Mária Mišovičová

Na svet prišiel v&nbsp;típí –&nbsp;v&nbsp;stane z&nbsp;bizónej kože, pri rieke Missouri vo významnej rodine kmeňa Siouxov, oficiálne nazývaných Lakotovia. Jeho otec Skákajúci býk bol náčelník a&nbsp;synovi dal pri narodení meno Skákajúci jazvec. Pre pokojné správanie a&nbsp;rozvahu ho prezývali Pomalý. Meno, ktoré budilo rešpekt a&nbsp;zároveň vyvolávalo nenávisť až vo Washingtone, dostal po príhode v&nbsp;roku 1845.

V&nbsp;to leto mal štrnásť rokov a&nbsp;s&nbsp;lovcami z&nbsp;kmeňa sa vydali na výpravu proti nepriateľským Vranám. Chceli im ulúpiť kone a&nbsp;získať ich skalpy. V&nbsp;zápale boja Pomalý sekerou zrazil z&nbsp;koňa muža z&nbsp;kmeňa Vrán a&nbsp;za túto odvahu ho prijali medzi seba dospelí siouxskí bojovníci. Pyšný otec usporiadal na jeho počesť hostinu, do vlasov mu vplietol biele orlie pierko a&nbsp;dal mu nové meno: Tatanka Yotanka –&nbsp;Sediaci býk. V&nbsp;nasledujúcich rokoch sa zúčastnil na mnohých bojových výpadoch a&nbsp;orlie perá mu vo vlasoch pribúdali. Otec a&nbsp;strýkovia z&nbsp;neho vychovali vynikajúceho lovca a&nbsp;obratného bojovníka. Veľmi skoro preukázal štyri danosti, ktoré Siouxovia považovali za najdôležitejšie: statočnosť, múdrosť, štedrosť a&nbsp;silu.

Kmene pôvodných obyvateľov Ameriky žijúce v&nbsp;prérii riešili vzájomné konflikty vojnovými výpravami. Sediaci býk bol na mnohých. Útok proti nepriateľským kmeňom mohol zorganizovať ktokoľvek, ak sa k&nbsp;nemu pridal dostatočný počet bojovníkov. Spočiatku sa Sediaci býk zúčastňoval na bojových aktivitách, ktoré boli namierené proti Asinibojcom, Čiernonožcom a&nbsp;Vranám. Pri jednom útoku prijal výzvu na súboj. Nepriateľa trafil do brucha, ten však ešte predtým stačil vystreliť. Guľka sa odrazila od štítu Sediaceho býka a&nbsp;zasiahla ho do chodidla. Rana sa mu zle zahojila a&nbsp;do konca života kríval. Zranenie však neznížilo jeho bojovnosť. Krátko po tejto nepríjemnej epizóde ho zvolili za náčelníka všetkých Siouxov, čo bol veľký prejav uznania. A&nbsp;nasledoval ďalší. Po mnohých úspešných výpravách patril k&nbsp;dvom vyvoleným, ktorí mohli nosiť šerpu a&nbsp;obradnú čelenku.

VIAC FOTIEK K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII...

Z&nbsp;tejto pocty vyplývalo niekoľko povinností, najmä jedna bola mimoriadne ťažká. Opásaný šerpou musel na bojisku počas bitky zatĺcť do zeme drevený kôl, priviazať sa k&nbsp;nemu a&nbsp;zotrvať, kým ho nepríde oslobodiť spolubojovník alebo kým nebude rýchlejší nepriateľ a&nbsp;nezabije ho. V&nbsp;tejto polohe zobrazil sám seba v&nbsp;obrázkovej autobiografii, ktorá vyšla v&nbsp;60.&nbsp;rokoch 19.&nbsp;storočia. Za odvahou mladého bojovníka stáli hádam všetci anjeli, pretože z&nbsp;takejto chúlostivej situácie vždy vyšiel víťazne. Jeho meno vzbudzovalo strach a&nbsp;obavy v&nbsp;táboroch nepriateľov a&nbsp;jeho spolubojovníci, ktorí sa na nich rútili na koňoch, ich ešte strašili pokrikom: „Som Sediaci býk!“ Neskôr ho zmenili: „Sme chlapci Sediaceho býka.“ Dovtedajšie boje medzi kmeňmi vystriedal ozbrojený konflikt medzi pôvodnými obyvateľmi prérie a&nbsp;„bledými tvárami“, čo viedlo ku krviprelievaniu na dlhé desaťročia.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Rozsiahle oblasti v&nbsp;južnej Montane, Nebraske, severnej a&nbsp;južnej Dakote a&nbsp;vo Wyomingu obývali prériové kmene a&nbsp;boli mimo záujmu bielych Američanov. Kmene s&nbsp;nimi prichádzali do kontaktu iba pri výmennom obchode, keď zamieňali kožušiny za pušky a&nbsp;potraviny. Nepanovali medzi nimi priateľské vzťahy. Pôvodné obyvateľstvo považovalo bielych za prchkých, arogantných a&nbsp;stále opitých. Tí zasa boli presvedčení, že préria je miesto vhodné len pre kočujúce kmene a&nbsp;ich noha tam nikdy nevstúpi. Občas vypukli drobné šarvátky, ale nenarušilo to ich dovtedajšie vzťahy, ktoré boli čisto obchodné. Siouxovia sa stále cítili ako neohrození vládcovia prérie a&nbsp;hrdí nasledovníci predkov. Nevyhľadávali spory s&nbsp;belochmi, pretože federálni vojaci prísne dodržiavali rozkazy, mali moderné zbrane a&nbsp;na tvrdé súboje muža proti mužovi, kde mohli prérioví ľudia využiť svoju obratnosť a&nbsp;šikovnosť, nebol priestor.

Situácia sa začala meniť v&nbsp;neprospech pôvodných obyvateľov v&nbsp;polovici 19.&nbsp;storočia. Po víťazstve Spojených štátov vo vojne s&nbsp;Mexikom začali cez prériové územie prúdiť pod dohľadom vojakov tisíce chudobných prisťahovalcov z&nbsp;Írska, Nemecka, Poľska a&nbsp;zo Švédska. Lákali ich novoobjavené náleziská zlata v&nbsp;Kalifornii, úrodná pôda na ďalekom západe, kde dovtedy žili domorodé kmene, jednoducho snívali o&nbsp;lepšom živote. Niekedy sa s&nbsp;kmeňmi dohodli na odkúpení pôdy, neraz však medzi nimi prišlo i&nbsp;k&nbsp;rozbrojom. Ozbrojené zrážky neskôr dostali pomenovanie „indiánske vojny“. Domorodci vnímali prichádzajúcich Európanov ako nebezpečenstvo.

Vláda Spojených štátov prisťahovalcov vítala, videla v&nbsp;nich zámienku, ako získať ďalšie územia od pôvodného obyvateľstva. Keď v&nbsp;roku 1849 kúpila Fort Laramie, malo to vyzerať, že chráni územie pôvodných obyvateľov pred náporom prisťahovalcov. Bolo to však inak. Veľký otec vo Washingtone chránil prichádzajúcich osadníkov, a&nbsp;tak si postupne podmaňoval dovtedajšie oblasti domorodých kmeňov. Tie začali vytláčať do oblastí s&nbsp;neúrodnou pôdou. Okrem toho sa vláda rozhodla spojiť západné pobrežie s&nbsp;východným transkontinentálnou železnicou, ktorá mala viesť cez územie prérie. To ovládali Siouxovia a&nbsp;Čejeni, boli na ňom Čierne hory, posvätné pre pôvodných obyvateľov, kde sa našlo zlato. Ložiská zlata boli dôležitejšie než mierová zmluva s&nbsp;kmeňmi, ktorú s&nbsp;nimi vláda uzavrela v&nbsp;roku 1868 v&nbsp;pevnosti Laramie po ozbrojených zrážkach s&nbsp;armádou.

Na základe dohody mala väčšina prériovej pôdy zostať domorodcom, zároveň sa Čierne hory mimo zmluvy stali súčasťou novovytvorenej veľkej siouxskej rezervácie, ktorá bola určená výhradne pre ľudí z&nbsp;tohto kmeňa. Vládni predstavitelia sa ich snažili presvedčiť, aby zanechali kočovanie. Časť z&nbsp;nich prijala život v&nbsp;rezervácii, tí, ktorí ho odmietli, sa mohli pohybovať mimo nej a&nbsp;viesť tradičný spôsob života. Sediaci býk trval na dodržiavaní tradícií a&nbsp;na izolácii od bielych. Pod jeho vplyvom začali mnohí opúšťať rezerváciu, dostávali sa do konfliktu s&nbsp;vojskom, expedíciami železničných spoločností i&nbsp;so znepriatelenými kmeňmi. Vyhrotenie ťaživej situácie prišlo rýchlo a&nbsp;príčinou bola napohľad neškodná príhoda.

Vo Fort Laramie bola stála vojenská posádka, ktorá len čakala na príležitosť zaútočiť na pôvodných usadlíkov. Z&nbsp;dôstojníkov dychtil po boji najmä poručík J.&nbsp;L.&nbsp;Grattan. Temperamentný Ír, čerstvý absolvent prestížnej vojenskej akadémie vo West Pointe, sa dočkal. Popri dedine, kde bol náčelníkom Statočný medveď, smerovali do Utahu zástupy mormónov. Jednému z&nbsp;nich ušla do tábora domorodcov krava. Majiteľ sa ju tam bál ísť hľadať, nechal kravu kravou a&nbsp;ponáhľal sa medzi svojich. V&nbsp;pevnosti však ohlásil, že mu kravu ukradli, a&nbsp;celú príhodu poriadne zveličil.

V osade medzitým kravu zabili a&nbsp;rozporciovali. Keď sa dozvedeli, že jej majiteľ z&nbsp;nich spravil zlodejov, náčelník šiel za vojakmi situáciu vysvetliť. Snažil sa márne, poručík Grattan ho požiadal, aby sa ten, kto kravu chytil a&nbsp;zabil, vzdal vojakom. Dotyč­ný to odmietol, a&nbsp;tak Statočný medveď ponúkol ako odškodné niekoľko koní. Neuspel. Dva dni po incidente poručík Grattan so svojou jednotkou vyrazil k&nbsp;dedine. S&nbsp;tridsiatimi mužmi chcel na osadu zaútočiť. V&nbsp;údolí však stálo asi 600&nbsp;típí, v&nbsp;ktorých mohlo byť niekoľko tisíc ľudí.

Napriek tomu poručík na neďalekom kopci rozostavil húfnice a&nbsp;dal povel na&nbsp;paľbu. Neveril, že Siouxovia sa budú brániť. Zaskočení osadníci streľbu spočiatku neopätovali. Keď však vojaci medzi prvými smrteľne zranili náčelníka Statočného medveďa, ktorý sa snažil celú situáciu pokojne vyriešiť, rýchlo sa spamätali a&nbsp;na vojakov zaútočili. Okrem jedného všetkých zabili. Ten v&nbsp;pevnosti referoval o&nbsp;krviprelievaní. Američania útok nazvali Grattanov masaker, ale pravdu veľmi počuť nechceli. Vláda po tomto konflikte začala pripravovať plán, ako čo najrýchlejšie dostať všetkých pôvodných obyvateľov do rezervácií. Nepočítala s&nbsp;tým, že vojna s&nbsp;nimi bude trvať niekoľko rokov a&nbsp;víťazmi nebudú vždy „bledé tváre“.

Sediaci býk sa medzi pôvodnými obyvateľmi Severnej Ameriky tešil až posvätnej úcte, unikal nástrahám belochov, za čo mu pripisovali priam zázračné schopnosti. Preto si ho Siouxovia zvolili za vodcu v&nbsp;legendárnej bitke pri rieke Little Bighorn v&nbsp;dnešnom štáte Montana. Významnú úlohu v&nbsp;nej zohral aj náčelník Šialený kôň. Práve Sediaci býk však zjednotil siouxské kmene a&nbsp;stal sa ich vojenským náčelníkom, čo nebolo bežné, pretože každý kmeň mal svojho vodcu a&nbsp;ten bol najvyššou autoritou. No všetci si Sediaceho býka zvolili za náčelníka v&nbsp;boji proti vláde a&nbsp;počas bojov sa mu podriadili. Ich bojové nadšenie posilnilo zjavenie, v&nbsp;ktorom Sediaci býk videl padať mnoho bielych vojakov z&nbsp;koní a&nbsp;veľa ich bolo zabitých. Toto videnie sa vyplnilo.

Sediaci býk zhromaždil približne dvetisíc bojovníkov a&nbsp;v&nbsp;júni 1876 spolu porazili elitnú 7.&nbsp;kavalériu generála Custera. George Armstrong Custer bol najmladší generál vo federálnej armáde a&nbsp;okrem ambicióznosti a&nbsp;nebojácnosti bol nedisciplinovaný. Domorodci ho pre jeho zovňajšok volali Dlhý vlas. V&nbsp;bitke pri Little Bighorne precenil svoje schopnosti, ignoroval informácie zvedov o&nbsp;počte nepriateľských bojovníkov, vojsku vyčerpanému dlhým pochodom nedoprial odpočinok, mužov rozdelil do štyroch útočných skupín, ich velitelia sa nedohodli na vzájomnom postupe.

Nasledovala porážka, v&nbsp;ktorej zahynulo 268&nbsp;amerických vojakov aj generál Custer. Osudným sa mu stali zranenia ľavého spánku a&nbsp;hrudníka. Počet zabitých príslušníkov kmeňov nie je známy, pretože ich svedectvá sa rozchádzali. Podľa ich dochovaných výpovedí generál Custer viedol neusporiadanú bitku a&nbsp;oni o&nbsp;jej výsledku rozhodli počas polhodiny. Generál Anson Mills vo svojich pamätiach o&nbsp;schopnostiach domorodých bojovníkov v&nbsp;tejto bitke napísal: „Boli najlepšou jazdou na svete. Takú už nikto nikdy neuvidí.“

Porážku Custerovej kavalérie verejnosť prijala ako národnú tragédiu a&nbsp;podnietila obrovskú nenávisť k&nbsp;pôvodným obyvateľom. Prví si to odniesli tí v&nbsp;siouxskej rezervácii. Museli súhlasiť s&nbsp;predajom Čiernych hôr a&nbsp;vzdať sa územia, ktoré im ešte patrilo. Proti utekajúcim domorodcom vláda podnikala rozsiahle vojenské operácie a&nbsp;od roku 1877 drvivú väčšinu prinútila odísť do rezervácií. Sediaci býk so stovkami súkmeňovcov našiel azyl v&nbsp;Kanade. Vláda tejto krajiny sa k&nbsp;príslušníkom kmeňov správala podstatne lepšie. No po diplomatickom nátlaku sa v&nbsp;roku 1881 vrátili do Spojených štátov. Nezamierili do típí, všetkých čakal život v&nbsp;zruboch v&nbsp;rezerváciách.

Sediaci býk sa usadil v&nbsp;rezervácii Standing Rock. Jeho život sa od základu zmenil. Nejaký čas vystupoval ako živá legenda vo Wild West Show v&nbsp;cirkuse Buffala Billa. Predvádzanie v&nbsp;šou sa mu celkom páčilo, ľudia ho žiadali o&nbsp;autogram a&nbsp;platili mu za to. On, verný jednej z&nbsp;prériových tradícií –&nbsp;štedrosti, väčšinu z&nbsp;toho, čo zarobil, rozdal. S&nbsp;cirkusom precestoval mnohé veľké mestá Spojených štátov, ruku mu podal americký prezident, ocitol sa aj na titulných stránkach novín. Odvrátenou stranou jeho popularity bol život v&nbsp;rezervácii.

Aj tam sa snažil udržať si autoritu. Narazil však na majora Jamesa McLaughlina, správcu rezervácie. Ten sa vysmieval z&nbsp;tradícií prériového ľudu a&nbsp;podkopával vplyv Sediaceho býka. Z&nbsp;mladých domorodcov vytvoril políciu, ktorú neraz poštval proti ich starším súkmeňovcom. Stalo sa&nbsp;to i&nbsp;v&nbsp;roku 1890. Major prišiel do rezervácie a&nbsp;domorodej polícii dal rozkaz zatknúť Sediaceho býka. Dôvodom bolo, že tancoval zakázaný mystický tanec duchov. Pri zatýkaní nastal zmätok, bránil sa Sediaci býk a&nbsp;chránili ho i&nbsp;ľudia okolo neho. Polícia trvala na jeho odvedení do väzenia, padol výstrel z&nbsp;pušky niektorého mladého policajta a&nbsp;ten legendu pôvodného obyvateľstva Ameriky zabil. Desať rokov po strate slobody ho zastrelili vlastní ľudia. Tento svet opustil muž, ktorý mal povahu štátnika, bol zjednotiteľom i&nbsp;duchovným vodcom. Mnohí belosi ho pre tieto vlastnosti nazvali Georgeom Washingtonom domorodého národa.

Zabili ho vlastní: SEDIACI BÝK napriek zázračným schopnostiam smrti neunikol

Výber pre vás

Zabili ho vlastní: SEDIACI BÝK napriek zázračným schopnostiam smrti neunikol

Súvisiace články

Nazýval sa BEŠTIOU: Šokujúci príbeh najskazenejšieho muža planéty ALEISTERA CROWLEYHO

Úspešný neúspech: ERNEST HENRY SHACKLETON predviedol najväčšiu bojovnosť a vytrvalosť človeka

Spisovateľka MAYA ANGELOUOVÁ aby uživila svojho syna, musela si zarábať aj ako prostitútka

Výber pre vás