Mária Mišovičová

V detstve snívala, že z nej bude realitná maklérka. V živote však išla inou cestou a povolaní, ktoré sa spájajú s jej menom, bolo neúrekom. Bola uznávaná poetka, esejistka, scenáristka, dramaturgička, herečka, speváčka, tanečnica, ale aj aktivistka za ľudské práva a profesorka amerických štúdií na Štátnej univerzite vo Winstone-Saleme v Severnej Karolíne. Narodila sa ako Marguerite Ann Johnsonová v&nbsp;St. Louis v&nbsp;štáte Missouri. Mala iba tri roky, keď sa jej rodičia rozviedli, a&nbsp;s&nbsp;bratom Baileym ich matka poslala k&nbsp;starej mame na vidiek v&nbsp;Stamp­se v&nbsp;Arkansase. Posadila ich na vlak a&nbsp;Mayi dala na ruku náramok s&nbsp;nápisom: <em>„Tomu, koho sa to týka.“</em>

V&nbsp;dedinskom prostredí súrodenci prežili päť rokov. Stará mama im vštepila hlbokú náboženskú vieru a&nbsp;spolu s&nbsp;ostatnými príbuznými staromódnu zdvorilosť tradičného afroamerického južanského života. Hoci sa ich rodina snažila ochrániť pred prejavmi rasizmu, typickými pre americký juh, diskriminácii a&nbsp;rasovým predsudkom sa nevyhla ani Maya s&nbsp;bratom. Súrodenci si boli veľmi blízki a&nbsp;po slovných a&nbsp;fyzických útokoch pre farbu pleti sa ešte viac primkli jeden k&nbsp;druhému. Bailey koktal a&nbsp;nedokázal vysloviť sestrino meno Marguerite. Oslovoval ju Moja alebo Moja sestra, a&nbsp;keď mu neskôr čítala príbehy o&nbsp;starých Mayoch, premenoval ju na Mayu a&nbsp;túto podobu potom používala ako umelecké i&nbsp;civilné meno po celý život.

Maya v&nbsp;láskavom prostredí u&nbsp;starej mamy prejavovala záujem o&nbsp;písané slovo a&nbsp;anglický jazyk. Viedla si denník, v&nbsp;ňom si zapisovala básničky a&nbsp;krátke detské poviedky. Keď malo dievčatko osem rokov, súrodenci sa vrátili domov do St.&nbsp;Louis. Tam zažila traumu, ktorá ju poznamenala na celý život. Znásilnil ju matkin priateľ a&nbsp;zakrátko ho našli mŕtveho. Maya sa príliš hanbila, aby to povedala niekomu z&nbsp;dospelých, ale zdôverila sa bratovi. Keď sa neskôr dozvedela, že za smrťou tohto násilníka je jej strýko, bola presvedčená, že slová, ktoré o&nbsp;ňom vyriekla, ho zabili: <em>„Myslela som si, že som ho zabila ja, môj hlas, pretože som vyslovila jeho meno.“</em> Päť rokov potom nerozprávala.

Súrodenci sa vrátili na vidiek a&nbsp;k&nbsp;matke sa nasťahovali, až keď mala Maya trinásť rokov. Matka sa medzitým usadila v&nbsp;San Franciscu a&nbsp;Maya tam začala navštevovať strednú školu, získala štipendium na štúdium tanca a&nbsp;drámy. Keď dovŕšila pätnásť rokov a&nbsp;končila prvý ročník, rozhodla sa prerušiť štúdium a&nbsp;byť užitočná vo svetovom vojnovom konflikte. Požiadala o&nbsp;vstup do ženského armádneho zboru, ale umelecká škola, ktorú navštevovala, mala nálepku komunistická a&nbsp;to bol dôvod, prečo vojenská komisia jej žiadosť zamietla.

Maya sa nevzdávala. Muži bojovali v&nbsp;zákopoch druhej svetovej vojny a&nbsp;ich pracovné miesta bolo treba obsadiť. Na mnohé nastúpili ženy. Ona sa uchádzala o&nbsp;miesto vodičky električky. Spočiatku ju odmietali pre rasu. Ale nedala sa odradiť. Tri týždne dennodenne chodila do dopravnej spoločnosti žiadať o&nbsp;zamestnanie. Aby nevznikla ďalšia prekážka pre jej vek, tvrdila, že má devätnásť. Keď spoločnosť videla jej vytrvalosť, rezignovala a&nbsp;Maya bola prvá Afroameričanka, ktorá v&nbsp;sanfranciských uliciach viedla električku.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Po roku sa vrátila do školy, no o&nbsp;krátky čas ju opäť opustila. V&nbsp;šestnástich otehotnela, v&nbsp;roku 1945 sa jej narodil jej jediný syn Guy. Aby ho uživila, vystriedala niekoľko zamestnaní. Pracovala ako čašníčka, kuchárka, krátky čas si zarábala aj ako prostitútka. O&nbsp;rok sa vrátila do školy a&nbsp;ukončila ju maturitou. V&nbsp;roku 1952 sa vydala za gréckeho námorníka Anastasiosa Angelopoulosa a&nbsp;uzavrela prvé z&nbsp;troch manželstiev. Nemienila sa však usadiť ako žena v&nbsp;domácnosti. Naopak, začala si budovať kariéru tanečnice a&nbsp;speváčky v&nbsp;jednom z&nbsp;nočných klubov v&nbsp;San Franciscu pod pseudonymom Maya Angelou. Prezývku z&nbsp;detstva skombinovala s&nbsp;mužovým priezviskom.

Manželstvo jej nevydržalo, zato jej kariéra prekvitala. Účinkovala v&nbsp;opere Porgy a&nbsp;Bess a&nbsp;v&nbsp;rokoch 1954 až 1955 odišla so súborom na európske turné. V&nbsp;päťdesiatych rokoch sa venovala aj štúdiu moderného tanca u&nbsp;uznávanej tanečnice, choreografky a&nbsp;pedagogičky Marthy Grahamovej, s&nbsp;Alvinom Aileym, takisto významným tanečníkom a&nbsp;choreografom, vystupovala v&nbsp;televízii vo varietných programoch a&nbsp;v&nbsp;roku 1957 nahrala svoju prvú LP platňu Miss Calypso. Dalo by sa povedať: zlaté päťdesiate. Skladala aj básne a&nbsp;písala texty piesní a&nbsp;to ju čoraz viac lákalo do sveta spisovateľov. Aby si rozšírila obzory o&nbsp;spisovateľskom remesle, presťahovala sa do New Yorku.

Po príchode do umeleckej mekky sa pridala k&nbsp;fóru Harlem Writers Guild, ktoré tvorili afroamerickí spisovatelia. Tam spoznala viacerých významných literátov a&nbsp;aj pod ich vplyvom rozvíjala svoj talent. Na ich popud sa zapojila do občianskeho hnutia za ľudské práva. Medzi aktivistami si našla ďalšiu lásku –&nbsp;Juhoafričana Vusumziho Makea. Pár sa aj s&nbsp;jej synom v&nbsp;roku 1960 preťahoval do egyptskej Káhiry, kde pracovala ako redaktorka v&nbsp;novinách Arab Observer. Z&nbsp;Egypta zamierili do Akkry, hlavného mesta Ghany, tam sa pripojili k&nbsp;prosperujúcim krajanom Afroameričanom. Opäť sa zamerala na žurnalistiku, písala pre magazín Africa Review a&nbsp;viaceré ghanské periodiká. Okrem toho na hudobnom a&nbsp;dramatickom oddelení univerzity v&nbsp;Akkre pôsobila ako asistentka tanca.

Po štyroch rokoch opustila Afriku i&nbsp;priateľa a&nbsp;vrátila sa do Ameriky. Ešte počas pobytu v&nbsp;Ghane sa zoznámila s&nbsp;disidentom Malcolmom X a&nbsp;po jeho návrate do Spojených štátov začali pracovať na založení Organizácie africko-americkej jednoty. Krátko po príchode ho však zavraždili a&nbsp;zanikli aj plány na vznik spoločnosti obhajujúcej ľudské práva. Na stretnutiach za práva Afroameričanov sa spoznala aj s&nbsp;Martinom Lutherom Kingom. Požiadal ju, aby sa stala koordinátorkou organizácie Southern Christian Leadership Conference, ktorá sa takisto venovala obrane občianskych práv, a&nbsp;zorganizovala pre ňu zbierku. Ani táto aktivita nebola odsúdená na úspech. Po spáchaní atentátu na Martina Luthera Kinga sa psychicky zrútila. Keďže ho zastrelili 4. apríla, v&nbsp;deň, keď mala narodeniny, dlhé roky ich neoslavovala.

Šok z&nbsp;Kingovej násilnej smrti jej po mesiacoch pomohol prekonať priateľ spisovateľ James Bald­win. Pod jeho vedením začala v&nbsp;roku 1969 písať knihu I&nbsp;Know Why the Caged Bird Sings (Viem, prečo vtáčik v&nbsp;klietke spieva), prvú časť sedemdielnej autobiografie. Román, ktorý vyšiel v&nbsp;roku 1970 a&nbsp;otvorene opisuje jej detstvo na juhu u&nbsp;starej mamy a&nbsp;rasistické násilie, zožal okamžitý úspech a&nbsp;u&nbsp;kritikov chválu. Zapísal sa do literárnej histórie ako prvý bestseller Afroameričanky. Bol nominovaný aj na Národnú knižnú cenu. Preložili ho do mnohých jazykov a&nbsp;vo svete sa z&nbsp;neho predalo vyše milióna výtlačkov. Autorka o&nbsp;diele povedala: <em>„Počas písania knihy som bola popoludní napoly opitá a&nbsp;celú noc som preplakala.“</em>

Speváčka Rihanna po smrti Maye Angelouovej na sociálnej sieti napísala:<em> „Táto kniha bola prvá, ktorú som čítala ako tínedžerka. Po jej prečítaní som sa cítila úplne bezpečne, pretože som dôverovala jej múdrosti. Múdrosti, ktorú získala skúsenosťami.“</em> Napriek oceneniam a&nbsp;medzinárodnému uznaniu bol román v&nbsp;mnohých amerických školách zakázaný. Úprimnosť, s&nbsp;akou Maya Angelouová opísala, že ako dieťa bola sexuálne zneužitá, bola začiatkom 70. rokov v&nbsp;kultúre tabu. Poslednou zo siedmich životopisných kníh Mom &amp;&nbsp;Me &amp; Mom vzdala hold starej mame a&nbsp;matke.

Počas ďalších štyridsiatich rokov jej vydali 36 kníh a&nbsp;30 sa v&nbsp;rebríčku zaradilo medzi najpredávanejšie tituly. Rozoberala v&nbsp;nich rôzne témy od lásky po problémy diskriminácie, rodu či rasy. Ľahostajná jej nebola ani ľudská duša. Venovala sa jej najmä v&nbsp;poézii a&nbsp;vďaka svojim básňam získala kultové postavenie poetky. Koncom 70. rokov zožal úspech jej zväzok básní And Still I&nbsp;Rise a&nbsp;zbierka Phenomenal Woman. Na cestách po Spojených štátoch s&nbsp;charizmou a&nbsp;noblesou prednášala úryvky zo svojich diel a&nbsp;stala sa uznávanou osobnosťou.

Zaoberala sa aj dramatickými formami – jej scenár k&nbsp;filmu Georgia, Georgia bol nominovaný na Pulitzerovu cenu. Zachytáva život Afroameričanov vo Švédsku a&nbsp;Maya Angelouová sa k&nbsp;nemu vyjadrila takto: <em>„Neverím, že písanie o&nbsp;živote čiernych musí byť vždy len v&nbsp;rukách černochov. Ale každý biely človek zapojený do čierneho príbehu by mal rešpektovať citlivosť černochov na túto tému.“</em> Okrem toho, že sa podieľala na písaní scenárov, účinkovala v&nbsp;televízii i&nbsp;vo filmoch, režírovala dramatické i&nbsp;dokumentárne snímky a&nbsp;v&nbsp;roku 1996 pod jej režisérskou taktovkou vznikla kanadsko-americká celovečerná dráma Down in the Delta.

Maya Angelouová ako významná osobnosť neušla pozornosti viacerých prezidentov. Oslovili ju, aby sa ujala rôznych funkcií. Prezident Gerald Ford ju vymenoval do výboru založeného pri dvojstom výročí vzniku Spojených štátov amerických. V&nbsp;Bielom dome ho vystriedal Jimmy Carter a&nbsp;ten ju požiadal, aby bola členkou prezidentskej komisie vytvorenej počas Medzinárodného roka žien. Svoju báseň On the Pulse of Morning prečítala na inaugurácii prezidenta Billa Clintona v&nbsp;roku 1993. O&nbsp;jej napísanie ju požiadal samotný prezident, zdôraznila v&nbsp;nej najmä posolstvo nádeje. Naživo sa vysielala do celého sveta. Nahrávka tejto básne získala v&nbsp;nasledujúcom roku ceny Grammy. V&nbsp;roku 2000 si Maya Angelouová práve z&nbsp;rúk Billa Clintona prevzala Národnú medailu za umenie. Jej umelecký prínos ocenil ako <em>„neúnavnú snahu ukázať surovú pravdu“.</em>

Barack Obama jej udelil najvyššie civilné vyznamenanie –&nbsp;Prezidentskú medailu slobody. Zaujímavé je, že v&nbsp;súboji o&nbsp;prezidentské kreslo podporovala jeho protikandidátku Hillary Clintonovú. Počas Obamovho pôsobenia vo funkcii však bola silnou zástankyňou reforiem, ktoré navrhoval. Aj on ju obdivoval, a&nbsp;keď zomrela, označil ju za inšpiráciu pre všetkých:<em> „Detstvo plné násilia a&nbsp;zneužívania ju prinútilo prestať rozprávať. Ale hlas, ktorý opäť našla, pomohol generáciám Američanov nájsť dúhu uprostred mrakov a&nbsp;nás ostatných nabáda, aby sme boli tým lepším ja.“</em>

Múdrosť a&nbsp;životné skúsenosti Maye Angelouovej inšpirovali aj súčasných známych ľudí, aby sa nevzdávali a&nbsp;dosiahli veľké ciele. Bola priateľkou známej televíznej moderátorky Oprah Winfreyovej. Od začiatku jej kariéry stála pri nej, dodávala jej silu, podporovala ju, sprevádzala aj v&nbsp;tých najťažších chvíľach. Oprah Winfreyová na ňu spomínala ako na učiteľku, ktorá verila v&nbsp;šírenie a&nbsp;odovzdávanie vedomostí. <em>„Najviac si však vážim nie to, čo urobila, povedala alebo napísala, ale spôsob, akým žila svoj život. Po svete sa pohybovala s&nbsp;neotrasiteľným pokojom, so sebadôverou a&nbsp;úžasnou gráciou.“</em>

S Nelsonom Mandelom sa Maya Angelouová zoznámila v čase, keď žila v Káhire. Onedlho ho uväznili a tri desaťročia neboli v kontakte. Ešte vo väzení si pozrel filmovú verziu jej životopisu Už viem, prečo vtáčik v klietke spieva. Nezabudol na ňu ani ako oslavovaný štátnik a počas prezidentskej inaugurácie sa prítomným prihovoril slovami jej básne And Still I Rise. Úryvok z tejto básne zarecitovala aj Serena Williamsová pri preberaní ocenenia Športová osobnosť roka 2015. <em>„Zvolila som si slová svojej obľúbenej poetky, pretože aj na mňa sa ľudia pozerali nevraživo pre farbu mojej pleti. Prehliadali ma, pretože vyzerám inak než oni. Jej verše vystihujú moje pocity.“</em> Uznávali ju domáce i&nbsp;svetové osobnosti, národné aj medzinárodné organizácie, počas života jej udelili desiatky ocenení a&nbsp;čestných titulov, americká poštová služba vydala známku s&nbsp;jej podobizňou. Maya Angelouová skonala v&nbsp;máji 2014 ako 86-ročná.



      <div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
          <div class="icon">
              <em class="fa fa-file-text-o" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
          <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="2dd78ce0-1fb4-4510-a247-f6d5937ee660">
              <span class="inner-articleTag">&nbsp;</span>
              <br class="inner-break hide">
              <span class="inner-articleTitle">Priekopník dokumentárnej fotografie: PAVLA SOCHÁŇA vylúčili zo všetkých škôl v Uhorsku</span>
          </div>
          <div class="icons">
              <em class="fa fa-cog eagle-config-button" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-edit" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
      </div>