Nikto nezanechal a už ani nemá šancu zanechať na podobe a architektúre tatranských osád a kúpeľov takú výraznú stopu, ako to dokázal architekt a staviteľ Gedeon Wilhelm Majunke zo Spišskej Soboty. Túto jar uplynulo sto rokov od jeho smrti. 

Z historického spišskosobotského námestia mal každý deň Vysoké Tatry ako na dlani, zrejme tam chodil aj do ľudovej školy. Jeho rodičia boli zámožní mešťania, otec vlastnil pivovar, v ktorom okrem piva vyrábal lieh a ocot. Podľa slov historika umenia Maroša Semančíka (45) z múzea na Kežmarskom hrade, ktorý sa už dve desaťročia intenzívne venuje historickému skúmaniu života a tvorby najvýraznejšej osobnosti tatranskej architektúry, o pivo z pivovaru jeho otca bol veľký záujem na celom Spiši, ale výnosným artiklom bol aj ocot, najlepšie sa predával v mestách a dedinách pod Magurou aj na Liptove. Pri listovaní v zažltnutých listinách natrafil aj na zaujímavosť: Gedeon sa narodil 10. mája 1854 a ešte v ten deň ho spišskosobotský kňaz Dominik Csermak pokrstil. Tak ako pri ostatných súrodencoch bol Gedonovi zároveň krstným otcom, čo bolo dosť nezvyčajné. Pár hodín po narodení krstili iba deti, ktorým hrozilo, že sa ďalších dní nedožijú.

Pravda a mýty

Už pri našom prvom stretnutí pred desiatimi rokmi sa historik umenia od srdca rozčuľoval nad tým, koľko výmyslov, ba až absurdností sa o Majunkeho stavbách nachádza na všelijakých internetových stránkach, ktoré s vedeckým skúmaním histórie nemajú absolútne nič spoločné. Po tých rokoch, čo sa Maroš Semančík venuje životu a tvorbe Gedeona Majunkeho, mu nerobí žiadny problém výmysly a polopravdy, aj keď často dobre myslené, odlíšiť od overených, nepriestrelných faktov. Pri pátraní po Majunkeho životnom príbehu strávil nespočetné množstvo hodín medzi regálmi so škatuľami naplnenými historickými listinami v domácich i zahraničných archívoch aj vo vedeckých knižniciach. V Košiciach, Levoči, Spišskej Sobote, vo Viedni i v Budapešti. A keď porovnával získané fakty s tým, čo bolo o dvornom architektovi tatranských osád ľahkovážne napísané i povedané, vyšlo mu, že mnoho tvrdení sa zrodilo len v ľudskej fantázii a s realitou nemajú nič spoločné.

„Podľa Majunkeho projektov postavili pod tatranskými štítmi toľko budov, že nepotrebuje, aby mu pripisovali na konto aj tie, ktoré nenavrhol ani nepostavil. Na internete som sa napríklad s prekvapením dočítal, že je autorom známeho dreveného poľovníckeho zámočka vlastníka javorinského panstva pruského kniežaťa Christiana Krafta Hohenloheho-Öhringena v Tatranskej Javorine. A to nie je pravda. Tento omyl sa zrejme šíri na základe Majunkeho vyčíslenia nákladov za opravy zámočka, ktoré sa našli v archíve. Dočítal som sa kdesi aj to, že Majunke chodieval po inšpiráciu na hrazdové stavby do Álp, čo je takisto len mýtus,“ oddeľuje pravdu od mýtov historik z Kežmarku.

Podobné skúsenosti má riaditeľka Tatranskej galérie v Poprade Anna Ondrušeková. Táto kultúrna inštitúcia v čase lockdownu pripravila virtuálnu výstavu o živote a diele najznámejšieho tatranského architekta. „Viackrát som sa dočítala, že Majunke dával robotníkom na stavbe Téryho chaty signály zo Spišskej Soboty pomocou veľkého zrkadla. Aj vy ste to v jednom článku spomínali. Lenže jeden autor opisujúci túto komunikáciu sa mi v slabej chvíli priznal, že si túto historku iba vymyslel, lebo sa mu taký spôsob dorozumievania videl celkom reálny. Možno to naozaj tak bolo, ale nemožno vydávať domnienku za overený fakt. Kým to nepotvrdí niektorý historik, treba to brať iba ako dobre znejúcu neškodnú legendu,“ konštatuje uznávaná galeristka z Popradu.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia