Toto územie občas zaplavovala voda. Hlavný tok Dunaja býval v prudkej protismernej zákrute, kde je dnes rezervácia Číčovské mŕtve rameno. Práve tadiaľto viedol dnes už zaslepený hlavný tok.

V minulosti tu bývali majetnejší gazdovia a nižší šľachtici. Zastavili sa tu zavše aj tí vyšší. V roku 1855 to bol napríklad cisár František Jozef I. Asi sa mu tu zapáčilo, pretože vtedajšieho grófa poctil návštevou aj o rok neskôr.

Prvé, čo padne uprostred obce do oka, je kopa drevených sôch v Parku mládeže a nielen tam. Štyri vyrezávané drevené stĺpy na počesť trinástich aradských mučeníkov maďarskej revolúcie 1848 – 1849 sú od miestneho rezbára, rytiera kultúry Gézu Nagya (70). Dokončil ich v roku 1999. Géza je činorodý muž. Okrem sôch v parku vyrezal niekoľko ďalších, ktoré zdobia obec.

Nielen sochy, ale aj pamätníky či náhrobné drevené stĺpy v maďarčine volajú kopjafa. Jeden s vyrezávaným erbom Uhorska stojí v záhrade kalvínskej fary, ďalší pred novou budovou základnej školy je venovaný pamiatke všetkých tu pôsobiacich učiteľov. Pred staršou budovou školy stojí pamätník 50. výročia znovuotvorenia školy s vyučovacím jazykom maďarským 1949 – 1999.

Číčov

Po maďarsky má obec dĺžeň na konci – Csicsó. Významnou postavou priemyselného rozvoja Žitného ostrova bol gróf János Waldstein-Wartenberg (1809 –1876) z neďalekého Veľkého Medera, ktorý mal svoje záujmy aj tu. Dal vybudovať cukrovar v Tôni, zaslúžil sa o reguláciu vnútorných vôd územia a o odvodnenie rozsiahlych močaristých plôch.

 

Prvá písomná zmienka: 1172. Kráľovský jobagión (hradný rytier oddaný svoju pánovi) Konrád daroval svoj tunajší majetok Pannonhalmskému opátstvu. Obec sa v listine spomína ako Sysou. V pápežských listinách potvrdzujúcich majetky opátstva sa meno obce vyskytuje viackrát.

 

Lokalizácia: Obec leží na Podunajskej nížine, 30 kilometrov na západ od Komárna pri mŕtvom ramene Dunaja v mieste, kde Nitriansky kraj hraničí s Trnavským.

 

Počet obyvateľov: 1 244 (k 31. 12. 2019)

Nestíha sa čudovať

Csicsói Géza Nagy sa nakoniec stal rezbárom a vyzdobil takmer celú dedinu. Je číčovský rodák. „Začínal som s grafikou a prešiel som celým somárskym rebríkom umení. Snažil som sa o všeličo. Maľoval som akvarelom, temperami, olejom, maľoval som na textil, až som sa nakoniec dostal k drevu, pri ktorom som zostal.“

Vytvoril viac než tristo rôznych prác. „Vyžaduje si to veľa času. Náročné sú aj na pohľad jednoduchšie tradičné maďarské náhrobné stĺpy. Záleží na odhodlaní a zdraví. V minulosti som musel chodiť do práce a čas som mal po nociach. Niekedy som nespával. Za tmy som bol rezbár a za bieleho dňa zootechnik,“ spomína.

K rezbárstvu mal blízko od detstva. „Otec bol vzácny človek, dokázal sám vyrobiť akékoľvek náradie. A zašiel ešte ďalej. Vyrobil napríklad dokonalý drevený valec na zarovnávanie rolí. Urobiť valec nebolo také jednoduché, ako sa zdá. Musel byť presný, pretože gazda na ňom sedel celý deň. Keby sa na ňom natriasal, nebol by spokojný. Otec robil bežne všelijaké násady, válovy a korytá. Ja som začal robiť náhrobné stĺpy a pamätníky, keď som chodieval do rumunského Sedmohradska. Tam som videl na cintorínoch nádherné vyrezávané náhrobky. Kopjafa bola moje prvé rezbárske dielo. Urobil som ju spolu s kamarátom zverolekárom. Už si pripravujem náhrobný stĺp pre seba. Všetkým, ktorí sa tomu čudujú, hovorím, že si ho predsa neprídem urobiť spod zeme. Musím už teraz,“ vysvetľuje logicky.

Majster Nagy sa zaujíma o históriu a berie si z nej námety pre postavy, ktoré vytvára. Nie sú to len veľké osobnosti dejín, ale môže to byť napríklad miestny kňaz, ktorého do Číčova vyhnali z Česka. Robí aj na zákazku, čo si kto povie. „Niekedy sa nestíham čudovať, čo všetko ľudia chcú. Je to zvláštne, ale nechcem o tom hovoriť,“ hovorí so širokým úsmevom.

Géza sa staral o vlastivedný dom s trstinovou strechou. Po obci nazbieral staré náradie, ktoré v ňom je vystavené. Žiaľ, pozemok pod ním je neusporiadaný. Kľúč od domu má síce obec, ale robiť s ním nemôžu nič, pretože nie je ich. Aspoň kosia a upratujú okolo neho. „V čase, keď som sa o dom staral, v ňom bolo živo. Umiestnil som v ňom historické veci, ktoré sme pozbierali po dedine. Piekli sme chlieb v peci, párali perie, všeličo sme vyrábali a hlavne sme varili podľa tradičných receptov. Dom dnes už nefunguje. Škoda...“

Článok pokračuje na ďalšej strane.