Svoju novinársku kariéru som začínal v roku 1995 v rodnom Brne, aby som v nej potom pokračoval na Slovensku. Až do roku 2007, kedy sa môj život spojil so Životom, som sa ako redaktor venoval predovšetkým športovému spravodajstvu a publicistike, dnes sa v rámci nášho magazínu zaoberám podstatne širšou ponukou tém v stredoslovenskom regióne. Najkrajším bonusom tejto práce je fakt, že sa stretávam so stále novými, častokrát veľmi inšpiratívnymi ľuďmi a rozširujem si svoj všeobecný rozhľad. Čo viac s môže človek od svojho povolania želať? Hoci aj v ňom niekedy prežívam ťažšie chvíle, doteraz ma neomrzelo a verím, že to tak ešte nejaký čas zostane.

Richard Budín

Osadenstvo motela v&nbsp;Lopeji (miestna časť Podbrezovej) tvoria ženy a&nbsp;deti z&nbsp;dobýjaného Kyjeva. Len niekoľko hodín pred naším príchodom (v&nbsp;pondelok 7. marca v&nbsp;noci) sem priviezli možno najmladšieho utečenca na Slovensku – desaťdňového Iľju. Narodil sa niekde v&nbsp;suteréne, päť dní bol s&nbsp;mamou na úteku. Rodný list mu vystavili až v&nbsp;Užhorode, kam sa im podarilo dostať. Po extrémne stresujúcich dňoch oddychovali v&nbsp;izbe, takže toto až neuveriteľné rozprávanie spolu s&nbsp;Iľjovou fotografiou nám sprostredkúva majiteľ motela Juraj Smrečan. Ten ich viezol od hraníc spolu s&nbsp;ďalšími troma deťmi. „Bol to extrém. Padajúci sneh zafúkal cestu, viditeľnosť bola veľmi zlá. Našťastie sú všetci v&nbsp;poriadku a&nbsp;v&nbsp;bezpečí,“ dodal unaveným hlasom. Mamy so svojimi ratolesťami práve raňajkovali, väčšinou s&nbsp;mobilom poruke. Neustále sledujú, čo sa v&nbsp;ich domovine deje. Aby sme im aspoň trocha pomohli prísť na iné myšlienky, za asistencie Asociácie slovenských levov a&nbsp;vodičov zvaných gavalieri sme ich pozvali na výlet do Banskej Bystrice. Keďže žiadna z&nbsp;mamičiek až do vojny na Slovensku nebola, tie, ktorým to vek detí dovolil, ochotne súhlasili.

Pod zubatým slniečkom a&nbsp;ofukovaní studeným vetrom korzujeme mestom, do ktorého by sa za normálnych okolností možno nikdy v&nbsp;živote nepozreli. V&nbsp;areáli Múzea SNP oblúkom míňame sekciu s&nbsp;vojenskou technikou, lebo žiadna zo žien ani detí zbrane vidieť nechce. Po prechádzke námestím mierime konečne do tepla reštaurácie, kde na našich hostí čakalo okrem obeda milé prekvapenie. Radomír Šimko, partner majiteľky podniku Marty Ďuricovej, odovzdal ukrajinským ženám kvety pri príležitosti MDŽ. Na ich zničených tvárach, plných strachu, tak predsa len dokázal vyčariť úsmev.

Oxana Vansovičová opakuje tisíckrát opakované slová vďaky za pomoc od ľudí v&nbsp;prostredí, kde doteraz nikoho nepoznali. „Naším prvým cieľom bolo Poľsko, kde nás čakali priatelia. Nebolo však dosť autobusov a&nbsp;museli by sme čakať celú noc aj s&nbsp;deťmi. Keďže dobrí ľudia na Slovensku sa o&nbsp;nás postarali, rozhodli sme sa necestovať ďalších 800 kilometrov, ale ostať tu,“ vysvetľuje Oxana. Pri sebe má 12-ročnú dcéru, dvaja starší synovia a&nbsp;manžel ostali na Ukrajine. „Muž išiel do národnej gardy, bojuje na fronte. Keď je to možné, vždy ráno sa ozve z&nbsp;cudzieho telefónu, že žije a&nbsp;je v&nbsp;poriadku,“ musí byť vďačná aspoň za minimálny kontakt. Jeden z&nbsp;jej synov je pohraničník, druhý pomáha ako dobrovoľník, obaja môžu byť povolaní do bojov. Pred vojnou rodina nežila zle. Oxana aj jej manžel pracovali, ona ako režisérka v&nbsp;kyjevskej televízii. Mali trojizbový byt a&nbsp;patrili do vyššej strednej triedy. „Teraz som s&nbsp;dcéru odkázaná na pomoc druhých. Ak sa nebudeme môcť vrátiť domov, určite chceme pracovať, lebo takto sa necítime komfortne. Nie sme zvyknuté žobrať,“ hovorí aj za svoje kamarátky.

Ukrajincom, sužovaným vojnou, sa snaží pomáhať aj ich krajan Vladimir Moľka, ktorý žije na Slovensku s&nbsp;prestávkou od roku 1981. Našiel si tu prvú manželku, s&nbsp;ktorou má dve deti. V&nbsp;Banskej Bystrici viedol v&nbsp;podniku ZVT oddelenie konštrukcií, bol aj vedúcim medzinárodnej spolupráce a&nbsp;sekretárom a&nbsp;redaktorom národnej časti RVHP. Po revolúcii začal úspešne podnikať a&nbsp;dnes je konateľom firmy s&nbsp;energetickými komponentmi. S&nbsp;Ukrajinou je stále v&nbsp;intenzívnom kontakte, má tam veľa kamarátov aj obchodných partnerov. O&nbsp;to intenzívnejšie sa ho dotkla brutálna ruská invázia. Tridsať rokov študuje dejiny a&nbsp;dnes tvrdí, že vojna bola nevyhnutným vyústením koloniálnych vzťahov medzi týmito krajinami. „Očakával som ju pred dvadsiatimi, desiatimi rokmi aj týždeň pred jej vypuknutím. A&nbsp;hovoril som aj o&nbsp;tom, že prídu milióny utečencov. Najprv Ukrajincov a&nbsp;potom Rusov. Nie Putin začal túto vojnu, ale ruská spoločnosť, ktorá ho na ňu splnomocnila,“ je presvedčený Vladimir Moľka.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Za posledných 450 rokov prišlo podľa jeho slov k&nbsp;25 vojnám medzi týmito národmi, k&nbsp;vyše päťtisíc povstaniam, trom hladomorom. „Ide teda o&nbsp;zákonitý dôsledok odlišného vývoja ukrajinskej spoločnosti, upínajúcej sa k&nbsp;demokracii,“ vysvetľuje s&nbsp;tým, že ruský národ vždy generuje vodcu – diktátora. „Či už to bol Ivan Hrozný, Lenin, Stalin, alebo Putin, vždy bol princíp rovnaký. Preto tá agresia,“ vysvetľuje. Oponujeme, že permanentne dezinformovaní a&nbsp;zastrašovaní občania Ruska môžu len ťažko zmeniť štýl vládnutia vo svojej krajine, Vladimir Moľka však súhlasí len sčasti. „Aj v&nbsp;Rusku sa, samozrejme, nájde veľmi veľa dobrých ľudí. Cenzúra však z&nbsp;môjho pohľadu nie je hlavný problém, lebo kto chce, ten si pravdu nájde. Som aktívny na verejných sieťach, robím osvetu, prednášky aj Rusom. Mnohí však reálne fakty jednoducho nie sú schopní prijať,“ tvrdí z&nbsp;vlastnej skúsenosti.

Cestou Banskou Bystricou, kde sprevádzal a&nbsp;tlmočil ukrajinskej skupine, mal pri sebe okrem vlastnej dcéry chlapca Timura a&nbsp;jeho mamu Oxanu, ktorá v&nbsp;minulosti pracovala s&nbsp;jeho manželkou. Keď sa ozvali s&nbsp;prosbou o&nbsp;pomoc, neváhali a&nbsp;ponúkli miesto vo svojom štvorizbovom byte. Utečencom dali k&nbsp;dispozícii aj svoju chatu a&nbsp;ďalším blízkym na Ukrajine sa jeho rodina snaží pomáhať aspoň na diaľku.

Svetlana Ostapenková sa v&nbsp;Lopeji stará o&nbsp;dvoch chlapcov. Okrem vlastného 17-ročného syna Nazara má so sebou 13-ročného Platona, syna svojej tety, ktorá pre prácu v&nbsp;silových zložkách musela ostať na Ukrajine. Svetlanin muž čaká vo svojej domovine, až ho povolajú do boja. Prvé dni vojny strávila s&nbsp;najbližšími v&nbsp;pivnici, potom sa presunuli do Ľvova a&nbsp;odtiaľ na štvrtý pokus (respektíve štvrtým vlakom, do ktorého sa konečne zmestili), pokračovali ďalej na západ. „Sprievodkyňa nás však omylom vysadila už v&nbsp;stanici Slavske, a&nbsp;tak sme do Užhorodu museli cestovať s&nbsp;pomocou priateľov autami. Nasledovali Košice a&nbsp;súčasná zastávka, kam sme po strastiplnej ceste dorazili 4. marca,“ opisuje. Ako vnímajú deti okolo nej hrôzy, ktoré sa v&nbsp;posledných dňoch dejú? „Sú naľakané z&nbsp;toho, čo prežili. Chápu a&nbsp;vedia, kto je agresor, ktorý posiela rakety aj na pôrodnice či školy, aby vyvolal paniku,“ chveje sa Svetlane hlas. Podobne ako ostatní verí, že toto peklo sa čoskoro skončí a&nbsp;bude sa môcť vrátiť domov, aby mohla, hoc aj dobrovoľne, pomôcť s&nbsp;obnovou svojej krajiny.

Budúcnosť Ruska v&nbsp;prípade, že Západ neuvoľní sankcie, vidí Vladimir Moľka celkom fatálne. „Rozpadne sa. Vznikne Kaukaz, Tatarstan, republika Sacha, časť ruského územia obsadia Číňania. Spomeňte si, koľko bolo v&nbsp;histórii impérií, ktoré sa rozpadli v&nbsp;dôsledku vojenských či politických udalostí. A&nbsp;Rusko je posledné impérium, ktoré na zemi máme,“ dodáva.

Muzikant Atila Béreš, ktorý pozval našu medzinárodnú skupinu na kávu do svojho džezového klubu, sa rozhodol bojovať proti nezmyselnej vojne hudbou. S&nbsp;príchodom utečencov tu zorganizoval dobročinný koncert, výťažok vo výške 700 eur putoval na účet komunitnej nadácie Zdravé mesto. O&nbsp;deň neskôr (v&nbsp;nedeľu 6. marca), sa rozozvučala hudba aj na banskobystrickom Námestí SNP. Na veľkej kultúrnej akcii Koncert pre Ukrajinu, na ktorej organizácii sa podieľal, sa zúčastnilo okolo tridsiatky účinkujúcich vrátane Rusov žijúcich v&nbsp;tomto meste. „Aj oni chceli vyjadriť, že sa hanbia za Putina. Bol medzi nimi napríklad podnikateľ Evgenij Bugreev, žijúci v&nbsp;Banskej Bystrici, ktorý momentálne robí zbierky pre Ukrajinu. Aj keď na prípravu bolo pomerne málo času, myslím, že výsledok, stál za to,“ hovorí Atila Béreš.

Azda až na reakcie niektorých ľudí, ktorým bola táto aktivita proti srsti. „Či už cez sociálne siete, alebo priamo na námestí pri stavaní pódia sa nás pýtali, prečo nepomáhame radšej Slovákom, prečo si nenaštudujeme históriu alebo či vieme, kto boli banderovci. Niektorí nám dokonca nadávali do fašistov. Dosť ma šokovalo, že sa pri nás s&nbsp;výčitkami pristavovali najmä starší občania. Nereagovali sme, ale príjemné nám to, samozrejme, nebolo,“ dodáva známy hudobník.

Majiteľ motela v&nbsp;Lopeji Juraj Smrečan sa chystal otvoriť svoj podnik 1. marca, vypuknutie ozbrojeného konfliktu u&nbsp;našich východných susedov však všetko zmenilo. „Už dvadsať rokov sa priatelíme s&nbsp;rôznymi skupinami z&nbsp;Ukrajiny, najmä motorkármi. Keď sa začala vojna, hneď sme im oznámili, že ponúkneme ubytovanie,“ vysvetľuje šéf podniku. Väčšinou si chodia na hranice po konkrétne osoby, v&nbsp;čase našej návštevy sa v&nbsp;Lopeji nachádzalo 33 mamičiek s&nbsp;deťmi. Tak ako inde sa však časť osadenstva priebežne mení. „Ide o&nbsp;kultúrnych a&nbsp;vzdelaných ľudí, takže s&nbsp;nimi nie je problém. Pri zabezpečovaní servisu nám pomáhajú viaceré organizácie, práve riešime dobrovoľného lekára a&nbsp;pediatričku,“ vysvetľuje. K&nbsp;hromade vecí v&nbsp;zaplnenej reštauračnej časti prispela troma balíčkami aj osemročná Vaneska, priniesla tri tašky plné topánok. „Zatiaľ je ochota ľudí pomáhať a&nbsp;deliť sa naozaj veľká, ale ešte zďaleka nie je koniec. Treba sa zamýšľať nad tým, čo bude o&nbsp;mesiac alebo neskôr, keď aj na nás dopadnú ekonomické dôsledky vojny,“ chce Juraj Smrečan veriť tomu, že entuziazmus a&nbsp;spolupatričnosť nám v&nbsp;ťažkých časoch vydržia čo najdlhšie.