Vladimír Kampf

Toto územie občas zaplavovala voda. Hlavný tok Dunaja býval v&nbsp;prudkej protismernej zákrute, kde je dnes rezervácia Číčovské mŕtve rameno. Práve tadiaľto viedol dnes už zaslepený hlavný tok.

V&nbsp;minulosti tu bývali majetnejší gazdovia a&nbsp;nižší šľachtici. Zastavili sa tu zavše aj tí vyšší. V&nbsp;roku 1855 to bol napríklad cisár František Jozef I. Asi sa mu tu zapáčilo, pretože vtedajšieho grófa poctil návštevou aj o&nbsp;rok neskôr.

Prvé, čo padne uprostred obce do oka, je kopa drevených sôch v&nbsp;Parku mládeže a&nbsp;nielen tam. Štyri vyrezávané drevené stĺpy na počesť trinástich aradských mučeníkov maďarskej revolúcie 1848 – 1849 sú od miestneho rezbára, rytiera kultúry Gézu Nagya (70). Dokončil ich v roku 1999. Géza je činorodý muž. Okrem sôch v&nbsp;parku vyrezal niekoľko ďalších, ktoré zdobia obec.

Nielen sochy, ale aj pamätníky či náhrobné drevené stĺpy v&nbsp;maďarčine volajú kopjafa. Jeden s vyrezávaným erbom Uhorska stojí v záhrade kalvínskej fary, ďalší pred novou budovou základnej školy je venovaný pamiatke všetkých tu pôsobiacich učiteľov. Pred staršou budovou školy stojí pamätník 50. výročia znovuotvorenia školy s&nbsp;vyučovacím jazykom maďarským 1949 – 1999.

Po maďarsky má obec dĺžeň na konci – Csicsó. Významnou postavou priemyselného rozvoja Žitného ostrova bol gróf János Waldstein-Wartenberg (1809 –1876) z neďalekého Veľkého Medera, ktorý mal svoje záujmy aj tu. Dal vybudovať cukrovar v Tôni, zaslúžil sa o reguláciu vnútorných vôd územia a o odvodnenie rozsiahlych močaristých plôch.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1172. Kráľovský jobagión (hradný rytier oddaný svoju pánovi) Konrád daroval svoj tunajší majetok Pannonhalmskému opátstvu. Obec sa v&nbsp;listine spomína ako Sysou. V pápežských listinách potvrdzujúcich majetky opátstva sa meno obce vyskytuje viackrát.
&nbsp;
Lokalizácia: Obec leží na&nbsp;Podunajskej nížine, 30 kilometrov na západ od Komárna pri mŕtvom ramene Dunaja v&nbsp;mieste, kde Nitriansky kraj hraničí s&nbsp;Trnavským.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 1 244 (k 31. 12. 2019)

Číčov

Csicsói Géza Nagy sa nakoniec stal rezbárom a&nbsp;vyzdobil takmer celú dedinu. Je číčovský rodák. „Začínal som s&nbsp;grafikou a&nbsp;prešiel som celým somárskym rebríkom umení. Snažil som sa o&nbsp;všeličo. Maľoval som akvarelom, temperami, olejom, maľoval som na textil, až som sa nakoniec dostal k&nbsp;drevu, pri ktorom som zostal.“

Vytvoril viac než tristo rôznych prác. „Vyžaduje si to veľa času. Náročné sú aj na pohľad jednoduchšie tradičné maďarské náhrobné stĺpy. Záleží na odhodlaní a&nbsp;zdraví. V&nbsp;minulosti som musel chodiť do práce a&nbsp;čas som mal po nociach. Niekedy som nespával. Za tmy som bol rezbár a&nbsp;za bieleho dňa zootechnik,“ spomína.

K&nbsp;rezbárstvu mal blízko od detstva. „Otec bol vzácny človek, dokázal sám vyrobiť akékoľvek náradie. A&nbsp;zašiel ešte ďalej. Vyrobil napríklad dokonalý drevený valec na zarovnávanie rolí. Urobiť valec nebolo také jednoduché, ako sa zdá. Musel byť presný, pretože gazda na ňom sedel celý deň. Keby sa na ňom natriasal, nebol by spokojný. Otec robil bežne všelijaké násady, válovy a&nbsp;korytá. Ja som začal robiť náhrobné stĺpy a&nbsp;pamätníky, keď som chodieval do rumunského Sedmohradska. Tam som videl na cintorínoch nádherné vyrezávané náhrobky. Kopjafa bola moje prvé rezbárske dielo. Urobil som ju spolu s&nbsp;kamarátom zverolekárom. Už si pripravujem náhrobný stĺp pre seba. Všetkým, ktorí sa tomu čudujú, hovorím, že si ho predsa neprídem urobiť spod zeme. Musím už teraz,“ vysvetľuje logicky.

Majster Nagy sa zaujíma o&nbsp;históriu a&nbsp;berie si z&nbsp;nej námety pre postavy, ktoré vytvára. Nie sú to len veľké osobnosti dejín, ale môže to byť napríklad miestny kňaz, ktorého do Číčova vyhnali z&nbsp;Česka. Robí aj na zákazku, čo si kto povie. „Niekedy sa nestíham čudovať, čo všetko ľudia chcú. Je to zvláštne, ale nechcem o&nbsp;tom hovoriť,“ hovorí so širokým úsmevom.

Géza sa staral o&nbsp;vlastivedný dom s&nbsp;trstinovou strechou. Po obci nazbieral staré náradie, ktoré v&nbsp;ňom je vystavené. Žiaľ, pozemok pod ním je neusporiadaný. Kľúč od domu má síce obec, ale robiť s&nbsp;ním nemôžu nič, pretože nie je ich. Aspoň kosia a&nbsp;upratujú okolo neho. „V čase, keď som sa o&nbsp;dom staral, v&nbsp;ňom bolo živo. Umiestnil som v&nbsp;ňom historické veci, ktoré sme pozbierali po&nbsp;dedine. Piekli sme chlieb v&nbsp;peci, párali perie, všeličo sme vyrábali a&nbsp;hlavne sme varili podľa tradičných receptov. Dom dnes už nefunguje. Škoda...“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Starosta Číčova Csaba Földes (60) je vo funkcii už piate volebné obdobie. Do dediny sa priženil pred 32 rokmi zo Zemianskej Olče. Kým sa stal starostom, bol poľnohospodársky inžinier – ekonóm. Začínal na družstve, potom pracoval v&nbsp;hurbanovskom pivovare. Pred nástupom do funkcie prvého muža obce bol riaditeľom Regionálnej poľnohospodárskej a potravinárskej komory v&nbsp;Komárne.Po osemnástich rokoch považuje starostovanie za čoraz zložitejšie.

„Keď som obec prevzal, bola infraštruktúra na mizernej úrovni. Začali sme domom smútku, rekultiváciou skládok, výstavbou mostov... Deväťdesiat percent pozemných komunikácií máme obnovených, pustili sme sa do verejných budov, všetky okrem telocvične sú obnovené.“

Napriek tomu stojí v&nbsp;obci niekoľko ruín. „Žiaľ, s&nbsp;niektorými vecami si nepomôžeme. V&nbsp;obci žili majetnejší ľudia. Obecnému úradu sa nedarí napredovať, ako by sme chceli, pretože majetkovoprávne vzťahy k&nbsp;budovám sú neusporiadané a&nbsp;rozdrobené. Je pre nás ťažké niečo riešiť, keď nemáme obecné pozemky. Nedokážeme nájsť priestor pre mladých. Veľa nových domov stojí na odkúpených parcelách. Obec, žiaľ, skoro nič nemá. Desať rokov trvalo, kým sme dostali školu a&nbsp;školský areál od pozemkového fondu. Konečne v&nbsp;nej môžeme začať realizovať projekty, napríklad vykurovať priestory tepelným čerpadlom z&nbsp;vrtu. Chceme posilniť fotovoltiku. Naša škola je spádová pre deti z&nbsp;okolitých menších obcí,“ vysvetľuje starosta.

Časť obce vrátili v&nbsp;reštitúciách grófovi. Tak tu volajú Aloisa Kálnokyho, ktorý sa vrátil z&nbsp;Rakúska a&nbsp;požiadal o&nbsp;vrátenie rodinného majetku. Na svojom pozemku odkúpil rozostavanú budovu, ktorá mala pôvodne slúžiť poľnohospodárskemu družstvu. Zdravotné stredisko od grófa kúpil miestny lekár. Grófska rodina sa stará o&nbsp;ovocný sad Číčovské jablko, s. r. o., a&nbsp;býva v&nbsp;miestnom kaštieli. Pravdaže, ak sú práve doma a&nbsp;nie niekde vo Viedni, v Lichtenštajnsku, Austrálii či kdesi v Afrike. V&nbsp;súčasnosti sa o&nbsp;číčovské panstvo stará jedna z&nbsp;grófových dcér. „Žiaľ, deti pána Kálnokyho tu už nevyrastali, takže nemajú k&nbsp;tomuto miestu taký hlboký vzťah ako má on. Už to berú len ako svoj majetok,“ konštatuje starosta.

„Odkedy je poľnohospodárstvo v&nbsp;celej strednej Európe na tom zle, ľudia sa museli preorientovať na priemysel. Veľa našich občanov pracuje v&nbsp;stavebníctve, posledné roky cestujú do Bratislavy do automobilky a&nbsp;rôznych ďalších fabrík. Prácu si našli aj na druhom brehu Dunaja v&nbsp;Maďarsku, najmä v&nbsp;Győri, kde je napríklad automobilka Audi.“

Starosta Földes si ani len nepomyslel, že by niekedy mohol stáť na čele obce. Keď bol malý, predstavoval si, že bude učiteľ. Jeho otec ním bol a&nbsp;odhováral ho. „Istý čas som chcel byť colníkom. Nakoniec sa mi podarilo toto,“ konštatuje. „Starostom som nikdy nechcel byť. Prišlo to samo. Predtým som bol poslancom miestneho zastupiteľstva a&nbsp;robil som kontrolóra. Možno preto som mal pocit, že obec by som mohol viesť lepšie než môj predchodca. Podarilo sa mi to napriek tomu, že nie som tunajší rodák.“

Keby nebolo koronakrízy a&nbsp;cestovanie po Slovensku by bolo bezpečné, navštíviť Číčov sa oplatí. „Máme tu peknú a&nbsp;vzácnu prírodu. V&nbsp;chotári je dunajská cyklotrasa, po ktorej sa dá dostať proti prúdu rieky až k&nbsp;prameňom Dunaja a&nbsp;po prúde niekoľkými horšie prejazdnými úsekmi až k&nbsp;ramenám v&nbsp;ústí rieky do Čierneho mora. V&nbsp;obci máme Hladkáreň – malú ZOO. Žiaľ, jej zakladateľ a&nbsp;majiteľ zomrel a&nbsp;jeho manželka sa o&nbsp;ňu nedokáže tak intenzívne a&nbsp;odhodlane starať. Ani vlastivedný dom, ani kaštieľ nie sú prístupné verejnosti, napriek tomu, že v&nbsp;čase rekonštrukcie kaštieľa sa hovorilo, že bude. Stavbu sa podarilo zachovať, pretože v&nbsp;nej bývala škola. Interiér z neho po znárodnení vyrabovali.“

Starostovi prekáža, že v&nbsp;jedinečnej prírodnej rezervácii Číčovské mŕtve rameno je síce vybudovaný náučný chodník, ale nič z&nbsp;neho nevidno, pretože v&nbsp;piatom pásme ochrany nemôže robiť vôbec nič. „Pred dvadsiatimi rokmi vyzerala dnešná neprehľadná džungľa úplne inak. Všetko by mohlo byť ešte krajšie, keby so všetkým nebolo čoraz viac problémov, ale nevzdávame sa,“ dodáva s&nbsp;úsmevom.

Ladislav Göry (73) je miestny ľudový energetický génius a&nbsp;najchýrnejší zvárač široko-ďaleko.

Laci sa nenarodil v&nbsp;Číčove, ale jeho rodičia boli tunajší. Po vojne ich tak ako stovky ďalších maďarských rodín poslali do Česka s&nbsp;desiatimi kilogramami batožiny na hlavu. Za prezidenta Gottwalda prišlo uvoľnenie a&nbsp;mohli sa vrátiť domov.

„Otec a&nbsp;strýko boli lodníci. Dedo bol námorný dôstojník rakúsko-uhorskej flotily. Ja som sa plavil desať rokov a&nbsp;bol by som vydržal dlhšie, len ma komunisti nechceli pustiť do zahraničia. Bol som v&nbsp;karanténe – ako teraz,“ hovorí so širokým úsmevom.

Auto na plynový pohon prerobil v&nbsp;čase, keď sa o&nbsp;tom snívalo málokomu. „Ľudia sú všelijakí. Udali ma. Prišli príslušníci Verejnej bezpečnosti a&nbsp;prehliadali mi dom. Vedeli, že chcem vyrábať autá na plynový pohon. Dostal som tri a&nbsp;pol roka basy, ale našťastie to jeden papaláš zariadil tak, aby som namiesto toho zaplatil pokutu. Potreboval ma, opravoval som mu autá. Povedal, že neexistuje, aby ma zavreli. Nikdy som nepochodoval podľa toho, ako velili komunisti.“

Okrem lodníctva robil Laci aj iné remeslá. Vždy to bolo niečo s&nbsp;technikou a&nbsp;so strojmi.

Polovica Číčova má kúrenie od tohto jedinečného majstra. Jeho sporák, kachle a&nbsp;kotol na ohrev vody, to je obľúbené a&nbsp;lacné riešenie všetkých energetických požiadaviek domácností. „Tento môj v&nbsp;záhradnej chatke má vyše 40 rokov a&nbsp;netreba s&nbsp;ním robiť nič. Dá sa na ňom uvariť, upiecť a&nbsp;je z&nbsp;neho teplá voda. Vyrobil som ich 54. Po jednom mám v&nbsp;Česku a&nbsp;Maďarsku. V&nbsp;dome som si vyrobil kotol, do ktorého sa vojdú celé metrové klady dreva. Keď to videl môj nemecký kamarát, lodný kapitán, povedal, že to je krematórium a&nbsp;nie kotol.“

Jeho kotly nepotrebujú žiadne podporné obehové čerpadlá. Laci sa spolieha na fyzikálne zákony. „Všetko diktuje príroda: teplo ide hore, chlad dole... Treba tomu zabezpečiť hladkú cestu z&nbsp;kopca. Ak to nepochopíš, nemôžeš dosiahnuť jednoduchý úspech,“ vysvetľuje.

Veľkú volgu si kúpil v&nbsp;čase, keď väčšie a&nbsp;silnejšie auto u&nbsp;nás nebolo. Má ju 44 rokov. Do kufra sa zmestí 320 kilogramov uhoriek. Obľúbil si ju a&nbsp;vydržala mu dodnes. Samozrejme, s&nbsp;jeho úpravami. Napríklad s&nbsp;vylepšeným kúrením, ktoré využíva chladiacu vodu z motora. Stačí podľa potreby otvoriť ventil vedľa radiacej páky a&nbsp;pustiť si teplo pod nohy do obyčajného naležato uloženého plochého radiátora. Ten je v&nbsp;aute ako podlaha.

Tí, ktorí sa v&nbsp;Laciho volge viezli počas tuhej zimy a nastúpili zmrznutí s&nbsp;mokrými nohami, nedajú na toto úžasné riešenie dopustiť. Mokré čižmy majú suché po pár kilometroch a&nbsp;v&nbsp;aute je teplo, že by sa mohli vyzliecť do trenírok. „Čo tam po aute,“ máva rukou majster. „Prerobil som takto aj loď Nemcovi, u&nbsp;ktorého som pracoval. Dovolil mi to a&nbsp;nestíhal sa čudovať, ako jednoducho a&nbsp;lacno môže vykúriť celé plavidlo, keď mu idú hlavné motory, a&nbsp;nemusí mať na to špeciálny okruh na kúrenie.“