Peter Ličák

Obecný znak najvýznamnejšieho sídla na hornom toku Torysy vyrytý v&nbsp;kruhopise obecného erbového pečatidla z&nbsp;roku 1787 je doslova prekvapujúci. Aj historici a&nbsp;odborníci na erby krútia nad jeho podobou hlavou. Na pažiti stojí muž, ktorý v&nbsp;pravej ruke drží obrovskú dymiacu fajku. Torysania, hrdiaci sa šarišským nárečím, jej vravia pipka, ľavú ruku má ústredná postava historického erbu zohnutú v bok.

„Význam tohto symbolu si zatiaľ nevieme vysvetliť, vôbec nesúvisí so zamestnaním obyvateľov Torysy. V&nbsp;18. storočí, v&nbsp;časoch používania tohto symbolu, v&nbsp;obci jestvoval soľný úrad a&nbsp;papiereň. Ani jedna z&nbsp;týchto činnosti nesúvisí s&nbsp;fajčiarom, ktorý je historickým symbolom obce. Azda sa podarí vysvetliť pôvod tohto nezvyklého znaku v&nbsp;budúcich výskumoch. Je nesporné, že symbol Torysy je jedinečný nielen na Slovensku, ale dovolím si tvrdiť, že aj v&nbsp;celoeurópskom meradle,“ konštatuje známy heraldik profesor Jozef Novák.

Poloha: Prešovský kraj, okres Sabinov, región horná Torysa
&nbsp;
Počet obyvateľov: 1 546
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1265
&nbsp;
Nezamestnanosť v okrese: 13, 69 %

Torysa

„Posledným majiteľom toryského panstva bol gróf Juraj Szirmay. História celého mikroregiónu horná Torysa ma doslova fascinuje, dočítal som sa, že to bol veľký sveták, vášnivý kartár i&nbsp;záletník. Do dediny chodieval len v&nbsp;lete, aby zinkasoval od gazdov nájomné, ktoré zvyčajne prehral do poslednej zlatky v&nbsp;budapeštianských kasínach. V&nbsp;roku 1905 sa rozhodol, že toryský majetok predá, zdalo sa mu, že málo vynáša.

Správca grófskeho majetku Alexander Csolt ho ponúkol Torysanom za 200 000 zlatých. Gazdom sa to videlo priveľa, boli ochotní zaplatiť maximálne 160 000 zlatých, majetok napokon kúpila budapeštianska banka. Toryskí gazdovia Haborák, Vaško, Šašala po boku s&nbsp;farárom Reinerom začali o&nbsp;kúpe rokovať s&nbsp;bankou, po dlhých rokovaniach ho získali v&nbsp;roku 1912. Gazdovia sa na rokovaní s&nbsp;bankou vyhrážali, že ak polia v&nbsp;chotári obce predá niekomu cudziemu, tak ho zabijú...“ načrel do zaujímavej histórie Torysy jej starosta Ing. Jozef Stedina (46).

Je rodákom zo susedného Oľšova, toryskú samosprávu vedie tretie volebné obdobie. Vyše 20 rokov si odkrútil ako špecialista na armádnu logistiku v&nbsp;ozbrojených silách. Keď sa pred desiatimi rokmi mal rozhodnúť medzi postupom na vyšší post v&nbsp;Trenčíne alebo službou v&nbsp;niektorej zahraničnej misii, na celej čiare vyhrala rodina žijúca v&nbsp;Toryse.

„Keď sa v&nbsp;roku 2010 blížilo ku komunálnym voľbám, oslovila ma skupina Torysanov, či by som nemal odvahu uchádzať sa o&nbsp;post starostu. Pravdupovediac, vôbec ma nemuseli dlho prehovárať, videl som, že obec má veľký potenciál na ďalší rozvoj, napriek tomu vyzerala, ani keby zamrzla v&nbsp;čase. Keď som prebral vedenie obecného úradu, zostal som zhrozený, dlh obecného úradu dosahoval 469 000 eur.

Lenže čo bolo ešte horšie, na vzhľade dediny ani na kvalite života Torysanov nebolo vôbec vidieť, že by tá veľká kopa peňazí bola niekde rozumne investovaná. Mrzelo ma to o&nbsp;to viac, že naša obec bola významným sídlom už za našich prapradedov, ležala na známej ceste Via magna spájajúcej horný Šariš so Spišom. Akosi sa aj medzi mladými začala strácať hrdosť na rodnú dedinu a&nbsp;to je jasný signál začiatku úpadku,“ zamyslel sa prvý muž toryskej obecnej samosprávy, ktorá pod jeho taktovkou chytila druhý dych. Aj dobrý vietor do plachiet.

Premena Torysy na modernú obec, z&nbsp;ktorej ľudia neutekajú kadeľahšie, bola pre bývaleho armádneho dôstojníka tou hlavnou výzvou. Spomína, že prvé tri mesiace mu dali poriadne zabrať, do úradu prichádzal za tmy, keď ešte ani kohúty nestihli zakikiríkať, domov sa vracal tiež za hlbokej tmy.

„Bolo treba nastaviť v&nbsp;krátkom čase dva dôležité systémy – systém rozvoja obce, aby naše plány mali hlavu i&nbsp;pätu, a&nbsp;takisto systém práce obecnej samosprávy i&nbsp;obecného úradu. Veľmi ma trápila nezamestnanosť, problém nájsť si prácu aj u&nbsp;nás mali predovšetkým starší, hoci skúsenejší ľudia. Pri obecnom úrade dnes funguje stredisko pre zamestnanosť, aktuálne zamestnáva 10 Torysanov. Za tých desať rokov, čo vediem našu samosprávu, sme na rozvoj obce dali 15 miliónov eur, z&nbsp;rozpočtu obce aj z&nbsp;eurofondov.

Som veľmi rád, že sme zastavili vyľudňovanie dediny, mladí ľudia sa vracajú domov, za tie roky si tu postavili 75 rodinných domov, pre ďalších navrátilcov máme pripravené nové stavebné parcely. A&nbsp;keby som vám mal vyrátať všetky stavebné akcie, sedeli by sme tu do polnoci. Teraz, po zmiernení koronakrízy, chceme vyriešiť v&nbsp;prvom rade zberný dvor na odpad. Nemôžeme predsa dopustiť, aby našu krásnu dolinu či obec raz zasypali smeti, to by sa nám naši potomkovia pekne poďakovali za také božie dopustenie,“ povedal pre Život starosta Torysy, ktorý pripomína stelesnený elán a&nbsp;energiu.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Pred dvadsiatimi rokmi kúpil veľký milovník koní a&nbsp;furmanských pretekov Albín Angelovič (65) hrôzostrašne vyzerajúce torzo skrachovanej poľnohospodárskej firmy. Kúpil aj 230 oviec. Ako človek, ktorý vyrástol na gazdovskom dvore, bol presvedčený, že poctivé farmárčenie dokáže uživiť celú rodinu. Dnes sa venuje stavarine, vedenie rodinnej firmy Agro Torysa odovzdal do rúk dcéry Miriam Ištoňovej (43) a&nbsp;jej manžela.

„Otec bol naozaj veľký optimista, keď veril, že aj náš štát bude podporovať svojich poľnohospodárov, a&nbsp;teda aj výrobu slovenských potravín, aby Slovensko nebolo odkázané na ich dovoz zo zahraničia. Lenže s&nbsp;tou dobrou vierou v&nbsp;lepšie časy pre farmárov sa prerátal. Ako máme byť konkurencieschopní, keď nemáme ani zďaleka takú podporu štátu ani Európskej únie, akú majú poľnohospodári v&nbsp;iných štátoch? Nič mimoriadne nežiadame, ale ak žijeme v&nbsp;jednom veľkom európskom hospodárskom priestore, mal by pre farmárov na Slovensku platiť rovnaký meter ako pre našich kolegov v&nbsp;Nemecku, vo Francúzsku, v&nbsp;Holandsku. Keď nebudeme mať rovnaké podmienky, hoci aj na poliach, v&nbsp;maštaliach, na salašoch vypustíme dušu, stále budeme na chvoste Európy,“ vyliala si srdce Miriam Ištoňová.

Rodina dnes hospodári v&nbsp;chotári Torysy na 270 hektároch prenajatých lúk a&nbsp;pasienkov, je to prírodná reštaurácia pre 150 kusov hovädzieho dobytka a&nbsp;700 oviec. Ovce doja strojmi na hospodárskom dvore, mlieko spracovávajú na žinčicu, syry a&nbsp;bryndzu.

„Chováme aj jahňatá, tie vyvážame pred veľkonočnými sviatkami do Talianska, ale tejto jari nám ich vývoz stopla koronavírusová pandémia. Žiaľ, na Slovensku patrí jahňacina k&nbsp;luxusným potravinám, ktoré si každý dovoliť nemôže. Kilogram jahňaciny sa predáva v&nbsp;supermarketoch aj za 20 eur, a&nbsp;pritom my ako chovatelia dostaneme za kilogram iba dve eurá! Keby sme po svojich rodičoch a&nbsp;starých rodičoch nezdedili lásku k&nbsp;pôde a&nbsp;húževnatosť, tak to farmárčenie hodíme za hlavu a&nbsp;začneme sa živiť ľahším spôsobom. Rozum a&nbsp;skúsenosti niekedy aj tak radia, ale srdce nepustí,“ vyznala sa nám pani Ištoňová.

Na budúci rok si chcú na hospodárskom dvore postaviť aj bitúnok, ich kravy žijú na pasienkoch, ktoré nepoznajú chémiu, ich mäso naozaj znesie názov bioprodukt. „Na ten krok nás vlastne vyprovokovali zákazníci, ktorí si do našej predajne na hospodárskom dvore chodievajú kupovať syry a&nbsp;bryndzu, vraj či by sme nemohli predávať aj mäso z&nbsp;nášho chovu. Tak na budúci rok po postavení bitúnku to už nebude žiadny problém,“ odkazuje šéfka rodinnej farmy svojim zákazníkom.

Majster Pagáč, taká prezývka prischla v&nbsp;Toryse Matejovi Križalkovičovi (32). V&nbsp;dedine má už osem rokov pizzeriu, starší ľudia, ktorí si pizzu u&nbsp;neho objednávajú, ju volajú po svojom: pagáč. A&nbsp;ten, kto ju pečie, je Majster Pagáč. Ale Matej sa za túto prezývku nehnevá, prichodí mu celkom vtipná a&nbsp;priliehavá.

„Po maturite na lipianskom gymnáziu som skúšal šťastie v&nbsp;Anglicku, za prácu v&nbsp;kuchyni jednej reštaurácie som na naše pomery celkom dobre zarobil. Keď som sa vrátil domov, starosta mi ponúkol za slušný peniaz prenájom v&nbsp;kultúrnom dome na zariadenie pizzerie. Aj som váhal, či o&nbsp;takú službu bude v&nbsp;dedine záujem, ale Jožko Stedina ma dokázal presvedčiť, že to bude dobrý počin. Pravda, musím priznať, že sa to s&nbsp;tou pizzou rozbiehalo veľmi pomaly, trvalo celých 5 rokov, kým sa mi tento biznis rozbehol podľa mojich predstáv. Keby som nebol vyzbrojený obrovskou dávkou trpezlivosti, tak s&nbsp;tým dávno skoncujem,“ rozhovoril sa Majster Pagáč.

Jeho pizzeria funguje na donáškovej službe, pizzu rozváža po sedemnástich dedinách v&nbsp;dvoch dolinách. Najďalej to má do Tichého Potoka, s&nbsp;rozvozom začína o&nbsp;štvrtej popoludní, končí hodinu pred polnocou. Vraví, že jeho zákazníci si nevymýšľajú, najradšej majú klasickú pizzu, sú spokojní, keď je obložená kopou slaniny, klobásy, syra a&nbsp;feferónov. Inú prílohu chcú len výnimočne. „Musím poklopať do dreve, darí sa mi, len keby tej byrokracie okolo nebolo toľko. Ale dúfam, že to Sulíkovo ,kilečko´ opatrení na zníženie byrokracie nás naozaj zbaví zbytočného papierovania.“

Pani Máriu Bujňákovú (56) poznajú na hornom toku Torysy ako šikovnú pletiarku. Vyučila sa v&nbsp;Tatrasvite vo Svite, pracovala v&nbsp;oddelení výroby ponožiek a&nbsp;pančúch. „Čas strávený za pletacím strojom nepovažujem za prácu, ale za relax. Starám sa o&nbsp;ťažko chorého dospelého syna, dve dcéry žijú v&nbsp;Anglicku, tretia študuje na vysokej škole v&nbsp;Dánsku, tak si pri pletení krátim čas i&nbsp;čistím hlavu od znepokojujúcich myšlienok,“ povedala pre Život pani Mária.

Najčastejšie pletie oblečenie pre malé deti, keď sa moci ujmú chladnejšie jesenné dni, chodia za ňou ženy zo širokého okolia, aby im na zimu uplietla teplé gamaše. Ako vraví, zárobok je druhoradý, aj keď sa v&nbsp;domácnosti zíde každé euro, teší ju, keď môže urobiť radosť iným. Dobrá životná filozofia, zišla by sa mnohým ľuďom.

Záhada muža s "pipkou": Nad historickým erbom Torysy si lámu hlavu aj najlepší heraldici

Výber pre vás

Záhada muža s "pipkou": Nad historickým erbom Torysy si lámu hlavu aj najlepší heraldici

Súvisiace články

Rytier kultúry, richtár, gróf a energetický génius: Ako žijú ľudia od mŕtveho ramena?

Pohoda uprostred Záhoria: "Búrané" vraj majú všetko, čo potrebujú, a čo nemajú, môžu mať

Nové Mesto nad Váhom má zvláštnu atmosféru, pýšiť sa môže aj generáciou úspešných ochotníkov

Výber pre vás