Štát čelil v čase, keď vypukla vojna na Ukrajine, kritike za nezvládnutú organizáciu pomoci utečencom a utečenkám. Nebyť dobrovoľníkov, dobrovoľníčok, humanitárnych organizácií a samospráv, ľuďom utekajúcim pred vojnou by na Slovensku nemal kto pomôcť. Štát sa spamätal až o niekoľko týždňov neskôr. Kým premiér Eduard Heger sa za túto situáciu ospravedlnil a s dobrovoľníkmi na východe Slovenska varil guláš, minister vnútra Roman Mikulec kritiku odbíjal arogantnými odkazmi starostom.

Dnes mestám a obciam opäť spôsobuje problém práve jeho rezort. Pred časom v diskusnej relácii TA3 minister financií Igor Matovič uviedol, že príspevok za ubytovanie budú vyplácať obce po tom, čo dostanú prostriedky od štátu. Majú ich mať k dispozícii v nasledujúcom mesiaci po ubytovaní ľudí z Ukrajiny. Realita je však iná. Koncom apríla ešte Ministerstvo vnútra zatiaľ o dodatočné zdroje rezort financií nepožiadalo.

Žiadna diskusia

Ondrej Ježík (65) pri rozhovore s nami kričí, vzápätí sa ospravedlňuje, že takto sa naučil komunikovať v Rusku. V najväčšom štáte sveta pracoval v rokoch 1991 až 2015. Povolaním je konštruktér a projektant zariadení do miest s výskytom horľavých a výbušných pár a plynov. Rusko precestoval od Murmanska až po Južno-Sachalinsk. Na jednej strane hovorí, že Rusi nemajú konkurenciu, čo sa týka pohostinnosti. Nezáleží na tom, či ide o chudobnú alebo bohatú rodinu, pri každej návšteve sa na stôl vykladá vodka a jedlo. Na druhej strane nám rozprával o hmotnej aj mentálnej chudobe v tejto časti sveta. Vďaka rope a plynu by si pritom ruský národ teoreticky mohol nažívať v blahobyte, ako je to napríklad v Kuvajte.

„Nie je to ani jedna, ani desať dedín, ale oveľa viac, do ktorých nevedú žiadne cesty. Dá sa tam dostať iba vrtuľníkom. Volajú to ‚bezdarožie‘. Zažil som aj také regióny, kde sa úsek s dĺžkou dvesto kilometrov zdoláva autom sedem hodín. Cesta je samá jama, štrk. Z čias, keď som tam cestoval pracovne, tam mám priateľov. Telefonujeme si, musím však používať turecké SIM karty, oficiálne totiž nie sme priateľská krajina, preto sú hovory od nás blokované. Sú tam generácie, z ktorých sa vyrábali zombie. Zabíjať, zabíjať, lebo aj nás by mohli napadnúť. Taká je ich filozofia. Ak nablízku nie je žiadny nepriateľ, treba nejakého vyrobiť. S Rusmi sa môžete rozprávať o všetkom, sú medzi nimi aj vzdelaní a sčítaní, ale nesmiete im povedať na adresu Ruska niečo zlé. Okrem toho všetci musia mať svojho vedúceho, inak sa nepohnú nikam. Napríklad telefonoval som pracovne jednému z nich, on na to – vedúci tu nie je. Telefonujem vedúcemu – riaditeľ tu nie je. U nich platí nepísané pravidlo: ja som direktor, ty si debil; keď ty budeš direktor, ja budem debil. Diskusia je tam jednoducho nemožná,“ opisuje nám tento obyvateľ Bytče-Hrabového svoje skúsenosti.

Článok pokračuje na následujúcej strane