Jaroslav Slašťan

Po tom, čo na následky mučenia zomrel v&nbsp;leopoldovskej väznici biskup Pavol Gojdič (1960) a krátko po prepustení z&nbsp;väzníc biskupi Michal Buzalka (1961), Štefan Barnáš (1964), Ján Vojtaššák (1965) a&nbsp;Ambróz Lazík (1969), na Slovensku ostal už iba jediný biskup – osemdesiatročný Róbert Pobožný. Po jeho smrti v&nbsp;roku 1972 zostalo Slovensko bez jediného oficiálne pôsobiaceho biskupa. Po vymenovaní pápežom Pavlom VI. boli začiatkom marca 1973 v&nbsp;Nitre vysvätení traja noví slovenskí biskupi. Július Gábriš pre Trnavu, Jozef Feranec pre Banskobystrickú a&nbsp;Ján Pásztor pre Nitriansku diecézu.

Slovenská cirkev mala ešte jedného biskupa, tajného. Diecézou Jána Chryzostoma Korca bolo celé Slovensko. Štúdiá mladému jezuitovi zmarila „akcia K“, počas ktorej režim zlikvidoval rehole a&nbsp;kláštory. Po kratšom umiestnení v&nbsp;pracovných táboroch v&nbsp;Jasove a&nbsp;Podolínci ho prepustili do civilného života. V&nbsp;septembri 1950 sa presťahoval do Nitry, kde si našiel zamestnanie. Kňazskú vysviacku prijal tajne v&nbsp;Rožňave 1. októbra 1950 z&nbsp;rúk biskupa Róberta Pobožného. O&nbsp;rok neskôr, len ako 27-ročný, bol na základe rozsiahlych právomocí udelených Piom XII. pre obdobie komunistického teroru vysvätený za biskupa biskupom Pavlom Hnilicom.

V&nbsp;tom čase pracoval ako robotník v&nbsp;bratislavskej Tatracheme. Tri roky po vysviacke zo zdravotných dôvodov zmenil zamestnanie a&nbsp;začal pracovať na oddelení dokumentácie vo Výskumnom ústave hygieny práce a&nbsp;chorôb z povolania. Po výpovedi, ktorú dostal v&nbsp;roku 1958, začal pracovať ako nočný strážnik. Za náboženskú činnosť medzi študentmi ho 11. marca 1960 zaistili a&nbsp;odsúdili na dvanásť rokov väzenia, ktoré si odpykával v&nbsp;Prahe na Pankráci, v Ruzyni a&nbsp;vo Valdiciach. Hlavné súdne pojednávanie bolo tajné, ale každý obžalovaný mohol mať v&nbsp;súdnej miestnosti jedného príbuzného. Korec sa rozhodol pre matku.

„Najťažšie bolo pre mňa pozrieť sa na jej ubolenú tvár. Mnohému nerozumela, ale mimoriadne so mnou súcitila a&nbsp;verila mi. To bolo pre mňa veľmi dôležité, veď ostatné bola fraška. Na konci som sa dozvedel, že som v&nbsp;mene republiky spáchal trestný čin velezrady, za čo som bol odsúdený na 12&nbsp;rokov odňatia slobody. Pohľadom a&nbsp;smutným úsmevom som sa rozlúčil s&nbsp;matkou, ktorá mi bola najdrahším človekom na svete,“ spomínal neskôr na tento deň biskup Korec. Pri vypočúvaniach sa držal statočne, neraz až vzdorovito. Odpovedal zvyčajne pokojne, vyrovnane, čím eštebákov neraz privádzal do zúrivosti. V&nbsp;jednej chvíli mu vyšetrovateľ v&nbsp;pražskej Ruzyni povedal: „Pane Korec, co jste vy za člověka?!“

Malá cela, úzky oblok, na zemi matrac, v&nbsp;stene zabudovaný stolík, stolička. Toto bolo prostredie, kde strávil osem rokov svojho života. Na otázku novinára z&nbsp;talianskeho denníka Il Giornale, čo mu vo väzení spôsobovalo najväčšie utrpenie, odpovedal: „To bol celý komplex trápení. Bol som spolu s&nbsp;200 uväznenými kňazmi zamknutý stále pod kľúčom, za zamrežovaným vysokým oblokom, bez kníh, bez oltára, bez svätej omše, pozbavený ľudských práv, dennodenne medzi zlodejmi, vrahmi, homosexuálmi, nenávidený väzenskými dozorcami, ktorí pokladali kňazov za horších než vrahov.

Ateistická komunistická nenávisť nás ponižovala na každom kroku od rána do večera, mesiac čo mesiac, rok čo rok.“ Rok po tom, čo bol vo februári 1968 prepustený na slobodu, sa zúčastnil na audiencii, počas ktorej mu pápež Pavol VI. daroval biskupské insígnie. V&nbsp;tom istom čase Vatikánsky rozhlas odvysielal informáciu o&nbsp;„biskupovi robotníkovi“. Až vtedy sa ľudia prvýkrát dozvedeli, kto je Ján Korec. Po návrate z&nbsp;Ríma do Československa naďalej pracoval ako robotník, pretože napriek občianskej rehabilitácii nemohol vykonávať svoj biskupský úrad verejne.

Pred odchodom na dôchodok pracoval ako údržbár výťahov a&nbsp;na záver ako pomocný robotník v&nbsp;stolárskej dielni Kovospracujúceho podniku mesta Bratislava. Eštebáci sa mu 15. septembra 1988 pokúšali zabrániť v&nbsp;púti do Šaštína a&nbsp;chceli ho násilne odviezť. Svedkom tejto udalosti bol František Mikloško, ktorý si na ňu aj po rokoch podrobne spomína.

„Stáli sme spoločne neďaleko jeho bytu v&nbsp;Petržalke, keď prišlo auto s&nbsp;príslušníkmi ŠtB a&nbsp;vyzvali biskupa Korca, aby šiel s&nbsp;nimi. Odmietol so slovami, že nie je dôvod ísť na výsluch, a&nbsp;jediný dôvod je, že mu chcú zabrániť odísť na púť do Šaštína. Po opätovnom naliehaní ŠtB sa traja príslušníci naňho vrhli a&nbsp;začali ho silou tlačiť do auta. Vtedy sa tento 64-ročný dôchodca fyzicky vzoprel a&nbsp;eštebáci s&nbsp;ním nevedeli pohnúť. Nezabudnem na jeho naklonenú tvár s&nbsp;padajúcimi okuliarmi a&nbsp;vzpierajúce sa telo. Korec nosil na púte vždy termosku s&nbsp;horúcou kávou, ktorou nás nadránom rád pohostil. Táto termoska narazila do otvorených dverí auta, rozbila sa a&nbsp;obarila všetkých eštebákov, ktorí hneď odskočili. A&nbsp;Korec, tiež mokrý od kávy, zdvihol ukazovák a&nbsp;povedal: ,Teraz ste narazili!‘ A&nbsp;ani ho nevzali, šiel domov.“

Nervózni eštebáci naložili do auta teda Mikloška, odviezli ho o&nbsp;niekoľko ulíc ďalej a&nbsp;vyhodili na chodník. Po udalostiach 17. novembra 1989 v&nbsp;sprievode vtedajšieho ministra vnútra Ladislava Pittnera navštívil Ján Korec bývalé Krajské riaditeľstvo Zboru národnej a&nbsp;štátnej bezpečnosti na „Februárke“. Pred novembrom 1989 tu sídlilo oddelenie pre boj s&nbsp;vnútorným nepriateľom, kde biskup Korec býval častým „hosťom“.

Hlavnou činnosťou oddelenia boli pravidelné výsluchy najmä kresťanských aktivistov a&nbsp;odporcov komunistického režimu. Aký veľký musí byť človek, ktorý po tom všetkom, čo prežil, sa neváhal stretnúť s&nbsp;tými, ktorí ho sledovali a&nbsp;neprávom mu ubližovali? Krátko po novembri, 6.&nbsp;2. 1990 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za sídelného biskupa Nitrianskej diecézy a&nbsp;o&nbsp;rok neskôr sa stal prvým predstaviteľom slovenskej cirkevnej provincie, ktorému sa dostalo pocty byť členom kardinálskeho kolégia.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Napriek tomu, že Ján Chryzostom Korec oficiálne nevykonával biskupskú službu a&nbsp;pracoval v&nbsp;civilných zamestnaniach, stál v&nbsp;čele dobre organizovanej tajnej (podzemnej) cirkvi. Dvakrát do roka sa s&nbsp;ním stretávali vybraní kňazi, ktorí boli prirodzenými autoritami vo svojich diecézach: Rudolf Baláž, Alojz Tkáč, Ján Maga, Jozef Jarab, Eduard Kojnok, Jozef Slamka, Vladimír Filo, Bartolomej Urbanec, Jozef Oprala a&nbsp;neskôr aj František Rábek. Tieto stretnutia trvali roky a&nbsp;konali sa v&nbsp;tajnosti väčšinou na fare v&nbsp;Turčianskom Petre, kde bol farárom Rudolf Baláž. Jeho prvým pôsobiskom sa však po vysvätení za kňaza stalo Brezno.

„Bol som tam iba rok a&nbsp;hneď v&nbsp;zimnej fujavici, druhý deň po Novom roku, som sa musel sťahovať do Krupiny, lebo tak nariadil krajský cirkevný tajomník. On nás veľmi zarmucoval, kňazov prenasledoval a&nbsp;nebol sám. Svoje sme si vytrpeli, pretože on určoval, kto kde bude fungovať, a&nbsp;určoval aj kedy – hoci aj vo fujavici – sa musí sťahovať. Vtedy sme v&nbsp;diecéze nemali biskupa, ale úrad viedol alebo skôr kazil takzvaný vikár Dechet, ktorého dosadili komunisti. Boli sme ovcami bez pastiera, 18 rokov sme nemali biskupa,“ spomína na začiatky pastorácie biskup Baláž.

Po tom, čo sa v&nbsp;roku 1966 napriek zákazu zúčastnil v&nbsp;Poľsku na oslavách milénia poľskej cirkvi, ho vyšetrovala ŠtB. „Doma nás už čakali eštebáci a&nbsp;dlho nás nepríjemne vyšetrovali. Okamžite ma preložili z&nbsp;Krupiny do Vrútok s&nbsp;odkazom, že tam si to vypijem. Asi pol roka ma na fare navštevovali príslušníci ŠtB a&nbsp;tí mi dali dobrý tréning.“ Svojou prácou a&nbsp;charizmou pritiahol mnoho najmä mladých ľudí a&nbsp;aj preto sa stal pre režim nepohodlným. Po tom, čo mu v&nbsp;roku 1971 odobrali štátny súhlas, pracoval ako traktorista v&nbsp;JRD v&nbsp;Nevoľnom a&nbsp;neskôr ako vodič nákladného auta v&nbsp;štátnom podniku Domáce potreby, kde pracoval až do roku 1982.

„Bol som 12&nbsp;rokov vo výrobe, lebo nemal kto na nákladnom aute rozvážať tovar po Slovensku, musel to robiť vysvätený kňaz. To bola tiež taká anomália, nenormálnosť. Do výroby ma dali, pretože som podľa ich vyjadrenia bol nespratný živel, teda som neustále robil činnosti, ktoré strana zakazovala. Až 124-krát som bol vypočúvaný príslušníkmi ŠtB,“ spomínal biskup.

„Život nie je len vyhladené kľačadlo a&nbsp;upravená kaplnka, my sme pred tvárou Boha vždy a&nbsp;všade a&nbsp;keď je takáto náročná výroba, tak potom to je tréningové pole. Celý čas vo výrobe som prežil konštruktívne, keď som sa piatok vrátil z&nbsp;rozvozu tovaru, tak som chodieval na vopred dohodnuté chaty do hôr po celom Slovensku a&nbsp;tam sme mali do pondelka rána duchovné cvičenia. Týchto stretnutí som mal 180 a&nbsp;boli to najkrajšie časy môjho života. Bolo to obdobie, keď boli kňazi špehovaní eštebákmi a&nbsp;tvrdo prenasledovaní,“ spomínal biskup Baláž.

„Keby som to podrobnejšie rozoberal, vynikla by hrôza tohto prenasledovania, keď nejeden z&nbsp;kňazov v&nbsp;komunistickom lágri utrápený bolesťami zomrel. A&nbsp;dnes sledujem, že ľudia strácajú pamäť, akoby sa nič nebolo stalo. Ďakujem však všetkým, ktorí duchovné peklo zvládli. Nevieme, aké časy prídu, ale vás prosím, zachovajte si pevnú vieru a&nbsp;čistý ľudský charakter.“

Po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi sa Ján Hirka zamestnal ako pomocný robotník v&nbsp;zamestnaniach, kde od neho nevyžadovali pracovné povolenie. Po zatknutí v&nbsp;októbri 1952 strávil vo vyšetrovacej väzbe v&nbsp;Prešove šesť mesiacov. Ľudový súd v&nbsp;Prešove ho odsúdil na tri roky väzenia, pretože sa podľa neho dopustil trestného činu marenia dozoru nad cirkvami a&nbsp;náboženskými spoločnosťami. Po skončení súdneho pojednávania ho dopravili do väznice v&nbsp;Ilave. Po niekoľkých mesiacoch ho na základe amnestie prezidenta republiky Antonína Zápotockého prepustili na slobodu.

Domov sa vrátiť nemohol, lebo mu bol uložený trest päťročného zákazu pobytu v&nbsp;Košickom a&nbsp;Prešovskom kraji. Podarilo sa mu zamestnať v&nbsp;Mostárni Brezno, naďalej ho však Štátna tajná bezpečnosť sledovala. V&nbsp;septembri 1955 bol znova zatknutý a&nbsp;umiestnený najskôr do vyšetrovacej väzby v&nbsp;Košiciach a&nbsp;neskôr na Pankrác, kde strávil spolu 12 mesiacov. Rozsudkom Najvyššieho súdu v&nbsp;Prahe dostal dva a&nbsp;pol roka väzenia za nepriateľské združovanie proti republike.

Po rozsudku ho deportovali do tábora nútených prác v&nbsp;Rtyně v&nbsp;Podkrkonoší (okres Trutnov, ČR), kde v&nbsp;uholnej bani pracoval až do 20. marca 1958. Po prepustení z&nbsp;výkonu trestu mu opäť uložili na obdobie 5 rokov zákaz pobytu v&nbsp;Prešovskom a&nbsp;Košickom kraji. Zamestnanie sa mu podarilo nájsť v&nbsp;podbrezovskej nemocnici, kde ho prijali ako pomocného robotníka a&nbsp;kuriča. Po vyučení za elektrikára a&nbsp;uplynutí trestu zákazu pobytu sa zamestnal v&nbsp;prešovskej nemocnici, kde pracoval ako kurič a&nbsp;údržbár.

Po obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi v&nbsp;roku 1968 sa stal správcom farnosti v&nbsp;Prešove. V&nbsp;tom istom roku ho pápež Pavol VI. vymenoval za ordinára – apoštolského administrátora prešovského biskupstva s&nbsp;právami diecézneho biskupa. Jeho menovanie za biskupa však štát nepovolil. Po novembri 1989 sa stal prvým katolíckym biskupom vymenovaným a&nbsp;vysväteným po páde totalitného režimu v&nbsp;Československu.

Ako mladý bohoslovec sa pre riziko vylúčenia Alojz Tkáč vyhýbal konfliktu so štátnou mocou. Prelom v&nbsp;jeho živote znamenal rok 1974, keď v&nbsp;Košiciach na stretnutí prorežimového združenia Pacem in Terris predniesol dvanásťminútový príspevok. Kňazom združeným v&nbsp;tomto hnutí v&nbsp;ňom položil otázky, čo robia v&nbsp;prospech perzekvovaných kňazov, prenasledovaných rodičov, ktorí dávajú svoje deti na náboženstvo, a&nbsp;ako sa zasadzujú za stavby nových kostolov. Jeho prejav citovali mnohé demokratické médiá – Slobodná Európa, Hlas Ameriky i&nbsp;Vatikánsky rozhlas, ale neunikol ani pozornosti Štátnej bezpečnosti.

„Nebolo to nepredvídane, pretože som pôsobil na biskupskom úrade, kde sa schádzali všetky informácie. Kňazi sa posťažovali. Videl som teda, čo sa robí, tak som to potom povedal. Na tej schôdzke boli dvaja cirkevní tajomníci, ktorí hneď veľmi tvrdo reagovali. Kňazi však boli radi, pretože ktosi povedal to, čo mnohých omínalo a&nbsp;každý sa to bál povedať. Počítal som aj s&nbsp;tým, že môže byť z&nbsp;toho postih, takže nebol som prekvapený, keď mi neskôr zobrali súhlas,“ spomína si na udalosti dnes už emeritný košický arcibiskup.

Vypočúvania preňho boli najmä psychickou záťažou. „Pri druhom či treťom výsluchu prišiel dokonca krajský veliteľ ŠtB a&nbsp;hovorí: ,Tak, my vám ukážeme, že sa rozpamätáte na to,‘ hrozili mi, ale nedotkli sa ma.“ V&nbsp;roku 1975 ho na sedem rokov zbavili kňazskej služby, čo mu však nebránilo naďalej sa tajne venovať pastorácii. Stretával sa s&nbsp;mládežou a&nbsp;viedol duchovné obnovy. V&nbsp;období mimo pastorácie pracoval ako lesný robotník v&nbsp;podniku Štátne lesy SR i&nbsp;v&nbsp;košickom dopravnom podniku ako vodič električky.

„Tri roky som pracoval v&nbsp;Štátnych lesoch SR s&nbsp;krompáčom, lopatou, betónoval som v&nbsp;chlade, daždi, snehu. Ďalšie roky som robil v&nbsp;košickom dopravnom podniku ako vodič električky. Nebolo to ľahké, ale nesťažoval som sa, vedel som, čo riskujem, keď prednesiem ten príspevok. Nikoho som teda za svoju situáciu neobviňoval. Prínosom pre mňa bolo, že som videl prácu obyčajných ľudí, sám som takisto pracoval, a&nbsp;tak si dokážem ich námahu vážiť,“ hovorí arcibiskup Tkáč.

Ďalším nepohodlným kňazom, ktorému režim odobral štátny súhlas a&nbsp;neskôr sa stal biskupom, bol Dominik Tóth. Štyri roky vo výrobe boli „odmenou“ za to, že vyučoval rómske deti náboženstvo. Od roku 1973 do 1977 býval v&nbsp;Piešťanoch v&nbsp;podnájme a&nbsp;pracoval v&nbsp;trnavskom pneuservise. Keď mu štátny súhlas vrátili, stal sa kaplánom vo Vrábľoch a&nbsp;neskôr správcom farnosti Dolný Pial. Po páde režimu ho pápež sv. Ján Pavol II. vymenoval za pomocného biskupa Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Dnes akoby sa na primitívny a&nbsp;násilný komunistický režim zabúdalo.

Jeho zverstvá sú zľahčované a&nbsp;ospravedlňované, dokonca sa nostalgicky pripomína zamestnanosťou, podnikovými veselicami, sídliskovou výstavbou a&nbsp;združujúcimi prvomájovými manifestáciami. Do úzadia bývajú odsúvané príbehy a&nbsp;osudy ľudí, ktorí prechádzali krutými represáliami, utrpením, väzením a&nbsp;pošliapaním tých najzákladnejších ľudských práv. Boh má, našťastie, úplne inú mieru na úspech. Takú, ktorá sa často vymyká našim predstavám. Odhaľujú ju blahoslavenstvá – kritériá šťastia postavené naruby.

Pretože nie mocní, bohatí a&nbsp;vplyvní sú v&nbsp;Božích očiach veľkí, ale tí, ktorí sú v&nbsp;očiach tohto sveta slabí, plačúci, bezvýznamní a&nbsp;chudobní. Jedno z&nbsp;nich hovorí: Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Medzi nich patria aj títo muži. Biskupi, ktorých životné príbehy a&nbsp;osudy by nemali upadnúť do zabudnutia.

Prenasledovaní: Prví ponovembroví biskupi boli statoční ľudia, ich viera prešla skúškou ohňom

Jaroslav Slašťan

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Prenasledovaní: Prví ponovembroví biskupi boli statoční ľudia, ich viera prešla skúškou ohňom

Jaroslav Slašťan

Súvisiace články

V najbohatšej obci na Slovensku už ľuďom nie je čo sľubovať. Ako sa v nej žije?

Preparátor 3: Smrť chodí aj po horách. Neobchádza ani Tatranský národný park

Kaštiele a poloviční páni: V Liptovskom Jáne dnes už nikto nič nechová, každý čaká turistov

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás