Mária Mišovičová

Niektoré z&nbsp;tradícií, ktoré sa aj dnes spájajú s&nbsp;dušičkovým obdobím, majú svoje korene v&nbsp;predkresťanskom období. Pred príchodom kresťanstva mali takmer všetky národy rituály, ktorými oslavovali mŕtvych a&nbsp;snažili sa nakloniť si ich priazeň. Najmä v&nbsp;období jarnej a&nbsp;jesennej rovnodennosti. V&nbsp;tom čase živí očakávali od zosnulých pomoc, napríklad pri zabezpečovaní úrody. Rastliny a&nbsp;stromy ľudia považovali za prostredníkov medzi týmito dvomi svetmi. Preto pri hroboch sadili stromy, dávali na hroby vetvičky alebo do nich zapichovali tenké konáriky.

Možno by nás dnes poriadne prekvapili aj ďalšie podoby uctievania mŕtvych z&nbsp;pohanského obdobia. U&nbsp;viacerých národov rituály nemali príliš smútočný charakter. Príbuzní či priatelia nebožtíka jeho smrť oslavovali podobne ako život. Pri hrobe hodovali, popíjali, dokonca tancovali. Spomínali veselé príhody z&nbsp;jeho života, útržky vzájomných stretnutí, ktoré na nich zapôsobili. Zosnulému ďakovali za pomoc a&nbsp;dobré skutky, ak niektorý z&nbsp;pozostalých cítil, že mŕtvemu ukrivdil, poprosil ho o&nbsp;odpustenie. Aby ho ochránili od zlých duchov, zinscenovali s&nbsp;nimi pri hrobe symbolickú bitku s&nbsp;maskami na tvárach. Tradície starostlivosti o&nbsp;mŕtvych sa v&nbsp;slovanských a&nbsp;indoeurópskych národoch zakorenili tak pevne, že prešli aj do kresťanských obradov. Kresťanstvo dalo kultu mŕtvych predkov nový rozmer.

Tento sviatok má kresťanský základ a&nbsp;prvé zmienky o&nbsp;ňom sa spomínajú v&nbsp;4.&nbsp;storočí. Vo svojich poznámkach ho zachytil svätý Efrém Sýrsky, teológ, básnik a&nbsp;učiteľ cirkvi. Zápisky o&nbsp;jeho slávení našli odborníci aj v&nbsp;úvahách svätého Jána Zlatoústeho, cirkevného otca. Sviatok všetkých svätých sa prvýkrát oficiálne slávil 13. mája 609 počas pontifikátu pápeža Bonifáca IV. Bol zasvätený Panne Márii a&nbsp;svätým mučeníkom, ktorí sa nespomínali v&nbsp;kalendári, ako aj prvým kresťanom pochovaným v&nbsp;rímskych katakombách. Zahŕňal všetkých, ktorí pre vieru trpeli alebo obetovali život.

Neskôr pápež Gregor III. zmenil dátum venovaný sláveniu všetkých svätých na 1. november. V&nbsp;tento deň v&nbsp;Bazilike svätého Petra vo Vatikáne na znak úcty svätým zosnulým posvätil kaplnku. Ďalší pápež Gregor IV. sviatok definitívne presunul na tento dátum a&nbsp;rozšíril ho na celú cirkev. Zaujímavé boli niektoré zo slovenských zvykov, ktoré sa v&nbsp;tento deň dodržiavali. V&nbsp;mnohých mestách či obciach sa napríklad pieklo pečivo v&nbsp;tvare hnátov, ktoré sa prekladali krížom cez seba. Volali ich kosti svätých. V&nbsp;predvečer tohto významného dňa sa začínali prípravy na ďalšie slávenie – nasledujúci 2. november patril spomienke na zosnulých, Dušičkám.

<strong>Článok pokračuje na následujúcej strane.</strong>

Sviatok má počiatok v&nbsp;kresťanskej tradícii slúženia omše za duše zomretých. Katolícka cirkev ho celé stáročia spájala s&nbsp;nádejou na vzkriesenie. Považovala ho za deň radosti a&nbsp;nie strachu zo smrti, z&nbsp;mŕtvych. Na smrť sa kresťania pozerali ako na súčasť života, ktorú treba prijať. O&nbsp;to, že dnes je z&nbsp;neho sviatok, sa v&nbsp;roku 998 zaslúžil opát Odilo z&nbsp;benediktínskeho kláštora vo francúzskom meste Cluny. Mnísi začali večer 1.&nbsp;novembra v&nbsp;rehoľných budovách zvoniť zvonmi, spievať žalmy za mŕtvych a&nbsp;modlili sa za ich duše, aby našli pokoj. Nasledujúci deň slúžili zádušnú omšu.

Tento rituál prijala celá západná cirkev a&nbsp;pápež Urban VI. v&nbsp;polovici 14.&nbsp;storočia nariadil, aby sa 2.&nbsp;november slávil ako sviatok verných duší. V&nbsp;rímskokatolíckej cirkvi je známy ako spomienka na všetkých verných zosnulých. Podľa cirkvi modlitbami, odpustkami, návštevou kostola alebo cintorína môžu ľudia pomôcť dušiam v&nbsp;očistci. Ani tento deň sa nevyhol tradíciám v&nbsp;ľudovej kultúre.

V&nbsp;domácnostiach nachystali špeciálne pečivo, takzvané dušičky. Bolo štvorhranné a&nbsp;plnilo sa makom alebo džemom. Počas pohrebov ho rozdávali žobrákom alebo chudobným ľuďom, ktorí stáli pri kostole či na cintoríne, aby sa modlili za pokoj mŕtvych. Podľa ďalšej povery na Dušičky duše na jeden deň opúšťali očistec. Vtedy otec rodiny nenalial do lampy petrolej, ale vložil dnu maslo, aby si mohli natrieť popáleniny spôsobené plameňmi, v&nbsp;ktorých v&nbsp;očistci pykajú za svoje hriechy. Alebo v&nbsp;kuchyni na stole domáci nechávali jedlo a&nbsp;pálenku, aby sa duše najedli. Keby nič nenašli, celý rok by plakali od hladu. Ani pranostiky tento sviatok neobišli. Ak na Dušičky pršalo, to duše oplakávali svoje hriechy. Keď bola na tráve i&nbsp;stromoch inovať, veštilo to tuhé mrazy na Vianoce.

V&nbsp;minulosti si ľudia dušu predstavovali rôzne: ako bielu holubicu, biely obláčik, vtáčika alebo svetielko. Verili, že po smrti duša zostane ešte nejaký čas v&nbsp;tele zosnulého a&nbsp;až potom sa vzdiali. V&nbsp;našich končinách sa udomácnila tradícia založená na viere ľudí z&nbsp;dreveníc a&nbsp;chudobných domov, že gazda, ktorý postavil drevený dom, ho ani po smrti neopustí a&nbsp;v&nbsp;podobe lasice alebo hada v&nbsp;ňom žije naďalej. Usídli sa pod prahom alebo pecou a&nbsp;takéto zviera nesmel nikto zabiť. Keďže kedysi zosnulí odchádzali na druhý svet väčšinou z&nbsp;domu a&nbsp;nie z&nbsp;nemocnice, aj ich posmrtnej úprave sa venovala náležitá pozornosť.

Začalo sa to obriadením mŕtveho, oblečením do sviatočných šiat. Medzitým rodina zabezpečila zhotovenie truhly. Posledný „príbytok“ vystlali sviatočnými plachtami alebo pokrývkami, až potom doň preložili zomretého. V&nbsp;otvorenej truhle ho ešte poslednýkrát upravili. Na dedinách či v&nbsp;menších mestách zvonil zvon umieračik, ktorý ohlasoval smrť. Vtedy ľudia prestali pracovať a&nbsp;pomodlili sa za dušu zosnulého. V&nbsp;noci až do pohrebu pri ňom bdeli, naďalej sa modlili.

Ak niekto zomrel násilnou smrťou alebo bol za života zlý človek, ľudia sa obávali, že ako mŕtvy im bude škodiť. Verili tiež, že duša človeka sa po smrti vráti na miesto, kde žila. No nie každá, len duša samovraha, utopeného a&nbsp;nepokrsteného dieťaťa. Zvláštna pozornosť sa pri pohreboch venovala mladým ľuďom, dievčatám i&nbsp;chlapcom. Bola to akási posmrtná svadba zdôraznená svadobným odevom. Cintoríny sa v&nbsp;stredoveku nachádzali v&nbsp;blízkosti kostolov a&nbsp;len na týchto miestach sa pochovávali zomretí. Bohatých ľudí s&nbsp;výsadným postavením ukladali do krýpt v&nbsp;kostoloch. Miesta posledného odpočinku boli obohnané múrmi alebo plotmi, čím sa oddelil svet živých od sveta mŕtvych, svetský od posvätného. Cintorín bol bohoslužobným miestom, v&nbsp;jeho priestoroch platili prísne pravidlá: správať sa úctivo, nesmiať sa, nerozprávať, nefajčiť, neodpľúvať. Takéto prejavy sa považovali za znesvätenie miesta.

Dôležitú symboliku počas oboch sviatkov zohrával oheň, ktorý má očistnú funkciu, platí to i&nbsp;dnes. V&nbsp;pohanskom období dokonca na hroboch zapaľovali veľké vatry. Na tých súčasných sú to kahance a&nbsp;sviečky. V&nbsp;priebehu dejín sa menila aj výzdoba hrobov. Ľudia si kedysi kvety i&nbsp;vence vyrábali sami. Najčastejšie z&nbsp;krepového papiera a&nbsp;farbu vyberali podľa veku zosnulého. Pre deti volili bielu alebo ružovú, pre starších fialovú alebo modrú. Dnešné prežívanie oboch sviatočných dní má podobný charakter: upravujú sa pietne miesta, zdobia sa kvetmi, zapaľujú sa sviečky, k&nbsp;hrobu prichádzajú blízki i&nbsp;známi, spomínajú na zosnulých.

Na Slovensku je ním Halloween. Jeho korene siahajú do keltského obdobia. Kelti v&nbsp;tento deň oslavovali sviatok mŕtvych. A&nbsp;práve vtedy sa leto striedalo so zimou. Letu vládlo slnko, zime smrť. Podľa Keltov sa preto len na Halloween mohli dostať živí do podsvetia a&nbsp;odtiaľ zasa vychádzali mŕtve duše. U&nbsp;nás sa tento sviatok udomácnil pomerne neskoro. Spája sa predovšetkým s&nbsp;americkou kultúrou, hoci podľa niektorých historikov pochádza z&nbsp;Írska. Pod terajšiu podobu Halloweenu sa podpísali škótski a&nbsp;írski prisťahovalci. Väčšinou boli protestanti a&nbsp;cirkevné Dušičky neslávili. Najmä Íri, ktorí prišli do Ameriky v&nbsp;19.&nbsp;storočí, čiastočne obnovili pohanskú verziu tohto sviatku. Tradičnú repu, z&nbsp;ktorej vyrábali svetlonosov, však vymenili za tekvicu. V&nbsp;tejto verzii sa Halloween veľmi rýchlo udomácnil nielen medzi prisťahovalcami, ale prebrali ho aj ďalší.

Aj k&nbsp;nemu sa viaže legenda, je o&nbsp;Jackovi a&nbsp;lampáši. Lakomý kováč Jack si veľmi rád vypil. Opitého ho zastihol čert a&nbsp;chcel ho vziať do pekla. Jack rohatého presvedčil, aby mu daroval ešte desať rokov života. Po tomto čase sa neželaný pekelný návštevník objavil znova. Kováč zasa zjednával, chcel, aby mu čert splnil posledné želanie na zemi – jabĺčko z&nbsp;najbližšieho stromu. Čert naň vyliezol, no prefíkaný Jack vyryl do kôry kríž a&nbsp;pekelník zostal na strome uväznený. Za oslobodenie musel kováčovi sľúbiť, že poňho už nikdy nepríde. O&nbsp;nejaký čas Jack zomrel. Lakomstvo a&nbsp;zlé skutky mu nebo nezaistili a&nbsp;do pekla mal brány zatvorené – čert svoj sľub dodržal. Zostávalo mu naveky sa túlať tmou. Čertovi sa mu ho uľútostilo a&nbsp;doniesol mu uhlík z&nbsp;pekelnej pahreby. Ten si Jack vložil do vydlabanej repy a&nbsp;takto si svietil na cestu.

Halloween sa koná každoročne v&nbsp;predvečer Sviatku všetkých svätých, teda z&nbsp;31. októbra na 1.&nbsp;novembra. Ľudia si zdobia domy rôznymi postavami z&nbsp;hororov alebo strašidelnými lampiónmi. Pred domami alebo v&nbsp;oknách majú svoje miesto vyrezávané tekvice. Tie sú aj v&nbsp;obchodoch. Deti a&nbsp;dospelí sa odejú do kostýmov či masiek, ktoré vzbudzujú hrôzu. Predkovia verili, že v&nbsp;túto noc sa stiera hranica medzi naším a&nbsp;druhým svetom a&nbsp;že na zem prichádzajú zosnulé bytosti, preto sa pred nimi bránili podobnými mýtickými šatami, aké mali na sebe mŕtvi. Jednoducho, aby s&nbsp;nimi splynuli a&nbsp;zomretí ich nezbadali. Strašidelné kostýmy v&nbsp;halloweensku noc pretrvali ako spomienka na minulosť. Ale aby to nebolo len o&nbsp;strachu: deti chodia po domoch, recitujú, spievajú a&nbsp;za to si odnášajú rôzne sladkosti. Halloween je obľúbený aj v&nbsp;iných krajinách, najmä v&nbsp;tých, kde sa hovorí po anglicky. Obľúbili si ho v&nbsp;Austrálii, Japonsku, Kanade, na Novom Zélande, ale aj vo Švédsku.