Vladimír Kampf

Na stretnutiach sokoliarov či pri individuálnych lovoch dravými vtákmi je to zvyčajne tak. Korisť stihne ujsť. Len málo útokov býva úspešných. Orol skalný je najväčší z&nbsp;vtákov, ktoré používajú sokoliari.

Na stretnutiach, aké bolo napríklad na konci minulého roka v&nbsp;maďarskom Sárospataku, kde sa zišli sokoliari z&nbsp;krajín V4, chodia aj do terénu. Orliari ani tam nechýbali. Ich spoločný lov na zajace znamená zoradiť sa do línie a&nbsp;vybrať sa krížom cez polia.

Ak je orba hlboká a&nbsp;terén blatistý, je to riadna fuška. Orla pritom sokoliar nesie na rukavici. Keď zazrie korisť, zakričí: „Orol!“ To je znamenie pre ostatných v&nbsp;dlhom šíku, aby nevypustil lovca aj niekto iný.

Sokoliarstvo, to nie je iba lov. „Pre mňa znamená vyváženie súčasného životného tempa. Znamená kontakt s&nbsp;prírodou. Nie je to nič umelé, je to prírode prospešné a&nbsp;dobré aj pre zdravie človeka a&nbsp;jeho psychickú pohodu. Sokoliarstvo je pohyb v&nbsp;prírode. Je to spôsob života,“ vyznáva sa sokoliar a špecialista na orly Miroslav Micenko. Je to aj spôsob biologickej ochrany.

Dravce strážia letiská a&nbsp;plašia vtáky, ktoré by mohli nasať motory lietadiel, čo by ohrozilo životy cestujúcich a&nbsp;posádky. Je to jednoduché: stačí, aby si nad dráhami občas polietal nejaký dravý vták a&nbsp;nebezpečenstvo je z&nbsp;veľkej miery zažehnané. Pre nás nesokoliarov je ich činnosť užitočná aj inde. Okrídlení ochrankári môžu slúžiť aj v&nbsp;poľnohospodárstve.

„Strážia vinice, ovocné sady, plantáže ihličnatých stromov, z&nbsp;ktorých získavame šišky a&nbsp;semená na ďalšie lesy. Dravce ich ochránia bez strieľania či hlučného plašenia, ktoré dokážu niektoré druhy vtákov prekuknúť. Nebezpečný predátor pre ne navždy zostane nebezpečenstvom. Je lepšie zísť mu z&nbsp;očí,“ vysvetľuje M.&nbsp;Micenko.

Stačí, aby sokoliar vypustil dravca napríklad nad vinicu v&nbsp;čase, keď sa k&nbsp;nej približuje kŕdeľ škorcov. Škorce sa majú hneď na pozore. „Na to stačí jeden maličký ľahučký samček sokola, ktorý je pre ne nepriateľom tak akurát. Pred sokolom sa musia buď mať na pozore, alebo sa radšej odsťahujú.“ Poľnohospodári alebo vinári musia zvážiť, či im služba sokoliara stojí za to.

Nálet niekoľkodesaťtisícového kŕdľa škorcov môže trvať len pol hodiny, no&nbsp;na úrode môže napáchať veľké škody. Slovenskí sokoliari chodievali chrániť veľké plantáže čučoriedok do Kanady. Tam si vedia zrátať hodnoty, ktoré dokázali zachrániť, a&nbsp;nebolo im ľúto nákladov. Tak ako na poliach, práca sokoliarov môže byť užitočná aj vo veľkých mestách, kde dravce dokážu ochrániť sochy a&nbsp;stavby pred náletmi holubov.

Najmä holubí trus môže pamiatky rozožrať a&nbsp;znetvoriť. „Kolega v&nbsp;Poprade plaší havrany. Aj to sú vtáky, ktoré sa v&nbsp;obrovských kŕdľoch sťahujú do mestských parkov, kde znepríjemňujú život aj hlukom. Ochrana dravcami je najefektívnejšia. Dravec a&nbsp;sokoliar majú isto opodstatnenie aj v&nbsp;modernom svete,“ dodáva Miro.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Sokoliari z&nbsp;jedenástich krajín sveta, ktoré boli pri zápise do Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO 16. novembra 2010, sa doň dostali okamžite, okrem tých slovenských. V&nbsp;tom čase naši sokoliari zohrali kľúčovú úlohu, no napriek tomu neuspeli. Podmienkou na zápis do medzinárodného zoznamu bolo zaradenie do národného zoznamu.

Napriek neúnavnému úsiliu a&nbsp;opakovaným snahám však komisia ich žiadosť vždy zmietla zo stola. Dôvody mala všelijaké. Vraj nedoložili kontinuitu činnosti na našom území. Niektorí členovia komisií boli naklonení folklóru a&nbsp;sokoliari boli podľa nich trýznitelia zvierat alebo vražední poľovníci, ktorí sa ukájajú krvavými predstaveniami zmanipulovanej prírody.

V&nbsp;zamietavých stanoviskách sa objavilo aj toto: „Navyše slovenská legislatíva neumožňuje lov zvierat pomocou dravcov. Pri výcviku dravcov sa používajú nehumánne metódy, čo je nezanedbateľné, pretože UNESCO prihliada aj na morálny aspekt nominovaných prvkov.“

Komisie im dali zamietavé stanovisko päťkrát. Až akási dodatočná prozreteľnosť ich nakoniec začiatkom minulého roka do národného zoznamu dostala. Bolo v&nbsp;to v&nbsp;čase, keď už toho mali dosť a&nbsp;rozhodli sa boj vzdať. Už by im bol aj tak zbytočný, UNESCO kapitolu sokoliarstva uzatváralo. Vyzeralo to ako v&nbsp;mizernom napínavom filme.

Do svetového zoznamu sa dostali akoby v&nbsp;poslednej sekunde. V&nbsp;správe Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a&nbsp;kultúru je napísané, že sokoliarstvo praktizujú v&nbsp;šesťdesiatich krajinách sveta a&nbsp;spája sa s&nbsp;kultúrnym dedičstvom a&nbsp;komunitnou angažovanosťou. Slovensko má v&nbsp;sokoliarskom svete vážené postavenie. Slovenský klub má takmer tristo členov.

Sme jediná krajina sveta, kde sa sokoliarstvo vyučuje už na Základnej škole s&nbsp;materskou školou v&nbsp;Štiavnických Baniach. Ako vyučovací predmet je aj na stredných lesníckych školách v&nbsp;Banskej Štiavnici, Liptovskom Hrádku a&nbsp;Prešove. Nechýba ani vo vyššom školstve – na Technickej univerzite vo Zvolene a&nbsp;na veterinárnej univerzite v&nbsp;Košiciach.

Sme sokoliarska veľmoc. Medzi najváženejšie slovenské úspechy patrí aj orliarstvo. V&nbsp;love s&nbsp;najväčšími vtákmi, aké sokoliari používajú, sme spolu s&nbsp;Českou republikou špička. A&nbsp;nielen v&nbsp;love, ale aj v&nbsp;ich umelom odchove a&nbsp;starostlivosti o&nbsp;ne. Dôležitým človekom slovenského orliarstva je práve Miro Micenko, ktorý s&nbsp;orlami pracuje už 35 rokov.

Je poradcom chovu Slovenského klubu sokoliarov pri Slovenskej poľovníckej komore. Okrem niekoľkých záznamov je historicky sokoliarstvo s&nbsp;orlami v&nbsp;Európe takmer neznáme. Je známy prípad z&nbsp;roku 1845, keď vo Francúzsku zastrelili orla so zlatým krúžkom s&nbsp;nápisom „Kaukaz je môj domov, Fulgor je moje meno, Budinský môj pán, 1750“.

„Tento spôsob lovu sa k&nbsp;nám pravdepodobne dostal zo Strednej Ázie. Prvé pokusy o&nbsp;chov, lietanie a&nbsp;lov s&nbsp;nimi pochádzajú zo začiatku 20. storočia. Začali Nemci, pokračovali Fíni. Zaujímavý je príklad maďarského kolegu Györgya Galantiho-Lelovicsa. Samicou orla skalného úspešne lovil zajace a&nbsp;tým výrazne prispel k&nbsp;zásobovaniu obyvateľov v&nbsp;neľahkých povojnových časoch. Od neho sa umeniu lovu s&nbsp;najväčšími dravcami učili ďalší. Na Slovensku lovili orlami aj gorali.“

Radikálna zmena nastala v&nbsp;roku 1996. Miro Micenko zdokonalil a&nbsp;prepracoval metódu odchovu orlov skalných v&nbsp;ľudskej opatere. Dnes ich u&nbsp;nás chová viac než štyridsať sokoliarov, ktorí ich majú viac než osemdesiat. Od roku 1996 odchovali vyše 230 mláďat. Aj výskyt orlov skalných vo voľnej prírode je na Slovensku na historickom maxime.

Miro upozorňuje, že európske sokoliarstvo s&nbsp;orlami sa od ázijského výrazne líši. „Najvýznamnejším rozdielom je práve to, že v&nbsp;Európe lovíme s&nbsp;vtákmi z&nbsp;chovov, kým v&nbsp;Ázii ich získavajú z&nbsp;voľnej prírody.“ Orlami lovia najmä zajace a&nbsp;líšky, niekedy srnčiu zver.

„Lov orlom je jednoznačne selektívny a&nbsp;ekologický. Dravec loví tak, ako ho na to príroda prispôsobila. Sokoliar je len pozorovateľ tohto úchvatného deja.“ Hoci orol skalný nepatrí v&nbsp;Európe medzi ohrozené druhy – je ich približne šesťtisíc párov –, ďalší vývoj populácie nedokážeme s&nbsp;istotou predpovedať. Vzhľadom na spoločensko-klimatické zmeny je to takmer nemožné. „Chov orlov a&nbsp;ich používanie na sokoliarske činnosti nie je v&nbsp;rozpore so záujmami ochrany prírody,“ mieni M.&nbsp;Micenko.

V&nbsp;Amerike zachránili sokola sťahovavého práve sokoliari – Tom J.&nbsp;Cade a&nbsp;William Burnham. „V&nbsp;50. a&nbsp;60. rokoch minulého storočia chemikália DDT tohto dravca prakticky vyhubila. Práve títo dvaja páni sokoliari vypracovali metódu umelej inseminácie a&nbsp;vrátili sokola sťahovavého naspäť do USA. DDT spôsobovalo, že samice znášali vajíčka s&nbsp;tenkou škrupinou, ktoré neuniesli hmotnosť rodiča a&nbsp;viedlo to skoro až k&nbsp;vymiznutiu druhu.“

Po dvojici Američanov takto pomáhali zachraňovať stavy dravcov aj európski a&nbsp;slovenskí sokoliari. „Naši chlapci sú ešte aj dnes zapojení do projektu návratu sokola sťahovavého do prírody v&nbsp;Poľsku,“ dodáva Miro.

Zo sveta je známy aj ďalší príklad, keď práve sokoliari prispeli k&nbsp;záchrane druhu. Na Filipínach aj vďaka nim stále žije opičiar veľkozobý. Je to veľký orol s&nbsp;obrovským zobákom. Na Mauríciu zostávalo len posledných štyridsaťosem jedincov sokola myšiara. To boli všetci zástupcovia druhu.

Umelým odchovom ich zachránili. Podobne dopadol kondor kalifornský. Zostávalo už len posledných devätnásť vtákov vo voľnej prírode. Všetky odchytili, aby im pomohli rozmnožiť sa.

„To je pre nás zaujímavý moment. Ochrancovia prírody na Slovensku majú tendenciu všetko zakázať, na nič nesiahať a&nbsp;nechať na prírodu. V&nbsp;USA sa podarilo zachrániť kondora tak, že mu zabezpečili lepšie prežitie v&nbsp;umelých podmienkach voliér. Dnes je vďaka tomu naspäť v&nbsp;prírode a&nbsp;jeho stavy sú uspokojivé.“

Slováci to s veľkými dravými vtákmi vedia: V love sme spolu s Českom špička

Výber pre vás

Slováci to s veľkými dravými vtákmi vedia: V love sme spolu s Českom špička

Súvisiace články

Práca v oblakoch: Skupina technikov lanovky raz nechcene na "Lomničáku" strávila 42 dní

Aj Antarktída bola kedysi dávno domovom dinosaurov: V ľadovom trezore ukrýva poklady minulosti

Máme najviac medveďov na rozlohu štátu na svete: Čoraz viac si trúfajú medzi ľudí aj na ľudí

Výber pre vás