Vladimír Kampf

Dvere bytov a&nbsp;domov majú Neapolčania zabezpečené väčším množstvom zámkov, zamykajú dvory, cennosťami sa v&nbsp;uliciach príliš nepýšia. Okrem zlodejov tam ľudí ohrozuje spiaci vulkán Vezuv. Nikto si netrúfa odhadnúť, kedy sa zasa preberie a&nbsp;začne soptiť. Nikto nedokáže povedať ani to, aká mohutná bude jeho ďalšia aktivita.

Znelo by to krajšie, keby bol Neapol ženského rodu. Lenže on je mužského. Ten Neapol už fascinoval kadekoho. Veľký nemecký básnik, dramatik, prozaik, vedec, štátnik, divadelný režisér a&nbsp;kritik Johann Wolfgang Goethe povedal: „Vidieť Neapol a&nbsp;zomrieť.“ No, neviem... Je to jedinečné mesto, ale že by sa mi chcelo po jeho návšteve odísť z tohto sveta, sa nedá povedať. Skôr naopak. Úrady vraj majú pripravené rozsiahle evakuačné plány, keby sa ohlásil Vezuv. Naposledy sa sopka zobudila a&nbsp;prebrala spiacich úradníkov v&nbsp;októbri 2016. Až 700-tisíc obyvateľov spod Vezuvu mienili evakuovať v&nbsp;priebehu 72 hodín.

Po výbuchu by malo byť k dispozícii päťsto autobusov a dvesto vlakov, ktoré by dopravili ľudí do bezpečia. V roku 2016 si nakoniec Vezuv akoby len odfúkol. Predtým to bývalo horšie. V roku 1944 prúdila z krátera láva jedenásť dní. Zahynulo pri tom 26 ľudí a ďalších 12-tisíc prišlo o strechu nad hlavou. V roku 1631 pri erupcii zahynulo približne štyritisíc ľudí. Jedna z najnebezpečnejších sopiek sveta sa prebúdza v rôzne dlhých intervaloch od desať do viac ako sto rokov. V 19. a 20. storočí bolo erupcií len šesť. To však neznamená, že sa upokojuje.

Doteraz pre ľudstvo najničivejšia erupcia Vezuvu sa odohrala v&nbsp;roku 79 pred Kristom. Láva alebo sopečný popol doslova pochovali päť miest: Pompeje, Herculaneum, Oplontis, Boscoreale a&nbsp;Stabiae. Vezuv najprv vystríhal množstvom silných zemetrasení. Tie najsilnejšie boli v&nbsp;roku 2 a&nbsp;62 pred Kristom. Sopka na seba upozorňovala aj tmavým mrakom. Obyvatelia miest boli presvedčení, že sa na nich hnevajú bohovia. Že to môže byť prírodný úkaz, pred ktorým by mali utekať, im ani veľmi nenapadlo.

Plínius mladší to videl na vlastné oči. Priateľovi Tacitovi napísal: „Dvíhal sa za nami hustý čierny mrak a zakrýval zem ako potopa. Zotmelo sa, akoby niekto vyniesol lampu zo zatvorenej izby. Budovy sa triasli, akoby boli vytrhnuté zo základov. Padal čoraz žeravejší a hustejší popol. Potom padali kúsky pemzy a sčervenené skaly, spálené a popraskané od plameňov. Bolo počuť kvílenie žien, plač detí a krik mužov. Veril som, že umiera celý svet a ja s ním, až kým nevyšlo žltkasté slnko a konečne neodhalilo krajinu pochovanú hlboko v popole ako v snehovej lavíne...“&nbsp;Všetko zlé môže byť na niečo dobré.

Pompeje sú vďaka rýchlej katastrofe rajom pre archeológov. Všetko sa v&nbsp;nich zachovalo tak, ako to sopečný popol veľmi rýchlo zasypal. Vďaka tomu dnes máme predstavu, ako vtedy vyzeral civilizovaný svet. Najväčším prekvapením bolo doteraz nájdených takmer tritisíc dutín v&nbsp;stvrdnutom popole. Pôvodne to boli telá zasypaných obyvateľov Pompejí, ktoré časom zotleli. Diery v&nbsp;zemi zostali po celých rodinách a&nbsp;ich domácich zvieratách. Stačilo do nich naliať sadru a&nbsp;potom ich vykopať. Diery zrazu dostali tvary zomierajúcich postáv. Pred explóziou v&nbsp;roku 79 pred Kristom bol Vezuv vyšší o&nbsp;viac ako sedemsto metrov. Steny krátera sa prevalili dovnútra.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Vráťme sa do Neapola. Je všeličím, aj akoby Bombajom Európskej únie. Mohutné budovy, pod nimi zmes národností, utečenci, prisťahovalci, nelegálni robotníci, ľudia bez domova a&nbsp;akísi jedineční domorodci v&nbsp;uliciach, kde si treba dávať pozor a&nbsp;hľadieť pod nohy. Ocikané rohy a&nbsp;chodníky megamesta si všímať netreba, hlavne nestúpiť do výkalov. Tie po sebe zanechávajú nielen psi. Pri menej viditeľnom sklenom výklade uprostred námestia oproti centrálnej železničnej stanici si spravili improvizovanú toaletu ľudia z&nbsp;ulice. Kto tadiaľ ide po prvý raz alebo tento nechutný priestor zabudne obísť, má istotu, že sa mu zdvihne žalúdok. K&nbsp;tomu všade kopa smetí, kde-tu pelechy tých, ktorým sa na nocľah ušla ulica… Keď teraz napíšem, že mi Neapol prirástol k&nbsp;srdcu, asi si veľa ľudí zaťuká na čelo. Stále však nemusím vidieť Neapol a&nbsp;zomrieť.

Už na prvý pohľad „nezávislák“ vo voľnom oblečení začul slovenčinu. Hneď sa nám prihovoril, že je z&nbsp;Česka. V&nbsp;meste pracoval, kým to šlo, až kým neprišla pandémia. Teraz len čaká a&nbsp;snaží sa prežiť. Niesol si zo supermarketu hranolčeky na večeru a&nbsp;k&nbsp;nim majonézu. Vraj bez nej by mu neliezli dolu krkom. Dobrá talianska majonéza nie je škrobom pančovaná biela hmota, na akú sme zvyknutí v&nbsp;našich končinách, ale poctivá majonéza zo žĺtkov a&nbsp;z oleja. Ale tak je to tu so všetkými potravinami. Trebárs rybie prsty majú väčší podiel rybaciny než trojobalu. U&nbsp;nás je to naopak. Mladý Čech sa stihol pochváliť, že nie je na ulici, ale ešte stále si pri čakaní na prácu dokáže zaplatiť posteľ v&nbsp;spoločnej izbe hostela a&nbsp;nesťažuje sa.

Ulice mesta sú stále zaujímavým priestorom pre vreckových zlodejov a&nbsp;viac či menej prefíkaných alebo brutálnych lupičov. V&nbsp;minulosti využívali na rýchle krádeže motorky. Spolujazdec uchmatol dáme kabelku alebo turistovi strhol z&nbsp;pleca, z&nbsp;ruky či dokonca z&nbsp;krku fotoaparát a&nbsp;rýchlo boli preč. Dnes to už ani pre zlodejov nie je to, čo bývalo. Ulicami prepchatými autami, ktoré zjavne jazdia, ako práve komu napadne, je rýchly útek takmer nemožný.

Tu ani uzučké jednosmerky nerešpektujú. Dámy už kabelky nevystavujú na obdiv a&nbsp;kto by už dnes kradol fotoaparát? Napriek tomu si najmä starší Neapolčania robia starosti o&nbsp;ľahkovážnych turistov. Neraz upozorňujú, že treba byť v&nbsp;strehu, fotoaparát pevne držať a&nbsp;zbytočne nevystavovať na oči. Vystríhajú aj naozajstní či písaní turistickí sprievodcovia. Akoby chceli Neapolu udržať povesť metropoly zlodejov.

Slovensku robia v&nbsp;Neapole dobré meno najmä naši futbalisti. Keď som sa ešte voľakedy pred pandémiou za čias Mareka Hamšíka túlal uličkami historického jadra s&nbsp;fotoaparátom, miestni mi okamžite ukazovali, aby som ho schoval. Tí, ktorí sa ma spýtali, odkiaľ som, zvyčajne radostne vykríkli: „Slovakia! Hamšík!“ A zrazu im na mne nič neprekážalo. Keby oni vedeli, že sa futbalu nerozumiem a som športový analfabet. Jozef Vengloš, agent jedinečného Hamšíka, ktorého poznajú aj športoví analfabeti, chodil za Marekom viac než jedno desaťročie jeho pobytu v&nbsp;Neapole.

„Vždy som prišiel na niekoľko dní, maximálne týždňov. Vďaka tomu som spoznal mesto a&nbsp;okolie. V&nbsp;centre majú niektorí hráči reštaurácie, tak sme chodievali do nich. Fanúšikovia Mareka spoznávali, takže to s&nbsp;ním bolo vždy ťažké a&nbsp;nadlho. Nedalo sa prejsť,“ spomína s&nbsp;úsmevom na neapolský temperament. Podľa J.&nbsp;Vengloša je v&nbsp;Neapole dôležité vedieť, do ktorej štvrte cudzinec nemá chodiť.

„Ľudia sú tu skvelí, ale aj Marek prišiel o&nbsp;hodinky. Určite ho okradli ľudia, ktorí ani nevedeli, kto to je. Inak by sa mu to nebolo stalo. Napriek tomu bol Neapol pre Mareka krásnym miestom v&nbsp;jeho živote.“ Vezuv a&nbsp;jeho nebezpečenstvo Slováci vnímajú menej. „Bol som hore dva razy. Je to turistická trasa trochu ďalej od mesta. Dúfam, že by dokázali rýchlo zareagovať, keby niečo. Keby sme si kdekoľvek uvedomovali nebezpečenstvo, museli by sme sa báť chodiť takmer všade. Bol som aj v&nbsp;Catanii na Sicílii pod Etnou. Tá o&nbsp;sebe dáva vedieť častejšie,“ vysvetľuje.

Neapol si spočiatku nemohla užiť vtedajšia partnerka futbalistu Stanislava Lobotku „twiinska“ Daniela Nízlová. Prišli rovno do začínajúcej pandémie a&nbsp;opatrenia v&nbsp;celom Taliansku boli tvrdé. „Bola som tam dva roky, takže som sa neskôr dostala von z&nbsp;domu a&nbsp;zo záhrady. Po polroku sme začali chodiť na výlety. Centrum Neapola je krásne,“ spomína. Daniela okrem jedinečného centra ocenila možnosť odviezť sa loďou na ostrov Capri. „Vychutnala som taliansku kuchyňu. Hovorí sa, že rovno v&nbsp;Neapole vznikla pizza. Žiaľ, mimo centra ma zarazilo, že ktosi v&nbsp;21. storočí len tak pri diaľnici vyhodí mech s&nbsp;odpadom. Ja si to nedokážem ani len predstaviť a&nbsp;nerozumiem tomu.“

Na Vezuve s&nbsp;malou Linduškou neboli. „Sopku sme videli z&nbsp;diaľky, ale boli sme si pozrieť Pompeje. Tie sú úžasné. Zaplatili sme si archeológa, ktorý nám robil sprievodcu. Bolo to veľmi zaujímavé,“ spomína. „Sopky som sa nebála. V prvom dome, v ktorom sme bývali, žil pred nami poľský futbalista. Raz ho cestou domov prenasledovali, pred bránou ho vyzvali, aby stiahol okienko. Priložili mu k hlave zbraň a vypýtali si jeho rolexky.“&nbsp;Mimochodom, Hamšíkove hodinky za 30-tisíc policajti vypátrali a&nbsp;vrátili mu ich. Predsa len, Hamšík bol a&nbsp;zostal v&nbsp;Neapole pojmom.

Zlodeji, mafiáni a utečenci pod spiacou sopkou: V meste NEAPOL treba byť vždy v strehu

Vladimír Kampf

Výber pre vás

Zlodeji, mafiáni a utečenci pod spiacou sopkou: V meste NEAPOL treba byť vždy v strehu

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Po stopách kirgizských nomádov: V krajine júrt, koní a neobvyklých tradícií

Znovuzrodenie rieky Arno: Florencia zažíva novodobú renesanciu

Srílanské kopanice: Aj bez slonov ponúkajú miestne pralesy unikátne druhy fauny a flóry

Výber pre vás