Jaroslav Slašťan

Prvá písomná zmienka o osídlení na území obce je z roku 1388, spomína sa názov Besserech alebo Besereth (Bešeňov) – Beššeho Lúka. V roku 1464 obec niesla meno Bessenew, o dve desaťročia neskôr Bessenyw. Neskoršie názvy boli Besseno, Bessena a Beschena. V rokoch 1890 až 1920 sa obec volala Felsobessenyo a od roku 1940 nesie pomenovanie Hronská Dúbrava.

Banskobystrický kraj, okres Žiar nad Hronom, orografický celok Kremnické vrchy
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1388
&nbsp;
Počet obyvateľov: 415, z toho 220 mužov a 195 žien
&nbsp;
Obyvatelia nad 60 rokov: 88
&nbsp;
Obyvatelia do 18 rokov: 78

Hronská Dúbrava

Starostom Hronskej Dúbravy je už tretie volebné obdobie Jozef Brhlík (51). Hovorí, že vybavenie obce je veľmi slušné. „Je tu v prevádzke Pošta Partner, COOP Jednota, vývarovňa, staničná reštaurácia, bufet pri železničnej stanici, v okolí obce sa nachádzajú zaujímavé turistické chodníky, príroda je tu nádherná počas celého roka. V obci pôsobí dobrovoľný hasičský zbor, prednedávnom sme zrekonštruovali požiarnu zbrojnicu, kde sa nachádza nová požiarna technika – protipovodňový vozík, nové požiarne auto Iveco. Ďalej v obci pôsobí telovýchovná jednota, pre ktorú sme postavili nové futbalové šatne.“ Zrekonštruovali dom smútku, budovu materskej školy, vybudovali a opravili miestne komunikácie, práve prebieha obnova obecného chodníka. Obyvatelia majú k dispozícii posilňovňu i detské ihriská.

„Na to, že sme taká malá obec, sú tu pekné možnosti. Samospráva je k občanom ústretová, snažíme sa zabezpečiť všetky ich potreby. Sme okrajová obec, náš kataster leží medzi dvoma okresmi. Ľudia dochádzajú za prácou do Zvolena, ale aj Žiaru nad Hronom, mnohí pracujú ako železničiari alebo v službách, či obchodnom sektore,“ približuje v skratke obec a život v nej pán starosta.

Pokračovanie na ďalšej strane...

V obci dodnes funguje veľkoobchod Domáce potreby. Tam až do roku 1982 pracoval ako vodič nákladného auta kňaz Rudolf Baláž, neskorší banskobystrický diecézny biskup. Pre zlorežim sa stal nepohodlným, a tak sa ho v roku 1971 rozhodli umlčať tým, že mu neumožnili oficiálne vykonávať kňazskú činnosť. Tridsaťjedenročný kňaz tak po odobratí štátneho súhlasu najskôr pracoval ako traktorista v JRD v Nevoľnom a neskôr ako vodič nákladného auta v Domácich potrebách v Hronskej Dúbrave. Do výroby ho ako 31-ročného stiahli z Biskupského úradu v Banskej Bystrici, kde vykonával povinnosti aktuára a ceremoniára.

V dokumente Ivice Kúšikovej s názvom Zápas o Boha – 20 rokov v službe diecézy o tomto životnom období hovorí: „Robil som šoféra v Domácich potrebách, nákladným autom som rozvážal tovar po celom Stredoslovenskom kraji od Šafárikova po Hronský Baňadik a od Žiliny až po Levice. To bol stredoslovenský rajón pre podnik Domáce potreby. Vozil som rôzny tovar – bicykle, hrnce, sudy na kapustu. Za tie roky som mal postupne deväť Rómov ako závozníkov. Boli to dobrí pracovití chlapi a mám na nich skutočne tie najlepšie spomienky. Aj preto mi po vysvätení za biskupa slovenskí biskupi zverili pastoráciu Rómov.“ V homílii, ktorú predniesol pri príležitosti svojich 70. narodenín, s iróniou spomínal na časy, keď bol „dvanásť rokov vo výrobe, lebo nemal kto v komunizme kerovať nákladné auto a rozvážať tovar po Slovensku – po obchodoch Domácich potrieb. Musel to robiť vysvätený kňaz. Aj to bola taká anomália, nenormálnosť“.

Milan Renčo (69) sa do obce prisťahoval spolu s tromi súrodencami a rodičmi v roku 1964. Jeho mama pochádzala z Tŕnia, otec zo susednej obce Železná Breznica, kde pracoval ako horár. Tam, v lokalite Suchá, bývali v horárni. Vyštudoval dopravnú školu a stal sa železničiarom. V roku 1976 sa ako 24-ročný stal predsedom MNV, neskôr pôsobil šesť volebných období, až do roku 2002, ako starosta Hronskej Dúbravy.

„Celý život ma zaujímala kultúra, v budove železničnej stanice som premietal filmy, neskôr v kine Mier, ktoré stálo v susedstve Domácich potrieb. Po otvorení kultúrneho domu v roku 1969 som filmy premietal v ňom. Okrem zväzu žien som bol členov všetkých spolkov, ktoré vtedy v obci fungovali. Manželka Danuša pracovala ako vedúca tunajšieho kina Mier, viedla obecnú knižnicu i miestnu organizáciu Červeného kríža. Založili sme kapelu i folklórny súbor, v ktorom som aj tancoval. Nacvičovali sme divadlá, rôzne predstavenia, výchovno-vzdelávacie programy, vystupovali sme po okolí na kultúrno-spoločenských podujatiach. Jednoducho, naša dedina žila kultúrou. V roku 1975 som založil klub mládeže, mládež sa vtedy stretávala v kultúrnom dome. Za môjho pôsobenia sa v obci vybudoval aj lyžiarsky vlek, ktorý fungoval pätnásť rokov. V obci vtedy žilo 450 občanov. Stotridsať ľudí pracovalo na železnici, kde bol nonstop posun, zaraďovali sa tu vlaky. Každých päť rokov sme organizovali veľké oslavy Trate mládeže. Vyše sto ľudí pracovalo v podniku Domáce potreby, ostatní robili v lesnom hospodárstve. V obci bol drevosklad, kovošrot, fungovalo JRD, našli ste tu rôzne obchodné prevádzky – textil, obuv, mäsiarstvo... Život ušiel rýchlo, najkrajšie roky som obetoval dedine,“ spomína dlhoročný starosta obce Milan Renčo, ktorý je dnes predsedom organizácie protifašistických bojovníkov.

Keď sa prvé dva júlové dni roku 1621 stretli v bitke pri Trnavej Hore vojská Gabriela Bethlena s cisárskymi vojskami, nastalo sťahovanie obyvateľov okolitých obcí Trnavej Hory, Pitelovej, Kľačian a Ihráča do vyšších, bezpečnejších miest. Tak vznikla aj horná časť Hronskej Dúbravy, ktorá sa dnes využíva ako chalupárska oblasť, štyri rodiny tam však majú trvalý pobyt. V tejto časti nazvanej Horná Dúbrava sa nachádza aj historické jadro obce, starý cintorín, Kaplnka materstva Panny Márie, pamätník SNP a masové hroby z obdobia SNP.

„Od detstva som túžil mať chalupu. Bol som dieťaťom každého smetiska a každej povaly. Donášal som domov hlinené krčahy, rôzne úžitkové i umelecké predmety, ktoré bývalí majitelia považovali za nepotrebné a zbavovali sa ich. Dnes tu mám 50 percent vecí, ktoré som skutočne našiel na smetiskách. Prvotný dôvod, prečo som sa rozhodol kúpiť chalupu, bol ten, že som už nemal kde skladovať ‚dokumenty doby‘,“ vracia sa spomienkami do minulosti Roman Vykysalý (63), ktorý takto nazýva starožitnosti, čo od detských čias neúnavne zhromažďuje.

„Zaujímal som sa o mlyn pri Martine, ale za ten majiteľka pýtala 220-tisíc korún, čo bol za socializmu obrovský peniaz. Vtedy ma oslovil priateľ Milan Renčo z Hronskej Dúbravy, že je u nich na predaj chalupa, ktorá by sa mi páčila. Ja som mal však vtedy Dúbravu zafixovanú ako pár železničiarskych domov pri železničnej trati, a preto ma táto ponuka nelákala.“ Vtedy netušil, že pôvodná Hronská Dúbrava bola vysoko v horách a až po tom, čo začali stavať železnicu, sa ľudia presťahovali kvôli práci do doliny a začala sa rozvíjať hlavne spodná časť obce. Po pôvodnej Hronskej Dúbrave v horách zostalo pár starých domov, príroda a nekonečné ticho.

Po niekoľkých neúspešných pokusoch o kúpenie chalupy v rôznych kútoch Slovenska kúpil nakoniec tento dom. Trvalo tri roky, kým sa stal obývateľným. Z pôvodnej chalupy zostali iba múry a drevené hrady, nový majiteľ starého domu prerobil všetko bez jediného majstra. Dnes svoje rozhodnutie usídliť sa na Hornej Dúbrave neľutuje, dôchodcovský život si pochvaľuje. „Sme tu už 33 rokov, už by som nikde inde nevedel byť. Máme tu trvalý pobyt, našli sme tu neskutočný pokoj a ticho. Ráno pijem kávu a pozerám sa na vtáky, ktoré chodia na kŕmidlo. Niet krajšieho dôchodku,“ hovorí Roman Vykysalý.

Hoci malé vodné elektrárne (MVE) sú z hľadiska produkcie emisií jedným z najčistejších zdrojov energie, ich výstavba nevyrieši problémy vznikajúce pri výrobe elektrickej energie, a to predovšetkým pre negatívne vplyvy ich prevádzky na ekosystém toku. Príklady z praxe dokazujú, že realizáciou ich stavieb vznikajú negatívne vplyvy predovšetkým na faunu (hlavne ichtyofaunu), ako aj čiastočné narušenie kvality vody v toku, scenérie a estetických hodnôt krajiny. Príkladom je nenápadná kaprovitá ryba nosáľ sťahovavý. „Kým nevystavali malú vodnú elektráreň v Hronskej Dúbrave, bol tu tento druh ryby bežný. Odkedy ju postavili, nosáľ z roka na rok z týchto úsekov úplne vymizol,“ opísal miestny rybár Jozef, ako MVE menia život v rieke.

„Všetky prekážky na Hrone bránia migrácii rýb, rozdeľujú rieku a menia život v nej. Na európskych riekach sme vybudovali viac ako milión bariér. Tie doslova vyhubili ťažné druhy rýb, ktorých populácie v Európe klesli od roku 1970 o hrozivých 93 percent. Dá sa povedať, že druhy ako vyza, jeseter, lososy či hrúzy doslova prežili dinosaury, no zabil ich náš betón. V rámci stratégie pre ochranu biodiverzity sa Európska únia vážne zaoberá tým, ako túto zlú situáciu zmeniť. Do roku 2030 je cieľom odstrániť bariéry až na 25-tisíc kilometrov riek a potokov. Dovtedy by stačilo, aby nevznikali nové MVE na tých úsekoch, v ktorých ryby ešte stále tiahnu slobodne,“ varuje ekológ Michal Wiezik (41). „Ryby majú potrebu migrovať a zabránenie migrácii má veľký dosah na ich populáciu aj na celý ekosystém rieky,“ hovorí s tým, že podobné problémy vznikajú v iných úsekoch rieky, kde stoja malé vodné elektrárne.

Banská Štiavnica patrila v minulosti vďaka ťažbe vzácnych kovov medzi najdôležitejšie mestá monarchie. Koncom 18. storočia bola s poddanskými dedinami s viac ako 20-tisíc obyvateľmi druhým najväčším sídlom na Slovensku tesne za Bratislavou. V roku 1870 sa preto začala stavať v Kozelníckej doline úzkorozchodná trať s rozchodom jeden meter, ktorá mala spojiť mesto Banská Štiavnica a obec Hronská Dúbrava. Jej výstavbu navrhol Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici. Trať sprevádzkovali v auguste 1873 ako prvú verejnú úzkorozchodnú parnú železnicu vo vtedajšom Uhorsku. Prejdenie vzdialenosti viac ako 20 kilometrov trvalo približne hodinu a pol.

Parný vlak dostal pomenovanie Štiavnická Anča a to sa doteraz lokálne používa na označenie vlakovej súpravy premávajúcej na tejto trati. Násyp telesa tejto úzkorozchodnej trate a jej priebeh je v teréne ešte aj dnes veľmi zreteľne čitateľný a má charakter poľnej cesty. Počas existencie slovenského štátu bola medzi prioritami dopravného prepojenia aj železnica s normálnym rozchodom do Banskej Štiavnice. Výstavba novej trate s normálnym rozchodom sa začala slávnostným výkopom 6. októbra 1943. V roku 1944 sa práce pod vplyvom prebiehajúcich bojov druhej svetovej vojny zastavili.

Po vojne sa najprv obnovovali poškodené úseky dôležitejších koridorov. Význam spojovacích a málo frekventovaných tratí, ako bola táto, výrazne poklesol. Navyše štiavnická železnica bola rozostavaná len na časti trate a niektoré úseky neboli vôbec začaté. Namiesto opätovného plánovanému začiatku prác v roku 1946 hrozilo definitívne zastavenie výstavby. Záchranou výstavby bol záväzok bývalého Ústredia Zväzu slovenskej mládeže na konferencii 27. októbra 1947, ktoré sa zaviazalo, že trať dobuduje a odovzdá do 28. októbra 1949 do užívania. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 dostal projekt názov Trať mládeže.

Prvého apríla 1948 slávnostne otvoril výkop mládežníckej časti výstavby vtedajší najvyšší predstaviteľ komunistickej strany, predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák. Samotné práce sa oficiálne začali 5. apríla 1948. Na stavbe sa vystriedalo 47 162 mladých ľudí. Väčšina z nich bola z Československa, ale 1 601 prišlo zo zahraničia – z Albánska, Alžírska, Anglicka, Bulharska, Francúzska, Indie, Kanady, Maďarska, Nórska, Poľska, Rakúska a z Ukrajiny. Okrem platených organizátorov na stavbe pracovali brigádnici zadarmo.

Keď zväz mládeže prevzal patronát nad stavbou, medzi mladými vládlo veľké nadšenie. Neprišli ju budovať pre peniaze, spájal ich pracovný elán a chceli dokázať, že niečo vedia urobiť. O prácu na Trati mládeže bolo toľko záujemcov, že všetkých nemohli ani prijať. Každý večer sa vyhodnocovalo, kto ako pracoval, a tých najlepších na záver vyhlásili za úderníkov. Po odpracovaní šiestich hodín športovali, po večeroch mali táboráky, pri ktorých spievali slovenské ľudové pesničky. Mládežníci sa na stavbe striedali, pracovali v tvrdých podmienkach v náročnom horskom teréne, bývali v drevených barakoch alebo v stanoch, spávali na poschodových pričniach. Pracovali na dve zmeny, práca to nebola ľahká, všetko sa robilo ručne, len čakanom, lopatou a s fúrikom. Tak na prácu a budovateľské nadšenie po desaťročiach spomínali tí, ktorí sa na tejto mládežníckej akcii zúčastnili. Podľa ich slov bolo vtedy pracovné nadšenie mladých oveľa väčšie. Mládež mala elán, chcela niečo urobiť a všetci na stavbe pracovali skutočne s radosťou.

<h3>Margita Barancová (59)</h3>
&nbsp;
Najskôr som bývala v Žarnovici, neskôr sme si v obci postavili dom. Žijú mi tu rodičia aj súrodenci. Bývam tu takmer 25 rokov, z toho vyše 20 som pracovala vo veľkosklade Domácich potrieb. Okresné mestá Žiar nad Hronom a Zvolen sú okolo desať kilometrov z obce. Organizujú sa u nás kultúrne podujatia, v minulosti som hrávala v divadle, ktoré tu fungovalo. Máme materskú školu, obchod, Poštu Partner a dobré dopravné spojenia.

Trať nádeje: HRONSKÁ DÚBRAVA je viac než len významná železničná križovatka

Výber pre vás

Trať nádeje: HRONSKÁ DÚBRAVA je viac než len významná železničná križovatka

Súvisiace články

Prekvapenia pod Lyscom: V novohradskej dedinke sa udomácnil dokonca aj fotograf z Londýna

Zlaté bane predkov nezlákali: Abranovčania nechcú dať dedine podobu ležiaceho paneláka

Zlatá Baňa sa stala symbolom zavŕšenia budovania socializmu v Československu

Výber pre vás