Zoologické záhrady na Slovensku sa od čias Nežnej revolúcie nijako výrazne nepohli vpred. Samozrejme, pribudli nové výbehy, pavilóny, ale žiadny výrazný progres ako vo zvyšku Európy nenastal. Prekvapilo ma, keď sa Tomáš Hulík stal námestníkom v bratislavskej zoo a neskôr aj jej povereným riaditeľom. Ale dlho v nej nevydržal. Mestským zastupiteľstvom druhýkrát zvolená vyvolená riaditeľka Júlia Hanuliaková mu odporučila podpísať výpoveď, inak vraj budú naňho niečo hľadať. A tak z bratislavskej zoologickej záhrady odišiel ešte pred tým, ako sa sama riaditeľka vzdala funkcie pre nezrovnalosti vo svojom občianstve, preferenciách a úspechoch, ktorými sa prezentovala. Netrvalo dlho a sadol si do kresla riaditeľa Národnej zoologickej záhrady Bojnice. Po prvých sto dňoch vo funkcii sme sa dohodli na rozhovore. Do tejto záhrady chodieval v čase, keď v nej bol hlavným zoológom muž činu Peter Lupták. Ten, žiaľ, zahynul počas súkromnej expedície v Afrike. Aj na jeho odkaz by rád Tomáš Hulík nadviazal.

Urobil si niekoľko dokumentárnych filmov, v ktorých si bol kritický k rôznym ekologickým neduhom. Skôr by som ťa názorovo zaškatuľkoval medzi tých, ktorí zoo neobľubujú.

Áno, niektoré zariadenia sú naozaj väzením pre zvieratá. Tento nedostatok vyčíta európska asociácia zoologických záhrad v niektorých prípadoch aj nám. Po kontrole nám odporučila, čo všetko treba zlepšiť, aby to zodpovedalo štandardom v Európe. Moderné zoologické záhrady už dávno nie sú miestami, kde zvieratká len vystavujú. Nie sú to zábavné parky, ale moderné Noemove archy. Tie najlepšie sa pretransformovali na vzdelávacie centrá a najmä na ochranárske inštitúcie, ktoré ako jediné dokážu zabezpečiť vrátenie niektorých druhov zvierat vyhynutých vo voľnej prírode späť do divočiny. To je v súčasnosti veľmi dôležité poslanie. Je to hlavná vec, ktorá ma na zoologických záhradách vždy lákala. My sa tieto záhrady snažíme dobehnúť.

Prvý vážny kontakt so zoo si mal v roku 2008, keď si nakrúcal spolu s Milošom Majdom film Návrat rysov.

Zo Zoo Ostrava sme si odviezli dva mladé rysy na vedecký a filmársky projekt, ako vrátiť mačkovité šelmy narodené v zajatí späť do prírody tak, aby to bolo úspešné. Súčasne sme o tom nakrúcali film. Väčšine zvierat, ktoré ako mláďatá prišli do kontaktu s človekom, nemôžeme na kraji lesa povedať: Čaute, bežte! To by pravdepodobne nedopadlo dobre. Ich život treba nielen monitorovať, ale tie zvieratá na to musíme dôkladne pripraviť.

Najmä pre deti je často zoologická záhrada jediný kontakt so živými zvieratami. Nech ich vidia na ktoromkoľvek prírodovednom kanáli, stále to nie je ono. Vidieť ich naživo je úžasné stretnutie.

Prírodopisné filmy sú fantastické. Vyrastám na nich a robím ich. Práve teraz cez okno počujeme ručať leva… Je to fascinujúce. Vidieť ich, počuť ich, cítiť ich je naozaj mimoriadny zážitok.

V bratislavskej záhrade si dlho nevydržal…

Pán primátor Matúš Vallo a jeho ľudia na magistráte a v zastupiteľstve si zvolili Júliu Hanuliakovú, o ktorej si mysleli, že je fenomenálna architektka. Jej životopis bol, poviem to diplomaticky, veľmi korenisto prifarbený a asi bez žiadnych overiteľných referencií. Okrem toho ju zamestnávali načierno a bez povolenia na pobyt. Jej pôsobenie spečatilo osudy mnohých výborných odborníkov v Zoo Bratislava.

Pokračovanie na ďalšej strane...