Mária Mišovičová

Jej pôvodné meno bolo Alice Ernestine Prinová. Milujúca babička sa jej snažila nahradiť matku, lenže okrem nej mala v dome ďalšie vnúčatá, ktoré buď osireli, alebo ich opustili rodičia. Kiki zbožňovala svoju babičku, ktorá nešetrila láskou, no očividne jej chýbala mama Marie. Tá pracovala v Paríži, a keď v devätnástich otehotnela a jej stav sa už nedal pred zamestnávateľom skryť, vrátila sa do rodného Châtillon-sur-Seine a priviedla na svet tretie dieťa – Alice. Prvé dve dcéry jej zomreli. Z malej Alice sa netešila dlho. Krátko po pôrode sa vrátila do Paríža, dieťa nechala u matky so sľubom, že jej naň bude posielať peniaze. Občas čo-to poslala, no veľmi rýchlo na svoj záväzok zabudla. Ani biologický otec o Alice nejavil záujem. Údajne ním bol podomový predavač dreveného uhlia.

Alice sa škole vyhýbala, nebavila ju, radšej sa pridala k&nbsp;strýkovi čižmárovi, ktorému remeslo rovnako nevoňalo. Spieval v&nbsp;rôznych krčmách a&nbsp;Alice spolu s&nbsp;ním. Nebol vzorom vernosti, o&nbsp;ženu a&nbsp;deti sa nezaujímal a&nbsp;alkohol bol jeho denným nápojom. Aj Alice podľa jeho vzoru už v&nbsp;dvanástich rokoch vedela, ako chutí. Keď sa matka v&nbsp;Paríži dozvedela, aký život sa páči jej dcére, rozhodla sa zakročiť. Alice musela v&nbsp;dvanástich opustiť babičku a&nbsp;celý doterajší život a&nbsp;na matkino želanie prísť za ňou. Za ženou, ktorú takmer nepoznala.

Marie mala predstavu, že Alice by mala navštevovať slušnú školu a&nbsp;stať sa sadzačkou v&nbsp;tlačiarni ako ona. Netušila, že dcéra jej dobre vymyslený plán naruší, že sa vôbec neuskutoční. Na parížskej stanici vystúpila z&nbsp;vlaku malá divoška, navyše&nbsp;na mol opitá. Do školy, ktorú jej matka vybrala a&nbsp;ktorú viedli rehoľné sestry, zašla len sporadicky. Ani tam ju učenie neoslovilo. Marie rezignovala a&nbsp;súhlasila, že môže školu opustiť, no musí prispievať do rodinného rozpočtu. Prvú prácu si vyskúšala v&nbsp;tlačiarni pod maminým dohľadom, ale žiadny veľký pracant sa z&nbsp;nej nevykľul. A&nbsp;keď Marie ukončila vzťah s&nbsp;majiteľom tlačiarne, ten ako odvetu Alice vyhodil. Nasledovala továreň na obuv, ale ani tam dlho nevydržala.

V&nbsp;tom čase sa jej matka zoznámila s&nbsp;mužom mladším o&nbsp;jedenásť rokov, ktorý sa k&nbsp;nim nasťahoval. Život v&nbsp;trojici nebol ideálny. Marie sa svojho šťastia nemienila vzdať a&nbsp;konala. Alice našla prácu v&nbsp;pekárni aj s&nbsp;ubytovaním. Dievčina mala šestnásť a&nbsp;matka ju postavila na vlastné nohy. Namáhavú prácu v&nbsp;pekárni za malú mzdu vydržala len niekoľko mesiacov a&nbsp;po hádke s&nbsp;majiteľkou nasledoval odchod. Nielen z&nbsp;práce, ale aj z&nbsp;podkrovnej izby. Ocitla sa na ulici, vedela však, že musí prežiť. Vrátila sa k&nbsp;matke, ktorá sa medzitým vydala. Nevítala ju srdečne, živila mladého muža a&nbsp;o&nbsp;ďalší hladný krk nestála.

Aby mala Alice z&nbsp;čoho prispievať na bývanie, zvolila si cestu ako väčšina atraktívnych dievčat v&nbsp;tom čase. Na Montmartri i&nbsp;Montparnasse bolo mnoho umelcov, ktorí hľadali mladé ženy ochotné pózovať na akty. Aj Alice si zvolila tento spôsob zárobku. Nahá stála začínajúcemu sochárovi. Niekto z&nbsp;jej okolia sa poponáhľal a&nbsp;novinu oznámil Marie Prinovej. Tá vtrhla do ateliéru, a&nbsp;keď zbadala nahú dcéru, vyrobila škandál a&nbsp;vyslovila ultimátum: buď si nájde počestné zamestnanie, alebo sa domov nemá vracať, zrieka sa jej. Vtedajšia spoločnosť považovala modelky umelcov za prostitútky a&nbsp;to Marie nechcela dopustiť.

Tvrdohlavá Alice si zvolila druhú možnosť: vybrala si prostredie bohémov. Schádzali sa v&nbsp;parížskych kaviarňach, diskutovali o&nbsp;umení, o&nbsp;výstavách. Po skončení prvej svetovej vojny žili naplno, vychutnávali každý deň. Nechýbal alkohol, drogy a&nbsp;sex, Kiki ako platená spoločníčka získala mnoho vplyvných známych. Jej svetom však boli umelecké kruhy. Nesmierne priťahovala maliarov, sochárov. Neoplývala klasickou krásou, jej krása bola nezvyčajná, tajomná a&nbsp;zmyselná. V&nbsp;ranom štádiu tvorby ju zachytil na obrazoch Amadeo Modigliani či Maurice Utrillo. Na každom z&nbsp;nich bola jej podoba iná, dokázala sa neuveriteľne meniť.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Prelom v&nbsp;jej živote nastal v&nbsp;roku 1919. Vtedy sa zoznámila s&nbsp;poľským maliarom Mauriceom Mendjiským. Práve on v&nbsp;Kiki objavil dovtedy netušené umelecké schopnosti. Pretože, ako neskôr povedal, aj modelka musí vedieť pózovať, nestačí len pekná tvár a&nbsp;dokonalé krivky. A&nbsp;dal jej aj prezývku: z&nbsp;Alice ju premenoval na Kiki. Zrejme podľa gréckej podoby jej mena Aliki. Svoju novú milenku zoznámil s&nbsp;japonským maliarom Cuguharuom Fudžitom. Ten sa svojím výzorom a&nbsp;netradičným odevom stal exotickou postavou umeleckých štvrtí.

Čierne vlasy ostrihané nakratučko dopĺňali okuliare v&nbsp;hrubom čiernom ráme, na sebe mal tuniku a&nbsp;na nohách sandále. Kiki obdivovala jeho extravaganciu, zo sympatií vzniklo celoživotné priateľstvo a&nbsp;z&nbsp;mladej ženy jeho najobľúbenejšia modelka. Jeden z&nbsp;jej aktov vystavil v&nbsp;parížskom salóne umenia a&nbsp;zberateľ zaň zaplatil osemtisíc frankov. Pre umelca, ktorý dovtedy žil z&nbsp;ruky do úst, to bola horibilná suma. Rozdelil sa o&nbsp;ňu s&nbsp;Kiki, pretože bol presvedčený, že mu priniesla šťastie. U&nbsp;tej sa peniaze dlho nezohriali. Pomíňala ich na luxusné šaty, alkohol, delikatesy...

Kiki celý život nevedela šetriť. V&nbsp;čase najväčšej slávy sa jej honoráre len tak hrnuli, no ona všetko hneď minula. Potom žila na dlh alebo odkázaná na láskavosti bohatých priateľov. No čosi predsa len vďaka Fudžitovi získala – slávu, ktorá jej otvorila ateliéry renomovaných umelcov. Z&nbsp;večera do rána sa stala populárnou, zvečniť ju chcel takmer každý: Jean Cocteau, Pablo Picasso, Pablo Gargallo... A&nbsp;každý ju miloval.

Bola spoločenská, rada sa zabávala, popíjala šampanské, pri pózovaní bez rozpakov zhodila odev. Telo ukazovala aj pri posedení v&nbsp;kaviarňach či v&nbsp;kabaretoch. Keď nálada vrcholila, vyskočila na stôl, tancovala a&nbsp;jej známi okrem nôh videli aj inú časť jej tela, pretože nenosila spodnú bielizeň. Evidentne bola iná než dovtedy obvyklý typ ženy. Nikdy si do ničoho nedala hovoriť, nemala len dar zaujať parížsku bohému, snažila sa nájsť spôsob, ako odpútať od myšlienok na prvú svetovú vojnu. Patrila k&nbsp;prvým emancipovaným ženám na začiatku 20. storočia. Vyznávala sexuálnu aj citovú slobodu, dopriala si voľnosť v&nbsp;myslení i&nbsp;vo vyjadrovaní, neriadila sa zaužívanými pravidlami.

To platilo aj v jej vzťahoch. Po troch rokoch spolužitia s Mendjiským sa rozišli. Možno to bolo šťastné rozhodnutie, pretože v roku 1921 stretla osudového muža. Bol ním Man Ray, sochár, maliar, fotograf a filmár pôvodom z Ameriky. Zoznámili sa kurióznym spôsobom. Majiteľ vyhľadávanej parížskej kaviarne La Rotonde Kiki požiadal, aby odišla, pretože nemá na hlave klobúk, personál ju vraj neobslúži. Temperamentná modelka sa s ním pohádala. Zvadu nakoniec urovnala petrohradská aristokratka, ktorá sa za Kiki prihovorila. A zoznámila ju s neznámym Američanom, ktorý sedel pri jej stole. Ich vzťah bol, jemne povedané, búrlivý.

Kiki na partnera žiarlila a prekážalo jej, že fotografuje aj iné ženy. Neraz schytila jeho fotoaparát a hodila ho doňho. Po výbušných hádkach však vznikli jej najznámejšie fotografie. Na jednej z nich sedí otočená k objektívu holým chrbtom a na ňom má dva husľové znaky v tvare písmena f. Táto snímka obletela Európu a len znásobila slávu parížskej modelky. Man Ray ju fotografoval v rôznych pózach, od detailných záberov až po akty, mnohé z jeho snímok sa stali ikonickými, napríklad Noire et blanche (Čierna a biela). Obsadil ju aj do svojich krátkych dadaistických filmov. Na umeleckom poli zožali úspech a Kiki bola presvedčená, že by sa ako herečka mohla uplatniť aj v Hollywoode.

Man Ray si to nemyslel a&nbsp;od amerického šoubiznisu ju odhováral. Zbytočne. Kiki sa s&nbsp;jeho dvomi priateľmi vydala na cestu do USA. Najmä jeden z&nbsp;nich, Mike, jej tajný milenec, ju presviedčal, že tam sa môže začať jej skutočná filmová kariéra. Nič také sa nestalo. Z&nbsp;angličtiny ovládala len základy a&nbsp;neoslnila ani talentom. Žiadne filmové štúdio o&nbsp;ňu neprejavilo záujem. Kiki zostala bez peňazí. Keď to jej milenec zistil, opustil ju. Zachránil ju Man Ray – poslal jej spiatočný lístok. Po tomto americkom extempore sa vrátila k&nbsp;svojmu partnerovi a&nbsp;vydržali spolu ďalších šesť rokov. Počas ich spolužitia sa naďalej objavovala v&nbsp;avantgardných filmoch, pózovala, navštevovala nočné kluby. V&nbsp;jednom z&nbsp;nich sa zoznámila s&nbsp;Ernestom Hemingwayom a&nbsp;Francisom S.&nbsp;Fitzgeraldom.

Jean Cocteau ju „zasvätil“ do užívania kokaínu. Rovnako ako pri alkohole, ani pri drogách sa nijako neobmedzovala. Stala sa od nich závislou a&nbsp;títo démoni sa jej držali celý život. Vyhľadávala amerických námorníkov a&nbsp;v&nbsp;ich spoločnosti vymetala prístavné bary. Keď sa po jednej bitke s&nbsp;prostitútkami pre námorníkov dostala do väzenia, von ju opäť dostal Man Ray. Bola to však jeho posledná podaná pomocná ruka. Po siedmich rokoch tento neľahký vzťah ukončil. Kiki to oznámil v&nbsp;reštaurácii, no len čo to dopovedal, musel ujsť. Kiki doňho začala hádzať všetky taniere, na ktoré dočiahla. Jeho odchod si vykompenzovala ďalším vzťahom.

Dala sa dokopy s&nbsp;novinárom a&nbsp;karikaturistom Henrim Brocom. Ten jej vnukol myšlienku, aby napísala autobiografiu. To sa jej zapáčilo. Nazvala ju Spomienky modelky a&nbsp;celý Paríž ju čítal s&nbsp;veľkým záujmom. V&nbsp;anglickej verzii predslov napísal Ernest Hemingway a&nbsp;stala sa populárnou aj medzi Američanmi žijúcimi vo francúzskej metropole.

Opísala v&nbsp;nej detaily detstva i&nbsp;dospievania, pózovanie v&nbsp;ateliéroch, slávnych i&nbsp;menej známych milencov, poburujúce vystúpenia v&nbsp;nočných kluboch a&nbsp;pridala životné krédo:<em> „V&nbsp;živote potrebujem iba mať plný žalúdok, byť v&nbsp;teple a&nbsp;nikdy si neprestať užívať. Stačí mi chlieb, cibuľa a&nbsp;fľaša červeného. Vždy sa nájde niekto, kto mi to zaplatí.“</em> V&nbsp;tomto období sa pustila do abstraktných kresieb a&nbsp;bola úspešná. Jej partner bol na tom horšie. Henriho Brocu zradilo duševné zdravie, skončil na psychiatrii. Po prepustení sa chcel vrátiť do rodného Bordeaux, ale Kiki odmietla opustiť Paríž. Tak v&nbsp;meste chvíľu zostal s&nbsp;ňou, ale nakoniec sa predsa len odhodlal odísť.

Kiki naďalej prekvitala, vystupovala v&nbsp;berlínskom kabarete v&nbsp;lascívnom programe, zahrala si v&nbsp;celovečernom filme Kapitán Jaune, striedala mužov, otvorila si nočný klub Chez Kiki (U&nbsp;Kiki), a&nbsp;hoci v&nbsp;ňom svoju kariéru začínal spevák a&nbsp;skladateľ Charles Trenet, podnik skrachoval. Nahrala dve platne, za prechovávanie kokaínu skončila na mesiac vo väzení a&nbsp;dva týždne musela stráviť na odvykacej kúre v&nbsp;psychiatrickej liečebni. V&nbsp;20. rokoch 20. storočia Montparnasse stratil svoj bohémsky lesk. Parížsky nočný život ovládli nové hviezdy a&nbsp;na bývalú kráľovnú klubov a&nbsp;kabaretov sa zabudlo.

Kiki tento osobný i&nbsp;umelecký úpadok bohémskej štvrte riešila po svojom – množstvom jedla a&nbsp;litrami šampanského. Pribrala, pri výške 155 centimetrov vážila 80 kíl. Aby schudla, obmedzila stravu, no pridala kokaín. Keď vypukla druhá svetová vojna, odišla s&nbsp;novým milencom, inštalatérom, na vidiek. Útechu v&nbsp;jeho náručí nenašla, bol to násilník. Po vojne prišla do Paríža a&nbsp;pokúšala sa obnoviť svoju zašlú slávu. Vystupovala v&nbsp;podradných podnikoch, no jej účinkovanie žiadnych obdivovateľov neprilákalo. Začala sa túlať po lokáloch, od mužov žobrala cigarety či pohár vína.

Po vojne sa z&nbsp;Ameriky vrátil do Paríža Man Ray. Keď v&nbsp;jednom bare zazrel žobrajúcu Kiki, jej premena ho šokovala, považoval ju za bezdomovkyňu. Spočiatku v&nbsp;nej nespoznal svoju múzu, modelku a&nbsp;milenku. Kiki z&nbsp;Montparnassu zomrela ako 51-ročná. Po krátkom obrade ju na Thiaiský cintorín v&nbsp;Paríži odprevádzal malý hlúčik známych.

Slávna i opustená: O priazeň KIKI Z MONTPARNASSU stál Pablo Picasso i Ernest Hemingway

Výber pre vás

Slávna i opustená: O priazeň KIKI Z MONTPARNASSU stál Pablo Picasso i Ernest Hemingway

Súvisiace články

Zvieratá pred súdom: Sviňu prepustili, slona obesili, medveď dostal doživotie...

Zázrak zvaný med: Tekutý elixír bol po stáročia liekom i zbraňou

Pokora i strach: Aké predstavy mali naši predkovia o dušiach mŕtvych?

Výber pre vás