Peter Ličák

Pre veriacich to bola krížová cesta, zasiahol nás mor, povedal mi pred rokmi o&nbsp;40-ročnom ťažení komunistickej moci proti cirkvi, kňazom a&nbsp;veriacim gréckokatolícky kňaz, spisovateľ a&nbsp;politický väzeň z&nbsp;východného Slovenska Jozef Tóth (†97), ktorému pápež Ján Pavol&nbsp;II. pred tridsiatimi rokmi udelil titul monsignor. Lepšie sa to vyjadriť nedalo.

Počet zistených obetí komunizmu: 253 530
&nbsp;
Odsúdení za politické trestné činy: 71 168
&nbsp;
Odsúdení do táborov nútenej práce: 10 322
&nbsp;
Odvlečení do sovietskych gulagov: 6 970
&nbsp;
Popravení: 50
&nbsp;
Zomreli vo väzení: 50
&nbsp;
Zomreli v gulagoch: 528
&nbsp;
Perzekvovaní: 104 364
&nbsp;
Trestaní roľníci: 148 450
&nbsp;
Zdroj: Múzeum obetí komunizmu Košice

OBETE KOMUNIZMU NA SLOVENSKU

Tragické osudy kňazov, bohoslovcov, tisícov prenasledovaných veriacich boli podľa tohto výnimočného kňaza výsledkom brutálnej, bezohľadnej perzekúcie, ktorá sa mohla zrodiť len v&nbsp;takom mocenskom totalitnom systéme, akým bol komunizmus. Politický ateistický systém, ktorého cieľom bolo zlikvidovať cirkvi, náboženstvo, občianske slobody a&nbsp;základné ľudské práva, sa zrodil v&nbsp;Rusku, tam boli korene toho, čo sa pod taktovkou komunistov dialo nielen v&nbsp;Sovietskom zväze, ale aj v&nbsp;štátoch, ktoré boli jeho satelitmi. V&nbsp;Československu sa veľká deštruktívna sila zameraná na likvidáciu cirkvi a&nbsp;prenasledovanie veriacich začala uplatňovať po komunistickom puči vo februári 1948. 

„V&nbsp;prvej fáze chceli komunisti zlikvidovať západne orientované cirkvi, predovšetkým katolícku, pretože mala silné zakotvenie vo Vatikáne, ktorý bol považovaný za úhlavného nepriateľa komunizmu. Ich likvidácia sa mala začať gréckokatolíckou cirkvou. Komunisti vytvorili zámienku, že gréckokatolíci sa musia vrátiť do lona pravoslávnej cirkvi. Túto taktiku použili už v&nbsp;roku 1946 pri likvidácii gréckokatolíkov v&nbsp;Ľvove, v&nbsp;roku 1948 v&nbsp;Rumunsku, o&nbsp;rok neskôr v&nbsp;Zakarpatsku. Tento scenár uplatnili aj u&nbsp;nás,“ konštatuje vo svojich spomienkach kňaz Jozef Tóth, rodák z&nbsp;Hanisky pri Košiciach. Emeritný gréckokatolícky arcibiskup Ján Babjak (69) to vidí rovnako: „Brutálna totalitná moc manipulovala s&nbsp;osudmi nevinných ľudí, ničila ich život, pripravila ich o&nbsp;dobré meno, rozkradla ich majetok. Napriek tomu všetkému sa totalitnej moci nepodaril zámer, ktorý sledovala. Nepodarilo sa jej okradnúť ľudské srdcia o&nbsp;vieru v&nbsp;Boha.“

VIAC FOTIEK K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII...

Cirkevnú politiku komunistického štátu riadila od apríla 1949 cirkevná komisia ústredného výboru komunistickej strany, jej hlavným cieľom bolo rozbiť jednotu cirkvi a&nbsp;postaviť ju proti Vatikánu. Tomuto cieľu mala poslúžiť takzvaná katolícka akcia, pomocou ktorej chcela štátna moc odtrhnúť veriacich od kňazov a&nbsp;cirkevnej hierarchie a&nbsp;vytvoriť akúsi „národnú cirkev“. Táto akcia vyvolala na celom Slovensku mohutnú vlnu nepokojov, ktoré prerástli do najvýznamnejšieho prejavu odporu proti komunistickej moci. K&nbsp;najpočetnejším vzburám veriacich prišlo v&nbsp;Drahovciach, Čadci a&nbsp;Levoči. Do ich potlačenia bol nasadený aj osobitný oddiel Štátnej bezpečnosti Jánošík. Do polovice júla 1949 na Slovensku Štátna bezpečnosť zaistila 717&nbsp;účastníkov katolíckych vzbúr. Veriaci z&nbsp;obáv pred uväznením svojich kňazov stavali pred kostoly a&nbsp;fary hliadky na ich obranu, niekde dokonca bránili komunistickým aparátnikom a&nbsp;Štátnej bezpečnosti vstúpiť do dediny.

Pokračovanie na ďalšej strane...

„Proti anticirkevnej politike totalitného režimu sa v&nbsp;lete 1949 na Slovensku vzbúrili ľudia v&nbsp;60&nbsp;mestách a&nbsp;dedinách. Komunisti boli z&nbsp;toho šokovaní, také mohutné spontánne vzbury boli ojedinelé v&nbsp;satelitoch podriadených Sovietskemu zväzu. Dodnes som hrdá na to, že najvážnejšia vzbura, ako ju pomenovali historici, sa odohrala v&nbsp;Levoči na námestí pred Kostolom svätého Jakuba a&nbsp;jeho farou,“ hovorí Mária Dvorčáková.

Tým najostrejším tŕňom v&nbsp;oku boli pre komunistickú moc a&nbsp;jej najusilovnejšieho pomocníka –&nbsp;Štátnu bezpečnosť, púte na Mariánsku horu nad Levočou. „V&nbsp;roku 1945 zavítalo na púť na Mariánsku horu okolo stotisíc veriacich, ktorí tam prišli poďakovať krátko po skončení druhej svetovej vojny za prežitie tohto smrtonosného konfliktu. Aj v&nbsp;nasledujúcich rokoch mali púte masový charakter. V&nbsp;roku 1947 počas púte zasvätil biskup Vojtaššák Spišskú diecézu nepoškvrnenému srdcu Panny Márie, počet pútnikov sa odhadoval na 130-tisíc,“ vysvetľuje pozadie levočskej vzbury historik Ústavu pamäti národa Martin Garek.

Režim sa obával, že levočská púť bude mať aj v&nbsp;roku 1949 masový charakter, z&nbsp;čoho behali komunistickým pohlavárom v&nbsp;Prahe i&nbsp;Bratislave po tele zimomriavky strachu. Ťažkú hlavu a&nbsp;chmúrne myšlienky mali aj z&nbsp;toho, že organizáciu púte mal na starosti nový farár Jozef Vojtas, ktorý prevzal vedenie levočskej fary na jar 1947. Do Levoče prišiel so zámerom zmodernizovať pútnické miesto, Mariánska hora sa podľa jeho plánov odobrených biskupom Spišskej diecézy, sídliacim v&nbsp;neďalekej Spišskej Kapitule, mala stať obdobou známeho pútnického miesta v&nbsp;poľskej Čenstochovej. Farára Jozefa Vojtasa v&nbsp;polovici marca preventívne zatkli a&nbsp;obvinili zo zločinu prípravy úkladov proti republike. Lenže mesiac pred púťou ho museli z&nbsp;väzenia prepustiť, jeho obvinenie bolo postavené na vode. Samozrejme, že hneď sa zapojil do rozbehnutých príprav na púť, ktorá sa mala uskutočniť druhý júlový deň. Predpokladalo sa, že sa na nej zúčastní 300&nbsp;kňazov a&nbsp;stotisíc veriacich, ktorých mali priviezť do Levoče osobitné vlaky z&nbsp;celého Slovenska.

Týždeň pred púťou prišla na levočskú faru delegácia štátnych orgánov, aby sa dohodla s&nbsp;farárom Jozefom Vojtasom na zrušení púte. Pred farou sa začali zhromažďovať veriaci, ktorí boli odhodlaní zabrániť opätovnému zatknutiu svojho farára. A&nbsp;oheň bol na streche, pred farou sa zišlo niekoľko stoviek veriacich z&nbsp;Levoče i&nbsp;jej okolia, ľudia zaútočili na byt predsedu roľníckeho družstva, na byt predsedu okresného národného výboru aj na stanicu Zboru národnej bezpečnosti.

„Ráno bolo v&nbsp;Levoči vyhlásené stanné právo, mesto obsadili jednotky Štátnej bezpečnosti, ktorým pri zatýkaní horlivo asistovali členovia ľudových milícií. Za mrežami skončilo v&nbsp;ten deň 191&nbsp;účastníkov vzbury, 52&nbsp;bolo odsúdených na stratu slobody od jedného do desať rokov. Môjho otca odsúdili na 2,5-ročný pobyt v&nbsp;pracovnom lágri v&nbsp;Jáchymove, tak aké šťastné a&nbsp;veselé Vianoce sme v&nbsp;tých rokoch mohli mať?“ kladie si rečnícku otázku pani Dvorčáková, dcéra Štefana Semana.

Jej otec bol štátny zamestnanec. To do príchodu komunistov k&nbsp;moci čosi znamenalo, štát dovtedy do svojich služieb len tak hocikoho nezobral. Kto mal na rováši čosi nečisté, nemorálne, nezákonné, na prácu v&nbsp;štátnej službe mohol zabudnúť. Štefan Seman bol železničiar, pracoval na železničnej stanici v&nbsp;neďalekej Spišskej Novej Vsi, jeho manželka nepracovala, starala sa o&nbsp;domácnosť a&nbsp;štyri deti.

„Otec sa ako hlboko veriaci človek dostal do konfliktu s&nbsp;totalitným režimom už tri mesiace po februárovom komunistickom puči. Hrával v&nbsp;dychovej hudbe. Keď im miestni funkcionári prikázali, že musia hrať na prvom komunistickom 1.&nbsp;máji, otec tento príkaz ignoroval. Ale o&nbsp;dva mesiace vítala dychovka pútnikov na Mariánskej hore. Predsedníčka okresného národného výboru, veľká boľševička, mu vtedy povedala –&nbsp;Štefan, to ťa bude stáť veľa. Jej hrozba sa naplnila do roka. Koncom júna 1949, pár dní pred mariánskou púťou, si po otca prišla Štátna bezpečnosť. Od tej chvíle sa radikálne zmenil nielen jeho život, ale aj život celej rodiny. Otca odsúdili za účasť na vzbure veriacich na 2,5-ročný trest odňatia slobody a&nbsp;poslali ho do pracovného lágra v&nbsp;uránových baniach v&nbsp;Jáchymove. Mama sa s&nbsp;nami pretĺkala, ako vedela,“ spomína na udalosti súvisiace s&nbsp;levočskou kresťanskou vzburou Mária Dvorčáková.

Aby štyri deti manželov Semanovcov nemali z&nbsp;odsúdenia otca traumu, mama pred nimi dlho tajila, že otec je v&nbsp;base. Ale pečate detí nepriateľa štátu ich zbaviť nedokázala. Tábor Vykmanov pri jáchymovskom uránovom pekle ovplyvnil aj život Márie Dvorčákovej, hoci o&nbsp;jeho existencii nemala v&nbsp;detských rokoch ani tušenie. Na Strednú pedagogickú školu v&nbsp;Levoči ju pre dedičný hriech prijali až na druhý pokus len vďaka veľkej odvahe riaditeľa školy Mikuláša Viru, ktorý jej prijatím riskoval nielen kariéru, ale v&nbsp;tých rokoch určite aj slobodu. Tortúru zažila aj počas štúdia na Pedagogickom inštitúte v&nbsp;Prešove, keď ju podmienečne vylúčili zo štúdia, lebo odmietla absolvovať skúšku zo základov marxizmu-leninizmu. „Keby som sa bola učila tieto bludy a&nbsp;ešte sa snažila z&nbsp;tejto pavedy dostať dobrú známku, bola by som pošliapala otcov statočný boj proti komunistickému režimu a&nbsp;opľula vieru celej rodiny v&nbsp;Boha,“ vysvetľuje svoj nekompromisný odvážny postoj Mária Dvorčáková.

Ako inak, keď si začala hľadať prácu v&nbsp;materskej škole, v&nbsp;Levoči a&nbsp;v&nbsp;celom Spišskonovoveskom okrese to bolo beznádejné. „Pre vás miesto na Spiši nemáme, ak sa vám to nepáči, poďakujte sa otcovi, dcéra kriminálnika, podvratného živlu predsa nemôže vychovávať malé deti,“ vypočula si ortieľ z&nbsp;úst referenta školského úradu. Napokon si horko-ťažko našla miesto v&nbsp;materskej škole na opačnom konci kraja vo Vyšnom Hrušove, po troch rokoch jej režim veľkoryso umožnil získať miesto v&nbsp;polepšovni v&nbsp;Spišskom Hrhove. Na základnú školu v&nbsp;Spišskej Novej Vsi sa dostala, až keď sa staré boľševické kádre pobrali do dôchodku a&nbsp;viera v&nbsp;Boha prestala byť pre režim smrteľným hriechom.

„Vianoce u&nbsp;nás bývali smutné. Pri štedrovečernom stole a&nbsp;pri rozbaľovaní darčekov nám veľmi chýbal otec, stále sme nevedeli, že je v&nbsp;trestaneckom tábore, mama nám dookola opakovala, že otec má prácu ďaleko od Levoče, cesta domov by mu trvala niekoľko dní. Prečítala nám od neho aspoň list, vraj máme byť trpezlivé, raz príde deň, keď sa k&nbsp;nám bude môcť vrátiť. A&nbsp;potom sme sa pobrali na polnočnú omšu do Kostola Svätého Ducha. Ako deti sme pochopili len to, že otec žije, že neumrel, lebo nechodíme k&nbsp;jeho hrobu. To podporovalo našu vieru, že raz sa vráti domov,“ hovorí o&nbsp;podobe Vianoc v&nbsp;50.&nbsp;rokoch pani Dvorčáková.

Vraví, že celú pravdu o&nbsp;otcovom odsúdení sa dozvedela až po novembri 1989. Keď o&nbsp;niekoľko mesiacov vznikla organizácia politických väzňov z&nbsp;protikomunistického odboja, nemohla ostať bokom. Dnes vedie ako krajská predsedníčka ich organizáciu Politickí väzni –&nbsp;Zväz protikomunistického odboja. „Bola to doba veľkých zverstiev, komunisti viedli vojnu proti vlastnému národu, to, čo s&nbsp;nami robili, bol holokaust na boľševický spôsob. Tí, ktorí prenasledovali veriacich, majú niekoľkokrát väčšie dôchodky, než majú ich obete, a&nbsp;niektorí nemajú hanbu sadnúť si v&nbsp;kostole do prvého radu. Preto som vstúpila do tejto organizácie, založenej pánom Štefanom Novákom z&nbsp;Košíc, aby sme ľuďom, najmä mladým, pripomínali, ako ľahko sa môže demokracia zmeniť na totalitný režim,“ zakončila svoje rozprávanie pre Život pani Dvorčáková.

Pomsta za kresťanskú vzburu: Spomienky väzňovej dcéry na dobu, keď viera v Boha bola zločinom

Výber pre vás

Pomsta za kresťanskú vzburu: Spomienky väzňovej dcéry na dobu, keď viera v Boha bola zločinom

Súvisiace články

„Trojves“ na hranici: Perla Vysokých Tatier je opäť súčasťou katastra obce

Dobrá adresa: Dedina pod Braniskom eurofondy na rozvoj nepotrebovala

Obec pomenovaná po dejateľovi Jánovi Palárikovi: Ako sa dnes žije jej obyvateľom?

Výber pre vás