Osadenstvo motela v Lopeji (miestna časť Podbrezovej) tvoria ženy a deti z dobýjaného Kyjeva. Len niekoľko hodín pred naším príchodom (v pondelok 7. marca v noci) sem priviezli možno najmladšieho utečenca na Slovensku – desaťdňového Iľju. Narodil sa niekde v suteréne, päť dní bol s mamou na úteku. Rodný list mu vystavili až v Užhorode, kam sa im podarilo dostať. Po extrémne stresujúcich dňoch oddychovali v izbe, takže toto až neuveriteľné rozprávanie spolu s Iľjovou fotografiou nám sprostredkúva majiteľ motela Juraj Smrečan. Ten ich viezol od hraníc spolu s ďalšími troma deťmi. „Bol to extrém. Padajúci sneh zafúkal cestu, viditeľnosť bola veľmi zlá. Našťastie sú všetci v poriadku a v bezpečí,“ dodal unaveným hlasom. Mamy so svojimi ratolesťami práve raňajkovali, väčšinou s mobilom poruke. Neustále sledujú, čo sa v ich domovine deje. Aby sme im aspoň trocha pomohli prísť na iné myšlienky, za asistencie Asociácie slovenských levov a vodičov zvaných gavalieri sme ich pozvali na výlet do Banskej Bystrice. Keďže žiadna z mamičiek až do vojny na Slovensku nebola, tie, ktorým to vek detí dovolil, ochotne súhlasili.

Zbrane obchádzame

Pod zubatým slniečkom a ofukovaní studeným vetrom korzujeme mestom, do ktorého by sa za normálnych okolností možno nikdy v živote nepozreli. V areáli Múzea SNP oblúkom míňame sekciu s vojenskou technikou, lebo žiadna zo žien ani detí zbrane vidieť nechce. Po prechádzke námestím mierime konečne do tepla reštaurácie, kde na našich hostí čakalo okrem obeda milé prekvapenie. Radomír Šimko, partner majiteľky podniku Marty Ďuricovej, odovzdal ukrajinským ženám kvety pri príležitosti MDŽ. Na ich zničených tvárach, plných strachu, tak predsa len dokázal vyčariť úsmev.

Oxana Vansovičová opakuje tisíckrát opakované slová vďaky za pomoc od ľudí v prostredí, kde doteraz nikoho nepoznali. „Naším prvým cieľom bolo Poľsko, kde nás čakali priatelia. Nebolo však dosť autobusov a museli by sme čakať celú noc aj s deťmi. Keďže dobrí ľudia na Slovensku sa o nás postarali, rozhodli sme sa necestovať ďalších 800 kilometrov, ale ostať tu,“ vysvetľuje Oxana. Pri sebe má 12-ročnú dcéru, dvaja starší synovia a manžel ostali na Ukrajine. „Muž išiel do národnej gardy, bojuje na fronte. Keď je to možné, vždy ráno sa ozve z cudzieho telefónu, že žije a je v poriadku,“ musí byť vďačná aspoň za minimálny kontakt. Jeden z jej synov je pohraničník, druhý pomáha ako dobrovoľník, obaja môžu byť povolaní do bojov. Pred vojnou rodina nežila zle. Oxana aj jej manžel pracovali, ona ako režisérka v kyjevskej televízii. Mali trojizbový byt a patrili do vyššej strednej triedy. „Teraz som s dcéru odkázaná na pomoc druhých. Ak sa nebudeme môcť vrátiť domov, určite chceme pracovať, lebo takto sa necítime komfortne. Nie sme zvyknuté žobrať,“ hovorí aj za svoje kamarátky.

Nevyhnutná vojna

Ukrajincom, sužovaným vojnou, sa snaží pomáhať aj ich krajan Vladimir Moľka, ktorý žije na Slovensku s prestávkou od roku 1981. Našiel si tu prvú manželku, s ktorou má dve deti. V Banskej Bystrici viedol v podniku ZVT oddelenie konštrukcií, bol aj vedúcim medzinárodnej spolupráce a sekretárom a redaktorom národnej časti RVHP. Po revolúcii začal úspešne podnikať a dnes je konateľom firmy s energetickými komponentmi. S Ukrajinou je stále v intenzívnom kontakte, má tam veľa kamarátov aj obchodných partnerov. O to intenzívnejšie sa ho dotkla brutálna ruská invázia. Tridsať rokov študuje dejiny a dnes tvrdí, že vojna bola nevyhnutným vyústením koloniálnych vzťahov medzi týmito krajinami. „Očakával som ju pred dvadsiatimi, desiatimi rokmi aj týždeň pred jej vypuknutím. A hovoril som aj o tom, že prídu milióny utečencov. Najprv Ukrajincov a potom Rusov. Nie Putin začal túto vojnu, ale ruská spoločnosť, ktorá ho na ňu splnomocnila,“ je presvedčený Vladimir Moľka.

Článok pokračuje na ďalšej strane.