Peter Ličák

Hladomor, po ukrajinsky holodomor, ktorý s&nbsp;nepredstaviteľnou silou a&nbsp;hrôzou udrel na Ukrajincov v&nbsp;rokoch 1932 až 1933, je dnes s&nbsp;odstupom času považovaný za najväčší a&nbsp;najťažší zločin proti ľudskosti v&nbsp;20. storočí. V&nbsp;najviac vyhladovaných oblastiach Ukrajiny ho neprežila až štvrtina obyvateľov. Ako na margo dnešnej vojny na Ukrajine povedal generálporučík vo výslužbe Pavel Macko, Rusko chce popri zničení vojenských objektov zopakovať Stalinovu taktiku – opäť vyhladovať civilné obyvateľstvo.

Státisíce obetí na životoch Ukrajincov si pripísal na svoje vražedné konto aj Hitler, ale Stalinovo besnenie v&nbsp;Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike wehrmacht, komandá SS ani gestapo neprekonali. Krvilačný Gruzínec, ktorý chcel byť pôvodne pravoslávnym popom, bol režisérom najväčšej národnej katastrofy v&nbsp;dejinách Ukrajiny, pri ktorej prišlo krutým spôsobom o&nbsp;život okolo šesť miliónov Ukrajincov. Asi majú pravdu skepticky naladení historici, ktorí tvrdia, že dejiny sú vedou o&nbsp;ľudskom nešťastí. Súčasná okupácia Ukrajiny dáva tomuto tvrdeniu pečať pravdivosti.

Hladomor na Ukrajine bol výsledkom komunistickej diktatúry proletariátu, jej krvilačný obsah zosnoval Lenin a&nbsp;jeho verný, ešte krvilačnejší žiak Stalin triedny boj pritvrdil. Za hlavný cieľ triedneho boja na Ukrajine vytýčil likvidáciu triedneho nepriateľa, za ktorého pán Kremľa považoval veľmi silné roľníctvo. Slovami komunistov: kulakov. Slovo, ktoré o&nbsp;dve desaťročia neskôr tak radi používali pri zakladaní jednotných roľníckych družstiev aj komunistickí pohlavári v&nbsp;Československu. Patrilo sa prevziať Stalinov slovník, bola to predsa ich modla – a&nbsp;pre niektorých je ňou dodnes. Roľníci mali stále v&nbsp;duši silný vzdor, dokázali sa vzoprieť cárovi i&nbsp;boľševikom.

Boli si vedomí toho, že ich taký či onaký režim potrebuje. Na to, čo vypestovali, dochovali, bol odkázaný báťuška cár i&nbsp;Stalin. Viac ako 50 percent pšenice vypestovanej v&nbsp;tridsiatych rokoch minulého storočia v&nbsp;Sovietskom zväze sa urodilo na nekonečných rovinách ukrajinskej černozeme. Ale vôľa roľníkov poslušne, bez reptania sa podrobiť kolektivizácii, vstúpiť do kolchozov a&nbsp;sovchozov bola minimálna. A&nbsp;tak sa ich Stalin rozhodol zraziť na kolená. Tým najbrutálnejším spôsobom.

Americký historik Timothy Snyder konštatuje, že za umelo vyvolaným hladomorom bola aj snaha kremeľských vládcov zlikvidovať ukrajinské národné cítenie. To, čo sa dialo na Ukrajine v&nbsp;rokoch 1932 až 1933, bola cielená genocída celého národa. Vražedný produkt stalinistického režimu, ktorý sa snaží reštartovať súčasný vládca starej kremeľskej pevnosti. Dejiny komunizmu sú však aj dejinami masových masakrov, komunistické režimy sa v&nbsp;záujme ochrany svojej moci neváhali uchýliť k&nbsp;masovým zločinom, dokonca z&nbsp;nich urobiť nástroj svojho vládnutia.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Výraz zločin proti ľudskosti, ktorým nesporne bol aj umelo vyvolaný hladomor na Ukrajine, bol prvýkrát použitý v&nbsp;roku 1915 vo vyhlásení Francúzska, Anglicka a&nbsp;Ruska vydanom proti Turecku v&nbsp;súvislosti s&nbsp;vraždením Arménov. Lenin, Stalin a&nbsp;ich verní súdruhovia považovali za nepriateľov nielen politických a&nbsp;ideologických protivníkov, ale aj odbojné obyvateľstvo. A&nbsp;podľa toho s&nbsp;ním aj zaobchádzali. Ako v&nbsp;roku 1920 spustili genocídu kozákov, nazvanú „odkozačovanie“, tak Stalin odštartoval vo veľkom rozsahu likvidáciu kulakov ako triedneho nepriateľa. Roľníkov, ktorí neboli ochotní dať sa na spoločné hospodárenie, nemilosrdne postrieľali, ďalších odvliekli na Sibír alebo do najodľahlejších končín ďalekého severu na nútené práce.

Šance na prežitie v lágroch boli minimálne. Počet obetí medzi roľníkmi zo všetkých zväzových republík sa odhaduje na státisíce, veľký hladomor na Ukrajine súvisiaci s odporom roľníkov proti násilnej kolektivizácii priniesol v priebehu niekoľkých mesiacov smrť šiestim miliónom ľudí. V triednej genocíde kulakov neušli smrti hladom ani ich deti a ženy. Vojnu proti ukrajinským roľníkom rozpútala už boľševická vláda na čele s&nbsp;Leninom. Po odchode nemeckých a&nbsp;rakúsko-uhorských vojsk koncom roka 1918 sa rozhodla znovu získať Ukrajinu, ktorá bola najbohatšou poľnohospodárskou oblasťou bývalého cárskeho Ruska.

Boľševici ju chceli ovládnuť, aby ukrajinskí roľníci živili moskovský a&nbsp;petrohradský proletariát. Roľníkom predpísali také vysoké rekviračné kvóty, ktoré nemohli splniť, ak nemali pomrieť od hladu tisíce dedín. V&nbsp;Rusku vláda rozdelila pôdu medzi roľnícke spoločenstvá, na Ukrajine sa chystala znárodniť všetky veľkostatky a&nbsp;premeniť ich na kolektívne hospodárstva zamerané na pestovanie obilia a&nbsp;repy. Násilná kolektivizácia vyvolala u&nbsp;roľníkov veľkú nespokojnosť, na začiatku roka 1919 vytvorili roľnícke armády, do ktorých vstúpili desaťtisíce poľnohospodárov.

Pod vedením veliteľov Petruľu, Machna, Zeľoného bojovali za to, aby zem, ktorá ich živila, ostala roľníkom. Na jar 1919 vypuklo v&nbsp;Kyjevskej, Odeskej a&nbsp;Poltavskej gubernii viac ako 90 vzbúr, zapojilo sa do nich vyše stotisíc ozbrojených roľníkov. Požadovali zastavenie rekvirácií statkov, pôdy, úrody, boli aj proti tomu, aby štát zasahoval do roľníckych záležitostí. Vláda vyslala do boja proti vzbúrencom 24 osobitných jednotiek, na roľníkov útočili dokonca aj lietadlami, zbombardovali celé dediny. Pri potlačení roľníckych vzbúr prišli na ukrajinskom vidieku o&nbsp;život desaťtisíce ľudí.

V cárskom Rusku neboli hladomory nič výnimočné, ale taký veľký, akým zaútočil Stalin na Ukrajinu, nemal v ruskej histórii obdobu. Po násilnej kolektivizácii hrali na ukrajinskom vidieku popri všemocných sovietoch veľkú úlohu kolchozy. Štát im však predpisoval čoraz väčšie dodávky obilia, zeleniny, mäsa, bola to skrytá pomsta za neposlušnosť roľníkov. Čím bol rok úrodnejší, tým viac štát poľnohospodárov vyciciaval, v roku 1931 museli odovzdať do štátnych sýpok 41,5 percenta úrody obilia.

To, čo im ostalo, na prežitie ukrajinských dedín nestačilo. Na dvere drevených chalúpok s hlinenou podlahou zaklopal hlad. Na celom ukrajinskom vidieku zavládla vojnová atmosféra, historici hovoria o&nbsp;fronte pasívneho odporu. Kolchozníci sa pod hrozbou hladu uchyľovali ku krádežiam obilia, komunistickí a&nbsp;komsomolskí funkcionári im robili domové prehliadky, zatýkali ich, súdili. Väznice boli plné vzdorovitých roľníkov, napríklad väzenie v&nbsp;Balašove malo oproti cárskym časom päťkrát viac väzňov. Štatistiky z&nbsp;tých čias prezrádzajú, že až pätnásť percent dospelých Ukrajincov sa stalo obeťou veľkých represálií.

Dva príklady za všetky. Zúfalý roľník z&nbsp;dedinky Morta požiadal vedenie okresného výboru sovietov, aby ho deportovali niekde na Sibír, lebo v&nbsp;podmienkach, aké vládnu na ukrajinskom vidieku, sa nedá prežiť. Z&nbsp;ukrajinského „sela“ chceli byť dobrovoľne presídlení zo strachu pred hladom a&nbsp;represáliami aj šestnásti roľníci z&nbsp;Alexandrova. Takú žiadosť poslali dedinskému sovietu. Vojna medzi Kremľom a&nbsp;ukrajinskými roľníkmi sa ešte viac vyostrila v&nbsp;lete 1932 po prijatí takzvaného zákona o&nbsp;klasoch.

Stačilo vziať z&nbsp;kolchozného poľa zopár kláskov pšenice, aby sa človek dostal na dlhé roky do väzenia alebo aby ho odsúdili na trest smrti. V&nbsp;rokoch 1932 až 1933 bolo na základe tohto zákona odsúdených na dlhoročný trest odňatia slobody viac ako 125-tisíc Ukrajincov, ďalších 5 400 skončilo na popravisku. Ale ani tieto represálie nepomohli naplniť sýpky, v&nbsp;roku 1932 kolchozy splnili plán zberu obilia len na pätnásť-dvadsať percent. Odpor roľníkov sa rozhodol Stalin zlomiť ich vyhladovaním.

Z&nbsp;Kremľa prišiel miestnym sovietom na Ukrajine rozkaz, aby všetkým kolchozom, ktoré neplnia plán, zhabali všetko zrno i&nbsp;zásoby osiva. Stovky kolchozov a&nbsp;milióny roľníkov boli donútení pod hrozbou mučenia vydať komisárom aj posledné zásoby obilia. Od tej chvíle bol ukrajinský vidiek vydaný napospas hladomoru. Dediny sa začali húfne vyľudňovať, rodiny roľníkov sa vo veľkom sťahovali do miest, aby sa zachránili pred smrťou hladom. Vo všetkých oblastiach postihnutých hladomorom sovieti zakázali železničiarom predávať cestovné lístky na vlak, na cesty postavili zátarasy, ktoré kontrolovala tajná služba GPU, predchodkyňa dnešnej KGB, ktorej agentom bol v&nbsp;mladších rokoch aj prezident Putin.

Hlad si bral na ukrajinskom vidieku každý deň tisíce obetí. Podľa svedectva talianskeho konzula Graziosiho, sídliaceho v&nbsp;Charkove, vyhladovaní roľníci privážali do mesta svoje deti, lebo na vidieku nemali šancu prežiť. „Opustia ich a&nbsp;sami sa vrátia zomrieť na dedinu. Rodičom ostáva nádej, že v&nbsp;meste sa o&nbsp;ne niekto postará. Tých, ktorí nie sú opuchnutí od hladu a&nbsp;majú šancu prežiť, pošlú do barakov v&nbsp;Cholodnej Gore, kde v&nbsp;kôlňach na slame dožíva v&nbsp;agónii asi osemtisíc duší, prevažne detí. Opuchnuté osoby naložia na nákladný vlak a&nbsp;vyvezú ich 50-60 kilometrov od Charkova, kde zomrú tak, že ich nikto nevidí,“ opísal v&nbsp;depeši talianskej vláde situáciu na Ukrajine konzul Graziosi.

Hladomor vyvrcholil na jar 1933. Akoby toho nešťastia nebolo dosť, na Ukrajinu zaútočil aj týfus. Taliansky konzulát v&nbsp;situačnej správe do Ríma napísal, že sa v&nbsp;Charkove začínajú objavovať prípady kanibalizmu. Na trhu sa predávala pečeň z&nbsp;mŕtvych ľudí, ktorú špekulanti ponúkali ako plnku do tradičných pirôžkov. Ako vyčíslil francúzsky historik a&nbsp;jeden z&nbsp;najznámejších západných expertov na sovietsku históriu Nicolas Werth (72), zostavovateľ Čiernej knihy komunizmu, hladomorom alebo nedostatkom potravín bolo v&nbsp;Sovietskom zväze v&nbsp;rokoch 1932 až 1933 postihnutých okolo 40 miliónov ľudí.

„Zóna hladu pokrývala celú Ukrajinu, časť oblasti černozeme, úrodné roviny na Done, Kubáni a&nbsp;severnom Kaukaze, ako aj značnú časť Kazachstanu. V&nbsp;najpostihnutejších regiónoch, napríklad vo vidieckych zónach okolo Charkova, bola úmrtnosť medzi januárom a&nbsp;júnom 1933 desaťnásobne vyššia v&nbsp;porovnaní s&nbsp;priemerom, v&nbsp;júni 1933 tam zaznamenali stotisíc mŕtvych,“ konštatuje historik z&nbsp;Paríža.

Stalinova ukrajinofóbia viedla ku kanibalizmu

Vraví sa, že zúfalí ľudia robia zúfalé činy. A že hladný zje všetko, čo dostane na tanier. Keď ide o život, ľudia dokážu v najkrajnejšej núdzi zahnať hlad aj ľudským mäsom. Z histórie poznáme skupiny, pre ktoré bol kanibalizmus súčasťou života, nepriečil sa ich morálke, etike, kultúre. V čase veľkého hladomoru na Ukrajine bolo celkom bežné, že hladujúce rodiny jedli mačky, psy, drobné dravce, polievky si varili z trávy, bylín, kôry stromov.

„Včera som natrafil na telo malého chlapca, nemal viac ako šesť-sedem rokov. Odniesol som ho domov, odrezal som mäso a začal som ho jesť. Bolo to najlepšie jedlo za celý rok, lebo v dedine nemáme jediné zrno obilia,“ posťažoval sa v liste rodine vyhladovaný ukrajinský roľník. List sa po desaťročiach dostal do rúk autora literatúry faktu z južného Anglicka Nathana Constantina. Zúfalé ukrajinské matky, ktoré potrebovali nakŕmiť na smrť vyhladované deti, odrezávali mŕtvym končatiny, aby ich po uvarení dali na tanier.

„Pre sladšiu chuť mäsa boli najviac cenené najmladšie deti, ktoré boli často prvými obeťami hladomoru. Mnohých mŕtvych určených na konzumáciu dedinčania skladovali v stodolách a stajniach, ktoré využívali ako mrazničky. V mnohých dedinách boli hostince, ktoré servírovali detské mäso,“ konštatuje anglický publicista. Pre kanibalizmus majú Rusi výraz trupojedstvo, ako ľudojedstvo označujú zabitie človeka a jeho konzumáciu. V dobách hladomoru sa vyhladovaní ľudia na pokraji smrti nevypytovali, aké mäso kupujú, podstatné bolo, že im zachránilo život.

Pri domovej prehliadke bytu jedného manželského páru, ktorý v meste predával karbonátky, milicionári objavili sudy s rozporciovanými a nasolenými časťami detských telíčok. Ruský fyzik, disident a&nbsp;nositeľ Nobelovej ceny za mier Andrej Sacharov túto genocídu nazval Stalinovou ukrajinofóbiou a&nbsp;iste nebol ďaleko od pravdy. Hladomoru predchádzali od roku 1929 viaceré ofenzívy proti ukrajinskej inteligencii a&nbsp;potom aj proti časti ukrajinských komunistov. Stalinove represálie hladom však krutosťou a&nbsp;počtom obetí nemajú v&nbsp;dejinách ukrajinského národa obdobu.

STALIN zaútočil na UKRAJINU hladomorom: Obeťami boli najmä ženy a deti

Výber pre vás

STALIN zaútočil na UKRAJINU hladomorom: Obeťami boli najmä ženy a deti

Súvisiace články

Narodený v strachu a v suteréne: Najmladší utečenec mal po príchode na Slovensko desať dní

Utekajú aj onkologické pacientky: NAĎA ZINČUKOVÁ je po nedávnej operácii na úteku s deťmi sama

Zlodeji, mafiáni a utečenci pod spiacou sopkou: V meste NEAPOL treba byť vždy v strehu

Výber pre vás