Vo svojej tvorbe bola MAYA ANGELOUOVÁ (1928 – 2014) očarujúca, no jej život taký čarovný nebol. Napriek tomu sa z nej stala výrazná osobnosť afroamerickej kultúry a legendárna spisovateľka.

V detstve snívala, že z nej bude realitná maklérka. V živote však išla inou cestou a povolaní, ktoré sa spájajú s jej menom, bolo neúrekom. Bola uznávaná poetka, esejistka, scenáristka, dramaturgička, herečka, speváčka, tanečnica, ale aj aktivistka za ľudské práva a profesorka amerických štúdií na Štátnej univerzite vo Winstone-Saleme v Severnej Karolíne. Narodila sa ako Marguerite Ann Johnsonová v St. Louis v štáte Missouri. Mala iba tri roky, keď sa jej rodičia rozviedli, a s bratom Baileym ich matka poslala k starej mame na vidiek v Stamp­se v Arkansase. Posadila ich na vlak a Mayi dala na ruku náramok s nápisom: „Tomu, koho sa to týka.“

V dedinskom prostredí súrodenci prežili päť rokov. Stará mama im vštepila hlbokú náboženskú vieru a spolu s ostatnými príbuznými staromódnu zdvorilosť tradičného afroamerického južanského života. Hoci sa ich rodina snažila ochrániť pred prejavmi rasizmu, typickými pre americký juh, diskriminácii a rasovým predsudkom sa nevyhla ani Maya s bratom. Súrodenci si boli veľmi blízki a po slovných a fyzických útokoch pre farbu pleti sa ešte viac primkli jeden k druhému. Bailey koktal a nedokázal vysloviť sestrino meno Marguerite. Oslovoval ju Moja alebo Moja sestra, a keď mu neskôr čítala príbehy o starých Mayoch, premenoval ju na Mayu a túto podobu potom používala ako umelecké i civilné meno po celý život.

Traumatické znásilnenie

Maya v láskavom prostredí u starej mamy prejavovala záujem o písané slovo a anglický jazyk. Viedla si denník, v ňom si zapisovala básničky a krátke detské poviedky. Keď malo dievčatko osem rokov, súrodenci sa vrátili domov do St. Louis. Tam zažila traumu, ktorá ju poznamenala na celý život. Znásilnil ju matkin priateľ a zakrátko ho našli mŕtveho. Maya sa príliš hanbila, aby to povedala niekomu z dospelých, ale zdôverila sa bratovi. Keď sa neskôr dozvedela, že za smrťou tohto násilníka je jej strýko, bola presvedčená, že slová, ktoré o ňom vyriekla, ho zabili: „Myslela som si, že som ho zabila ja, môj hlas, pretože som vyslovila jeho meno.“ Päť rokov potom nerozprávala.

Aby uživila svojho syna, vystriedala niekoľko zamestnaní. Pracovala ako čašníčka, kuchárka, krátky čas si musela zarábať aj ako prostitútka. Napokon sa z nej stala uznávaná osobnosť.
Zdroj: Getty Images

Súrodenci sa vrátili na vidiek a k matke sa nasťahovali, až keď mala Maya trinásť rokov. Matka sa medzitým usadila v San Franciscu a Maya tam začala navštevovať strednú školu, získala štipendium na štúdium tanca a drámy. Keď dovŕšila pätnásť rokov a končila prvý ročník, rozhodla sa prerušiť štúdium a byť užitočná vo svetovom vojnovom konflikte. Požiadala o vstup do ženského armádneho zboru, ale umelecká škola, ktorú navštevovala, mala nálepku komunistická a to bol dôvod, prečo vojenská komisia jej žiadosť zamietla.

Maya sa nevzdávala. Muži bojovali v zákopoch druhej svetovej vojny a ich pracovné miesta bolo treba obsadiť. Na mnohé nastúpili ženy. Ona sa uchádzala o miesto vodičky električky. Spočiatku ju odmietali pre rasu. Ale nedala sa odradiť. Tri týždne dennodenne chodila do dopravnej spoločnosti žiadať o zamestnanie. Aby nevznikla ďalšia prekážka pre jej vek, tvrdila, že má devätnásť. Keď spoločnosť videla jej vytrvalosť, rezignovala a Maya bola prvá Afroameričanka, ktorá v sanfranciských uliciach viedla električku.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia