadne zábradlie, musíte si dávať veľký pozor, aby ste nespadli – hlavne keď obchádzate druhých ľudí. Minaret má totiž dobrých päťdesiat metrov. Prekvapilo nás však, že na veľmi podobný minaret sme narazili už cestou smerom na Mosul. Bol takmer identický s&nbsp;predošlou pamiatkou, len v&nbsp;menšom a&nbsp;prístup na minaret bol omnoho nebezpečnejší. Maťovi sa podarilo zistiť, že ide o&nbsp;minaret Abu Dulafa, nachádzajúci sa pätnásť kilometrov severne od Samarry a&nbsp;týčiaci sa do výšky tridsať metrov.

Cesta do Mosulu je prašná a&nbsp;veľmi dlhá. Ak sa chcete presúvať po krajine, autobusy tu veľmi nefungujú. K&nbsp;dispozícii sú zdieľané taxíky, ktoré čakajú, kým sa nenaplnia do posledného miesta, alebo si za sólo jazdu zaplatíte viac. Niekto sa možno spýta, či by tu bolo možné stopovať. Nemysliteľné! Iba cestou z&nbsp;Bagdadu do Arbílu je asi tridsať kontrolných stanovíšť a&nbsp;na každom si vás dobre preverujú. Keby vás niekto zbadal ísť samotného po krajnici, skončili by ste na výsluchu. Kým cestovanie v&nbsp;arabskej časti taxíkmi a&nbsp;ubytovanie v&nbsp;hoteloch sú reálne už aj bez sprievodcu a&nbsp;ozbrojenej stráže, stopovanie ani prespávanie u&nbsp;náhodných domácich možné nie je. Netreba zabúdať, že sa nachádzame v&nbsp;krajine krátko po vojne a&nbsp;aj ako turisti vzbudzujeme podozrenie. Veľa bojovníkov z&nbsp;takzvaného Islamského štátu totiž prichádzalo aj z&nbsp;Európy a&nbsp;spočiatku sa vydávali práve za turistov. Úsmevy a&nbsp;pohodová nálada však zlomia aj toho najprísnejšieho vojaka. Takto prejdete všade ľahšie. Ešte dôležitejšie je však mať úctu k&nbsp;týmto ľuďom.

Mosul som prvýkrát navštívil v&nbsp;júni 2021, asi tri mesiace po tom, čo cudzincom povolili voľný vstup do krajiny. Veľa vojakov však o&nbsp;tom ešte nevedelo a&nbsp;centrum mesta bolo pod prísnou kontrolou. Na výsluchoch som tak končil pomerne často. Teraz je to už omnoho uvoľnenejšie, dokopy nás kontroloval iba jeden „tajný“. Po preukázaní jeho oprávnenia sme následne ukázali svoje pasy a&nbsp;všetko bolo v&nbsp;poriadku. Čo tomu predchádzalo? Pred týmto „tajným“ na nás kričal nejaký chlapík na ulici, nech ideme k&nbsp;nemu. Bol veľmi nesympatický a&nbsp;vyzeral agresívne. Ignorovali sme ho a&nbsp;pravdepodobne on na nás zavolal políciu. Mesto bolo pred inváziou tak­zvaného Islamského štátu plné kostolov a&nbsp;kresťanov. Prechádzka centrom stále ponúka smutný pohľad, vojna spravila svoje. Ľahko sa ničí, ale ťažko sa dáva znova dokopy. Každopádne sa to od mojej minulej návštevy zlepšilo. Dokonca i&nbsp;mešitu, kde v&nbsp;roku 2014 Abú Bakr al-Bagdádí vyhlásil islamský kalifát, začali dávať dokopy.

Našou veľkou túžbou bolo vidieť Hatru – staroveké mesto založené v&nbsp;prvom storočí pred Kristom, a&nbsp;prvú pamiatku, ktorú si pod svoje krídla v&nbsp;Iraku pripísalo UNESCO. Žiaľ, nemali sme šťastie, chceli od nás nejaké povolenie a&nbsp;to sa nám nepodarilo vybaviť. Aj toto je Irak. Podarilo sa nám navštíviť aspoň Nimrud – starobylé asýrské mesto, bohužiaľ, Islamským štátom zrovnané so zemou a miestnou autoritou zakázané fotiť. Maťo sa však odvážil a spravil jednu dobrú fotku.

Nedá mi nespomenúť najstarší kláštor na svete – Kláštor svätého Matúša zo 4. storočia nášho letopočtu, ktorý sa raz nachádza na území irackého Kurdistanu a&nbsp;druhýkrát zase na území „arabského“ Iraku. Zakaždým, keď sem prídem, je to inak a&nbsp;zaujímalo by ma, ako sú vlastne tieto dve strany dohodnuté. Fakt je, že ide o&nbsp;jednu z&nbsp;najimpozantnejších pamiatok na území Iraku vôbec. Za dobrého počasia ponúka fantastické výhľady na pláne Ninive a&nbsp;okrajové časti Mosulu. Počas tohto pobytu nám bolo asi naozaj súdené stretávať študentov, tentoraz školský autobusový zájazd s&nbsp;veľkým počtom dievčat. Najviac sa mi páčila dievčina menom Nur, ktorej meno znamená v&nbsp;preklade svetlo. A&nbsp;práve svetlo táto krajina potrebuje.