Svoju novinársku kariéru som začínal v roku 1995 v rodnom Brne, aby som v nej potom pokračoval na Slovensku. Až do roku 2007, kedy sa môj život spojil so Životom, som sa ako redaktor venoval predovšetkým športovému spravodajstvu a publicistike, dnes sa v rámci nášho magazínu zaoberám podstatne širšou ponukou tém v stredoslovenskom regióne. Najkrajším bonusom tejto práce je fakt, že sa stretávam so stále novými, častokrát veľmi inšpiratívnymi ľuďmi a rozširujem si svoj všeobecný rozhľad. Čo viac s môže človek od svojho povolania želať? Hoci aj v ňom niekedy prežívam ťažšie chvíle, doteraz ma neomrzelo a verím, že to tak ešte nejaký čas zostane.

Richard Budín

V&nbsp;námestovskej firme na spracovanie elektroodpadu, ktorej už roky úspešne šéfuje, sa z&nbsp;času na čas objaví aj celkom iný druh „vyradeného“ materiálu. Keď človek na vlastné oči vidí kopu zhrdzaveného šrotu a&nbsp;hneď vedľa prakticky nové auto, začne chápať kumšt nadšenca, ktorý do svojej vášne vkladá nielen všetok svoj um, ale aj srdce. Peter Bolek miloval veterány odmalička, hoci v&nbsp;časoch socializmu mohol zabudnúť na to, že by niektorého aj vlastnil. Musel sa tak uspokojiť s&nbsp;modelárstvom od lodí až po lietadlá. Bol predsedom modelárskeho krúžku na základnej škole. A&nbsp;keď prišla možnosť začať si plniť sny, kúpil si pred osemnástimi rokmi prvého veterána – motorku Stadion S&nbsp;22. Mala preňho špecifickú symboliku, lebo práve na tomto mopede chodil ako mladík za svojou manželkou. Potom, ako sám hovorí, sa to už nabaľovalo. O&nbsp;tri roky neskôr sa dostal k&nbsp;prvému autu –&nbsp;Tatre&nbsp;57&nbsp;A, dnes má zbierku zahŕňajúcu dve desiatky historických automobilov a&nbsp;približne rovnaký počet motocyklov.

Rekonštruovať veterána si, samozrejme, vyžaduje množstvo času, znalostí a&nbsp;financií. „V&nbsp;prípade prvého auta, už spomínanej Tatry 57, nám to trvalo štyri roky, ale teraz už vďaka skúsenostiam a&nbsp;kontaktom dokážeme takéto generálne opravy zvládnuť rýchlejšie, povedzme do jedného roka. Možno, samozrejme, kúpiť aj zachovalejšie auto, ale pri dnešných možnostiach si trúfam tvrdiť, že prakticky nový voz dokážeme poskladať aj z&nbsp;totálneho vraku či zo zvyšných súčiastok. Výhodou v&nbsp;prípade našej firmy je to, že máme laboratórium a&nbsp;analyzátory, kde si môžeme zistiť presné zloženie dobových zliatkov. Keď sa napríklad objaví motor z&nbsp;roku 1930 so zničeným kľukovým ložiskom, možno ho zrekonštruovať a&nbsp;tým motoru vrátiť akýsi základný život,“ opisuje Peter Bolek postupné sfunkčnenie srdca automobilového veterána.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE JEDINEČNEJ ZBIERKY PETRA BOLEKA NÁJDETE V GALÉRII

Náhradné dielce možno zohnať cez bazár prostredníctvom ďalších nadšencov pre staré automobily, čím si začiatočník postupne buduje kontakty. „A&nbsp;to je ďalšie obrovské plus, lebo som spoznal množstvo ľudí a&nbsp;medzi nimi aj nových priateľov na Slovensku či v&nbsp;Česku. Vymieňame si skúsenosti a&nbsp;navzájom si pomáhame. Stať sa ‚veteránistom‘ nejde hneď, žiada si to čas,“ vysvetľuje Peter Bolek. V&nbsp;čase rastúcej inflácie sa v&nbsp;súvislosti s&nbsp;veteránmi opäť hovorí o&nbsp;jednej z&nbsp;najlepších investícií pre tých, ktorí chcú bezpečne uložiť a&nbsp;zhodnotiť svoje peniaze. Zbierať týchto krásavcov na kšeft a&nbsp;predbiehať sa s&nbsp;ostatnými, kto ich má viac, však podľa neho so skutočnou zberateľskou vášňou nemá nič spoločné. „Veterány vnímam ako kus našej minulosti, ktorú treba zachrániť pred zošrotovaním. Jedno auto som napríklad našiel v&nbsp;záhrade zarastené konármi a&nbsp;dnes sa opäť preberá k&nbsp;životu. Tomuto hovorím láska k&nbsp;histórii, bez ktorej to jednoducho nie je ono.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Každý veterán, ktorý si zadováži, so sebou nesie príbeh. Buď svoj vlastný, alebo ho majiteľ spája s&nbsp;detstvom a&nbsp;rodinou. Následná rekonštrukcia si vyžaduje okrem technickej zručnosti veľa štúdia, a&nbsp;to nielen o&nbsp;histórii auta, ale aj o&nbsp;tom, ako sa v&nbsp;danom čase vyrábalo. Sladkou odmenou po návrate takéhoto stroja do života sú potom výjazdy a&nbsp;stretávky s&nbsp;ďalšími zberateľmi. „Existujú veteránske značky, ktoré by sa mali používať len na cesty na zrazy. Ja mám však všetky autá na bielych značkách, takže s&nbsp;nimi môžem do bežnej premávky. Takéto auto musí spĺňať všetky potrebné technické parametre,“ pripomína Peter Bolek. Reakcie ostatných vodičov na veterány sú podľa neho spojené s&nbsp;veľkou ohľaduplnosťou a&nbsp;rešpektom. „Uberú rýchlosť, pozrú, zamávajú či zdvihnú prst,“ opisuje príjemné stretnutia. Na cestu však vyráža s&nbsp;autami vyrobenými od 50.&nbsp;rokov vyššie, lebo staršie sú už príliš pomalé a&nbsp;neveľmi pohodlné. Keď vytočíte motor a&nbsp;dosiahnete „magickú“ hranicu 60&nbsp;km/h, pre hluk sa už vraj so spolujazdcom veľmi neporozprávate.

Napriek tomu, že mu v&nbsp;žilách koluje motoristická krv, paradoxne, nevlastní vodičský preukaz. Nie je to preto, že by k&nbsp;šoférovaniu nemal vzťah, ale zo zdravotných dôvodov. V&nbsp;pätnástich rokoch mu diagnostikovali degeneráciu sietnice a&nbsp;v&nbsp;priebehu troch mesiacov prakticky prestal normálne vidieť. „Stav sa pomaly zhoršoval a&nbsp;dnes pred sebou vidím len rozostrený obraz. Vo vlastných priestoroch sa orientujem, ale v&nbsp;cudzích je to horšie. Problémy so zrakom boli zároveň jedným z&nbsp;dôvodov, prečo som prešiel od modelárstva k&nbsp;veteránom. Na veľké dielce predsa len ešte dobre dovidím,“ vysvetľuje Peter Bolek. Na výjazdy s&nbsp;veteránmi má svoju „osobnú vodičku“ v&nbsp;podobe manželky Anny. Presvedčiť ju, aby odšoférovala automobilového deduška, však nie je vždy jednoduché. „Preto sa snažím postaviť jej veterána tak, aby to zvládla. S&nbsp;volantom na pravej strane u&nbsp;nej určite neuspejem,“ usmeje sa.

Korisť od Wehrmachtu či „rikša“ z&nbsp;NDR

Vo veteránskej zbierke Petra Boleka je napríklad automobil Aero&nbsp;30 polokabrio z&nbsp;roku 1939 –&nbsp;podľa jeho informácií na Slovensku jediný zachovaný model svojho druhu, pričom na svete nájdete len deväť kusov. Škoda Tudor či Simca ­A­ronde mu vracajú spomienky na otca, mimoriadny je aj autentický Citroën&nbsp;7&nbsp;CV, ktorý bol získaný ako vojnová korisť od Wehrmachtu aj s&nbsp;kompletnou technickou dokumentáciou. Najstarším veteránom je Ford&nbsp;T z&nbsp;roku 1922 s&nbsp;volantom, ktorý sa vyklápa nahor, aby sa šoférovi uľahčilo nastupovanie. Medzi osobné poklady majiteľ zbierky zaraďuje Saab&nbsp;96 v&nbsp;olivovej farbe. „Auto presne v&nbsp;takejto podobe bolo tretie v&nbsp;poradí, ktoré sme si s&nbsp;manželkou zadovážili. Od manželky, piatich detí a&nbsp;najbližších členov rodiny som ho dostal na svoju šesťdesiatku. Doviezli ho až z&nbsp;Litvy, kde účinkovalo v&nbsp;seriáli,“ predstavuje Peter Bolek vzácneho zeleného tátoša.

Nechýba ani socialistická „rikša“ Simson Duo z&nbsp;dielne bývalej NDR či dodnes funkčný drevený koč. Aj keď momentálne má svoje mnohoročné zberateľské dielo uložené v&nbsp;priemyselnej hale v&nbsp;Oravskej Jasenici, v&nbsp;dohľadnom čase by ho chcel ponúknuť na obdiv verejnosti ako jednu z&nbsp;expozícií v&nbsp;areáli kaštieľa v&nbsp;Hornej Lehote. „Jedno z&nbsp;áut plánujeme vystaviť v&nbsp;priereze, aby bolo vidno, ako vyzerá zvnútra,“ prezrádza. Verí, že návštevníkom a&nbsp;najmä deťom ukáže, že za všetkým, čo dnes považujeme za samozrejmosť, je dlhý vývoj a&nbsp;obrovský kus ľudskej práce.