Vladimír Kampf

Aspoň takto obec vyšla v&nbsp;ústrety návštevníkom a&nbsp;okoloidúcim. Je to rozumné riešenie. Na Slovensku máme kopu obcí, kam prichádzajú turisti, ale nemajú sa kde... Domáci si potom ťažkajú, že to robia, kde sa dá. Pukanec je zaujímavé miesto, ktoré stojí za to navštíviť. Žijú tu zhovorčiví a&nbsp;ústretoví ľudia a&nbsp;ani<a href="https://www.wilio.sk/" target="_blank" rel="noopener"> zruční remeselníci</a> tu ešte nevymreli. Boli tu už v&nbsp;čase, keď baníci v&nbsp;stredoveku zakladali mesto. Zo žíl lávových prúdov ťažili striebro a&nbsp;zlato.

Z&nbsp;diaľky na nás volal muž na elektrickom invalidnom vozíku, vybral sa do obchodu. Veselá kopa, nie je blázon, len rád rozpráva a&nbsp;zabáva druhých. „Som rodinný zásobovač číslo jeden. Mám zoznam, čo treba, a&nbsp;to doveziem. Volám sa Don Juan Pedro Gonzales de Silva Terrero, korvetný kapitán vo výslužbe,“ hovorí s&nbsp;úsmevom. „Nebojte sa, nešibe mi. Bol som na psychotestoch a&nbsp;prešiel som. Doktor mi povedal: ‚Na váš vek a&nbsp;telesné postihnutie máte nadpriemerné výsledky.‘ Dokonca mi našiel robotu! Tlačia ma do práce v&nbsp;Leviciach na mestskom úrade. Mal by som tam sledovať kamerový systém. Vraj do mesta zájdem autobusom, veď už majú plošiny. Aj by som šiel robiť, len nech mi nesiahajú na dôchodok. Dnes je ťažko vyžiť aj tu v&nbsp;Pukanci,“ dodáva.

Pred potravinami nie je jediný vozičkár. Hovorí, že sa ich tu schádza osem ako na motorkárskom zraze. „Môj otec hovorieval – poctivou prácou najďalej zájdeš, ale nikdy nič nemáš, modli sa a&nbsp;pracuj a&nbsp;Boh ti požehná,“ hovorí miestny filozof, ktorý sa do Pukanca prisťahoval z&nbsp;Borše. O&nbsp;nohu ho pripravila trombóza. Ako len málokto na Slovensku má na srdci štyri bajpasy...

Prvá písomná zmienka: 1075 v zakladajúcej listine opátstva v Hronskom Beňadiku. Villa Baka ležala v katastroch dnešných obcí Devičany a Pukanec. Po objavení strieborných žíl Baku rozdelili na osady Tóth Baka a Nemeth Baka. Názov Nemeth Baka je maďarským dokladom nemeckého pôvodu nových osadníkov, ktorí prišli do Uhorska po tatárskom vpáde.
&nbsp;
Lokalizácia: Obec leží na južných svahoch Štiavnických vrchov v hontianskom regióne. Tunajšie kopce vznikli najmä v treťohorách po explózii stratovulkánu Sitno.
&nbsp;
Počet prihlásených obyvateľov: 1 823 (k 31. 12. 2019)
&nbsp;
Miera evidovanej nezamestnanosti v okrese Levice za september 2020: 6,43 %

Pukanec

Starosta Ján Rievaj si ťažká, že v&nbsp;obci nemajú reštauráciu. „To je vec, na ktorú sa ľudia najviac ponosujú. Problém sú aj ubytovacie kapacity. Turisti sú zvedaví najmä na naše náučné chodníky. Banský a&nbsp;morušový. Ľudí zaujíma zdravie. Keď si prečítajú o&nbsp;kyslej moruši či stromovej jahode a&nbsp;dozvedia sa o&nbsp;jej účinkoch, sú nadšení. Máme tu pestovateľa moruší, pána Stanislava Strošku. Vďaka nemu máme v&nbsp;Pukanci najviac moruší na Slovensku a&nbsp;možno aj na svete. Vyhovuje im tunajšia pôda a&nbsp;počasie. Niektoré stromy sú staré aj niekoľko sto rokov.“ Z&nbsp;moruší robia najmä povestný sirup či lekvár, časť sa dostane do pálenice. „Morušovicu predávajú na pukanských remeselníckych trhoch v&nbsp;prvý júlový víkend. Tento rok sme ich po prvý raz nemali. Našťastie remeselníci na svoje zručnosti nezanevreli.“

Najväčším zamestnávateľom v&nbsp;Pukanci je nemecká firma Hammerbacher. Výrobca nábytku zamestnáva približne dvesto ľudí. Ostatní cestujú mimo obce, najmä do Levíc či do atómovej elektrárne v&nbsp;Mochovciach. „Tu nerobia iba tí, ktorí nechcú. V&nbsp;evidencii máme priemerne dvesto ľudí. Je to síce vyše desať percent, ale zo zoznamu je jasné, že v&nbsp;ňom máme kopu ľudí, ktorí robiť nemienia.“ Starostu trápia rozbité cesty, nedostatok financií pre samosprávy, znižovanie podielových daní... „Prognóza na budúci rok je horšia. Pribúdajú nám kompetencie, podľa ktorých máme neustále niečo organizovať a&nbsp;zabezpečovať.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Najtragickejšou udalosťou tu bola hrozná noc pukanská. V&nbsp;roku 1578 uhorský snem rozhodol o&nbsp;kamennom opevnení mesta, nestihli ho však dokončiť. Prvého októbra 1640 Turci napadli Pukanec a&nbsp;okrem pár stavieb ho vypálili. O&nbsp;štyri roky neskôr ho vypálili ešte raz. V&nbsp;roku 1703 prišlo do Pukanca Rákociho vojsko a&nbsp;koncom roku 1709 obec trápil mor. Názov Pukanca nemá celkom jasný pôvod. Pvkancz, Puckano, Bocano, Buganz, Bacabanya, Pukanec...

Žofia Kyseľová je kultúrna referentka a&nbsp;vedúca knižnice. „Pukanec bol slobodné banské mesto. Patril do zväzku siedmich stredoslovenských banských miest. Družbu udržiavame dodnes,“ hovorí. Žofia k&nbsp;morušovej pálenke odporúča pukanské špeciality. A&nbsp;môžu to byť trebárs aj pukance. „Pred polstoročím tu vraj chodievala pani s&nbsp;káričkou a&nbsp;predávala ich na námestí. Možno by stálo za to obnoviť tento predaj, nielen z&nbsp;recesie. Naše typické jedlo sú párance. Robievali ich pri chystaní dreva či výrobe uhlia v&nbsp;horách. Zamiesili si jednoduché cesto z&nbsp;múky a&nbsp;vody. Potom ho ručne vytvarovali na párance a&nbsp;tie uvarili vo vode. K&nbsp;tomu si v&nbsp;pahrebe upiekli zemiaky, popučili ich aj so šupkou, zmiešali s&nbsp;párancami a&nbsp;mali z&nbsp;toho výborné výživné jedlo pre ľudí, ktorí ťažko pracovali. Párance sa u&nbsp;nás tešia veľkej obľube aj v&nbsp;súčasnosti.“

Kultúrnej referentke v&nbsp;Pukanci nič nechýba, len by privítala väčšiu angažovanosť miestnych. „Máme tu všeličo, napríklad aj folklórne súbory, no ťažko zháňame nových členov. Na to, aby sa nám darilo, máme potenciál. Dôchodcovia, milovníci pukanskej histórie, nám vybudovali múzeum.“ Zaujímavou postavou pukanskej histórie bol Samuel Šikeť, jazykovo nadaný cestovateľ, ktorý prešiel kus sveta.

„Všade, kam prišiel, sa živil tým, že písal do miestnych novín svoje zážitky. To mu financovalo cestu okolo sveta. Privyrábal si aj tlmočníctvom a&nbsp;prekladateľstvom. Ovládal sedem jazykov a&nbsp;prešiel svetom štvrť milióna kilometrov. Rodina v&nbsp;Pukanci ho zavrhla ako ‚lenivého Samka‘, ktorému sa nechcelo stať debnárom. Miestni dôchodcovia si založili združenie Priatelia cestovateľa Samuela Šikeťa.“ Samuel Šikeť zomrel v&nbsp;roku 1902 ako 38-ročný v&nbsp;Tange v&nbsp;Tanzánii. V&nbsp;Pukanci pôsobil aj filmový režisér Vladimír Bahna. Ešte prednedávnom tu žili dvaja spisovatelia: Ivan Kadlečík a&nbsp;Andrej Chudoba.

Samuel Šikeť mal byť debnárom, ale nestal sa ním. Ladislav Hruškovič sa debnárom stal, ale ani cestovanie si nedal ujsť. Boli časy, keď bolo v&nbsp;obci vyše pätnásť debnárov. Dnes zostali dvaja. Ladislav je špecialista na výrobu sudov. Jeho výrobky si nájde každý, kto potrebuje, zákazníkov má z&nbsp;celého Slovenska, Česka či Nemecka. Vo dvore rodinného domu má okrem skladov a&nbsp;dielní malú expozíciu výroby sudov. „Strom treba zoťať na začiatku zimy po prvých mrazoch, aby mal v&nbsp;sebe čo najmenej miazgy. Voľakedy sme s&nbsp;otcom chodievali na huby a&nbsp;už vtedy sme si značili stromy. Každý remeselník mal svoju značku. Potom išiel s&nbsp;horárom a&nbsp;furmanom po ne. Kupoval celé stromy. Kmene boli do remesla a&nbsp;haluzina na kúrenie.“

Vyštudovaný strojár zdedil remeslo po starých a&nbsp;prastarých otcoch. „Pri dreve som odmala. Bolo nás doma desať detí a&nbsp;otcovi sme museli pomáhať. Všetci súrodenci majú vysokú školu, len ja som zostal tu,“ ťažká si. Závidel súrodencom, ktorí prichádzali na víkendy z&nbsp;internátov. „Vďakabohu, bol som aspoň dva roky na vojne. Tam sa mi otvorili oči a&nbsp;túžil som spoznávať svet. Po vojne som navštevoval súrodencov a&nbsp;známych, ani sa mi domov nechcelo. Odchádzal som vždy, keď sa dalo. Hľadal som si na cestovanie spoločníkov, ale nikomu sa veľmi nechcelo. Teraz si plním sen. Bol som v&nbsp;Indii, v&nbsp;Číne a&nbsp;chcel som vidieť Gruzínsko, Moldavsko a&nbsp;ich vinice a&nbsp;pivnice. Tešil som sa na vinársky zájazd, ale tento rok to nešlo.“

Podľa jeho slov človek musí vedieť drevo pohladkať, chytiť a&nbsp;musí o&nbsp;ňom niečo vedieť. Bez toho by remeslo nešlo. Výrobe drevených sudov sa dnes na Slovensku venuje len málokto. Majstri sa dajú zrátať na prstoch jednej ruky. Výroba stolitrového suda trvá vyše tridsať hodín. Medzitým ešte rok či dva musí drevo schnúť. Väčšinu sudov vyrába z&nbsp;duba, cena stolitrového suda je dvesto eur. Majster Hruškovič má tri dcéry, každá z&nbsp;nich má vlastnú firmu. „V&nbsp;dielni a&nbsp;v&nbsp;dome nemá kto pokračovať. Kto by udržiaval taký veľký barak? Mám jedného tovariša, ktorý u&nbsp;mňa pracuje už viac ako pätnásť rokov. Všetko mu odovzdám. Som rád, že mám aspoň jeho. Ďalší nevydržali. Jeden sa zľakol driny, iný sa mi opil v&nbsp;pivniciach pod domom...“ Opiť sa u&nbsp;majstra sudára nie je žiadny problém. Niektoré zo svojich výrobkov udržiava tak, aby sa mu nerozsušili. Bez vína by predsa nevydržali.

Hrnčiar Peter Schvarz má dom a&nbsp;dielňu hneď vedľa majstra Hruškoviča. „Ku keramike som sa dostal ako štrnásťročný, keď som bol na brigáde v&nbsp;keramikárskej dielni. Otec je strojár, jeden dedo bol debnár, druhý takisto strojár. Nemal som remeslo po kom zdediť. Išiel som do školy v&nbsp;Modre. Odmala som chcel niečo tvoriť. Lákalo ma aj zlatníctvo,“ spomína. Po škole začal pracovať v&nbsp;malej manufaktúre v&nbsp;Pukanci. Prešiel niekoľko súkromných dielní, kým si založil vlastnú. Rodený Pukančan sa zaoberá najmä kuchynskou úžitkovou keramikou. Praktické výrobky sú vhodné nielen na pečenie, varenie či servírovanie, ale sú aj napohľad veľmi pekné.

„Počas korony som niekoľko mesiacov nevyrobil vôbec nič. Povedal som si, že si dám pauzu a&nbsp;porobím veci okolo domu, ktoré na mňa čakali,“ konštatuje. Hrnčiar Peťo zbiera staré pukanské hrnčiarske diela a&nbsp;inšpiruje sa nimi. „Každý región má svoj vzor. Známym motívom je pukanská ruža. Časom sa vzory menia a&nbsp;začínajú sa na seba podobať. Hrnčiari od seba odkukávali. V&nbsp;minulosti keramika vyzerala úplne inak. Vývoj sa zastaviť nedá. Vyrábame to, o&nbsp;čo je záujem. Idem si síce vlastnou cestou, ale žiadnych vážnych pravidiel sa nedržím,“ vysvetľuje.

Keramikou by možno dokázal uživiť rodinu, ale Peter dáva prednosť istote. Robí vychovávateľa v&nbsp;domove pre mentálne postihnutých. Učí ich aj keramiku. Majster hrnčiar sa v&nbsp;dnešnej dobe nevyhol ani výrobe populárnych magnetiek. Na tých z&nbsp;jeho dielne sú najmä pukanské architektonické motívy. V&nbsp;Pukanci mu chýba len diaľnica či železnica. „Pre rozvoj obce by to bolo oveľa lepšie. Ale hovorím si – aj chvalabohu, že cez nás nevedie ani diaľnica, ani železnica. Inak mi nič nechýba. Možno zamladi by to znamenalo viac možností vyžitia. Niekto musí žiť aj tam, kde zdochol pes. Nemôžeme byť všetci v&nbsp;Bratislave,“ dodáva žartom.

Na baníckom náučnom chodníku Terra banensium (Krajina baníkov) je najväčšia vínna pivnica v&nbsp;Pukanci. Jej súčasným gazdom je vinársky majster Ján Rosenberger. „Veľa banských pamiatok nám tu nezostalo. Väčšina z&nbsp;nich je len v&nbsp;náznakoch. Naša pivnica je zároveň banské dielo. Bývala to vstupná chodba do podzemia. Na prelome predminulého a&nbsp;minulého storočia ju obchodník s&nbsp;vínom Johannes Ciglan premenil na pivnicu. Dal ju prestrieľať do dnešnej podoby. Nad pivnicou dal postaviť vinárstvo. Spodná časť budovy je pôvodná a&nbsp;horná časť je z&nbsp;obdobia socializmu. Obstavali pôvodnú terasu. Závod na spracovanie dreva ju využíval ako sklady. Od 80. rokov minulého storočia nechali budovu chátrať. V&nbsp;roku 1998 ju kúpil môj otec. V&nbsp;tom čase to bola voľne prístupná ruina bez okien, vody, elektriny...“ hovorí.

Dnes je tento priestor rajom miestnych vín. Napriek tomu, že pukanské vinice ležia v&nbsp;nadmorskej výške viac ako pol kilometra, hroznu sa tu darí. Ján Rosenberger je školený vinár. „Nie sme najsevernejšia vinárska oblasť. Napríklad Čachtice ležia ešte severnejšie, ale sú položené oveľa nižšie. Víno od nás je špecifické nielen nadmorskou výškou, ale aj sopečným podložím, na ktorom vinič rastie. Sopečný základ robí našu produkciu minerálnejšou. Donedávna sa tradovalo, že pukanské vína sú kyslé. Možno to platilo pred dvoma desaťročiami, ale vzhľadom na zmenu globálnej klímy je aj naše hrozno schopné dozrieť.

Klimatická zmena z&nbsp;tohto pohľadu Pukancu prospieva. Aj vinári majú v&nbsp;súčasnosti iný pohľad na vec. Vínko máme radi a&nbsp;rýchlo sa nám míňa. Kedysi sme sa nevedeli dočkať a&nbsp;zbierali sme hrozno skôr. Nemalo optimálnu zrelosť, preto bolo kyslejšie. V&nbsp;posledných rokoch už nejde o&nbsp;to, kto ho prvý pozbiera, ale kedy ho pozbiera – v&nbsp;akej zrelosti a&nbsp;kvalite. Vinári si dávajú pozor, aby bola prirodzená cukornatosť ideálna.“ Jána priviedol k&nbsp;vinohradníctvu otec. Venuje sa mu naplno a&nbsp;teší sa z&nbsp;neho. „Sme turisticky vychýrené miesto. Tunajšia krajina má svoje čaro a&nbsp;vína máme špecifické.“

V Pukanci žijú zhovorčiví a ústretoví ľudia, ani remeslá tam ešte nevymreli

Výber pre vás

V Pukanci žijú zhovorčiví a ústretoví ľudia, ani remeslá tam ešte nevymreli

Súvisiace články

Noblesa a uvoľnenie: Nevesty sa tešili na svadobnú noc v malej posteli v Besnom

Odhodlaní bojovníci, vážni národovci, ale aj tanec a špás: Ako sa žije pod Bradlom?

Víno a ponožky pod Karpatmi: Pezinku chýba oceán. Uličky, ktoré by k nemu mohli viesť, má

Výber pre vás