Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Počas komunistického režimu bolo na hranici Československa s&nbsp;Rakúskom, respektíve s&nbsp;Nemeckou spolkovou republikou, zabitých 280 ľudí. Hrôzostrašný bol osud mladého Hartmuta Tautza (†18) z&nbsp;niekdajšieho východného Nemecka. Práve cez našu krajinu sa v&nbsp;lete 1986 chcel dostať na Západ, aby tam mohol študovať hudbu. V&nbsp;Bratislave, iba 22&nbsp;metrov od Rakúska, ho v&nbsp;kukuričnom poli dostihli pohraničné psy a&nbsp;dohrýzli ho na smrť. Hodiny umieral v&nbsp;ukrutných bolestiach.

Za tieto a iné ohavné činy nebol doposiaľ nikto potrestaný. Až 33 rokov po zmene spoločenského zriadenia by sa mali pred súdom zodpovedať vtedajší čelní komunistickí pohlavári Lubomír Štrougal, Miloš Jakeš (ten však pred dvoma rokmi vo veku 97 rokov zomrel) a Vratislav Vajnar. O prípade nedávno rozhodoval český ústavný súd. Zaujímavé však je, že po riadnom vyšetrení viny najvyšších komunistických funkcionárov nevolajú Slováci a Česi, ale paradoxne Nemci.

Za trestným oznámením stojí Platforma európskej pamäti a&nbsp;svedomia. V&nbsp;časoch socializmu mal platiť Medzinárodný pakt o&nbsp;občianskych a&nbsp;politických právach, podľa ktorého každý mohol slobodne opustiť republiku. Práve spomínaná platforma z&nbsp;archívov zistila, že predsedníctvo Ústredného výboru KSČ rozhodovalo o&nbsp;tom, aké rozsudky vyrieknu súdy, ako bude rozhodovať vláda, a&nbsp;zároveň vydávalo napriek medzinárodnému paktu pokyny, aby sa zvýšil dozor na štátnych hraniciach. Trojica medzi rokmi 1976 až 1989 zastávala niekoľko vysokých postov. Miloš Jakeš bol napríklad generálnym tajomníkom Ústredného výboru KSČ, Vratislav Vajnar ministrom vnútra a&nbsp;Lubomír Štrougal zase premiérom. Zo svojich postov sa pokojne prizerali na zabíjanie na štátnych hraniciach. V&nbsp;takzvanom prvom kole sa títo komunistickí funkcionári vyhli trestnému stíhaniu pre zvlášť závažný zločin zneužitia právomocí úradnej osoby.

„V&nbsp;rámci trestného stíhania znalci skúmali duševný stav obvinených. Práve na základe znaleckých posudkov Obvodné štátne zastupiteľstvo pre Prahu&nbsp;1 zastavilo trestné stíhanie. Znalci sa totiž vyjadrili, že duševná choroba znemožňuje obvineným komunistickým pohlavárom chápať zmysel trestného stíhania. Lenže Platforma európskej pamäti a&nbsp;svedomia zistila, že minimálne jeden znalec bol od ranej mladosti horlivým komunistom. Jeden z&nbsp;nich bol dôstojníkom povereným obranou štátnych hraníc a&nbsp;pôsobil v&nbsp;útvare protivzdušnej obrany. Obidvaja podstúpili previerku, podľa ktorej mali počas komunizmu prístup k&nbsp;tajným dokumentom. Znalci boli predpojatí a&nbsp;nemohli vypracovať objektívny posudok,“ vysvetlil nám právny zástupca poškodených Lubomír Müller.

Článok pokračuje na následujúcej strane

Lubomír Müller žije v&nbsp;Prahe, stretli sme sa však v&nbsp;Nových Zámkoch. Cestuje po celom bývalom Československu kvôli pojednávaniam na súdoch. Obhajuje obete komunistického režimu, v&nbsp;ostatných piatich rokoch sú to aj klientky a&nbsp;klienti (či ich príbuzní), ktorí sa snažili prekročiť našu štátnu hranicu a&nbsp;dostať sa tak k&nbsp;vytúženej slobode na Západe. Chytili ich však, následne bili, mučili, väznili, niektorých aj zabili. Dnes na súdoch žiadajú o&nbsp;rehabilitáciu a&nbsp;odškodné. „Ide hlavne o&nbsp;morálne zadosťučinenie, pretože za mesiac pobytu vo väzení im prináleží iba 83 eur,“ vysvetľuje Lubomír Müller. Spolu takto obhajoval 50 ľudí, sú to hlavne obyvatelia a&nbsp;obyvateľky bývalého východného Nemecka.

Bohužiaľ, Nemci sa naivne domnievali, že prekročiť našu hranicu a dostať sa tak do Rakúska či do západného Nemecka je oveľa ľahšie než zdolať Berlínsky múr. Mýlili sa však, naša pohraničná stráž, ktorá na dôvažok disponovala špeciálne cvičenými psami, bola pre nich podobne nebezpečná ako tá v Nemecku. A práve Nemci napadli rozhodnutie pražského obvodného štátneho zastupiteľstva a päť poškodených rodín sa odvolalo na český ústavný súd. „Je zaujímavé, že vrcholných predstaviteľov komunistického režimu na ústavný súd doviedli Nemci. Z českej ani zo slovenskej strany nebol záujem. Keby nemecké rodiny neboli podali sťažnosť, všetko by sa skončilo.“ Ústavný súd dal za pravdu sťažovateľom a sťažovateľkám, v týchto dňoch by mal byť hotový nový súdnoznalecký posudok. „Zásadné je, aby bol vystavený objektívne a hlavne aby ho vypracovali nezaujatí znalci.“

Článok pokračuje na následujúcej strane

Jednou z rodín, ktoré v prípade trestného stíhania komunistických pohlavárov zastupuje Lubomír Müller, sú aj príbuzní nebohého Hartmuta Tautza – mama a sestra. Od nášho štátu pred štyrmi rokmi vysúdili za bolestivú smrť svojho syna a brata sumu vo výške približne tritisíc eur. S Lubomírom Müllerom sa rozprávame aj o tom, prečo spravodlivosť prichádza k slovu až po dlhých rokoch po zmene spoločenského systému. „Niekdajšia riaditeľka Platformy európskej pamäti a svedomia Neela Winkelmannová v roku 2016 na jednej z konferencií rozpovedala príbeh Hartmuta Tautza. Šiel som za ňou a pýtal som sa jej: Bol vôbec niekedy rehabilitovaný? Prekvapene sa na mňa pozrela a potom mi dala kontakt na matku a sestru zabitého študenta. Súd v plnom rozsahu uznal Hartmutovu rehabilitáciu, bol to prvý prípad tohto druhu. Potom nasledovali ďalšie,“ spomína právny zástupca, ako sa to všetko začalo.

Lubomír Müller nám rozpráva príbehy jednotlivých emigrantiek a&nbsp;emigrantov, ktorí doplatili na to, že utekali za slobodou. Hoci ubehli dlhé roky, dodnes sú mnohí z&nbsp;nich frustrovaní. Sumu vo výške 33&nbsp;740 českých korún, čo je asi 1&nbsp;300 eur, vysúdila vlani od českého štátu Astrid Schmidtová. V&nbsp;roku 1977, keď bola ešte dieťa, sa jej rodičia spolu s&nbsp;jej dvoma bratmi pokúsili prekročiť československé hranice v&nbsp;blízkosti Broumova v&nbsp;okrese Tachov. Jej otca, ktorý mal vtedy 38 rokov, členovia pohraničnej stráže zastrelili. Ona s&nbsp;bratmi putovali v&nbsp;Nemecku do detského domova, mama do väzenia. Obvinili ju z&nbsp;trestného činu pokusu o&nbsp;opustenie republiky.

V&nbsp;novembri 1983 sa Jürgen Seifert takisto práve cez našu republiku pokúsil ujsť na Západ. Zasekol sa však na ostnatom drôte, dobehli ho príslušníci pohraničnej stráže, ich pes ho niekoľkokrát pohrýzol do nohy. Po tom, ako ho vojaci spútali, cez hlavu mu natiahli vrece a&nbsp;pes ho znova pohrýzol do rozkroku. Ošetrili ho až o&nbsp;niekoľko hodín.

Aj ďalší smutný príbeh je svedectvom toho, aký krutý bol komunistický režim. Iba 30-ročný západonemecký lesný robotník v&nbsp;roku 1949 pri vykonávaní svojej práce nechtiac prešiel na československé územie. Vojaci ho postrelili, dal sa preto na útek, a&nbsp;keď ho dobehli, ležiacemu mu „uštedrili“ plnú dávku. Namieste zomrel. Doma mal iba polročnú dcéru, práve ona po rokoch žiadala na súde jeho rehabilitáciu.

Vo svojej agende má pražský advokát príbeh, ktorý by mohol konkurovať tomu o&nbsp;Romeovi a&nbsp;Júlii. Koncom 80.&nbsp;rokov sa rodine vtedy 19-ročného Holgera Frenzela podarilo ujsť z&nbsp;východného Nemecka do západného. Mladý muž však vo východnom bloku nechal svoju lásku, o&nbsp;rok mladšiu Kristinu Hauckovú. Rozhodol sa, že na vysnený Západ ju prevezie s&nbsp;pomocou kamaráta ukrytú vo svojom aute. Išlo o&nbsp;luxusný model Opel Manta, ktorý mal hodnotu 30-tisíc nemeckých mariek. Trojicu však chytili československí pohraničiari, za svoju šikovnosť dostali odmenu tristo korún. Kristina putovala do väzenia vo východnom Nemecku, súd jej vyrubil 19-mesačný pobyt za mrežami. Na slobodu sa dostala predčasne vďaka pádu Berlínskeho múra. Bohužiaľ, ich príbeh sa neskončil romanticky, ich životy sa nespojili.

Holger Frenzel po dlhých rokoch s&nbsp;pomocou Lubomíra Müllera pátral v&nbsp;Česku po svojom luxusnom aute. Hoci súd uznal, že má na vozidlo nárok, akoby bolo zmizlo zo zemského povrchu. Po pokuse o&nbsp;útek sa stalo majetkom nášho štátu, odvtedy o&nbsp;ňom ni­kto nič nevie.

Článok pokračuje na následujúcej strane&nbsp;

Prieťahy v&nbsp;súdnom konaní, nepriateľsky naladení sudcovia. Lubomír Müller je zrejme jediný advokát na území bývalého Československa, ktorý, hoci z&nbsp;toho nijako zvlášť materiálne neprofituje, na súdoch obhajuje obete komunistického režimu. Patrí medzi tých ľudí, ktorí rozhýbali historické koleso v&nbsp;prípade stíhania vysokých pohlavárov režimu. Na porovnanie, v&nbsp;Nemecku boli v&nbsp;tomto prípade aktívnejší, prípad komunistických funkcionárov zodpovedných za zabitých emigrantov a&nbsp;emigrantky riešil až Európsky súd pre ľudské práva. Lubomír Müller hovorí aj o&nbsp;tom, ako na jeho ojedinelé advokátske aktivity reagujú súdy.

„Zastupoval som pani Trudie Bryksovú, vdovu po letcovi Kráľovského letectva Josefovi Bryksovi. Boli spolu veľmi krátko. Po tom, ako sa v&nbsp;roku 1948 dostali u&nbsp;nás k&nbsp;moci komunisti, mu pre jeho kontakty za Západe hrozilo väzenie. Pani Trudia stihla ujsť s&nbsp;dcérou do svojej vlasti, do Veľkej Británie, on však nie. Odsúdili ho na desať rokov väzenia a&nbsp;za údajnú vzburu za mrežami mu pridali dvadsať rokov. Zomrel ako 41-ročný na infarkt. Vdova veľmi razantne bojovala za jeho rehabilitáciu. V&nbsp;druhej svetovej vojne bol hrdina, komunisti z&nbsp;neho urobili zločinca. Celý proces bol poznamenaný prieťahmi. Z&nbsp;Wasinghtonu, kde žila, pricestovala do Česka a&nbsp;spolu sme navštívili vtedajšieho podpredsedu Najvyššieho súdu. Položila mu otázku, čo sa stalo s&nbsp;Najvyšším súdom po páde komunizmu. Dostala odpoveď, že komunizmus síce padol, ale Najvyšší súd nie. Ten plynule pokračoval vo svojej činnosti. Niekedy to bolo tak, že sudcovia Najvyššieho súdu museli byť členmi komunistickej strany. Dnes, po 25 rokoch, je mierna prevaha tých, ktorí v&nbsp;strane neboli. Nastupuje síce nová generácia sudcov, ale položme si otázku: Kto ich učil? Stáva sa mi, že vekom senior a&nbsp;komunistický sudca mi odkáže, aby som nerobil žiadne problémy, pretože v&nbsp;súdnej sieni budú novinári. Alebo sudca, mladý frajer vyškolený starými štruktúrami, mi povie, že svojimi návrhmi przním český právny poriadok a&nbsp;doživotne sa vylučuje zo všetkých mojich prípadov.“

Časť českej i&nbsp;slovenskej verejnosti sa dnes skepticky pozerá aj na možné trestné stíhanie komunistických pohlavárov, ktorí majú vysoký vek. Samotný český prezident Miloš Zeman na margo tejto kauzy uviedol: „To, že sa strieľalo do ľudí na hraniciach, je svinstvo a&nbsp;svinstvo si zaslúži trest. U&nbsp;ľudí, ktorí majú viac ako 90 rokov, už tento trest stráca význam.“ Lubomír Müller však hovorí: „Z&nbsp;hľadiska trestného práva je dôležité nie to, či je niekto starý, ale či je schopný vnímať zmysel trestného stíhania. To musia posúdiť znalci. Je pravda, že títo pohlavári majú viac ako 90 rokov, čiže pre ich vek sa môže vyskytnúť pochybnosť. Tú pochybnosť je však nutné vyvrátiť alebo potvrdiť objektívnym znaleckým posudkom.“