Zuzana Zimmermannová

Hlavné mesto Macedónska balkánsku atmosféru nezaprie –&nbsp;už po krátkom čase nadobudnete pocit, že sa tu nikto nikam neponáhľa. Počas pracovného rána nachádzame pekárničky plné seniorov, ktorí si pri pohári kávy či kefíru čítajú noviny alebo debatujú nad partiou šachu, mladšie ročníky zasa rozvážne nakupujú ovocie v&nbsp;malých pouličných stánkoch a&nbsp;pomaly sa presúvajú ulicami.

Dnes už nič nepripomína dôsledky udalostí z&nbsp;júla 1963, keď sa miestna zem hrozivo otriasla. Zeme­trasenie s&nbsp;magnitúdou&nbsp;​6,9 nenechalo v&nbsp;Skopje kameň na kameni, pripravilo o&nbsp;život tisícku ľudí a&nbsp;ďalších dvestotisíc obralo o&nbsp;domov. Otrasy zastihli spiace obyvateľstvo v&nbsp;skorých ranných hodinách –&nbsp;presne o&nbsp;5. hodine a&nbsp;17. minúte. Zasekli sa vtedy aj ručičky na hodinách niekdajšej železničnej stanice, ktorá dnes slúži ako mestské múzeum. Na troskách spustošeného mesta vyrástlo nové Skopje, ktoré neustále mení tvár.

Krajina známa do 11. februára 2019 pod názvom Macedónsko je bývalá zväzová republika Juhoslávie, ktorá získala samostatnosť v roku 1991. Tento štát na Balkánskom polostrove má okolo dvoch miliónov obyvateľov a tvorí ho pestré národnostné zloženie Macedóncov, Albáncov, Turkov, Rómov, Srbov, Bosniakov a Arumunov. Ako písmo sa používa cyrilika. Územiu kraľujú pohoria, najznámejšie sú Prokletije a planina Šar. Rieka Vardar rozdeľuje Severné Macedónsko na východnú a západnú časť. Na juhozápade ležia jazerá Ochrid a Prespan. Hlavné a najväčšie mesto je Skopje, druhé najväčšie mesto Bitola je známe najmä vďaka starobylému nálezisku Heraclea Lyncestis.

Severné Macedónsko

V&nbsp;Skopje sa napriek vyčíňaniu živlov zachovali stavby z&nbsp;obdobia Rímskej, Byzantskej či Osmanskej ríše. A&nbsp;takisto zo socialistickej éry. K&nbsp;tomuto bohatému mixu v&nbsp;rámci neslávnej revitalizácie s&nbsp;názvom Skopje 2014 nedávno pribudlo množstvo nových pamiatok kolosálnych rozmerov. Tie mestu priniesli účet na mastných 560&nbsp;miliónov eur a&nbsp;nelichotivú nálepku „európske hlavné mesto gýča“. V&nbsp;centre pribudlo vyše 130&nbsp;nových objektov –&nbsp;sôch, fontán, fasád, stromov či pomníkov. Ich koncentrácia na štvorcový meter je závratná. A&nbsp;nejde len tak o&nbsp;nejaké sošky, ale o&nbsp;megalomanské projekty, ktoré tajne túžia po tom, aby ich bolo vidno z&nbsp;vesmíru. Mnohé sú bohato podsvietené, ďalšie v&nbsp;pravidelných intervaloch chrlia litre vody.

Do mesta pricválali kone, levy a&nbsp;hlavne Alexander Veľký vo všetkých podobách –&nbsp;od okamihov, keď nosil plienky, až po obdobie, keď odvážne bojoval v&nbsp;sedle svojho verného koňa Bukefala. Doplnil ich pseudobarokový most obťažkaný hádam dvadsiatkou bronzových sôch miestnych osobností, na plytkej rieke zakotvili atrapy drevených korábov, pri vstupe do mesta vyrástol víťazný oblúk a&nbsp;pridali sa tony gýčového bronzu a&nbsp;mramoru. Možno z&nbsp;toho najskôr budete v&nbsp;rozpakoch. A&nbsp;možno si nakoniec poviete, že to má predsa len niečo do seba.

Domáci svoj názor na rozhádzané peniaze dlho vyjadrovali jasne –&nbsp;polievaním sôch vedrami farby. Ich hnev vyhnal do ulíc strážnikov v&nbsp;civile a&nbsp;zvýšený dozor opäť zaťažil len vrecká daňovníkov, a&nbsp;tak sa v&nbsp;uliciach nakoniec rozhostil mier. Skopje je dnes mestom, kde si staré podáva ruku s&nbsp;novým. Pravoslávne aj katolícke kostoly stoja vedľa moslimských mešít, po boku Macedónčanov žijú Albánci, Srbi, Turci aj Gréci a&nbsp;bohatý kultúrny mix sa odráža v&nbsp;reči, tradíciách aj vo voňavej kuchyni.

Na východnej strane rieky Vardar sa otvára starobylá štvrť mesta Stara Čaršija. Vedie k&nbsp;nej Kamenný most, postavený na rímskych základoch, ktorý na konci druhej svetovej vojny len o&nbsp;chlp unikol výbuchu. Stara Čaršija je asi najpôvabnejšia časť Skopje a&nbsp;zároveň sídlo najstaršieho bazára na Balkáne. Mačacie hlavy, mierne stúpajúce úzke uličky, ktoré si dodnes zachovali obchodného ducha, zmes vôní z&nbsp;početných reštaurácií i&nbsp;pekárničiek, miešajúca sa s&nbsp;pokrikmi obchodníkov –&nbsp;práve tu sa stretáva Európa s&nbsp;Orientom, kresťanstvo s&nbsp;islamom.

Väčšina obchodíkov ponúka zlato a&nbsp;klenoty, naďabíte tu však aj na ručne tkané látky, útulné čajovne a&nbsp;mnoho tradičných remeselníkov. Početné holičstvá sa zdajú plné zákazníkov, pri lepšom pohľade si však všimnete, že sú plné starých priateľov, ktorí živo diskutujú bez pomyslenia na britvu či nožnice. Ak ste zabudli, aké je hrať sa, tu si rýchlo spomeniete. V&nbsp;kaviarňach a&nbsp;baroch sa okolo stola často tisnú skupinky ľudí sklonené nad partiou domina, šachu alebo kartovej hry.

Starý bazár je plný architektonických pokladov v&nbsp;podobe byzantských kostolov a&nbsp;osmanských mešít. Jeho ulicami sa nesie vôňa pečeného mäsa a&nbsp;spev muezínov, zvolávajúci na modlitby. Z&nbsp;nízkej zástavby starého mesta vykúkajú aj slávne turecké hammámy Daut-pašin a&nbsp;Čifte Amam, vôbec najväčšie osmanské kúpele na celom Balkáne. Aj budova s&nbsp;vysokými kupolami, v&nbsp;ktorej sa kedysi obyvatelia oddávali pravidelnej očiste, padla za obeť zemetraseniu, po obnove sa päťstoročné kúpele premenili na pôsobivé priestory národnej galérie. Miestne trhovisko láka farebnými stánkami s&nbsp;ovocím, so zeleninou, syrmi, s&nbsp;orechmi či kopcami orientálneho korenia. Z&nbsp;výšky na štvrť dohliadajú ruiny pevnosti Kale, ktorá tu stojí už od 6.&nbsp;storočia. Jej návštevu určite nevynechajte, práve pri pohľade z&nbsp;jej hradieb vám bude mesto ležať pri nohách.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Živé dejiny krajine spôsobujú aj nemalé problémy. Jedným z&nbsp;nich je spor so susedným Gréckom, ktorý trval od osamostatnenia bývalej juhoslovanskej republiky v&nbsp;roku 1991. Zdrojom konfliktu bol názov krajiny. V&nbsp;Grécku sa totiž nachádza provincia Macedónsko (Makedoniá) s&nbsp;najväčším mestom Solún, s&nbsp;ktorou sa spája aj obdobie vlády Alexandra Veľkého. Gréci nesúhlasili, aby sa rovnako volal susedný štát, ktorý vznikol po oddelení od Juhoslávie (Makedonija). Dohodu dosiahli až po dlhých 28&nbsp;rokoch, keď sa Macedónsko premenovalo na Severomacedónsku republiku.

Krajina tak vo februári 2019 zmenila názov letiska, vymenila všetky tabuľky na úradoch aj cestné smerové tabule a&nbsp;povzbudila občanov, aby si zvykli na nové meno vlasti. Mnohí to brali ako malú daň za šancu dostať sa do NATO (stalo sa to v&nbsp;roku 2020) a&nbsp;Európskej únie. Netrvalo dlho a&nbsp;vstup Severného Macedónska do EÚ zablokovalo Bulharsko. Dôvod? Bulhari tvrdia, že macedónčina nie je samostatný jazyk, ale dialekt bulharčiny, a&nbsp;žiadajú, aby sa v&nbsp;oficiálnych dokumentoch neobjavil výraz „macedónsky jazyk“. A&nbsp;tak je unavené Severné Macedónsko po rokoch stále na čakacej listine.

Liečbou na mnohé bôle je pre domácich najmä príroda. Počas slnečných víkendov sa radi presúvajú z&nbsp;mesta zahlteného smogom na čerstvý vzduch. Nemusia ísť ďaleko –&nbsp;nad Skopje sa dvíha hora Vodno, ktorej vrchol korunuje jeden z&nbsp;novodobých symbolov mesta – 66-metrový Kríž milénia. Kolosálny kríž, ktorý postavili na počesť výročia kresťanstva, vidieť zo vzdialenosti 30&nbsp;kilometrov, často však býva zahalený hustou hmlou, v&nbsp;ktorej si ledva dovidíte na špičku nosa. Na vrchol hory vedie kabínová lanovka, Vodno je však so svojimi značenými trasami priam stvorené na turistiku.

Aj kaňon Matka len pätnásť kilometrov od centra Skopje patrí k&nbsp;miestam, ktoré vás okamžite dobijú pozitívnou energiou. Rieka Treska, ako aj jazero Matka, do ktorého sa vlieva, vás ohúria desiatkami odtieňov azúrovej, tyrkysovej i&nbsp;kráľovskej modrej farby. Celá oblasť má okolo päťtisíc hektárov, ktoré môžete preskúmať nenáročnou turistikou po chodníkoch na okrajoch kaňonu alebo výletom na člnoch k&nbsp;jaskyniam a&nbsp;fotogenickým kláštorom. Rieku s&nbsp;pôžitkom splavujú kajakári, na strmých skalách často visia horolezci, najpreplnenejšia však býva reštaurácia na okraji útesov, kde si môžete pochutiť na rybách vylovených priamo z&nbsp;azúrových vôd.

Okrem kaňonu je Skopje známe aj vďaka inej Matke –&nbsp;svätej Matke Tereze. Narodila v&nbsp;roku 1910 v&nbsp;centre Skopje, jej rodný dom, podobne ako veľká časť mesta, však podľahol zemetraseniu. Na jeho mieste neďaleko Macedónskeho námestia dnes stojí nápaditá stavba posiata holubicami s&nbsp;futuristickou kaplnkou, ktorá slúži ako pamätný dom a&nbsp;múzeum v&nbsp;jednom. Sú tam uložené fotografie, denníky a&nbsp;dôležité listiny zo života rádovej sestry, nechýba ani plaketa Nobelovej ceny za mier či skromný nábytok z&nbsp;pôvodného domu. Práve na tomto mieste sa často konajú rôzne zbierky alebo tu aktivisti rozdávajú jedlo chudobným.

Keď Macedónci zatúžia po mori a&nbsp;k&nbsp;tomu najbližšiemu majú ďaleko, zväčša zamieria do Ochridu. Malebné mesto na brehu jazera, ktoré je zapísané v&nbsp;zozname Svetového dedičstva UNESCO, má všetko, čo človek potrebuje. Kým jeden polkruh lemujú luxusné hotely, reštaurácie a&nbsp;bary, v&nbsp;druhej časti sa rozprestiera autentické staromestské centrum. Nájdete tam antický amfiteáter s&nbsp;vytesanými menami na sedadlách či mohutnú pevnosť nad mestom so zachovanými trojkilometrovými hradbami.

Kedysi tu pôsobil svätec Naum, žiak Cyrila a&nbsp;Metoda, podľa ktorého je pomenovaný jeden z&nbsp;najvýznamnejších kláštorov v&nbsp;krajine. Kláštor svätého Nauma, plný ikon a&nbsp;fresiek, je opradený povesťami. Hovorí sa, že prenocovanie v&nbsp;týchto miestach pomáha ženám otehotnieť a&nbsp;má všeobecne liečivé účinky. Nečudo, že sa v&nbsp;jeho okolí vytvorila dlhá suvenírová ulička.

Nie je však jediným pravoslávnym kláštorom v&nbsp;meste, na okolitých kopcoch sú ich roztrúsené desiatky. Kedysi ich tu bolo údajne až 365 –&nbsp;na každý deň roku jeden. Ak budete kráčať po ich stopách, dovedú vás k&nbsp;najfotogenickejšiemu miestu Ochridu –&nbsp;ku Kostolu svätého Jána na Kaneu, ktorý nájdete na každej pohľadnici. Je ľahké pochopiť prečo, z&nbsp;tohto miesta sa odchádza ťažko.

Ochridské jazero napája voda z&nbsp;dvoch podzemných prameňov obrovskej sily. Patrí k&nbsp;najstarším a&nbsp;najhlbším jazerám v&nbsp;Európe, jeho voda je priezračná, sladká, chladivá a&nbsp;plná endemitov. Početné pláže, drevené mólo či kaviarničky a&nbsp;reštaurácie priamo na brehu dokážu navodiť prímorskú atmosféru aj bez kúpania. V&nbsp;okolí prístavu kotvia menšie loďky s&nbsp;kapitánmi, ktorí neúnavne oslovujú turistov s&nbsp;ponukou na okružnú plavbu. Pokojne sa dajte zlákať, z&nbsp;lode sa vám naskytne nový pohľad na mesto aj kláštory. Ak budete mať šťastie, možno uvidíte aj miestneho robinzona. <em>„V&nbsp;teplejších mesiacoch roka vždy zamkne svoj dom a&nbsp;odchádza žiť do jaskyne na brehu jazera, ktorá je prístupná len člnom. Keď je hladný, potravu si zoženie v&nbsp;meste a&nbsp;rýchlo sa vytráca späť do prírody,“</em> hovorí nám kapitán a&nbsp;ukazuje pritom na skromné prírodné obydlie.

Hoci srdcom jazera je práve mesto Ochrid, jeho vody sa rozlievajú doširoka-doďaleka. Na výlet sa oplatí vydať do Múzea na vode v&nbsp;Zálive kostí. Kedysi tu takmer na šiestich tisícoch pilierov stáli funkčné obydlia. Dnes na širokej drevenej plošine nájdete rekonštrukciu prehistorického osídlenia s&nbsp;24&nbsp;domami, odvážlivci sa môžu potopiť priamo k&nbsp;archeologickému nálezisku a&nbsp;na dne obdivovať relikvie z&nbsp;bronzovej doby.

V&nbsp;jednej zo zabudnutých uličiek Ochridu leží nenápadný domček, pred ktorým sa na drevenom sušiaku namiesto oblečenia hojdajú listy papiera. Ide o&nbsp;dielňu na ručnú výrobu papiera, jednu zo siedmich na celom svete, ktorá používa tradičnú čínsku techniku z&nbsp;2. storočia pred n. l. a&nbsp;dokonca vlastní aj plne funkčnú kópiu Gutenbergovej tlačiarne. V&nbsp;malej dielni vám s&nbsp;radosťou ukážu, ako sa papier vyrábal pred tisíckami rokov, a&nbsp;na chvíľu sa aj sami môžete stať zručným remeselníkom. Drobná dielňa ponúka mnoho suvenírov od obrázkov ikon a&nbsp;Ochridu vytlačených na pamätnej tlačiarni cez vzácne rukopisy z&nbsp;13. storočia, rôzne zápisníky a&nbsp;bylinkový či kvetový papier. Typickým suvenírom sú perly z&nbsp;Ochridského jazera, ktoré nosila aj kráľovná Alžbeta II. či princezná Diana. Nevznikajú v&nbsp;lastúrach, pri ich výrobe sa používa zvláštna tajná emulzia, ktorej súčasťou sú aj šupiny ryby plašice (prezývanej aj ochridský pstruh), žijúcej len v&nbsp;tomto jazere. Emulzia sa nabaľuje v&nbsp;niekoľkých vrstvách, až kým nezíska typický tvar a&nbsp;lesk perly. Technológiu výroby údajne poznajú len dve miestne rodiny, ktoré si tradíciu odovzdávajú výlučne ústne.

Macedónsko je chutná kulinárska križovatka tureckej, stredomorskej a balkánskej kuchyne, na ktorej si príde na svoje azda každý. Varenie ajvaru, omáčky z&nbsp;červenej papriky, rajčín, baklažánu a&nbsp;čili, je tradícia, ktorá dotvára najmä čaro jesene. Zvyčajne sa pripravuje v&nbsp;obrovskom kotle na dvore. Kým sa zelenina praží a&nbsp;varí, ľudia popíjajú rakiju a&nbsp;klebetia, čím sa príprava mení na udalosť. Ajvar chutí výborne ako nátierka, ale aj ako príloha k&nbsp;rôznym pokrmom.

Miestnou pochúťkou sú aj tavče gravče – zapečená fazuľa v korenistej omáčke s mäsom a so zeleninou pripravená v špeciálnej hlinenej mise. Pripočítajte k tomu plnené pečivo burek, šopský šalát alebo typické balkánske mäsové pokrmy ako čevapi a plje­skavicu. A nebuďte prekvapení, ak vám na stole pristane pohárik či tanier navyše ako pozornosť podniku. Na Balkáne je pohostinnosť takmer samozrejmosťou.&nbsp;

Severné Macedónsko: Najprv sa otriasla zem, potom hranice a nedávno aj názov krajiny

Výber pre vás

Severné Macedónsko: Najprv sa otriasla zem, potom hranice a nedávno aj názov krajiny

Súvisiace články

Smaragdový ostrov: Olivový raj uprostred Iónskeho mora poteší aj milovníkov histórie

Od Džingischána k moderne: V bizarne krásnej krajine nájdete aj jurtu na streche paneláka

Macao: Na najhustejšie obývanom území nájdete najšťastnejších a najdlhšie žijúcich ľudí sveta

Výber pre vás