Putovanie kráľovskej transantarktickej expedície pod jeho vedením bolo naozaj neuveriteľné. Podarilo sa mu vyviaznuť z takmer beznádejnej situácie, keď sa výprava v Antarktíde zmenila na boj o prežitie. A dokázal, že všetci muži z jeho posádky sa vrátili živí a bezpečne domov.

Tvrdohlavý polárnik

Ernest Henry Shackleton sa narodil v Írsku. Rodina patrila k strednej vrstve a synovi chcela splniť túžbu – štúdium medicíny. Situácia sa zmenila po katastrofálnej neúrode zemiakov, ktorá spôsobila hladomor. Pre Ernesta to znamenalo, že sa s otcom presťahovali na predmestie Londýna a namiesto vzdelávania v oblasti lekárskej vedy nastúpil do služieb obchodnej spoločnosti. Tá prepravovala najmä liadok z čilského Valparaísa do Spojeného kráľovstva. Zakúsil naozaj tvrdý život námorníka, ale náročná služba na mori ho nezlomila. Ambiciózny mladík po piatich rokoch získal hodnosť dôstojníka a ako 24-ročný bol zaradený do britského Kráľovského námorníctva. Ako kapitán velil viacerým lodiam.

Na prelome 19. a 20. storočia chceli najmä výpravy z Nórska, Veľkej Británie a zo Spojených štátov stáť ako prvé na južnom póle. V úsilí dostať sa čo najskôr do mrazivých končín ich okrem mecenášov podporovali jednotlivé štáty. Antarktída lákala aj Ernesta Shackletona, dobrodružstvo mal v krvi. Keď sa mu v roku 1900 dostal do rúk leták britského polárnika Roberta Falcona Scotta, v ktorom hľadal dobrovoľníkov na antarktickú výpravu, neváhal ani chvíľu a prihlásil sa. V roku 1901 sa vydali v ústrety zamrznutému kontinentu. Zo základne v McMurdovom zálive na saniach so psím záprahom sa chceli dostať čo najjužnejšie.

Po siedmich týždňoch sa svojho plánu vzdali a sane obrátili nazad. Usúdili, že ďalšia cesta by znamenala veľké riziko. Boli vyčerpaní, takmer bez zásob jedla, Shackleton vykašliaval krv a trápil ho aj skorbut. Preto sa takmer po dvoch mesiacoch putovania v roku 1902 vrátili do zálivu na loď.Odvážneho mladíka však ľadový kontinent lákal naďalej a tvrdohlavo sa držal svojho sna. Po necelých šiestich rokoch opäť stál na arktickej pevnine. V decembri 1908 sa dostal presne na to isté miesto, kam predtým prišiel s polárnikom Scottom. Ale ani tentoraz mu nebolo dopriate doraziť na južný pól. Bol od neho iba 156 kilometrov, keď opäť zvolil návrat domov. Vyčerpaní muži, hlad a mráz ho donútili zvoliť postup, ktorý predstavoval najmenšie riziko pre záchranu posádky.

Pocit zodpovednosti za členov výpravy ho ani tentoraz neopustil a aj to bol jeden z dôvodov, prečo ho po návrate povýšili do šľachtického stavu. Okrem toho s posádkou dosiahol niekoľko významných vedeckých objavov, ktoré len potvrdili rozhodnutie udeliť mu titul sir.Ernest Shackleton sa ani po druhom neúspechu nevzdal. Plánoval ďalšiu expedíciu, ale skôr než on južný pól dosiahol Roald Amundsen a zakrátko po ňom aj Robert Scott. Do dejín Antarktídy sa však rozhodol zapísať tak či tak. Po Amundsenovom úspechu vyhlásil: „Objav južného pólu neznamená koniec objavovania Antarktídy.“

Pokračovanie na ďalšej strane...