Mária Mišovičová

Prvé vydania spomínaného románu vyšli pod názvom Africká farma, neskoršie ako Spomienky na Afriku. Keď v&nbsp;roku 1954 Ernest Hemingway získal Nobelovu cenu, vyhlásil, že by bol radšej, keby ju udelili dánskej spisovateľke Isak Dinesenovej. Pod týmto pseudonymom jej vychádzali diela v&nbsp;anglosaských krajinách. V&nbsp;každom prípade on i&nbsp;Karen svojimi knihami zvýšili záujem o&nbsp;africký svetadiel.

Do spisovateľského portfólia Karen Blixenovej sa zaraďujú aj ďalšie knihy, viaceré zaznamenali svetové uznanie. Spomienky na Afriku však pútajú pozornosť aj z&nbsp;iného dôvodu. Oscarový režisér Sydney Pollack podľa knihy nakrútil film s&nbsp;rovnomenným názvom, ktorý patrí medzi najromantickejšie snímky všetkých čias. Hlavné úlohy vytvorili Meryl Streepová, Robert Redford a&nbsp;Klaus Maria Brandauer. Tento príbeh hlbokej lásky a&nbsp;bolestnej straty získal v&nbsp;roku 1986 sedem sošiek Oscara. Kto bola Karen Blixenová, že jej čiastočne autobiografický román vyvolal taký ohlas?

Patrí k&nbsp;najznámejším a&nbsp;najkontroverznejším dánskym spisovateľkám. Pochádzala z&nbsp;rodiny bohatých obchodníkov a&nbsp;statkárov spriaznených s&nbsp;dánskou a&nbsp;so švédskou šľachtou. Narodila sa v&nbsp;prímorskom mestečku Rungsted, vzdialenom približne 25 kilometrov severne od Kodane. Na svet prišla ako druhé dieťa dôstojníka, politika a&nbsp;spisovateľa Wilhelma Dinesena a&nbsp;jeho manželky Ingeborg. Po nej sa na svet vypýtali ešte traja súrodenci. Otca stratila ako desaťročná, keď sa dobrovoľne rozhodol ukončiť svoj život. Zrejme v&nbsp;dôsledku depresií sa obesil.

Karen vyrastala v&nbsp;typickom meštiackom prostredí. Vtedajší rodičia mali o&nbsp;postavení dcér konvenčné predstavy: ich miesto bolo v&nbsp;domácnosti a&nbsp;hlavnou náplňou bola starostlivosť o&nbsp;rodinu a&nbsp;výchovu detí. Karen sa celý život odmietala podriadiť tomuto stereotypu. Bola všestranne talentovaná, už ako malá písala poviedky, básne, hry, nadaná bola aj pohybovo, nádherne maľovala. Pôvodne sa chcela stať profesionálnou maliarkou, zmaturovala na kodanskej výtvarnej škole a&nbsp;tri roky študovala na kráľovskej akadémii umenia v&nbsp;hlavnom meste. Postupne si obzory o&nbsp;výtvarnom umení rozširovala v&nbsp;Paríži a&nbsp;Ríme. Pod pseudonymom Osceola uverejňovala poviedky. V&nbsp;nich sa často uplatňovalo jej „maliarske oko“, v&nbsp;prozaických dielkach detailne opisovala krajinu a&nbsp;rôzne prostredia.

Po ukončení štúdia prišla prvá láska. Zaľúbila sa do švédskeho bratranca Hansa von Blixena-Fineckena. Tento krehký vzťah nesmeroval k&nbsp;oltáru, ako si Karen predstavovala. Po jeho ukončení sa stiahla do ústrania, nemala záujem o&nbsp;zoznamovanie s&nbsp;mladými mužmi. Súkromne sa vzdelávala a&nbsp;v&nbsp;rozpore so svojou povahou dokonca občas prejavila záujem o&nbsp;domáce práce. V&nbsp;malomeštiackej idyle však dlho nevydržala. Aby sa z&nbsp;nej vymanila, ako 28-ročná si vzala za manžela brata svojej prvej lásky, jeho dvojča, baróna Brora von Blixena-Fineckena. Vzdala sa všetkých umeleckých ambícií a&nbsp;rok po svadbe ako barónka Karen von Blixenová-Fineckenová odišla s&nbsp;manželom do Afriky. V&nbsp;roku 1913 si neďaleko Nairobi kúpili 3&nbsp;000-hektárovú kávovníkovú farmu.

Nachádzala sa v&nbsp;bývalej Britskej Východnej Afrike dvetisíc metrov nad morom, čo nebola ideálna nadmorská výška na pestovanie kávy. Karen sa nevzdávala: „Kávová plantáž je niečo, čo vás chytí a&nbsp;nedovolí vám odísť.“ Na prácu si najímala domorodcov Kikujov alebo Masajov. Najmä Kikujov si obľúbila, vážila si ich, ctila ich tradície, myslenie, čím sa líšila od väčšiny európskych kolonizátorov. Kávovým plodinám sa darilo raz s&nbsp;väčším, inokedy s&nbsp;menším úspechom, no farma rozhodne nevynášala. Bror, ktorý bol jej manažérom, sa o&nbsp;ňu nestaral. Pozornosť venoval ženám – očarili ho najmä Afričanky – a&nbsp;manželku podvádzal. Zlyhal ako manžel aj ako podnikateľ a&nbsp;správu farmy nakoniec prevzala Karen. V&nbsp;roku 1915 jej diagnostikovali syfilis – nakazil ju neverný muž. V&nbsp;Nairobi ju liečili arzenikom a&nbsp;liekmi obsahujúcimi meď, čo bola drastická liečba. Karen sa rozhodla liečiť v&nbsp;Dánsku, v&nbsp;rodnej krajine strávila vyše roka.

Po návrate do Kene jej manželstvo nefungovalo. Dôvodom bola manželova nevera aj ich rozdielne vzdelanie a&nbsp;temperament. Bror bol večný lovec – žien i&nbsp;afrických zvierat. Karen chcela písať, maľovať... V&nbsp;roku 1921 sa preto dohodli na manželskej odluke, o&nbsp;štyri roky neskôr sa rozviedli. Farma zostala úplne na jej pleciach. Naďalej pestovala kávu, no pridala rôzne druhy zeleniny, ktorým sa darilo. Venovala sa životu na plantáži, každodenným povinnostiam, odrážala závisť bielych farmárov, ktorým bola poriadnym tŕňom v&nbsp;oku. Umelecké túžby opäť potlačila do úzadia.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

V&nbsp;jej súkromí sa zjavil muž, ktorého spoznala hneď po príchode do Afriky. Angličan Denys Finch Hatton bol intelektuál, lovec a&nbsp;sprievodca na safari. Ich počiatočné priateľstvo prerástlo po Kareninom rozvode do mileneckého vzťahu a&nbsp;žili spolu na jej farme. Denys bol veľmi zaujímavý muž, preto nie div, že sa doňho zamilovala. Mal šľachtický pôvod, študoval na súkromnej škole v&nbsp;Etone, univerzitné vzdelanie získal v&nbsp;Oxforde, miloval operu. Jeho najväčšou vášňou však bolo lietanie. Nechýbala mu odvaha, vyšportovaná postava ani pekná tvár. Vyzeral podobne ako mladý Robert Redford, ktorému sa ušla jeho postava. Bol jedinou skutočnou láskou Kareninho života. Neskôr o&nbsp;ňom napísala: „Nikdy nerobil to, čo robiť nechcel, nikdy nepoužil úskok či klamstvo. A&nbsp;rád počúval príbehy.“ Tie mu zase ona často a&nbsp;rada rozprávala.

Lenže každý z&nbsp;nich mal iné predstavy o&nbsp;spoločnom živote. Karen si želala pevný zväzok, Denys sa nechcel usadiť. Nuž a&nbsp;pokiaľ ide o&nbsp;klamanie, až taký férový zase nebol. Okrem Karen mal pomer s&nbsp;pilotkou Beryl Markhamovou. Karen sa o&nbsp;tom dozvedela náhodou, a&nbsp;keď sa na ňu priamo spýtala, nevykrúcal sa, neklamal, priznal, že má vzťah aj s&nbsp;inou ženou. Ich spolužitie, hoci plné vášne, dostalo poriadnu trhlinu. Pochopila, že pre Denysa je jej dom akousi domácou základňou, kde sa zloží, chvíľu pobudne, potom odletí ako sprievodca na safari alebo loviť zver a&nbsp;zase sa vráti. Ani v&nbsp;manželstve, ani v&nbsp;tomto vzťahu neotehotnela, zostala bez potomkov.

Africký život Karen Blixenovej skolaboval v&nbsp;roku 1931. Farma bola astronomicky zadlžená a&nbsp;jej majiteľka pochopila, že sa už nedá zachrániť. Viac ako jedenásť rokov sa o&nbsp;plantáž starala sama, prežila roky sucha, neúrody, prestrelku na vlastnom pozemku, v&nbsp;roku 1923 zhorela pražiareň. Napriek nepriazni sa vždy pozbierala a&nbsp;naďalej sa farme venovala. No udalosti roku 1931 už nedokázala zvrátiť. Hospodárska kríza zasiahla aj ju, ceny kávy na svetových trhoch hrozivo klesli a&nbsp;dôsledkom boli obrovské dlhy. Pridali sa nepriaznivé prírodné podmienky a&nbsp;katastrofálna neúroda. Nezostávalo jej nič iné, iba vyhlásiť bankrot a&nbsp;jej milovaná farma skončila v&nbsp;dražbe. Rozpredala aj ostatný majetok a&nbsp;tvrdošijne rokovala s&nbsp;britskou koloniálnou správou, aby jej zamestnancom zabezpečila nový domov.

Ale to nie je všetko. V&nbsp;máji toho istého roka prišla o&nbsp;životnú lásku. Denys Finch Hatton zahynul pri havárii malého lietadla. Úplne bez prostriedkov, zlomená, s&nbsp;pocitom neuznania a&nbsp;poznačená chorobou sa po osemnástich rokoch vrátila do rodného domu v&nbsp;Dánsku.

V štyridsiatich šiestich rokoch pozbierala všetku vnútornú energiu a opäť začala písať. Po anglicky. Písala poviedky, novely, básne, romány. Čitateľov oslovila jej zbierka noviel Sedem fantastických príbehov. Vyšla v New Yorku a okamžite zaznamenala obrovský úspech. Následne sa medzi najčítanejšími knihami umiestnila aj v Anglicku, vo Švédsku a v Dánsku. Do rodnej dánčiny ju preložila sama autorka, podobne ostatné romány. Nasledovali Spomienky na Afriku, opäť s obrovským čitateľským úspechom. Ďalšie bestsellery prichádzali s väčším časovým odstupom pre spisovateľkino podlomené zdravie.

Za „najdánskejšiu“ knihu kritici považujú zbierku poviedok Zimné rozprávky, pretože väčšina z nich sa odohráva v tejto krajine a dôležitú úlohu v nich hrá mytológia a história severských štátov. Počas okupácie Dánska nacistami napísala pod pseudonymom Pierre Andrèzel dobrodružný román Cesty odplaty, v 50. rokoch vyšli filozofické poviedky Posledný príbeh, po nich Anekdoty osudu – opäť s celosvetovým úspechom, ďalšie spomínanie na Afriku Tiene v tráve... Stávala sa z nej uznávaná spisovateľka, uznanie si vydobyla u takých velikánov ako Truman Capote či spomínaný Ernest Hemingway. Konečne sa jej darilo aj z materiálnej stránky.

Pokiaľ ide o&nbsp;jej súkromie, hnacím motorom boli vzťahy, láska i&nbsp;neláska. Za nelásku považovala svoj veľmi zložitý postoj k&nbsp;malomeštiacky uvažujúcim príbuzným, na nálade i&nbsp;zdraví jej nepridávali ani vlhké dánske zimy – také odlišné od horúcej Afriky. Objavila sa i&nbsp;láska v&nbsp;podobe básnika Thorkilda Bjørnviga, ženatého, o&nbsp;generáciu mladšieho muža, ktorý nedokázal odolať barónkinmu čaru. Okolie ju vnímalo ako tvrdú, nekompromisnú ženu zasahujúcu do osudov ľudí v&nbsp;osobnom i&nbsp;literárnom svete. Pre jej správanie sa údajne dve ženy pokúsili o&nbsp;samovraždu, pretože sa pohrávala s&nbsp;citmi ich manželov. V&nbsp;roku 1955 sa jej zdravotný stav rapídne zhoršil, v&nbsp;kuloároch sa spomínala rakovina. Lekári sa zase domnievali, že sa nikdy úplne nevyliečila zo syfilisu.

Karen Blixenová sa chorobám nechcela poddať. Začala viac cestovať, stretávala sa s&nbsp;významnými osobnosťami doma i&nbsp;v&nbsp;zahraničí, často ich pozývala do svojho rodného domu. K&nbsp;jej hosťom patril napríklad Arthur Miller a&nbsp;jeho manželka Marilyn Monroe. Lenže zdravie sa jej neustále zhoršovalo. Podstúpila operáciu žalúdka, pri ktorej jej z&nbsp;neho lekári odobrali tretinu. Stravu prijímala v&nbsp;obmedzenom množstve a&nbsp;už nikdy sa nenajedla tak ako predtým. Na konci života vážila iba 35 kilogramov a&nbsp;texty diktovala sekretárke – už ich nevládala písať sama.

Nakoniec zomrela viac-menej na podvýživu ako 77-ročná v&nbsp;roku 1962. Pochovali ju v&nbsp;rodinnej hrobke v&nbsp;Rungstede. Začiatkom 90. rokov otvorili v&nbsp;jej rodnom sídle múzeum. Samotný dom, pozemky okolo neho, väčšinu autorských práv i&nbsp;budúce príjmy z&nbsp;umeleckej činnosti spisovateľka odkázala nadácii Rungstedlung, ktorú založila ešte počas života. Dáni považujú Karen Blixenovú za svoju najvýznamnejšiu spisovateľku hneď po rozprávkarovi Hansovi Christianovi Andersenovi. Niekoľkokrát bola nominovaná na Nobelovu cenu, naposledy v&nbsp;roku svojho úmrtia.

Spomienky na Afriku: Karen Blixenová napísala jednu z najznámejších kníh o čiernom kontinente

Výber pre vás

Spomienky na Afriku: Karen Blixenová napísala jednu z najznámejších kníh o čiernom kontinente

Súvisiace články

Legendou počas života: Bourvil nepochádzal z umeleckej rodiny, spoliehal sa na talent a náhodu

VINNETOU a OLD SHATTERHAND boli pokrvní bratia. Aký vzťah mali ich hereckí predstavitelia?

Atómové peklo: Bomby zhodené na Hirošimu a Nagasaki ich v priebehu pár sekúnd zrovnali so zemou

Výber pre vás