Peter Ličák

Okolo 20-tisíc včelárov sa dnes na Slovensku stará o&nbsp;vyše 300-tisíc včelích rodín, ktoré sa v&nbsp;dobrých rokoch dokážu chovateľom odvďačiť aj desiatimi miliónmi kilogramov medu. Ako sa darí rodinným včelárskym farmám, sme sa boli pozrieť v&nbsp;ihličnatých lesoch horského masívu Čergov, na horských lúkach Levočských vrchov aj dole na južnom Zemplíne.

Hoci najväčším ťahákom slovenského pavilónu na svetovej výstave v&nbsp;Dubaji bolo vodíkové auto z&nbsp;vývojových dielní Matador Group a&nbsp;Technickej univerzity v&nbsp;Košiciach, hanbu pred svetom si tam neurobili ani naše malé rodinné firmy. Slovensko skvelo reprezentovala aj neveľká firma bardejovskej rodiny Voľanských. Táto família je vo svete včelárov, včelích fariem a&nbsp;producentov tých najkvalitnejších medov sveta už roky pojmom. Včeláreniu sa venuje štvrtá generácia rodu Voľanských.

„Prvý začal včeláriť môj dedko, po prvej svetovej vojne si postavil jeden či dva úle na lúke pri dedine Lukavica, krátko sa včelárstvu venoval môj otec. Ja som sa s&nbsp;príchodom nového tisícročia pustil do chovu včiel v&nbsp;jednom úli s&nbsp;tým, že kladiem základný kameň včelej farmy, čo sa mi, chvalabohu, aj podarilo. A&nbsp;postupne presúvam čoraz viac práce a&nbsp;zodpovednosti za chod našej firmy na syna Martina (28), ktorý je zo štvrtej generácie včelárov našej famílie,“ hovorí Jozef Voľanský (50), ktorý dostal rodinnú včeliu farmu a&nbsp;jej produkciu do absolútnej svetovej špičky. „Už pri zakladaní prvej včelej rodiny som mal cieľ produkovať med vysokej kvality, ale že náš med raz získa ocenenie ako najlepší med na svete, o&nbsp;tom sa mi ani nesnívalo. Ale poctivá práca s&nbsp;včelami nám priniesla aj takýto výnimočný úspech,“ konštatuje zakladateľ firmy Medar.

Ten výnimočný úspech sa volá jedľový med alebo medovica. Popri starostlivom včelárovi a&nbsp;jeho včelách sú pod medom výnimočnej kvality podpísané lesy horského masívu Čergov. Lebo toto pohorie, rozprestierajúce sa na území okresov Prešov, Sabinov, Stará Ľubovňa a&nbsp;Bardejov, je so svojimi vrcholmi, sedlami, hlbokými dolinami, zrúcaninami Hanigovského a&nbsp;Kamenického hradu nielen malebná, ale aj výnimočná časť Východných Beskýd. Výnimočnosť čergovským lesom dávajú aj viac ako storočné jedle, ktoré rastú za humnami dediniek Osikov a&nbsp;Šiba. Na týchto mohutných ihličnanoch sa darí malým parazitom s&nbsp;latinským názvom Cinara pectinatae, po našom voškám.

Tieto malé zelené potvorky sa živia šťavou z&nbsp;ihličia najmajestátnejších stromov Čergova, tá prejde ich tráviacim traktom, a&nbsp;čo ich metabolizmus nespracuje, to vylúčia na ihličie v&nbsp;podobe malých kvapôčok. „Tie kvapky, pripomínajúce rannú rosu, sú sladké, nečudo, že lákajú včely, ktoré ich premenia na med mimoriadnej kvality. Odborníci vysoko oceňujú, že tento náš med obsahuje veľa minerálov a&nbsp;stopových prvkov, na druhej strane iba minimálne množstvo peľových zrniek, takže je vhodný na konzumáciu aj pre ľudí alergických na pele,“ zasvätil nás do podstaty vysokej kvality medovicového medu Martin, najmladší včelár rodiny Voľanských.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Úspech na svetovej výstave v&nbsp;Dubaji

Tento výnimočne kvalitný med predstavila včelia farma Medar aj na svetovej výstave v&nbsp;Dubaji, ktorá po polroku zatvorila výstavné pavilóny v&nbsp;posledný marcový deň. Úrad priemyselného vlastníctva pozval na svetovú výstavu aj Martina Voľanského so sestrou, aby sa v&nbsp;slovenskom pavilóne na vlastné oči presvedčili, s&nbsp;akým záujmom návštevníkov, obchodníkov a&nbsp;včelárov zo všetkých končín sveta sa stretol ich produkt, ktorý tam predstavili pod značkou Bardejovský med. Okrem nich tento úrad pozval do Dubaja výrobcov trdelníka, majiteľov staroľubovnianskej firmy, ktorá plní fľaše minerálnou vodou Sulinka, ktorá sa pred desiatkami rokov vyvážala na americký kontinent, výrobcov ovčieho syra zo Zázrivej či najlepších vinárov.

„Bol som naozaj príjemne prekvapený, keď za nami prišli obchodníci z&nbsp;Austrálie i&nbsp;zo Spojených arabských emirátov a&nbsp;vedeli o&nbsp;nás takmer všetko. Aj to, že na prvom svetovom sympóziu o&nbsp;medovicových medoch, ktoré sa uskutočnilo v&nbsp;Bulharsku pred štrnástimi rokmi, bol náš medovicový med z&nbsp;čergovských lesov uznaný ako referenčná vzorka pre ideálny jedľovomedovicový med. A&nbsp;tak nás ani neprekvapilo, že vedeli aj o&nbsp;najväčšom úspechu našej rodinnej firmy, ktorý sme dosiahli v&nbsp;roku 2009 vo Francúzsku na svetovej výstave Apimondia, kde náš med získal ako najkvalitnejší medovicový med na svete na obdobie rokov 2009 až 2011 zlatú medailu. O&nbsp;rok neskôr sme získali zlaté medaily za najlepší med aj na osemnástom medzinárodnom kongrese Apislavia vo Varne, aj na medzinárodnom fóre o&nbsp;kvalite včelích produktov v&nbsp;Slovinsku. To všetko o&nbsp;nás títo obchodníci vedeli, boli doslova očarení chuťou jedľovej medovice, nad netypickou tmavou farbou až neveriacky krútili hlavami. Ak do toho nepríde niečo nepredvídané, z&nbsp;medu, ktorý stočíme tento rok, by časť mala skončiť v&nbsp;Austrálii a&nbsp;časť v&nbsp;špecializovaných luxusných obchodoch v&nbsp;Dubaji. Mohli by sme im predať aj celú produkciu, ale vo veľkom náš najkvalitnejší med exportovať nechceme, považovali by sme to za zradu našich zákazníkov, pre ktorých by už med nezvýšil,“ hovorí o&nbsp;úspechu Bardejovského medu na svetovej výstave v&nbsp;Dubaji Martin Voľanský.

Jeho rodina má dnes v&nbsp;úľoch v&nbsp;okolí Bardejova, predovšetkým v&nbsp;čergovských lesoch okolo 300 včelích rodín. Keď je klimaticky dobrý rok, keď na včely neútočia choroby, včelia farma Voľanských vyprodukuje ročne 10-12 ton medu. Prevládajú zmiešané lesné druhy, na trh dodajú najviac kvetového medu, vhodného ako prírodné sladidlo do čaju. „Trápi nás, že klimatické zmeny, ktoré neobišli ani lesy Čergova, negatívne ovplyvnili produkciu nášho najoceňovanejšieho medu – jedľovej medovice, ktorý včely v&nbsp;obmedzenom množstve dokážu vyprodukovať len na niekoľkých miestach sveta. Za posledné dva roky sme nezískali ani kilogram tohto vzácneho medu, predávali sme ho len zo zásob z&nbsp;predchádzajúcich rokov,“ posťažoval sa nám zakladateľ rodinnej včelej farmy Jozef Voľanský.

Keď som si dohodoval stretnutie s&nbsp;Marošom Bujňákom (47), hlavou rodinnej včelej farmy v&nbsp;Brezovici, mal som predstavu, že sa porozprávame o&nbsp;ich včelárení pri káve v&nbsp;brezovickej krčme. Lenže šéf farmy Bioapis zaprotestoval: „Keď sa chcete porozprávať o&nbsp;včelách, tak pri včelách.“ Stretli sme sa teda pri kolónii pestrofarebných úľov v&nbsp;Levočských vrchoch, v&nbsp;lesoch neslávne preslávených ako bývalý vojenský priestor Javorina. V&nbsp;päťdesiatych rokoch minulého storočia odtiaľ vojaci vyhnali stovky gazdovských rodín, z&nbsp;mapy Slovenska neľútostne vymazali dedinky Blažov, Dvorce, Ruskinovce i&nbsp;Ľubické Kúpele. A&nbsp;hoci vojenský priestor bol pred jedenástimi rokmi zrušený, pozemky dodnes pôvodným majiteľom ani ich dedičom nevrátili.

Krivda ostala krivdou, sľuby postkomunistických vlád o vrátení ukradnutej pôdy, lesov, horských lúk sa na skutok nepremenili. Na vyše 30-tisíc hektárov pôdy si zjavne niekto brúsi zuby. Nič nové pod slovenským slnkom. Musím sa priznať, že medzi tie úle som vošiel z&nbsp;hrôzou v&nbsp;očiach. S&nbsp;predstavou, že ak ma poštípu len dve-tri včely, dopadnem ešte celkom dobre. Dopadol som ešte lepšie: včely si ma vôbec nevšímali, hoci som im dosť drzo nazeral do úľov. Marošov otec Anton Bujňák (82) mi zavčasu dal dobrú radu: „Nesmiete byť nervózny ani sa včeličiek báť a&nbsp;nič sa vám nestane.“ Svätá pravda, v&nbsp;mojom prípade to zaúčinkovalo stopercentne.

Bujňákovci sa včeláreniu venujú už takmer sto rokov. „Včelársku tradíciu v&nbsp;našej rodine založil už roku Pána 1930 môj dedo z&nbsp;maminej strany Andrej Olšavský, gazdoval v&nbsp;Blažove, ktorý zlikvidovala československá armáda, aby tankisti z&nbsp;kežmarskej posádky pod dohľadom sovietskych oficierov mali kde cvičiť streľbu ostrými nábojmi. Dedo si postavil úle v&nbsp;Blažovskej doline, ani zďaleka sa nepodobali na tie dnešné, boli zo slamy, choval v&nbsp;nich včely neuveriteľných 40 rokov, až do sedemdesiatych rokov minulého storočia. S&nbsp;včelárením, na ktoré ho kedysi dávno nahovoril blažovský pán farár, skončil nielen pre vysoký vek, ale aj preto, že mu už babka nechcela dávať peniaze na cukor pre včely,“ načrel do histórie bujňákovskej famílie pán Anton.

K&nbsp;včeláreniu sa dostal práve vďaka starému otcovi, okolo ktorého sa ako chlapec obšmietal, keď stáčal med, veľa sa o&nbsp;včelách dozvedel aj počas štúdia na strednej poľnohospodárskej škole. „A&nbsp;keď som sa vrátil z&nbsp;vojenčiny, ktorú nám pre berlínsku krízu predĺžili o&nbsp;osem mesiacov, kúpil som si v&nbsp;Krásnej Lúke od jednej starenky dva úle s&nbsp;dvoma rodinami, nové som si dovoliť nemohol, jeden úľ stál vtedy v&nbsp;obchode 640 korún, bola to v&nbsp;tom čase priemerná mesačná mzda. Domov sme ich priviezli po krkolomnej jazde na bratovej motorke, ďalších päť úľov som neskôr prikúpil v&nbsp;Šambrone od farára, až som to rokmi dotiahol na sto úľov,“ hovorí o&nbsp;svojich včelárskych začiatkoch Anton Bujňák.

Keď odovzdal vedenie včelej farmy synovi Marošovi, rodina mala v&nbsp;Levočských vrchoch rozmiestnených sto úľov, dnes ich má dvojnásobný počet. „Máme ich rozmiestnené vo viacerých lokalitách tak, aby sme ich stanovištia ‚neprevčelnili‘, okresné veterinárne správy dôsledne dbajú na to, aby na jednom hektári bola iba jedna včelia rodina a&nbsp;na jednom stanovišti maximálne 25 úľov, to je taký ideálny stav a&nbsp;my tieto odporúčania rešpektujeme. Sme hrdí na to, že sme dnes na Slovensku jediným biovčelárstvom, čiže v&nbsp;našej ponuke je med, peľ, vosk i&nbsp;propolis v&nbsp;biokvalite. Našu včeliu farmu a&nbsp;jej bioprodukciu pravidelne kontroluje Ústredný kontrolný a&nbsp;skúšobný ústav poľnohospodársky v&nbsp;Bratislave aj inšpekčný orgán spoločnosti Naturalis SK, ktorý kontroluje a&nbsp;certifikuje aj ekologické včelárenie,“ hovorí Maroš Bujňák, šéf rodinnej včelárskej firmy Bioapis z&nbsp;Brezovice na hornom toku Torysy, ktorá si nedávno doniesla zo súťaže biomedov v&nbsp;Taliansku zlatú medailu.

Zhovorčivý včelár má ťažké srdce na všetkých politikov, ktorí sa vystriedali pri riadení štátu. „V&nbsp;USA investuje vláda do podpory včelárstva milióny a&nbsp;milióny dolárov, keď ich včelstvá ohrozovali škodcovia a&nbsp;choroby, vláda poverila vedcov v&nbsp;službách armády, aby zistili pôvodcov chorôb včiel, nenechali v&nbsp;tom včelárov samých. Naša ekologická včelia farma pôsobiaca v&nbsp;náročnom systéme ekologického poľnohospodárstva už 23 rokov nedostala od štátu ani jediný halier či cent. A&nbsp;od roku 2009 sme nedostali ani euro podpory za opeľovaciu prácu našich včiel. Tak si cení štát prácu včelárov,“ posťažoval sa nám Maroš Bujňák. Keď mu včely napadol vírus akútnej paralýzy, pohromu prežilo len osem včelích rodín. Finančne mu vtedy pomohla rodina Voľanských z&nbsp;Bardejova, s&nbsp;ktorou roky spolupracuje.

Tak ako u Voľanských a Bujňákovcov, z generácie na generáciu sa dedí láska, obdiv a starostlivosť o včely aj v rodine Luteránovcov na Zemplíne. Maturantka Lenka z Gymnázia Pavla Horova v Michalovciach, ktorá sa aj v týchto dňoch intenzívne pripravuje na vysokoškolské štúdium veterinárneho lekárstva, je už štvrtou generáciou včelárov tejto rodiny. „Základy našej rodinnej tradície položil môj starý otec v&nbsp;stredne veľkej zemplínskej dedine Závadka, ja som to už nezažil, ale z&nbsp;rozprávania rodičov viem, že prvé dedove úle boli zo slamy. Až neskôr si doniesol prvý klasický drevený úľ odkiaľsi zo stredného Slovenska, potom si urobil úľ sám, takzvanú zadovku,“ načiera do histórie včelárenia v&nbsp;rodine Ľubomír Luterán (50). Je majiteľom medárstva a&nbsp;včelnice Lumed v&nbsp;Pozdišovciach, obci na prahu Michaloviec, ktorú preslávilo hrnčiarstvo, hnedá pozdišovská keramika a&nbsp;najznámejší keramikári Parikrupovci.

Okolo deda sa zvŕtal pri úľoch už ako malý chlapec, pomáhal mu pri stáčaní medu či pri premiestňovaní úľov. „Keď som mal štyri roky, ušlo sa mi v&nbsp;jeden deň od dedových včiel 27 žihadiel, bola to ich prirodzená obrana, lebo som bil paličkou po úli, žihadlá mi museli lekári povyberať z&nbsp;tela v&nbsp;nemocnici, ale ani táto nepríjemná skúsenosť ma od včiel neodradila. Moji kamaráti zo Závadky sa chodievali v&nbsp;letných horúčavách kúpať na Zemplínsku šíravu, my sme s&nbsp;dedom, otcom, mamou a&nbsp;bratom premiestňovali kočovný voz s&nbsp;včelami na lepšie miesto. Ale nemrzelo ma to, pri včelách som bol vždy rád, a&nbsp;ostalo mi to dodnes,“ hovorí pán Luterán, pre ktorého je včelárenie celoživotnou záľubou.

Dnes má na záhrade za domom aj v&nbsp;známej chránenej prírodnej lokalite Pozdišovský chrbát, tiahnucej sa až k&nbsp;Trhovišťu, zo dve desiatky úľov. Je to pre včelie rodiny ideálne miesto, rastú tam duby, agáty, lipy, borovice, jelše, vŕby, maliny, černice, lúky sú bohato posiate kvetmi. Na svojom lesnom stanovišti by si chcela rodina v&nbsp;tomto roku zrekonštruovať a&nbsp;rozšíriť včelnicu. Ľubomír Luterán patrí medzi niekoľko stovák včelárov, ktorí sú držiteľmi osvedčenia o&nbsp;kvalite medu udeleného Slovenským zväzom včelárov. Je to potvrdenie o&nbsp;tom, že med z&nbsp;úľov pána Luterána má vynikajúce kvalitatívne parametre, zodpovedá zväzovej norme kvality a&nbsp;akosti, potvrdzuje aj to, že včelár dodržiava pri ošetrovaní včiel, skladovaní a&nbsp;balení medu zásady správnej výrobnej poľnohospodárskej praxe. A&nbsp;čo zvlášť dôležité – má právo používať ochrannú známku Slovenského zväzu včelárov s&nbsp;označením Slovenský med.

V&nbsp;posledných troch rokoch skúša včelie matky Pliešovčanky, má s&nbsp;nimi dobrú skúsenosť, nebol to zlý výber. Včelstvá od týchto matiek dosahujú vysoké výnosy, hodia sa najmä pre nektárové a&nbsp;medovicové znášky. Ľubomír Luterán oceňuje na týchto matkách aj to, že dobre zvládajú zimu a&nbsp;teraz na jar neplytvajú zásobami. Sú vhodné pre včelnice v&nbsp;nižších a&nbsp;stredných nadmorských výškach.

Reč prišla aj na návrh skupiny poslancov Národnej rady SR na nový zákon, ktorého paragrafmi by sa mali po schválení riadiť včelári na Slovensku. „Ten návrh je neodborný, vyprodukovali ho od stola bez odbornej diskusie s&nbsp;včelármi, ktorí majú bohaté skúsenosti i&nbsp;odborné vzdelanie. Inými slovami: vymysleli novú teplú vodu. Mám dojem, a&nbsp;nie som sám, že ten návrh zákona chce zlikvidovať slovenské včelárstvo a&nbsp;otvoriť naše trhy medom, ktoré včely ani len nevideli. Lenže zákon o&nbsp;včelárení by mal chrániť a&nbsp;pomáhať včelárom udržať produkciu kvalitných slovenských medov, nie špekulantov, ktorým pravdepodobne uľahčí cestu k&nbsp;podvodom a&nbsp;falšovaniu medu,“ rozhorčuje sa nad obsahom návrhu nového zákona skúsený včelár zo Zemplína.

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
 <div class="icon">
 &nbsp;
 </div>
 <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="afa79819-5056-46e1-b3d9-4050412ad883">
 &nbsp;
 
 Nakrúcala sa tu rozprávka o princeznej Fantaghiró: O ktorej obci je reč?
 </div>
 <div class="icons">
 &nbsp;
 &nbsp;
 &nbsp;
 </div>
 </div>

Svetová špička z Čergova: O bardejovský med majú záujem až v Austrálii a v Dubaji

Výber pre vás

Svetová špička z Čergova: O bardejovský med majú záujem až v Austrálii a v Dubaji

Súvisiace články

Príbehy obetí komunizmu: Utekali za slobodou, zomreli v ukrutných bolestiach

Vlna solidarity s Ukrajinou slabne. Rusom nesmiete povedať o ich krajine nič zlé

Príbehy na kolesách: Svoj poklad si nadšený veteránista nechce nechať len pre seba

Výber pre vás