Vladimír Kampf

V&nbsp;časoch železnej opony, keď bol svet rozdelený na Východ a&nbsp;Západ, sme mali na Slovensku kopu skvelých ilustrátorov. Povedali si –&nbsp;keď my nemôžeme ísť do sveta, pozvime svet k&nbsp;nám. Pri zrode myšlienky stála partia nadšencov, ktorí pracovali vo vydavateľstve Mladé letá: Dušan Roll, Ján Švec, Ladislav Nesselmann, Miroslav Cipár, Albín Brunovský a&nbsp;ďalší. Už 29.&nbsp;ročník Bienále ilustrácií Bratislava (BIB) sa koná od 4.&nbsp;októbra 2023 do 3.&nbsp;decembra 2023 v&nbsp;priestoroch Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti.

Ani pandémia zatiaľ nezmarila usporiadanie tejto svetovej výstavy s&nbsp;mnohými sprievodnými podujatiami. Tento ročník patrí medzi tie ťažšie. Na webovej stránke bienále je informácia: „Vzhľadom na pretrvávajúcu energetickú krízu a&nbsp;s&nbsp;ňou súvisiacu finančnú neistotu bola Bibiana ako hlavný organizátor podujatia nútená pristúpiť k&nbsp;istým ekonomickým opatreniam, ktoré však nebudú mať vplyv na umeleckú úroveň a&nbsp;kvalitu tohto významného podujatia. Pre Bibianu je mimoriadne dôležité, aby napriek nestabilnej situácii opäť priniesla na Slovensko hodnotné ilustrácie a&nbsp;knižné publikácie. Súčasťou BIB 2023 bude atraktívny program pre odbornú aj laickú verejnosť v&nbsp;podobe výstav a&nbsp;ďalších sprievodných podujatí, ktoré sa budú realizovať v&nbsp;galériách a&nbsp;inštitúciách v&nbsp;centre Bratislavy.“

Z&nbsp;množstva autorov som sa pred začiatkom výstavy stretol s&nbsp;troma ilustrátormi.

Najmladšia z&nbsp;nich pochádza z&nbsp;Tomášova pri Bratislave. Vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení v&nbsp;ateliéri ilustrácie. Školu skončila pred troma rokmi. „Vždy som rada kreslila. Spočiatku som si nebola istá, čo chcem robiť. Uvažovala som o&nbsp;maľovaní. Ilustrácia je hravá, dá sa v&nbsp;nej experimentovať s&nbsp;rôznymi technikami.“

Profesionálna ilustrátorka nie je spomedzi nadšencov, ktorých len ktosi pochváli, že pekne kreslia a&nbsp;hneď si trúfnu vyzdobiť trebárs aj knižku. „Doma máme fotografiu, na ktorej som ja, keď som mala rok. Ani som poriadne nerozprávala, ale ceruzku som už držala správne. Kreslím si odmala. Sedela som za stolom, predo mnou kopa papierov a&nbsp;vymýšľala som si kreslené príbehy. Takto som trávila väčšinu času,“ spomína. Jej detské príbehy vychádzali z&nbsp;reality. Nič fantastické. Mamička, ocko, detičky na výlete… „Superstory to neboli. Pamätám si, že som sedávala pri mame v&nbsp;kuchyni a&nbsp;svoje dielka som komentovala. V&nbsp;podstate to boli komiksy,“ smeje sa.

Mať obrázky na bratislavskom bienále je pre ňu splnený sen. „Mojím ďalším snom je vytvoriť knižku, v&nbsp;ktorej by som mala všetko podľa seba. Tie, ktoré mám na bienále, vychádzajú zo zadaní vydavateľov. To prináša obmedzenia a&nbsp;potrebu prispôsobiť sa. Mojím problémom je, že tému pre takú moju knihu som doteraz nenašla. Ale možno by to mohla byť práve hľadacia kniha. Myslím pri tom aj na svoju dcérku Terezku. Teraz si spolu čítame veľa kníh, ktoré sú plné drobných detailov a&nbsp;veľa sa v&nbsp;nich odohráva. Skvelé je, že takéto knižky sú zaujímavé a&nbsp;hravé aj pre rodičov.“

Niekto si vo voľnom čase kreslí. Mladá ilustrátorka má rada bicyklovanie, pečenie, varenie, kváskovanie. Napriek týmto záľubám jej najväčšou vášňou zostáva kreslenie. Byť ilustrátorom však nie je med lízať. Okrem tejto práce Marta učila na strednej umeleckej škole. „Niektorí kolegovia možno dokážu žiť iba z&nbsp;ilustrovania. Ja mám rada pravidelný režim a&nbsp;pravidelnú prácu. To mi pomáha čerpať inšpiráciu. Počúvam rozhovory na zastávke a&nbsp;pozorujem dianie okolo seba. Niektorí ľudia telefonujú tak nahlas, že sa to nedá nepočuť. Páčia sa mi ľudia, ktorí vyzerajú zaujímavo až vtipne. Náhodne ich potom vkladám do ilustrácií. Sú z&nbsp;nich ľudkovia kdesi v&nbsp;pozadí.“

Človek nikdy nevie, kedy sa jej dostane do obrázka. Najradšej zapĺňa priestor ľuďmi a&nbsp;zvieratkami. „V&nbsp;niektorých mojich starších napchatých ilustráciách často sama nachádzam veci, na ktoré som už aj zabudla. Obyčajné veci plné všeličoho. Takých by som chcela robiť čo najviac.“ Možno s&nbsp;tým súvisí aj jedna z&nbsp;jej detských predstáv, čím by mohla byť, keď bude veľká. Medzi inými povolaniami to bola aj detektívka.

Okrem ilustrácií sa venuje sochám, objektom, maľbám či grafike. Sám sa definuje ako výtvarník. Veľké plátna či náročnejšie realizácie potrebujú priestor. Ateliér je pre neho nutnosťou. K&nbsp;výtvarnému umeniu sa dostal cez publikácie o&nbsp;veľkých umelcoch modernistoch. Nadchli ho. „Venoval som sa aj histórii. To je môj druhý koníček. Začal som chodiť po galériách, až som umeniu úplne prepadol.“

Zaujímajú ho aj iné umelecké obdobia od starých majstrov po súčasnosť. „Osudnou sa mi stala práve moderna. Zapáčila sa mi jej štylizácia, ktorú po­užívam vo svojej tvorbe. Umenie súčasnosti nie je o&nbsp;realite. Na svet už nazeráme inou perspektívou a&nbsp;to je zaujímavé. Moderna je dodnes najpredávanejší artikel v&nbsp;umení.“

Presadiť sa v&nbsp;súčasnej postmoderne či postpostmoderne nie je ľahké. „Nejde o&nbsp;to, že výtvarník začne niečo len tak robiť. Aj umenie musí stáť na základoch podkutých teóriou. V&nbsp;dnešnom svete sa dá ľahšie digitálne zviditeľniť hocičím. Napriek tomu len kvalita pretrvá. ‚Fejkoví‘ umelci si užívajú chvíľkovú popularitu, kým kvalitní výtvarníci usilovne pracujú na svojom programe, postupne rastú a&nbsp;získavajú na cene. O&nbsp;takých je záujem. Kto ma pozná, vie, že výtvarné umenie je súčasť môjho života.“

Vyštudoval propagačné výtvarníctvo na strednej škole, na vysokej škole ilustráciu a&nbsp;voľnú grafiku. V&nbsp;súčasnosti je odborným asistentom na Akadémii umení v&nbsp;Banskej Bystrici. Najradšej má veľkorozmerné maľby a&nbsp;realizácie. „Kto pozná moje práce, vie, že sa zaoberám aj angažovanou tvorbou.“ Ilustrácia však nie je monumentálna ani angažovaná. Skôr naopak. „Je to menší formát,“ smeje sa. „Keď sa knihy podaria, je to vlastne súborné dielko. Iný level. Som širokospektrálny výtvarník. Dlhé roky som tvoril vizuál pre bienále. Bola to pre mňa pocta.“

Matúš nerobí rozdiely medzi dielami pre deti a&nbsp;pre dospelých. „Každé výtvarné umenie je pre malých aj veľkých, pre ľudí. Keby bolo v&nbsp;našom priestore viac výtvarných diel, ľudia by mali na výtvarné umenie úplne iný pohľad a&nbsp;viac by ho chápali. Umenie a&nbsp;kultúra tvoria národ. O&nbsp;ilustráciách máme vžitý názor, že sú pre deti. Dobrá ilustrácia je pre každého. Knihu si zvyčajne nevyberá dieťa, ale robí to zaň rodič. Tomu sa to musí páčiť prvému, on to kúpi. Ak má rodič dobrý vkus, formuje aj vkus dieťaťa,“ vysvetľuje.

Keď bol malý, sníval, že by mohol ilustrovať niektorú z&nbsp;vysnívaných klasík. „Naposledy som robil Zvieraciu farmu Georgea Orwella či Prešporské legendy ožívajú ako literárnu poctu Márii Ďuríčkovej. Bola to pocta aj pre mňa, pretože predo mnou tieto rozprávky ilustroval Miroslav Cipár, jeden z&nbsp;otcov zakladateľov Bienále ilustrácií Bratislava.“

Porotcom bienále je po prvý raz, pretože tento rok nič nevystavuje. „Nejako som nestihol termín a&nbsp;nominačnú výstavu,“ hovorí s&nbsp;úsmevom. Ilustrácia nie je ani pre neho jediným živobytím. Študoval na katedre animovanej tvorby, je maliar a&nbsp;príležitostne grafický dizajnér. Dizajnuje aj televízne relácie a&nbsp;spoty. „Ilustrácia je jedna z&nbsp;mojich disciplín. Animovaný film potrebuje výtvarnú prípravu. Vyžaduje to spoluprácu s&nbsp;mnohými ďalšími odvetviami. Je pre mňa ľahšie byť ilustrátor, ktorý má všetko pod kontrolou sám. Je to menej komplikované a&nbsp;odpadá kopa rôznych úkonov.“

Prvú knižku Astík a&nbsp;Obík ilustroval v&nbsp;roku 2001. Je o&nbsp;šteniatkach. „Ďalšiu som výtvarne spracoval až o&nbsp;desať rokov neskôr. Ilustrovanie vyžaduje, aby človek vydržal byť dlhšie dieťa a&nbsp;hlavne aby vydržal v&nbsp;ateliéri sám aj niekoľko mesiacov. Ľudia sa mi často čudujú a&nbsp;zdá sa im, že ateliér je ako väzenie.“

Bienále ilustrácií Bratislava má svetovú povesť. Vybrať najlepšie práce je náročné. „Skvelé je, že v&nbsp;Bratislave musia byť ešte stále originály. To je jedinečné. Naskenované obrázky vyzerajú inak. V&nbsp;poslednom období prichádzajú digitálne diela ako výtlačky. To je dané dobou. Ja zatiaľ stále robím ručne. Preto ma zaujíma, aké techniky používajú kolegovia vo svete. Niežeby som chcel odkukávať, ale chcem vidieť zblízka techniky a&nbsp;rukopisy. Možno zistím, že niečo robím zle alebo že by sa niečo dalo robiť inak a&nbsp;bolo by to lepšie.“

Ilustrácia sa musí páčiť. „Na jednej strane ilustrátor nemôže kalkulovať iba s&nbsp;tým, čo sa páči deťom. Pre väčšinu kolegov je to obrazové vyjadrenie príbehu a&nbsp;spracovanie témy. Aj vydavateľ môže zasiahnuť. Zvyčajne má referenciu, ako ktorý autor pracuje. Kto má ustálený rukopis, je jasný. Ale sú aj takí, ktorí používajú konceptuálnejšie prístupy a&nbsp;stále skúšajú niečo nové. Prekvapujú technikou aj prístupom. Často je to výzva pre nich samých a&nbsp;nudili by sa, keby stále robili rovnakým štýlom.“ Dôležitým človekom je autor textu. Vydavateľ zvyčajne vyberá ilustrátora po dohode s&nbsp;ním. Ak všetko zapasuje, posúvajú jeden druhého k&nbsp;dokonalosti.

Fenoménom súčasnosti je korektnosť. Zbrane zbojníkov nesmú pôsobiť hrôzostrašne, aj Dobšinského rozprávky musia mať prívetivejšiu obrazovú podobu. „Záujem o&nbsp;ilustrácie vo mne prebudilo práve bratislavské bienále, keď som bol žiak základnej školy. Vtedy som si ešte nevedel predstaviť, že by som to robil ako profesiu. Bola to pre mňa príjemná udalosť, na ktorú som sa tešil. Ku knižnej ilustrácii som sa dopracoval po vysokej škole. Možno by som sa raz mohol vrátiť k&nbsp;animovanému filmu a&nbsp;nejaké svoje obrázky rozpohybovať. Možno urobím nejaký kratší film, lebo seriál je beh na dlhú trať pre tím ľudí.“

Uväznení v umení: Ak má rodič dobrý vkus, formuje aj vkus dieťaťa

Výber pre vás

Uväznení v umení: Ak má rodič dobrý vkus, formuje aj vkus dieťaťa

Súvisiace články

Zmena rytmu: Treba žiť spolu, nie vedľa seba, znie zo Slovenskej Novej Vsi

S naškrobenými sukňami: Vymódené dievčatá v krojoch si nemôžu ani sadnúť

Kapitán Noemovej archy: Moderné zoologické záhrady nie sú ťažké väznice pre zvieratá

Výber pre vás