V detstve snívala, že z nej bude realitná maklérka. V živote však išla inou cestou a povolaní, ktoré sa spájajú s jej menom, bolo neúrekom. Bola uznávaná poetka, esejistka, scenáristka, dramaturgička, herečka, speváčka, tanečnica, ale aj aktivistka za ľudské práva a profesorka amerických štúdií na Štátnej univerzite vo Winstone-Saleme v Severnej Karolíne. Narodila sa ako Marguerite Ann Johnsonová v St. Louis v štáte Missouri. Mala iba tri roky, keď sa jej rodičia rozviedli, a s bratom Baileym ich matka poslala k starej mame na vidiek v Stamp­se v Arkansase. Posadila ich na vlak a Mayi dala na ruku náramok s nápisom: „Tomu, koho sa to týka.“

V dedinskom prostredí súrodenci prežili päť rokov. Stará mama im vštepila hlbokú náboženskú vieru a spolu s ostatnými príbuznými staromódnu zdvorilosť tradičného afroamerického južanského života. Hoci sa ich rodina snažila ochrániť pred prejavmi rasizmu, typickými pre americký juh, diskriminácii a rasovým predsudkom sa nevyhla ani Maya s bratom. Súrodenci si boli veľmi blízki a po slovných a fyzických útokoch pre farbu pleti sa ešte viac primkli jeden k druhému. Bailey koktal a nedokázal vysloviť sestrino meno Marguerite. Oslovoval ju Moja alebo Moja sestra, a keď mu neskôr čítala príbehy o starých Mayoch, premenoval ju na Mayu a túto podobu potom používala ako umelecké i civilné meno po celý život.

Traumatické znásilnenie

Maya v láskavom prostredí u starej mamy prejavovala záujem o písané slovo a anglický jazyk. Viedla si denník, v ňom si zapisovala básničky a krátke detské poviedky. Keď malo dievčatko osem rokov, súrodenci sa vrátili domov do St. Louis. Tam zažila traumu, ktorá ju poznamenala na celý život. Znásilnil ju matkin priateľ a zakrátko ho našli mŕtveho. Maya sa príliš hanbila, aby to povedala niekomu z dospelých, ale zdôverila sa bratovi. Keď sa neskôr dozvedela, že za smrťou tohto násilníka je jej strýko, bola presvedčená, že slová, ktoré o ňom vyriekla, ho zabili: „Myslela som si, že som ho zabila ja, môj hlas, pretože som vyslovila jeho meno.“ Päť rokov potom nerozprávala.

Súrodenci sa vrátili na vidiek a k matke sa nasťahovali, až keď mala Maya trinásť rokov. Matka sa medzitým usadila v San Franciscu a Maya tam začala navštevovať strednú školu, získala štipendium na štúdium tanca a drámy. Keď dovŕšila pätnásť rokov a končila prvý ročník, rozhodla sa prerušiť štúdium a byť užitočná vo svetovom vojnovom konflikte. Požiadala o vstup do ženského armádneho zboru, ale umelecká škola, ktorú navštevovala, mala nálepku komunistická a to bol dôvod, prečo vojenská komisia jej žiadosť zamietla.

Maya sa nevzdávala. Muži bojovali v zákopoch druhej svetovej vojny a ich pracovné miesta bolo treba obsadiť. Na mnohé nastúpili ženy. Ona sa uchádzala o miesto vodičky električky. Spočiatku ju odmietali pre rasu. Ale nedala sa odradiť. Tri týždne dennodenne chodila do dopravnej spoločnosti žiadať o zamestnanie. Aby nevznikla ďalšia prekážka pre jej vek, tvrdila, že má devätnásť. Keď spoločnosť videla jej vytrvalosť, rezignovala a Maya bola prvá Afroameričanka, ktorá v sanfranciských uliciach viedla električku.

Pokračovanie na ďalšej strane...