Mária Mišovičová

Počas jeho života sa o&nbsp;ňom vyjadrovali protirečivo, ale aj rezervovaní odborníci uznávali, že je geniálny matematik a logik. Jeho ambíciou však bolo presláviť sa v&nbsp;literatúre. Ako prvá do jeho detského života vstúpila matematika. Talent na ňu zdedil zrejme po otcovi Charlesovi, ktorý ju spolu s&nbsp;teológiou študoval na Oxfordskej univerzite.

Tam si spravil aj docentúru a mal predpoklady na vynikajúcu akademickú kariéru. Všetko zmenila jeho sesternica Frances Jane Lutwidgeová, s ktorou sa zosobášil. Utiahol sa do ústrania a&nbsp;stal sa dedinským duchovným. S&nbsp;manželkou mali jedenásť detí: sedem dcér a štyroch synov. Z&nbsp;chlapcov bol najstarší Charles Lutwidge, neskôr známy pod literárnym menom Lewis Carroll. Jeho skutočné priezvisko však bolo Dodgson.

Charles mladší sa narodil v&nbsp;roku 1832 na malej fare v&nbsp;grófstve Cheshire. Bol v&nbsp;poradí tretí, po ňom prišlo na svet ešte osem súrodencov a&nbsp;všetci sa dožili dospelosti, čo bolo v&nbsp;tých časoch pozoruhodné. Keď mal jedenásť rokov, jeho otca preložili na veľkú faru do grófstva Yorkshire. Školu začal navštevovať až v dvanástich rokoch, dovtedy ho od siedmich rokov vzdelávali rodičia doma. Do zápisníka si značil všetky prečítané knihy a ich zoznam už v&nbsp;takom nízkom veku svedčil o&nbsp;jeho predčasne rozvinutom intelekte.

Prvýkrát teda vstúpil na školskú pôdu v&nbsp;dvanástich rokoch. Bola to malá súkromná škola neďaleko Richmondu a&nbsp;bol v&nbsp;nej šťastný a spokojný. Po dvoch rokoch prešiel do Rugby School. Tam zažil od spolužiakov rôzne ústrky a nepríjemnosti. Po absolvovaní tejto ustanovizne skonštatoval, že by ho nič na svete neprinútilo, aby si štúdium v&nbsp;tejto škole vybral ešte raz. „Keby som mal pokoj aspoň v noci, každodenný život by som znášal oveľa lepšie.“

Vo vzdelávaní pokračoval na Oxfordskej univerzite, rovnako ako jeho otec. Zapísal sa na ňu v&nbsp;roku 1850, vybral si matematiku, teológiu a&nbsp;literatúru. Opäť podľa otcovho vzoru. Po dvoch dňoch sa však musel vrátiť domov. Zomrela mu mama, s&nbsp;ktorou mal veľmi blízky vzťah. Mala len 47 rokov a podľahla buď meningitíde, alebo mŕtvici, čo sa v&nbsp;tom období s určitosťou nevedelo. O&nbsp;vzťahu s otcom Charles hovoril ako o triezvom a&nbsp;realistickom a po matkinej smrti sa to odrazilo na ochladnutí rodinných pút. Univerzitné štúdium ho nijako mimoriadne nezaťažovalo.

Bol neobyčajne nadaný, úspech v jednotlivých predmetoch dosahoval ľahko, bez tvrdej práce nad knihami. Jeho talent si všimlo i&nbsp;vedenie univerzity a po skončení štúdia mu ponúklo miesto matematického lektora. Bol to význačný post s&nbsp;dobrým platom, ale Charles veľmi skoro zistil, že táto práca je nezaujímavá, nudná. Problémom boli najmä študenti z bohatých rodín. Nemali záujem učiť sa, získavať nové poznatky, na prednášky chodili sporadicky, a&nbsp;keď sa na nich aj objavili, nezáujem dávali okázalo najavo.

Nespokojný Charles sa uzavrel do seba, práca ho nebavila, prednášal len preto, lebo musel. Paradox je, že hoci ho učenie nedokázalo uspokojiť, na univerzite zotrval na rôznych pracovných postoch až do smrti. Nespokojnosť s&nbsp;učením a so študentmi sa rozhodol kompenzovať napísaním knihy. Impulzom sa stal príchod nového dekana Henryho Liddella na jar roku 1856.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Stretnutie dekanovej rodiny s&nbsp;Charlesom Dodgsonom ju mierne vyviedlo z miery. Galantný a&nbsp;koktavý matematik chápal pracovnú zaneprázdnenosť nového dekana a podujal sa robiť spoločnosť jeho manželke. Pri všetkej počestnosti. Dekanova žena na prechádzky či na piknik do prírody vždy brávala svoje tri dcéry Lorin, Edith, Alicu a&nbsp;syna Henryho. V tom čase mali od osem do trinásť rokov. Z&nbsp;Charlesa Dodgsona bol príjemný ujo, ktorý sa deťom venoval, hral sa s&nbsp;nimi, ale najmä im rozprával rozprávky alebo dobrodružné príbehy s&nbsp;prvkami hororu.

Postupne sa medzi nimi vytvoril priateľský vzťah a&nbsp;pani Liddellová bez obáv púšťala deti na výlety, aj keď s nimi nešla. Na jednej výprave v loďke po Temži Charles sestrám rozpovedal príbeh, ktorý sa neskôr stal základom knihy s nečakaným komerčným úspechom. Iniciátorkou rozprávania bola malá Alica. Vyzvala uja Charlesa, aby im povedal rozprávku o zázračnej krajine a&nbsp;jej obyvateľoch. A Dodgson pred užasnutými dievčatami rozvíjal príbeh o hrdinke Alici a&nbsp;jej dobrodružstvách v podzemí.

Na záhradnej slávnosti ju požiadal o&nbsp;ruku bohatý, ale hlúpy syn jedného lorda. Chcela ujsť, rozbehla sa po trávniku a zrazu uvidela bieleho králika v elegantnom obleku s hodinkami na ruke. Pred jej očami zmizol v králičom brlohu. Zvedavá Alica sa rozhodla ísť za ním, spadla do nory a&nbsp;ocitla sa v&nbsp;bizarnej krajine, kde je možné všetko. Zbadala fľaštičku s&nbsp;nápisom Vypi ma!, a&nbsp;keď ju vypila, zmenšila sa. Potom objavila koláč, na ktorom bolo napísané Zjedz ma! Keď prehltla posledný kúsok, zväčšila sa.

Nachádzala sa vo svete fantázie, zažívala rôzne dobrodružstvá a stretla pozoruhodné bytosti. Nakoniec sa rozprávková Alica zobudila a&nbsp;zistila, že všetko bol iba sen. Keď sestry, ohromené imaginárnym svetom, precitli z rozprávania, skutočná Alica požiadala uja Charlesa, aby príbeh zapísal. Ten jej po dlhšom čase vyhovel, ale medzi ním a&nbsp;dekanovou rodinou vzťahy viditeľne ochladli. Stalo sa to asi po štyroch rokoch intenzívneho priateľstva, okolo roku 1860, a&nbsp;dôvod bol neuveriteľný: 28-ročný Charles Dodgson vraj požiadal dekana a&nbsp;jeho manželku o&nbsp;ruku ich 11-ročnej dcéry Alice.

Bolo to pre nich niečo nepredstaviteľné. Kontakty s&nbsp;ním ukončili prakticky z večera do rána. Prehľadali dcére izbu, pátrali po listoch, odkazoch či fotografiách a všetko, čo od uja Charlesa objavili, skončilo v&nbsp;kozube. Napriek dôkladnému zničeniu písomností sa predsa len našlo niekoľko poznámok, v&nbsp;ktorých Dodgson obdivuje malú Alicu, ale lichotivo sa vyjadruje aj o&nbsp;jej starších sestrách.

Prerušenie priateľstva nemalo vplyv na napísanie fantastického príbehu, ktorý vyrozprával sestrám Liddellovým. Rukopis s&nbsp;vlastnými ilustráciami Dodgson doručil Alici na Vianoce v&nbsp;roku 1863. Rozprávku neskôr prepracoval a&nbsp;vydal ju pod názvom Alica v&nbsp;krajine zázrakov pod pseudonymom Lewis Carroll. To bolo v&nbsp;roku 1865. Kniha zaznamenala obrovský úspech, sláva spisovateľa Carrolla obletela svet a čiastočne mu zmenila život.

Okrem popularity Dodgson zarobil aj veľa peňazí. Napriek dostatku financií neobľúbené miesto na univerzite neopustil. Viac sa však začal venovať spoločenským aktivitám. Bol vynikajúci zabávač, rád recitoval, slušne spieval, výborne parodoval a&nbsp;nikdy nemal trému. Tento vysoký štíhly elegantný hnedovlasý muž s&nbsp;modrými očami si počas zabávania priateľov neuvedomoval svoju zajakavosť, ktorú v&nbsp;bežnom živote vnímal oveľa intenzívnejšie než jeho okolie. Väčšina ľudí si jeho koktanie ani nevšimla, len on sa preň trápil. V&nbsp;spoločnosti však často hrával prím, sláva urobila svoje.

A&nbsp;nielen v&nbsp;pozitívnom zmysle – niekedy sa mu dostávalo aj nežiaducej pozornosti. Po vyjdení prvej knižky o Alici sa zmobilizovali rôzni odborníci a kŕmili čitateľov názormi na autora i&nbsp;jeho dielo. Podľa analýz psychológov svet fantázie, v ktorom sa hlavná hrdinka ocitne, spisovateľ vytvoril pod vplyvom migrén, ktoré mu spôsobovali halucinácie. Len tak mohol vymyslieť taký bizarný svet. Ďalší lekár tvrdil, že Dodgson trpel epilepsiou, po ktorej prichádzali zmeny vedomia.

Keď v&nbsp;roku 1872 vyšlo pokračovanie s&nbsp;názvom Za zrkadlom a&nbsp;čo tam Alica našla, opäť sa ozvali psychológovia. Ich verdikt znel, že svet za zrkadlom ilustruje svet autistov. Bájny rozprávkový život a&nbsp;množstvo pozoruhodných postáv má temnejšiu atmosféru než prvá knižka. Po svetovom ohlase na Alicu v krajine zázrakov sa zjavili aj zástupy obdivovateľov, o&nbsp;ktorých Charles Dodgson nie vždy stál. Rozhodol sa hľadať pokoj v&nbsp;Rusku. Počas spoznávania tejto krajiny začal písať o&nbsp;Alici za zrkadlom.

Podobne ako v&nbsp;prvom prípade, aj tentoraz mu bola „múzou“ skutočná Alica, na ktorú nedokázal zabudnúť. Keď písal druhú knihu, zomrel mu otec a&nbsp;jeho smrť mala za následok spisovateľove niekoľkoročné depresie. Tie sa odrazili na chmúrnom ladení Alicinho pokračovania. Dokonca sa objavili hlasy, že absurdné príbehy sú dôsledkom Dodgsonovho užívania drog. Tieto tvrdenia ho preslávili rovnako ako jeho príbehy plné imaginárneho sveta a na počudovanie sa proti nim autor nebránil. A&nbsp;to napriek tomu, že drogovú závislosť mu nikdy nepreukázali.

Okrem písania patrí časť životnej etapy Charlesa Dodgsona fotografovaniu. Začal s ním predtým, ako napísal slávne knižné diela. Bolo to okolo roku 1856, veľmi skoro bol aj v tomto umení dobrý a stal sa z neho známy a vyhľadávaný fotograf. Dokonca sa pohrával s myšlienkou, že sa bude fotografovaním živiť. Do toho prišlo obdobie svetového úspechu jeho dvoch kníh, no fotil ďalej. Mal dokonca vlastné štúdio a vytvoril asi tritisíc fotografií. Zachovala sa z nich asi tretina.

Nielen písanie, ale aj fotografovanie bolo jeho vstupenkou do vyššej spoločnosti. Vyhotovil portréty mnohých významných osobností – maliara J. E. Millaisa, fyzika a chemika Michaela Faradaya, herečky Ellen Terryovej. Tvrdenie, že fotil len malé dievčatá, nie je pravdivé. Asi len polovica jeho zachovaných snímok zachytáva mladé devy. Na ostatných sú ženy, muži, chlapci, starí ľudia, zvieratá, krajinky, sochy, stromy... Našli sa aj fotky nahých detí, o ktorých sa predpokladalo, že sú stratené. Viktoriánska doba považovala detskú nahotu za znak nevinnosti a fotografie neodetých detí boli v tom čase módnou záležitosťou.

Neraz sa objavovali aj na vianočných pozdravoch. Dodgsonove detské akty vyvolali v časti verejnosti vlnu nevôle – označili ho za hebefila. Jeho náklonnosť k veľmi mladým dievčatám bola známa, no erotické vnemy v ich spoločnosti využil na tvorivú prácu, nie na sexuálne vzťahy. Pletky mal s niekoľkými vydatými či slobodnými ženami. Nikdy sa však neoženil. Po 24 rokoch fotografovanie zanechal. Hoci toto umenie ovládal majstrovsky, viac sa k nemu nevrátil.

Takmer 40 rokov boli jeho snímky zabudnuté, až do 60. rokov minulého storočia. V súčasnosti ho považujú za jedného z najlepších viktoriánskych fotografov. Jeho snímky sa nachádzajú v zbierkach Chicagskeho umeleckého inštitútu. Úspech, sláva ani peniaze život slávneho spisovateľa nezmenili. Všetko zostalo po starom, na univerzite naďalej prednášal matematiku. Zomrel v roku 1898 ako 65-ročný na zápal pľúc. Knižky o Alici preložili do 150 jazykov, prečítať si ich možno aj v čínštine, japončine či arabčine. Film nakrútený podľa prvej knihy v roku 2010 zarobil v deň premiéry v USA vyše 41 miliónov dolárov.

Rozporuplný svet autora ALICE V KRAJINE ZÁZRAKOV: Knihy vraj písal pod vplyvom drog

Výber pre vás

Rozporuplný svet autora ALICE V KRAJINE ZÁZRAKOV: Knihy vraj písal pod vplyvom drog

Súvisiace články

Najskôr bola Baťova fabrika, potom sa jeho červená kolónia rozrástla na mesto Svit

Prenasledovaní: Prví ponovembroví biskupi boli statoční ľudia, ich viera prešla skúškou ohňom

Náš Robino: Fico svoju rodnú dedinu štedro dotoval. Ako sa mu jej obyvatelia zavďačili?

Výber pre vás