Jaroslav Slašťan

Lokalizácia: Banskobystrický kraj, okres Žiar nad Hronom, orografický celok Kremnické vrchy
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1390
&nbsp;
Počet obyvateľov: 351, z toho 171 mužov a 180 žien
&nbsp;
Obyvatelia nad 60 rokov: 120
&nbsp;
Obyvatelia do 18 rokov: 52
&nbsp;
Vývoj nezamestnanosti v okrese (vždy ku koncu roka):
<ul>
<li>2013 14,61 %</li>
<li>2014 13,34 %</li>
<li>2015 10,86 %</li>
<li>2016 8,6 %</li>
<li>2017 5,66 %</li>
<li>2018 4,24 %</li>
<li>2019 4,58 %</li>
<li>2020 (november) 6,26 %</li>
</ul>

Bartošova Lehôtka

Bolo zaužívaným zvykom, že prvým osadníkom novozaloženej osady šľachtici udeľovali úľavu (lehotu) od naturálnych dávok a&nbsp;peňažnej renty. Trvanie tohto obdobia sa pohybovalo v&nbsp;rozmedzí od šesť do dvadsať rokov. Preto sa tieto osady na určité obdobie oslobodené od platenia daní nazývali Lehotami. Tento názov dnes nesie niekoľko slovenských obcí.

V&nbsp;okrese Nitra sa nachádza Lehota nad Rimavicou, v&nbsp;Prievidzskom zas Lehota pod Vtáčnikom. Existujú dve Čierne a&nbsp;dve Horné Lehoty, ale len jedna Dolná Lehota. Na našom území nájdete aj Novú a&nbsp;Starú Lehotu, Malú a&nbsp;Veľkú, Chudú, Čelkovu, Janovu, Mníchovu, Muránsku, Pavčinu, Petrovu, Ratkovskú, Revúcku, Kráľovu a&nbsp;Rudniansku Lehotu. Podobne sa tu nachádza niekoľko obcí s&nbsp;názvom Lehôtka. Jedna leží v&nbsp;okrese Lučenec, vo Zvolenskom je to Bzovská Lehôtka a&nbsp;v&nbsp;Žiarskom nájdete s&nbsp;týmto názvom dve obce: Lehôtku pod Brehmi a&nbsp;Bartošovu Lehôtku. A&nbsp;práve tú poslednú vám predstavíme.

Obec založil v&nbsp;roku 1390 šoltýs (zakladateľ alebo sprostredkovateľ osídlenia obce) Bartoš, ktorý pochádzal z&nbsp;turčianskej obce Háj. Od roku 1397 ju vlastnilo beňadické opátstvo, neskôr patrila ostrihomskému arcibiskupovi a&nbsp;od roku 1776 banskobystrickému biskupovi. Historické názvy obce sú Bartoslevka (1487), Barthoslehotha (1534), Bartossowá Lhotka (1808) a&nbsp;od roku 1946 Bartošova Lehôtka. Medzi pamiatky obce patrí Kostol svätého Jána Nepomuckého z&nbsp;roku 1673, ktorý postavili na gotických základoch. V&nbsp;17.&nbsp;storočí ho ohradili 112 metrov dlhým a&nbsp;dva metre vysokým múrom so strieľňami.

Zaujímavosťou a&nbsp;významnou kultúrnou pamiatkou v&nbsp;obci je ľudový dom z&nbsp;polovice 19.&nbsp;storočia, ktorý je predstaviteľom tradičnej ľudovej architektúry horného Tekova. Je postavený z&nbsp;kameňa, obielený vápnom, má slamenú strechu a&nbsp;doštený štít. V&nbsp;minulých časoch spolu s&nbsp;dvorom a&nbsp;hospodárskymi stavbami tvoril roľnícku usadlosť. Dnes sa v&nbsp;tomto zachovanom dome nachádza expozícia ľudového bývania a&nbsp;pre jeho autentickosť ho vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Je to posledný dom so slamenou strechou v&nbsp;regióne, predstavuje zaujímavú ukážku hornotekovského typu ľudovej architektúry.

Pokračovanie na ďalšej strane...

„Naša obec patrí počtom obyvateľov 349 medzi menšie. Sme však obklopení krásnou prírodou, ktorá ponúka mnoho turistických trás a&nbsp;cieľov, ako je Jastrabská skala, Ďurova skla, Horná Klapa či jazierko Slobodné,“ predstavuje obec starostka Zlatica Groschová (54). V&nbsp;obci funguje materská škola, ktorú navštevuje pätnásť detí. V&nbsp;jarnom období jej priestory čiastočne zrekonštruovali, vymaľovali, vymenili osvetlenie či zmenili dispozíciu hernej miestnosti a&nbsp;spálne.

Najvýznamnejším projektom, ktorý pripravovalo ešte bývalé vedenie, je multifunkčné ihrisko a&nbsp;oddychová zóna, ktoré by mali realizovať už v&nbsp;tomto roku. „V&nbsp;súčasnosti pripravujeme v&nbsp;rámci zvýšenia bezpečnosti občanov skvalitnenie osvetlenia priechodu pre chodcov a&nbsp;vybudovanie ďalšieho priechodu cez štátnu cestu prvej triedy číslo 65. Rovnako pripravujeme modernizáciu verejného osvetlenia, pre návštevníkov obce bude z&nbsp;eurofondov v&nbsp;blízkom čase sprístupnená wi-fi na desiatich najdôležitejších miestach v&nbsp;obci. Mrzí nás, že sme minulý rok pre pandémiu museli zrušiť oslavy 630.&nbsp;výročia obce,“ hovorí starostka.

Zbor pre občianske záležitosti (ZPOZ), ktorý pracuje pod vedením Miroslavy Sádovskej, pripravuje rôzne programy ako prijatie jubilantov, uvítanie detí do života či občianske rozlúčky na pohreboch. Spevokol Rozmarín spieva nielen pri akciách ZPOZ-u&nbsp;a&nbsp;pohreboch, ale aj v&nbsp;kostole počas významných kresťanských sviatkov. Pod vedením Miroslava Kostriana tu funguje klub seniorov Bartošan, ktorý s&nbsp;pomocou svojich členov organizuje fašiangy po dôchodcovsky, kultúrno-poznávacie zájazdy, turistickú akciu Prechod naším chotárom či kúpeľné procedúry v&nbsp;okolitých kúpeľných miestach.

Železničná trať ŽSR 171 Zvolen – Vrútky sa pre svoj horský charakter a&nbsp;krásu prírody, ktorou prechádza, nazýva Slovenský Semmering. Postavili ju v&nbsp;rokoch 1870 až 1872 ako súčasť Uhorskej severnej železnice, spájajúcej Budapešť s&nbsp;Vrútkami. Stavba trate bola technicky veľmi náročná, hlavne úsek cez Kremnicu, ktorý v&nbsp;tom čase patril medzi odvážne projekty železničného staviteľstva. Náročnosť výstavby dokumentuje trať od Hronskej Dúbravy po Kremnické Bane, ktorá na 35-kilometrovom úseku prekonáva výškový rozdiel 512 metrov. V&nbsp;roku 1871 na stavbe trate pracovalo šesťtisíc až sedemtisíc zväčša zahraničných robotníkov. Na trati je spolu dvanásť tunelov s&nbsp;celkovou dĺžkou 3&nbsp;062 metrov a&nbsp;nachádza sa na nej najhlbší zárez na Slovensku, a&nbsp;to medzi železničnými stanicami Stará Kremnička a&nbsp;Bartošova Lehôtka.

V&nbsp;medzivojnovom období v&nbsp;obci založili ochotnícke divadlo Rozsievač. „Jeho založenie súvisí so začiatkami učiteľovania mladého učiteľa Vojtecha Schrottera, ktorý v&nbsp;obecnej škole začínal svoju pedagogickú činnosť a&nbsp;pritom založil ochotnícky divadelný súbor. Na Vianoce v&nbsp;roku 1925 sa prvýkrát otvorila v&nbsp;triede vtedajšej obecnej školy divadelná opona a&nbsp;súbor sa verejnosti predstavil divadelnou hrou M.&nbsp;O.&nbsp;Horváthovej Slovenská sirota. Už v&nbsp;začiatkoch prišiel medzi ochotníkov mladík Adolf Karkuš, človek, ktorého meno sa natrvalo zapísalo do histórie súboru. Bol nesmierne obetavý a&nbsp;obdivuhodne činný, hral i&nbsp;režíroval divadelné hry až do posledných dní ochotníckeho divadla,“ predstavuje založenie a&nbsp;históriu súboru Ján Ošúst (73), ktorý prešiel mnohými funkciami v&nbsp;kultúre a&nbsp;dnes je správcom miestneho kultúrneho domu.

Za svoju existenciu súbor odohral 95 premiér divadelných predstavení a&nbsp;množstvo repríz. „Škoda, že to všetko je už minulosťou. Starí nadšenci postupne odchádzajú a&nbsp;nová generácia nemá záujem o&nbsp;túto činnosť. Mladí sa venujú iným záľubám, takým, ktoré si nevyžadujú osobnú angažovanosť a&nbsp;sú ohodnotené. Na javisku v&nbsp;našom kultúrnom dome už utíchol pracovný ruch ochotníkov, v&nbsp;sále neznie potlesk vďačného publika, nevypadne slza z&nbsp;oka počas inscenovanej tragédie ani neburáca smiech pri rozmarnej komédii. Zostali len spomienky,“ hovorí so smútkom v&nbsp;hlase pán Ošúst.

Z&nbsp;Bartošovej Lehôtky pochádzajú známe osobnosti z&nbsp;oblasti kultúry – Anton Vozár a&nbsp;herecká legenda Andrej Mojžiš (†95). Toho si verejnosť pamätá z&nbsp;desiatok filmov, inscenácií a&nbsp;minisérií. Charakterové postavy stvárnil napríklad vo filme Drak sa vracia, Tábor padlých žien, Nedodržaný sľub či Sokoliar Tomáš. Na javisku vytvoril vyše 160 postáv, ale jeho charakteristický hlas si mnohí pamätajú aj z&nbsp;rozhlasových vĺn či dabovaných filmov. V&nbsp;srdciach divákov ostáva Andrej Mojžiš elegánom, šľachticom, mužom s&nbsp;charizmou, ktorý presvedčivo zahral kráľa aj tuláka. K&nbsp;profesionálnemu divadlu sa dostal čírou náhodou.

„Doma v&nbsp;Kremnici, kde som sa narodil, som hral v&nbsp;ochotníckom súbore. Anton Vozár, ktorý v&nbsp;ňom hral tiež, nabral odvahu a&nbsp;prihlásil sa na konkurz do zvolenského divadla. Poprosil ma, či by som mu nešiel robiť sparingpartnera na dialóg. Súhlasil som. Prijali ho – aj so mnou, hoci ja som sa tam nehlásil. Ani sa mi nesnívalo, že sa budem živiť herectvom,“ vyznal sa herec po rokoch.

Majstrovstvo Andreja Mojžiša bolo odmenené viacerými vyznamenaniami a&nbsp;cenami. V&nbsp;roku 1998 získal Cenu mesta Zvolen, o&nbsp;dva roky nato Cenu Jozefa Kronera za celoživotné dielo. V&nbsp;roku 2007 prevzal z&nbsp;rúk prezidenta Pribinov kríž II.&nbsp;triedy za významné zásluhy o&nbsp;kultúrny rozvoj Slovenskej republiky a&nbsp;o&nbsp;rok cenu Čestný Motýľ za celoživotný prínos pre Divadlo J.&nbsp;G.&nbsp;Tajovského. V&nbsp;roku 2015 si prevzal Cenu predsedu Národnej Rady SR za rozvoj kultúry a&nbsp;humanitného vzdelávania.

Dobrovoľný hasičský zbor vznikol v&nbsp;obci už pred rokom 1880, a&nbsp;to zásluhou jastrabského notára Boldiša, ktorý nariadil všetkým vyslúženým vojakom cisársko-kráľovskej armády povinnú účasť v&nbsp;hasičskom zbore. Ostatných sedem rokov tu DHZO aktívne funguje pod vedením Jaroslava Forgáča (61).

„V&nbsp;roku 1975 ma to chytilo za srdce, sledoval som súťaže, ktoré vtedajšie družstvo absolvovalo, ale videl som aj zásahy, ktorými hasiči pomáhali obyvateľom našej obce. Bývame pri potoku – keď bola povodeň, chlapi prišli, vypratali pivnicu, pomáhali nám zvládnuť ťažké situácie. Tak ma to oslovilo, že som prišiel za bývalým veliteľom Jozefom Perinom s&nbsp;tým, že či by sa nedalo poskladať dorastenecké družstvo. Odpoveď bola kladná, len som dostal podmienku, že mám zohnať chlapcov do tímu. Prvý rok, v&nbsp;ktorom sme s&nbsp;tímom dorastencov súťažili, bol postupový a&nbsp;dostali sme sa až na národné kolo, kde sme skončili na druhom mieste,“ spomína na svoje začiatky u&nbsp;dobrovoľných hasičov súčasný veliteľ.

„K&nbsp;dnešnému dňu máme 55 členov, z&nbsp;toho 22 je DHZO, to je v&nbsp;podstate zásahový tím zložený z&nbsp;ľudí, ktorí sú preškolení a&nbsp;absolvovali všetky náležitosti, aby sa mohli zúčastniť na zásahu. Sme veľmi dobrý kolektív, takže zaujmeme aj mladšie generácie. V&nbsp;rámci celého Slovenska sme absolvovali nespočetné množstvo súťaží, môžem povedať, že takmer na každej skončíme na popredných miestach. Máme viacero tímov – deti, dorastencov, mužov, ženy a&nbsp;mužov nad 35 rokov. Pre mňa osobne je zaujímavou trofejou šalkovský pohár Memoriálu Milana Valenta, ktorý bol naším kamarátom a&nbsp;vždy s&nbsp;DHZ Šalková medzi sebou súťažíme, kto túto trofej na jeden rok získa,“ hovorí veliteľ miestneho DHZ Jaroslav Forgáč, pričom stojíme v&nbsp;miestnosti plnej pohárov, trofejí a&nbsp;ocenení. Sú ich tu stovky, časť z&nbsp;nich je pre nedávno prebiehajúcu rekonštrukciu požiarnej zbrojnice umiestnená v&nbsp;kultúrnom dome i&nbsp;v&nbsp;obecnom úrade.

Autoservis 3Miko patrí medzi najdlhšie fungujúce autoservisy v&nbsp;regióne. „Autá ma začali baviť už ako dvanásťročného, no začiatky podnikania boli ťažké. V&nbsp;roku 1992 som si založil živnosť a&nbsp;odvtedy fungujeme s&nbsp;malými zmenami dodnes. Začínali sme na dvore nášho rodinného domu, potom v&nbsp;menšej garáži, neskôr sme postavili väčšiu garáž, a&nbsp;keď sa servis rozbehol, rozhodli sme sa v&nbsp;roku 2001 založiť eseročku a&nbsp;kúpiť tieto priestory. Dnes sídlime v&nbsp;prerobených a&nbsp;rozšírených priestoroch bývalého kultúrneho domu a&nbsp;zamestnávame osem ľudí.

Už od svojho založenia kráčame neustále s&nbsp;technológiami, pribudli nové zariadenia na diagnostiku a&nbsp;servis vozidiel, postavili sme novú halu, zrekonštruovali priestory na príjem zákaziek a&nbsp;predaj doplnkového sortimentu. Samozrejmosťou sú služby ako pneuservis, zabezpečenie STK či odťahovej služby. Ponuka našich služieb sa neustále rozrastá a&nbsp;nás tešia stovky spokojných zákazníkov, ktorí sú pre nás najlepšou reklamou,“ hovorí majiteľ spoločnosti Miroslav Kollár (48).

„Mám troch synov, takže firmu mám komu odovzdať, každý z&nbsp;nich sa podieľa na inováciách a&nbsp;rozvoji našej rodinnej firmy. Technológie používané v&nbsp;automobilovom priemysle sú čoraz sofistikovanejšie, ale aj dnes sa nájdu ľudia, ktorí sa rozhodnú, že si vozidlo opravia doma na dvore či v&nbsp;dielni. A&nbsp;čím viac sa to snažia opraviť, tým viac vecí pokazia. Nakoniec z&nbsp;malej, bežnej opravy urobia svojimi zásahmi takú, ktorá ich stojí stovky eur.

Dnes sa u&nbsp;nás zastavujú zákazníci, ktorým som v&nbsp;začiatkoch pred mnohými rokmi nejakým spôsobom pomohol, a&nbsp;nosia z&nbsp;vďačnosti malé pozornosti. Väčšinou to bolo tak, že cez víkend cestou na Skalku za lyžovačkou zle založili snehové reťaze a&nbsp;obtrhali brzdové hadičky. Tak sme to nejako poskladali, aby došli domov. Mnohokrát som mávol rukou, že keď pôjdu niekedy okolo, tak to vyrovnajú. Aj akéto situácie prináša život a&nbsp;mali by sme sa naučiť pomáhať si, lebo sa nám to vždy nejakým spôsobom vráti,“ prekvapuje nás Miroslav Kollár.

Úspechy na prestížnych svetových tanečných súťažiach v latinskoamerických tancoch v ostatných rokoch získava obyvateľka obce Mariia Golovleva (23). V latinskoamerických sólo tancoch a v Show Dance Latin patrí k svetovej špičke. V&nbsp;roku 2019 na majstrovstvách sveta v&nbsp;Liberci v&nbsp;silnej konkurencii získala titul šesťnásobnej majsterky sveta a&nbsp;na majstrovstvách Európy (2020), ktoré sa konali v&nbsp;Moskve, takisto dokázala získať šesť zlatých medailí.

Ďalší športový talent Tatiana Magulová (39) aj jej manžel Ján Mega sa venujú silovým športom už nejaký ten rôčik. V&nbsp;časoch, keď sa spoznali, jej manžel aktívne športoval a&nbsp;súťažil, a&nbsp;tak spolu s&nbsp;ním chodila na súťaže. Tu niekde sa začala jej láska k&nbsp;tomuto športu a&nbsp;rozhodla sa, že to skúsi.

„Moja prvá súťaž boli majstrovstvá Srbska, kde som obsadila prvé miesto, a&nbsp;tam sa to začalo. Medaila za medailou sa striedali, až kým som prvýkrát nevyhrala majstrovstvá Európy a&nbsp;onedlho aj majstrovstvá sveta. Vtedy som pochopila, že tento šport je moja láska. Za štyri roky súťaženia som sa stala štvornásobnou majsterkou sveta a&nbsp;štvornásobnou majsterkou Európy, takisto som zdolala štyri svetové rekordy za sebou.“

Je aj držiteľkou ocenení Športovec roka 2018 a&nbsp;2019, ktoré udeľuje Slovenská asociácia silového trojboja, a&nbsp;štvornásobnou držiteľkou ocenenia Športovec roka mesta Žiar nad Hronom. „Pre mňa je však najväčšou cťou, že som ako prvá Slovenka v&nbsp;histórii dostala pozvánku na najprestížnejšiu súťaž na svete Mr. Olympia. Súťaž pre mňa znamená výzvu zdolávať a&nbsp;prekonávať samu seba, a&nbsp;preto ma to stále baví a&nbsp;teší. Som veľmi rada, že som sa rozhodla ísť touto cestou,“ hovorí sympatická športovkyňa a my jej prajeme ešte mnoho úspechov a víťazstiev.

<h3>ONDREJ BARÁT (75)</h3>
 V&nbsp;Bartošovej Lehôtke som sa narodil a&nbsp;žijem tu celý život, dodnes bývam v&nbsp;rodičovskom dome oproti požiarnej zbrojnici. Päťdesiat rokov som bol hasičom, bol som veliteľom, posledných desať rokov som hospodárom nášho zboru. Aj školu mám hasičskú, v&nbsp;Martine. Dnes mám na starosti sirénu na obecnom úrade. So životom na dedine som spokojný, keby som nebol, už by som bol v&nbsp;okresnom meste, kde som mal možnosť sa odsťahovať. Dedina, to je záhradka i&nbsp;chov zvierat. Kedysi tu existoval divadelný súbor, takže kultúra tu bola, môžem povedať, že naša obec bola akýmsi kultúrnym centrom a&nbsp;za kultúrou sem chodili obyvatelia z&nbsp;okolitých obcí. Tie besiedky, predstavenia, divadelné hry, to tu dnes chýba všetkým, nielen mne. Ľudia vyhľadávali spoločnosť, stretávali sa, vedeli sa zabaviť, život bol lepší.

Pod slamenou strechou: Najhodnotnejšou kultúrnou pamiatkou obce Bartošova Lehôtka je ľudový dom

Výber pre vás

Pod slamenou strechou: Najhodnotnejšou kultúrnou pamiatkou obce Bartošova Lehôtka je ľudový dom

Súvisiace články

Rebeliáni: Prečo takáto zvláštna prezývka prischla obyvateľom Zámutova?

Hrad na inzerát: Nedobrovoľným hosťom tu bol aj gróf Móric Beňovský

Krojovaná dedina: Býva tu veľká púť, ale kostol v DUCOVOM nemajú

Výber pre vás