Každé ráno tam prichádzajú poverenci z obchodov a reštaurácií z rôznych častí mesta doplniť zásoby. Šialený ruch zapĺňa ulice vedľa červenej tehlovej budovy trhoviska. Medzi bicyklami preplnenými kurčatami, prázdnymi boxmi, hromadami kurčiat rozhádzanými po zemi a taxíkom, ktorý si nimi plní kufor a zadné sedadlá, si razia cestu rikše – akési primitívne vozíky s dvoma veľkými drevenými kolesami ťahané mužmi, ktorí v priebehu niekoľkých minút naplnia každý milimeter vozíka desiatkami napoly omráčených kurčiat, pričom im zostane voľná len rukoväť na ťahanie vozíka.

Nemožno s nimi držať krok

Títo muži, známi aj ako rikšiari, sú vychudnutí, ošarpaní a mnohí z nich stále pracujú bosí. Skoro ráno majú na starosti zásobovanie väčšiny obchodov a reštaurácií v okolí, pričom vy­užívajú to, že mesto ešte spí a nie sú dopravné zápchy, ktoré ochromia dopravu na zvyšok dňa. Zarábajú 60 až 70 rupií (zhruba 70 až 80 centov) za jednu cestu. Nemožno s nimi držať krok – s naplnenými vozíkmi rýchlo miznú v uliciach starej Kalkaty. Niektorí z nich zopakujú tento postup niekoľkokrát, až kým prázdne nákladiaky neodídu a nezanechajú za sebou nepríjemný zápach výkalov a perie utlačené na asfalte, ktoré upratovacie čaty odstránia pomocou prúdu vody z tlakových hadíc, čím zahladia stopy po ruchu, ktorý na niekoľko hodín zaplavil ulice trhoviska.

Symbol mesta

Podobne ako Viktóriin pamätník, most Háura či žlté taxíky značky Ambassador, aj rikše patria k najznámejším symbolom Kalkaty. Objavili sa vo filmoch, v poézii a hovoria o nich aj knihy, napríklad City of Joy (v preklade Mesto radosti) od Dominiqua Lapierra. Rikše sa v Indii objavili počas britskej koloniálnej nadvlády v 19. storočí, a preto sú symbolom koloniálnej minulosti tohto mesta veľkých protikladov. Kalkata sa ako každé veľkomesto usiluje o imidž modernej metropoly, no pohľad na vozíky ťahané vychudnutými a chudobnými mužmi tejto snahe nepomáhajú. Hoci šlo o prvé indické mesto, kde sa vybudovalo metro, zároveň je jedným z mála miest na svete, kde sa rikše stále po­užívajú ako prostriedok mestskej dopravy. Mnohé vlády Západného Bengálska ich chceli z ulíc odstrániť, no sociálno-ekonomický charakter mesta spôsobuje, že sú takmer nevyhnutné na pohyb v úzkych uličkách, na prepravu tovaru na trhoviská, odvoz zeleniny a kurčiat, ba dokonca ich možno prenajať na odvoz detí do školy a zo školy. Takisto sa využívajú počas monzúnového obdobia, keď sú mnohé ulice zaplavené a pre autá úplne neprejazdné.

Článok pokračuje na ďalšej strane.