Aleš Tvrdý

Zrejme preto ma to zaujalo a&nbsp;akosi podvedome som sa potajomky zapojil do ich rozhovoru. Samozrejme, len v&nbsp;mojej hlave. Boli odo mňa o&nbsp;poznanie starší. Jeden hovoril po slovensky a&nbsp;druhý po česky. Nadšené opisovanie Chorvátska v&nbsp;slovenskom jazyku trvalo celkom dlho. Dobre sa&nbsp;to však počúvalo. Je mi jasné, že tento chlapík nedá dopustiť na najbližšie more k&nbsp;našej krajine. Keď skončil, ani jeho prísediaci sa nedal zahanbiť. „Jó, jó, tam je tedy moc prima. Vy Slováci rádi jezdíte na Balkán. My Česi spíš táhneme opačným směrem. Máme rádi Kanáre. Tam je bezva...“

Súostrovie Kanárske ostrovy tvorí trinásť ostrovov, obývaných bolo kedysi len sedem. Pôvodní obyvatelia Kanárskych ostrovov sa zriedka vzájomne ovplyvňovali, ak vôbec. Každý ostrov má vlastný dialekt a často aj spôsob života. Na každom z nich sa obyvatelia nazývali inak. Na Tenerife sa pôvodní obyvatelia nazývali Guanches - Guančovia. Toto pomenovanie je odvodené od slovného spojenia guanchinet.. Slovo guan znamená osoba a Chinet alebo Achinet je staré pomenovanie ostrova Tenerife, čiže v preklade človek z Tenerife. Etymologicky by sa týmto termínom mali správne označovať iba obyvatelia tohto ostrova, no Španieli tak začali volať domorodcov všetkých ostrovov a od nich to prebral aj okolitý svet.

Kanárske ostrovy a Guančovia

Tento rozhovor ma nenechal na&nbsp;pokoji. Hneď, ako to bolo možné, otvoril som notebook a&nbsp;začal hľadať dôvody, prečo sa Čechom viac páči na Kanárskych ostrovoch. Prečo im nestačí to, čo nám? Zasa chcú byť iní či vari lepší?

Päťhodinový let trvá omnoho kratšie, ak necestujem sám. Ako skupinka šiestich kamarátov sme sa vybrali na výlet. Mierime tam, kam to údajne ťahá aj našich západných susedov. Počas letu na ostrov Gran Canaria som si spomenul na to, ako som sa s&nbsp;touto destináciou zoznámil. Tí dvaja chlapíci o&nbsp;tom celkom isto ani len netušia. Nie je to podstatné. Jediné, na čom mi pár minút pred pristátím záleží, je to, aké je asi počasie tam dole.

Hlavný ostrov Gran Canaria spolu so svojím hlavným mestom Las Palmas bol veľmi dôležitým bodom našej cesty. Presnejšie povedané, potrebovali sme tu navštíviť len dve miesta – letisko a prístav, čo najrýchlejšie sa presunúť a nechať za chrbtom všetok ten turistický cirkus, ktorým je ovešaný takmer celý ostrov. Pevnú zem pod nohami sme teda dlho nemali. Z letiska sme šli pár autobusmi k trajektu, ktorým sme mierili na západné ostrovy. Tie sú na rozdiel od východných vlhkejšie a hornatejšie. Presne to, čo potrebujeme.

Na lodi sledujem pobrežie ostrova Tenerife. Teraz ho len oboplávame, ale o&nbsp;pár dní sa sem vrátime. Máme v&nbsp;pláne pokoriť jeho najvyššiu horu a&nbsp;zároveň najvyššiu horu celého Španielska, stále aktívny vulkán Pico del Teide. Bude na nás musieť počkať, lebo najskôr namierime na jeden z&nbsp;najvýchodnejších ostrovov – La Palma. Svoje meno dostal podľa tvaru pobrežia. V&nbsp;preklade znamená dlaň a&nbsp;pri pohľade na mapu musím silno zapojiť fantáziu, aby som s&nbsp;týmto tvrdením súhlasil.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Kovová obluda priplávala k brehu za tmy. V takých podmienkach ťažko opísať prvý dojem. Vo všetkých prístavoch to v noci vyzerá asi rovnako. Je celkom jedno, či to je na Kanárskych ostrovoch alebo kdekoľvek inde. Naša cesta bola veľmi ekonomická. Všadeprítomní taxikári nám síce ponúkali odvoz až do hotela, no to netušili, že my nemáme žiaden rezervovaný. Okrem toho sme sa ho nechystali hľadať. Keď sa nám podarilo striasť aj posledného šoféra, šli sme priamo na to miesto, kde býva východ slnka najkrajší. Na pláž! Je síce hlboká noc, no vidina ranného prebúdzania na pláži v&nbsp;spacom vaku sa mi zdá ako skvelý začiatok dňa.

To sa aj stalo. Nebolo treba nastaviť žiaden budík. Prvé slnečné lúče namierené presne na tvár sa postarali o&nbsp;veľmi príjemné ráno. Spolu s&nbsp;baleným jedlom zo supermarketu to boli azda tie najromantickejšie raňajky, akými nás La Palma mohla privítať. Netrvalo dlho a&nbsp;všetci sme rýchlo pochopili, prečo na pláži nie je nikto iný okrem nás. Jemný piesok je zmiešaný so sopečným popolom a&nbsp;práve vďaka nemu je táto časť pobrežia jedno z&nbsp;najzaujímavejších miest vo svete. Čierna pláž sa nevidí len tak hocikde. To je jej výhoda. Nevýhodou je zasa to, že jej tmavé odtiene absorbujú viac slnečného žiarenia, a&nbsp;preto je piesok veľmi horúci. Vydržať na ňom je zrejme otázkou dlhšieho tréningu.

Prechádzame cez malé dedinky s tradičnou španielskou architektúrou. Farebné domčeky sú vedľa seba tak blízko, akoby jeden druhému niečo šepkali. Na lavičkách vysedávajú dedkovia s babkami a spokojne si nás obzerajú. Potrebujeme zistiť cestu, ktorá vedie hore na samotný vrch celého ostrova.

Tam je to, prečo sme sem prišli aj my. Vulkanická cesta, ktorá je akousi pomyselnou chrbticou, je už dnes pokojná. To sa rozhodne nedá povedať o&nbsp;jej minulosti, keď sa zo zeme chrlila láva v takých množstvách, pri ktorých by dnes obyvatelia tohto ostrova neprežili. Spomienkou na prastaré časy sú vyhasnuté vulkanické krátery. Tie sú dnes obrastené všelijakými rastlinami a&nbsp;drevinami, no ani tak sa to nedá prehliadnuť.

Geoseizmická minulosť je priam vrytá do zeme ako obrovská jazva. Pomaličky sa vzďaľujeme od civilizácie. Farebné budovy nahrádza zeleň. Prechádzame cez pomarančové, banánové, papájové alebo ďalšie sady s&nbsp;dozrievajúcim ovocím. Netrvá to dlho a&nbsp;rovná cesta sa končí niekde v&nbsp;hustom poraste. Nie sme ďaleko od pobrežia. V&nbsp;najbližších hodinách nás čaká poriadna makačka. Od nula metrov nad morom musíme vystúpiť do výšky viac než 2 000 metrov. Na takom malom území sa poriadne zapotíme.

Niekedy sa stáva, že pre celkové nadšenie, eufóriu alebo hocijakú inú pozitívnu reakciu z&nbsp;cestovania sa na niečo zabudne. To isté sa pritrafilo aj nám. Nejako sme sa prepočítali alebo nedopočítali k&nbsp;tomu, že ak sa nám podarí v&nbsp;jeden deň vyškriabať na vrchol ostrova, tak iste nestihneme v&nbsp;ten istý deň prísť naspäť. Na tento fakt sme prišli až vtedy, keď sme prechádzali vavrínovými lesmi a&nbsp;v&nbsp;nohách sme už mali dosť výškových metrov. Naspäť dole sme ísť nechceli a&nbsp;hore to bolo stále ďaleko. Zásoby jedla nám pomaličky dochádzali a&nbsp;vodu sme už nemali vôbec. Slnko dávalo znamenie, že sa lúči, keď svoje lúče začalo meniť na príjemné, teplé tóny.

Príchodom nočnej atmosféry sa však výrazne zmenila aj teplota. Smerom dole, bližšie k&nbsp;nule. Nezostávalo nám teda nič iné, len nazbierať drevo z&nbsp;okolia a&nbsp;založiť oheň, aby sme do rána ľahšie prečkali studenú noc. Pri ohni sa vždy akosi lepšie premýšľa a&nbsp;takisto zaspáva. Koniec koncov, všadeprítomné vavrínové porasty nám akoby dali povolenie s&nbsp;hrdosťou hovoriť, že sme zaspali na vavrínoch.

Ráno, s poradovým číslom dva, sme sa všetci zobudili na to, že je nám zima. Samozrejme, nikto neudržiaval oheň počas noci. Aby sme sa zahriali, rozhodli sme sa pokračovať vo výstupe. Za odmenu na nás čakal pohľad, ktorý hrial priamo pri srdci. Predošlý deň sme prešli celkom dlhú trasu a podarilo sa nám dostať pomerne vysoko. Ráno, keď sa začalo brieždiť a obloha získavala najpestrejšie tóny, sme sa nevedeli vynadívať na tú krásu okolo seba. Nad oceánom sa nazbierali oblaky a zakryli tak výhľad pod nimi. Jediný bod, ktorý prekonal tú obrovskú bielu masu, bol vrchol susedného ostrova Tenerife – vulkán Pico del Teide.

Pokračovať v náročnom stúpaní pri tomto pohľade bolo hneď akési zmysluplnejšie. Došli nám zásoby jedla i vody. Hladní aj smädní sme pokračovali smerom nahor a&nbsp;verili v&nbsp;to, že sa nám tam podarí zohnať základné potraviny. Záchrana prišla ešte skôr. Keď som sa v&nbsp;predošlý deň prechádzal po pláži, tak mi ani nenapadlo, že o&nbsp;niekoľko hodín budem kráčať po snehu. Od radosti sme ho jedli namiesto raňajok.

Text je krátený, celú reportáž nájdete v marcovom vydaní magazínu GEO.

Strecha Španielska: Z pláží Kanárskych ostrovov až na vrchol Pico del Teide

Výber pre vás

Strecha Španielska: Z pláží Kanárskych ostrovov až na vrchol Pico del Teide

Súvisiace články

V objatí Alhambry: Andalúzia okorenená európskou, arabskou aj africkou kultúrou

Kaukazský Orient: V Azerbajdžane narazíte na výdobytky ropného bohatstva aj tieň zaostalosti

Mesto prekvapení: V čínskom Pekingu treba byť stále v strehu

Výber pre vás