Peter Ličák

Lokalizácia: Košický samosprávny kraj, okres Košice-okolie, región Abov
&nbsp;
Počet obyvateľov: 1 468
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1330
&nbsp;
Nadmorská výška: 260 m

Kysak

Keď sa chceli Prešovčania, Bardejovčania, Svidníčania, Stropkovčania, ľudia zo Sniny či z&nbsp;Vranova nad Topľou dostať vlakom do Bratislavy, Ostravy, Prahy, či sa im to páčilo alebo nie, mohli tam len cez Kysak. Presnejšie povedané, cez jeho prestupnú železničnú stanicu ležiacu na hlavnej železničnej magistrále Košice – Žilina – Bratislava, za cisára pána Františka Jozefa známu ako Košicko-bohumínska železnica. Táto trať bola postavená hlavne preto, aby umožnila lacnú, rýchlu a&nbsp;efektívnu dopravu železnej rudy z&nbsp;baní na Spiši do hút v&nbsp;Sliezsku.
Ostravu a jej okolie príroda obdarila bohatými ložiskami čierneho uhlia, ktorými sa vyhrievali vysoké pece železiarní. Železničné spojenie Spiša so Sliezskom malo hospodársky povzniesť celý región severného Uhorska. Košicko-bohumínsku železnicu sprejazdnili po etapách. Prvé osobné i&nbsp;nákladné vlaky ťahali parné rušne na 16-kilometrovom úseku Košice – Kysak. Premávku na tejto trati spustili 1. septembra 1870. Po tejto premiére boli počas nasledujúcich dvoch rokov postupne dokončené úseky Těšín – Žilina, Žilina – Poprad, Poprad – Spišská Nová Ves.

Ako poslednú uviedli do prevádzky 18. marca 1872 trať dlhú 68 kilometrov spájajúcu Spišskú Novú Ves s&nbsp;Kysakom, dedinou ležiacou v&nbsp;Košickej kotline pod východnými svahmi Slovenského rudohoria nad sútokom Hornádu s&nbsp;riečkou Svinka. Na prvý pohľad neškodný potok pri povodni v&nbsp;júli 1998 v&nbsp;Jarovniciach pripravil o&nbsp;život 50 Rómov. Nedá mi nenačrieť do osobných spomienok na Kysak. O&nbsp;existencii tejto dediny na polceste medzi Košicami a&nbsp;Prešovom som sa, paradoxne, nedozvedel na hodinách zemepisu či vlastivedy, ale na futbalovom štadióne Tatrana Prešov.
Domáci futbalisti prehrali zápas s&nbsp;vtedy neporaziteľnou Duklou Praha, čo fanúšikovia Tatrana pripisovali na vrub rozhodcu. Ten domov cestoval vlakom, samozrejme, cez Kysak. Tam si ho niekoľko horkokrvných fanúšikov počkalo a&nbsp;pred stanicou mu uštedrili zopár buchnátov, skôr symbolických než naozajstných. Od tejto udalosti sa na ihrisku Tatrana často ozývalo varovanie fanúšikov adresované arbitrom: „Sudca, Kysak!“
Článok pokračuje na ďalšej strane...

<h3>Márny boj s&nbsp;byrokraciou</h3>
Chod Kysaku, ktorý ani zďaleka nemá vzhľad klasického slovenského valalu s&nbsp;gazdovskými staveniskami, so starými stodolami, humnami či s&nbsp;poslednými zvyškami hnojísk, riadi už pätnásty rok elektrotechnický inžinier Ľubomír Krajňák (60). Prešovčana, ktorý dochádzal do práce do 40&nbsp;kilometrov vzdialených Košíc, priviedla do Kysaku turistika.
 „Do začiatku deväťdesiatych rokov sme bývali na Šibenej hore v&nbsp;metropole Šariša, na Tatranskej ulici sa zišla partia susedov, ktorých koníčkom bola turistika. Jednu sobotu sme sa vybrali do okolia Kysaku a tunajšia príroda ma tak očarila, že o&nbsp;dva-tri dni som sa vybral na vtedajší miestny národný výbor, aby som zistil, či by sa v&nbsp;obci nenašiel na predaj stavebný pozemok. Šťastena mi priala, o&nbsp;týždeň sme už boli majiteľmi stavebného ‚fundušu‘,“ hovorí o svojom zoznámení s Kysakom jeho starosta. Kým sa prvýkrát v&nbsp;roku 2006 posadil na starostovskú stoličku, osem rokov sa spolupodieľal na riadení obce ako poslanec.

„Dnes musím priznať, že vedenia obecnej samosprávy som sa ujal s&nbsp;veľkými očami, nepredstavoval som si, že ako starosta budem mať najviac roboty so zbytočným papierovaním namiesto toho, aby som pragmaticky riešil akútne problémy obce a&nbsp;jej obyvateľov. Z&nbsp;vydláždeného chodníka som skočil do blata, až vtedy som zistil, ako mi nezmyselná byrokracia bude ukrajovať z&nbsp;času, ktorý by som mal venovať ľuďom, ich problémom a&nbsp;starostiam,“ zaspomínal si na starostovské začiatky Ľubomír Krajňák.
Pod nezmyselnou byrokraciou má na mysli predovšetkým tých 4 700 kompetencií, ktoré majú mestské a&nbsp;obecné samosprávy. Mnohé z&nbsp;nich považuje za zbytočné, ale ako ukazuje život, poraziť sedemhlavého draka byrokracie nie je jednoduché. „Za najťažšie považujem vo svojej práci popri zvládaní byrokracie aj to, že ani pri najlepšej vôli nemôžem vyhovieť každému, splniť všetky požiadavky ľudí. Na niektoré nemáme peniaze, na iné kompetencie. A&nbsp;nie každý to dokáže pochopiť,“ vylial si dušu kysacký starosta.
Samozrejme, že jeho práca mu popri starostiach prináša aj pocity radosti. Tú má i z&nbsp;toho, do akého perfektného stavu sa podarilo dostať základnú i&nbsp;materskú školu. Ľubomír Krajňák hrdo pripomína, že škola je naozajstnou pýchou Kysaku, také vybavené školy nemajú ani v&nbsp;hlavnom meste. „Lenže radosť z&nbsp;takých úspechov mi kazia ľudia, ktorí robia z&nbsp;obce verejné smetisko. Niekedy si vravím, že neriadim obecný, ale odpadový úrad, a&nbsp;pripadám si ako policajt odhaľujúci čierne skládky...“ posťažoval sa prvý muž samosprávy v&nbsp;Kysaku.
Článok pokračuje na ďalšej strane...

<h3>Ťažké časy kultúry</h3>
Kovidová pandémia, vlaňajší i&nbsp;súčasný predvianočný lockdown zasiahli aj do života manažéra umelcov Janka Koščáka (50). Roky úspešne spolupracoval s&nbsp;Ondrejom Kandráčom a&nbsp;jeho muzikantmi, organizoval koncerty pre ľudového rozprávača Andera z&nbsp;Košíc, bol manažérom speváčky Veroniky Rabady.
Na otázku, ako sa dnes žije umelcom, s&nbsp;ktorými aktuálne spolupracuje, odpovedá s&nbsp;hlbokým povzdychom, ktorý veľa naznačuje aj bez slov: „Ak človeku zakážu robiť to, čo má rád, čím žije, čo živí jeho rodinu, je to kruté. Umelci ešte ako‑tak túto pandemickú pauzu prežijú, herci nakrúcajú televízne seriály, dabujú zahraničné filmy, spevákom a hudobníkom prídu na účet aspoň nejaké peniaze za tantiémy. Pri skromnosti sa tak dá pár týždňov prežiť, ale mnohí ich spolupracovníci sa ocitli so svojimi rodinami na pokraji prežitia. Mám na mysli tých, ktorí stavajú pódiá, zvukárov, osvetľovačov, bez ktorých sa nezaobíde ani jeden koncert. Na týchto ľudí zo zákulisia štátna pomoc zabudla, žiadne finančné kompenzácie sa im zo záchranného balíka neušli. Tak si v týchto časoch zarábajú na živobytie ako taxikári, iní rozvážajú z reštaurácií obedy, skrátka robia, čo príde. Nedivím sa, že mnohí sú na pokraji psychického zrútenia,“ komentuje situáciu na východe Janko Koščák.

Ľahké to nemá ani Ščamba, veselá kapela z&nbsp;Trsteného pri Hornáde, s&nbsp;ktorou spolupracuje ako manažér. „Sú to naozaj výnimoční hudobníci, ktorí bavia ľudí skvelou hudbou už 20 rokov, a&nbsp;predsa na nich nezaútočila ponorková choroba. Spolupracujem s&nbsp;nimi od vydania ich prvého albumu, nemáme na papieri žiadnu zmluvu a&nbsp;vôbec nám k&nbsp;šťastiu nechýba. Trikrát boli v&nbsp;Amerike potešiť dobrou hudbou krajanov, teraz prežívajú krušné chvíle a&nbsp;svetlo na konci tunela je v&nbsp;nedohľadne,“ hovorí manažér piatich nedobrovoľne oddychujúcich muzikantov.
Manažérska spolupráca s&nbsp;umelcami otvorila Jankovi Koščákovi brány aj do najvzdialenejších končín sveta. S&nbsp;Anderom bol v&nbsp;USA i&nbsp;v&nbsp;Austrálii, boli to vystúpenia pre krajanov, na aké sa nezabúda ani po rokoch. Okrem kapely Ščamba spolupracuje s&nbsp;umelcami, ktorí žijú stovky kilometrov od Kysaku. Patrí k&nbsp;nim Boris Filan, jeho odveký kamarát Paľo Hammel či šarmantná česká speváčka Lenka Filipová.
„Hoci na kovidovej pandémii človek nemôže nájsť nič dobré, musím priznať, že mne priniesla nielen problémy, ale aj veľa voľného času, ktorého som pri svojej robote takmer nikdy nemal nazvyš. Zrazu mám čas na práce pri dome, na záhradu, na turistiku s&nbsp;rodinou. Dokonca som si našiel nového kamaráta Stana Baláža, hudobníka a&nbsp;zanieteného šíriteľa šarišského folklóru z&nbsp;Raslavíc. Dve-tri hodiny v&nbsp;jeho spoločnosti ma tak nabijú energiou, že zabudnem aj na to, v&nbsp;akých ťažkých, kultúre neprajných časoch žijeme,“ zdôveril sa nám Janko Koščák, ktorý má za sebou aj niekoľko redaktorských rokov v&nbsp;rozhlase i&nbsp;novinách.
Článok pokračuje na ďalšej strane...

<h3>Husák košickým kuchárom nedôveroval</h3>
Lockdown zasiahol aj do života manželov Zuščinovcov. Obaja sú už dôchodcovia, a kým aj v&nbsp;našich končinách neprevzal vládu nad chodom života koronavírus, ich dni mali pestrejšiu náplň. Pani Anna je rodáčka od Púchova, v&nbsp;Kysaku však žije už pol storočia. Podľa starostu je dušou i&nbsp;hlavou kysackej organizácie Jednoty dôchodcov na Slovensku. A&nbsp;pani Zuščinová sa takému hodnoteniu nebráni, vie to o&nbsp;nej v&nbsp;dedine každý.
 „Naša organizácia má dnes 90&nbsp;členov, stretávame sa na brigádach, výletoch, poklebetíme si o&nbsp;vnúčatách, chlapi preberú výsledky obľúbených klubov, reč príde aj na choroby, ale to už akosi patrí k&nbsp;nášmu veku. Naposledy, kým nás neobmedzil aktuálny lockdown, sme brigádovali na obecnom cintoríne, dávali sme na poriadok hroby vojakov, ktorí zahynuli v&nbsp;oboch svetových vojnách. Naša členka Mária Ružinská vysadila na cintoríne chryzantémy, tak sme sa boli postarať, aby vydržali čo najdlhšie. Rozišli sme sa so želaním, aby sme v&nbsp;zdraví, fyzickom aj duševnom, prežili kovidovú pliagu a&nbsp;všetci sa stretli na spoločnej prechádzke zasneženou krajinou. Lebo na našich výletoch býva veľmi veselo,“ predstavila nám v&nbsp;kocke klub kysackých seniorov pani Zuščinová.

V&nbsp;produktívnom veku pracovala ako kuchárka v&nbsp;košickom hoteli Slovan, v&nbsp;internáte i&nbsp;v&nbsp;materskej škole. Na svoju prácu spomína len v&nbsp;tom najlepšom. „Mala som veľké šťastie na spolupracovníkov, nepoznali sme podrazy, závisť, škodoradosť. Z&nbsp;toho, čo počúvam od mladších, dnes už to tak medzi ľuďmi asi nefunguje, nečudujem sa, že toľko ľudí trápia depresie a&nbsp;psychické ochorenia.“ Zaujímavé chvíle zažila pani Zuščinová v&nbsp;kuchyni hotela Slovan, keď tam bol na jednu noc ubytovaný prezident Gustáv Husák.
„Ochranka sa veľmi bála o&nbsp;jeho život, neverili nám, všetky potraviny priviezli pre prezidenta lietadlom z&nbsp;Prahy, jedlo mu pripravoval osobný kuchár. A&nbsp;keď nám dovolili pripraviť aspoň kávu, každému stál za chrbtom agent Štátnej bezpečnosti...“ zaspomínala si pre Život pani Zuščinová. Ako inak, jej manžel Milan(74) pracoval celý život na kysackej železničnej stanici, bol šéfom osemčlenného kolektívu, ktorý mal na starosti bezchybné fungovanie zložitého systému oznamovacej a&nbsp;zabezpečovacej techniky.

„Bola to robota, kde aj najmenšie pochybenie mohlo spôsobiť na trati veľkú katastrofu, radšej na to ani nemyslieť. Zabezpečovaciu techniku tvorili výlučne ruské relé, ich životnosť sa pohybovala od jedného do siedmich rokov. Najťažšie bývali nočné služby v&nbsp;zime, keď došlo k&nbsp;poruche päť-šesť kilometrov od kysackej stanice. Museli sme sa tam dostať peši, v&nbsp;mraze, snehu, závejoch, ruky zmrznuté, čas súril, vlaky pre nás nesmeli meškať alebo dostať sa do krízovej situácie. Ale to sa mi ani raz neprihodilo,“ hovorí o&nbsp;službe v&nbsp;modrej uniforme Milan Zuščin.
Pred šiestimi rokmi založil s&nbsp;Lýdiou Čopovou, Jánom Lukáčom, Igorom Potočným a&nbsp;so Štefanom Jesenským skupinu Kysackí harmonikári, na konte už majú aj cédečko. „Nie je to lacný koníček, taká kvalitná ústna basová harmonika stojí aj 250 eur, ale tie peniaze za ten pôžitok a&nbsp;radosť určite stoja. Napokon, čo je dnes lacné?“ kladie si rečnícku otázku bývalý železničiar.

Ako skúseného turistu sme sa starostu Ľubomíra Krajňáka opýtali, čo odporúča ľuďom s rovnakými záujmami navštíviť v Kysaku. Tu sú jeho tipy:
&nbsp;
„Okolie našej obce ponúka vyznávačom turistiky niekoľko zaujímavých cieľov. Nad obcou na vrchu Hrad nájdu badateľné zvyšky stredovekého osídlenia. Prvá písomná správa o hrade nad Kysakom pochádza z roku 1335, hrad mal za úlohu strážiť priechod úzkym údolím Hornádu. Západne od obce je častým cieľom turistov skalný vápencový útvar nad dolinou Hornádu známy ako Jánošíkova bašta. Cestu z Kysaku vyznačuje červená turistická značka. K významným prírodným zaujímavostiam v bezprostrednom okolí našej obce patrí aj Kysacká jaskyňa. Bola objavená náhodne okolo roku 1913 pri lámaní kameňa v&nbsp;miestnom kameňolome. Jaskyňu tvorí malý labyrint chodieb dlhý 72&nbsp;metrov, jej steny pokrývajú kvapľové vodopády. Kysak sa môže popýšiť aj gotickým zvonom z roku 1375 vo farskom Kostole svätej Kataríny Alexandrijskej, národnej kultúrnej pamiatke. Ide o najstaršie datovaný zvon na území celého Slovenska.“

Sudca, Kysak! Prvý vlak prifučal do ich dediny údolím Hornádu už pred 150 rokmi

Výber pre vás

Sudca, Kysak! Prvý vlak prifučal do ich dediny údolím Hornádu už pred 150 rokmi

Súvisiace články

Duch Podjavoria: V Slatinských lazoch môžu byť hrdí nielen na miestnu školu

Metropola krajanov z Dolnej zeme: Ako žijú Slováci v Rumunsku?

Ak vás niekto pošle do Hája, pokojne sa tam vyberte: Čo nájdete v tejto zaujímavej obci?

Výber pre vás