Peter Ličák

Dnes to znie až neuveriteľne, ale megalitické balvany, aké pod menom Stonehenge priniesli anglickým mestám Amesbury a Salisbury nielen slávu, ale aj plynulý tok peňazí od turistov z celého sveta, po stáročia stáli aj na podtatranskom poli pri Kežmarku. Historické kráľovské mesto má takú zaujímavú a bohatú históriu, že málokomu napadlo, že kežmarské dejiny môžu mať ešte aj neobjavené príbehy.
Veľa sa vie o&nbsp;tom, že mesto a&nbsp;jeho obyvateľov v&nbsp;stredoveku potrápilo až trinásť vojen, tá najdlhšia trvala 250 rokov, Kežmarčania ju viedli s&nbsp;majiteľmi hradu. A&nbsp;storočnú vojnu viedlo mesto s&nbsp;Levočou o&nbsp;právo skladu. Život v&nbsp;meste v&nbsp;podhorí Vysokých Tatier poznamenali aj protihabsburské povstania Juraja II. Rákociho i&nbsp;kežmarského rodáka Imricha Tököliho. Ale k&nbsp;dejinám mesta patrí aj hradná pani Beata Laska, ktorá roku Pána 1565 podnikla do Vysokých Tatier prvý známy turistický výlet. Jej príbeh podáva svedectvo o&nbsp;tom, že Kežmarok mal významné postavenie v&nbsp;sprístupňovaní tatranských štítov a&nbsp;hlbokých dolín, práve tu sa zrodil prvý turistický spolok v&nbsp;Uhorsku, subrektor kežmarského lýcea Thomas Mauksch položil základy Starého Smokovca, založenie tatranskej osady Dolný Smokovec inicioval kežmarský učiteľ Jozef Bohuš. Aké neobjavené kežmarské príbehy ešte môžu ukrývať archívy? Šanca objaviť neobjavené historické príbehy nie je bohvieako veľká. A&nbsp;predsa...

<h3>Desaťročné bádanie</h3>
Trojica Kežmarčanov – umelecký kováč Michal Gemza, technik Astronomického ústavu na Skalnatom plese a&nbsp;turistický sprievodca Martin Krasuľa a&nbsp;predseda občianskeho združenia Nezdolný vrch geodet Rastislav Ferulík – vydolovali na svetlo sveta príbeh z&nbsp;kategórie prekvapujúcich, nečakaných. Príbeh s&nbsp;bradou, ktorý sa začal písať v&nbsp;bronzovej dobe, asi tak 2200 rokov pred Kristom. Kamarátia sa od tínedžerských rokov, dala ich dokopy láska k&nbsp;potulkám po Vysokých Tatrách, k&nbsp;lyžovaniu a&nbsp;ku knihám. Najmä k&nbsp;tým, v&nbsp;ktorých sa autori pokúšali vyriešiť veľké i&nbsp;malé záhady sveta. Vtedy im ani nenapadlo, že prejdú dve-tri desaťročia a&nbsp;aj oni budú riešiť jednu záhadu. A&nbsp;po desaťročnom bádaní ju aj vyriešia.
„Všetko sa začalo knihou kežmarskej historičky a&nbsp;spisovateľky Nory Barátovej Nad Kežmarkom vietor veje, ktorú vydala v&nbsp;roku 1990. Mal som vtedy dvanásť rokov, čítal som v&nbsp;časopisoch a&nbsp;knihách všetko, čo súviselo s&nbsp;históriou alebo čo sa o&nbsp;staré príbehy aspoň obtrelo. V&nbsp;knižnici neušla mojej pozornosti ani jedna kniha skvelého rozprávača starých príbehov Pavla Dvořáka, Vojtecha Zamarovského ani našej kežmarskej spisovateľky Nory Barátovej. Práve pani Barátová uverejnila vo svojej knihe starú fotografiu z&nbsp;konca 19. storočia, na ktorej bola polkruhová megalitická stavba zostavená z&nbsp;piatich balvanov. Už vtedy mi začali vŕtať v&nbsp;hlave otázky, kde tie balvany stáli, kedy a&nbsp;prečo zmizli, kto a&nbsp;prečo ich postavil,“ rozhovoril sa Rasťo Ferulík (43).
Fotografiu záhadnej stavby, ktorá tak očarila jeho detskú dušu, urobil pravdepodobne doktor Greisiger koncom 19. storočia a&nbsp;uverejnil ju rektor kežmarského lýcea pán Lipták v&nbsp;roku 1935 vo svojej knihe o&nbsp;osídlení a&nbsp;dejinách Spiša, napísanej švabachom. Lenže dvanásť rokov je primladý vek na riešenie starých záhad, čas na to nebol ani počas štúdia geo­dézie, našiel si ho až počas desaťročného pobytu v&nbsp;Londýne. „Mal som tam naozaj veľmi zaujímavú prácu, vytyčoval som osadenie stavieb rozprávkovo drahých domov najbohatším klientom, napríklad aj dom sira Richarda Bransona, zakladateľa spoločnosti Virgin Galactic, ktorý sa stal prvým miliardárom vo vesmíre. V&nbsp;londýnskych kníhkupectvách bolo veľa kníh o&nbsp;megalitických stavbách, mal som čas aj na ich štúdium, aj na návštevu Stonehenge,“ hovorí predseda občianskeho združenia Nezdolný vrch.

<h3>Dva slnečné kalendáre</h3>
Čas na dôkladné hľadanie stôp po megalitickej stavbe prišiel až pred desiatimi rokmi po návrate Rasťa Ferkulíka z&nbsp;Londýna. Jeho kamarátov Michala Gemzu ani Martina Krasuľu vôbec nebolo treba presviedčať či dokonca prehovárať na to, aby sa spolu pokúsili odhaliť všetky tajomstvá piatich balvanov umiestnených kdesi na poli pri Kežmarku. Miesto, kde kedysi stál tatranský Stonehenge, našli podľa horizontu zachyteného na starej fotografii. Lokalita Michalské pole je od Kežmarku vzdialená zo dva kilometre, leží na pravej strane cesty smerujúcej z&nbsp;mesta do dediny Stráne pod Tatrami.
Podľa povesti na 660-metrovom Jeruzalemskom vrchu nad mestom stála staroveká svätyňa, kde horel večný oheň. Kráľ času, ktorý tam sídlil, je podľa legendy spravodlivý nesmrteľný starec s&nbsp;dlhou sivou bradou, zosobnenie sily, ktorá stvorila vesmír, vládla jeho nekonečnému priestoru i&nbsp;času hromom i&nbsp;bleskom. Na Jeruzalembergu vraj horel večný oheň, jeho svahy pokrývala až na sklo spečená zem.
Podľa archeologičky Marty Kučerovej z&nbsp;múzea sídliaceho na Kežmarskom hrade, na Jeruzalemskom vrchu žili na ploche päť hektárov ľudia už od štvrtého storočia pred Kristom. Mladí Kežmarčania chodievali na sviatok Jána sláviť pri vatre najdlhší deň roku. Na úpätí Jeruzalemského vrchu kedysi takisto stáli veľké kamene zoradené tak umne, že presne ukazovali, kde nad tatranskými štítmi zapadá slnko počas významných sviatkov. A&nbsp;takéto balvany plnili funkciu slnečného kalendára aj na Michalskom poli.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Presný kamenný kalendár</h3>
„Objasniť tajomstvá piatich veľkých balvanov na Michalskom poli nám veľmi pomohla aj jedna náhoda. Hľadal som v&nbsp;známej kežmarskej lyceálnej knižnici nejakú historickú literatúru, ktorá by nám mohla pomôcť v&nbsp;našom výskume, keď som v&nbsp;300-ročnom zborníku našiel článok rektora kežmarského gymnázia Juraja Buchholtza mladšieho, ktorý vo svojej dobe patril k&nbsp;najvšestrannejším európskym vzdelancom osvietenstva. Vo svojom článku, napísanom švabachom, opísal cestu k&nbsp;megalitickej stavbe. Bola to celkom nenápadná prvá písomná zmienka o&nbsp;týchto balvanoch, vďaka ktorej sme si potvrdili, že balvany naozaj stáli na Michalskom poli,“ spomína na prvé konkrétne výsledky bádania Rasťo Ferulík.
Ďalšiu zmienku našli v&nbsp;ročenke Karpatského uhorského spolku vydanej v&nbsp;roku 1897. Doktor Greisiger spomína dve miesta v&nbsp;blízkosti Kežmarku, kde stáli kalendárne kamene. Jedným je Michalské pole, druhým úpätie Jeruzalemského vrchu. Podľa jeho opisu boli veľké kamene zoradené v&nbsp;smeroch, kde zapadá slnko na významné sviatky: v&nbsp;deň jarnej rovnodennosti, začiatkom mája a&nbsp;v&nbsp;deň letného slnovratu.
Veľkou otázkou bolo pre trojicu kamarátov to, prečo boli na Michalskom poli megality vztýčené. „Náš výskum, trvajúci dekádu, dal odpoveď aj na túto zásadnú otázku: kamene, ktoré sme nazvali Tatranský Stone­henge, slúžili ľuďom už v&nbsp;mladšej kamennej dobe na orientáciu v&nbsp;čase, bol to veľmi presný kamenný kalendár, ktorý sa im osvedčil pri obrábaní polí,“ vysvetlil nám funkciu zaniknutej megalitickej stavby Rasťo Ferulík. Kamenný kalendár tisícky rokov oznamoval ľuďom obhospodarujúcim polia v&nbsp;podhorí Vysokých Tatier striedanie ročných období, bol to veľmi dômyselne zostrojený kalendár podtatranských poľnohospodárov.
„Pole, na ktorom ho postavili, bolo neskôr zasvätené archanjelovi Michalovi. Starovekí hospodári tu mohli vďaka pozorovaniu každodenných posunov zapadajúceho Slnka nad tatranskými štítmi celkom presne odmeriavať čas. Dá sa povedať, že majestátna panoráma veľhôr im slúžila ako obrovský prírodný kalendár, pomocou ktorého vedeli, ktoré ročné obdobie sa začína alebo končí, kedy jar vystrieda leto, jeseň ustúpi zime. Mali dobre odpozorované, že prvýkrát sa zapadajúce Slnko dotkne tatranského hrebeňa v&nbsp;prvý jarný deň, prichádzali sviatky jari, čas vynášania Moreny, bol čas vyjsť po zime do poľa. Rovnako vedeli, že začiatkom mája slnko zapadá za najvyšší tatranský končiar a&nbsp;to pre nich znamená, že na sviatok zjavenia svätého Michala, čo je v&nbsp;ôsmy májový deň, prichádza najúrodnejšie obdobie roka,“ vysvetľuje trojica mladých Kežmarčanov, ako naši predkovia využívali tatranský kamenný kalendár.
A&nbsp;letný slnovrat, najdlhší deň v&nbsp;roku, spoznali, keď slnko dosiahlo najsevernejší bod na obzore. Niekoľko večerov zapadá takmer na tom istom mieste, až sa zdá, že odpočíva a&nbsp;naberá sily na cestu na juh, ktorá potrvá presne pol roka. Starí hospodári zapaľovali za svojimi príbytkami vatry, zabávali sa v&nbsp;ich žiare, boli presvedčení že letným nociam vládnu mocné sily, že v&nbsp;tých dňoch mocnie aj sila čarovných bylín. Keď si začiatkom augusta pri kamennom kalendári všimli, že slnko sa znova začalo po večeroch skrývať za najvyšší vrch tatranskej panorámy, bol to pre predkov jasný odkaz z&nbsp;nebies, že podtatranské leto stráca na sile, je čas žatvy i&nbsp;zberu lesných plodov. A&nbsp;v&nbsp;deň jesennej rovnodennosti, keď spoza balvanov videli, že slnko zapadlo poslednýkrát za oblúk tatranských štítov, boli si istí, že nadišla chvíľa príprav na polročný chlad, keď noc získava nadvládu nad dňom.

<h3>Balvany si rozobrali na vytýčenie pozemkov</h3>
„Tatry sa pri pohľade z&nbsp;Michalského poľa pri Kežmarku tiahnu od západu po severozápad, to znamená, že Slnko za ne zapadá presne pol roka, od začiatku jari do konca leta. To sú pod Tatrami dve hlavné ročné obdobia poľnohospodárskych prác. Pol roka, ale opačne než slnko, teda od začiatku jesene do konca zimy, zapadá za Tatry mesiac v&nbsp;splne. Jeho najsevernejší bod západu je v&nbsp;období zimného slnovratu, keď sú noci najdlhšie. Lenže tento bod západu mesiaca sa mení, deväť rokov sa posúva od Lomnického štítu až po severozápadné úpätie Tatier a&nbsp;potom deväť rokov späť. Tak naši praprapredkovia vedeli presne namerať čas dlhý deväť alebo osemnásť rokov,“ vysvetlil nám Rasťo Ferulík, ako si pozorovaním západov slnka a&nbsp;mesiaca vedeli kedysi dávno merať plynutie vekov.
Je tu ešte ďalšia zvláštnosť. Geometrickým znakom rovnodennosti je kríž, ktorému je zasvätený kežmarský kostol, postavený na mieste, kde kedysi stála drevená kaplnka. Väčšina kostolov z&nbsp;jeho doby bola postavená v&nbsp;smere východ – západ, ale kežmarský kostol je nasmerovaný presne na Lomnický štít, ktorého najstarší dochovaný názov je Dedo alebo aj Praded. Ako pripomína Rasťo Ferulík, svätému krížu boli v&nbsp;ranom stredoveku zasvätené miesta, kde ľudia uctievali pôvodnú prírodnú vieru, na týchto miestach sa uzatvárali dohody, vynášali rozsudky nad previnilcami. Na takých posvätných miestach – v&nbsp;močiaroch, na kopcoch, pri prameňoch, v&nbsp;horských údoliach i&nbsp;jaskyniach – našli archeológovia vzácne obradné predmety, ktoré podávajú svedectvo o&nbsp;hlbokej úcte vtedajších ľudí ku krajine a&nbsp;k&nbsp;prírode, v&nbsp;ktorej žili.
Podľa​ trojice Kežmarčanov unikátny tatranský kamenný kalendár z&nbsp;Michalského poľa zmizol na prelome 19. a&nbsp;20. storočia, kamene si ľudia rozobrali pri revízii hraníc pozemkov v&nbsp;katastri Kežmarku. Zrejme sa im zišli na vytýčenie starých parciel. Dnes už môžeme iba ľutovať, že sa toto výnimočné dielo nezachovalo aj pre ďalšie generácie.

Tatranská záhada: Históriu stavby pripomínajúcej Stonehenge po rokoch objasnili

Výber pre vás

Tatranská záhada: Históriu stavby pripomínajúcej Stonehenge po rokoch objasnili

Súvisiace články

ARCHITEKT TATIER: Rekord Gedeona Majunkeho už nikto neprekoná

Lačnovské rarity: Cestou do osady útočí na ľudský mozog optický klam

Sen o zvyškoch opevnenia: Na čom pracujú naši egyptológovia?

Výber pre vás