Vladimír Kampf

Borský Mikuláš sa nazýva aj „Búre“. To je po záhorsky množné číslo slova „Búr“. Množné preto, lebo jedna z&nbsp;najväčších obcí v&nbsp;Senickom okrese aj na celom Záhorí je od 1.&nbsp;januára 1975 zložená z&nbsp;dvoch častí: z obcí Borský Mikuláš a&nbsp;Borský Peter. Ľudové označenie vychádza z&nbsp;histórie, keď dediny mali až trojslovný názov – Búr Swatý Mikuláš, Bur Sancti Nicolai, Bur Sancti Petri, Bur-Sankt-Nicklasz, Bur-Sankt-Peter, Bur-Szent-Miklós, Bur-Szent-Péter...

V roku 1920 sa obec volala Burský Svätý Mikuláš, Burský Svätý Peter a od roku 1960 Borský Mikuláš, Borský Peter. Územie Záhoria obývali slovanské kmene. Boli medzi nimi napríklad Sikuli, Plavci a&nbsp;Buri. Obec je zaujímavá množstvom pútnických zastavení. Najmä kaplniek, sôch a&nbsp;božích múk. Spôsobila to blízkosť baziliky mirror v Šaštíne-Strážach, do ktorej prichádzajú pútnici zo všetkých strán. Dedina vytvorená z&nbsp;dvoch má aj dva kostoly.

Časť Borský Peter bývala samostatná obec. S Borským Mikulášom ju spojili 1. januára 1975. Z bývalých osád Borského Petra vznikla v&nbsp;roku 1927 obec Šajdíkove Humence.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1394.
&nbsp;
Najstarší názov Borského Mikuláša Zenthmiklos a Zenthpeter je na listine Bratislavskej kapituly, ktorou Stiborovi zo Stiboríc dáva do držby panstvo Ostriež (Ostrý kameň). Podľa tejto listiny a ďalších dokumentov patril dnešný Borský Mikuláš ako poddanská obec hradu Ostriež.
&nbsp;
Lokalizácia: Obec leží takmer v geometrickom strede Záhoria – Záhorskej nížiny. Patrí medzi najstaršie v tejto oblasti, ktorú už známy rímsky historik Tacitus spomína ako Sarmatia. Záhorská nížina vypĺňa väčšinu oblasti medzi Malými Karpatmi a riekou Moravou.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 3&nbsp;999 (k 31. 12. 2019)

Borský Mikuláš

Oľga Cintulová (48) je kultúrna duša Borského Mikuláša. Oficiálne sa jej funkcia volá odborný referent kultúry. Nie je „Búranka“. Do jednej z&nbsp;najväčších dedín na Záhorí sa prisťahovala z&nbsp;inej záhorskej dediny, zo Závodu. Ako Záhoráčka vníma rozdiel v&nbsp;mentalite a&nbsp;húževnatosti miestnych.

„Ľudia sú tu iní než na zvyšku Záhoria. Pochádzam z kraja, kde je hutná, úrodná zem. Tu je piesočnatá pôda, ktorá prinášala menej bohatstva. Ľudia tu síce boli na tom horšie, ale vynašli sa. Neúrodná pôda ich donútila posielať deti na štúdiá. Preto práve z&nbsp;Borského Mikuláša pochádza veľa vzdelancov. Každého, na kom rodičia videli, že je nadaný, poslali na štúdiá. Nenechali ho lopotiť na neúrodnej pôde. Z&nbsp;Borského Mikuláša pochádza veľa významných osobností a&nbsp;kňazov. Kde bola úrodná pôda, tam si deti nechávali doma. Zaujímavosťou je, že v&nbsp;dedinách, kde sa darilo poľnohospodárstvu, mali bohato zdobené kroje, kým v&nbsp;Borskom Mikuláši ich mali jednoduchšie,“ vysvetľuje odborná referentka.

Keď práve nie je karanténa, obec žije kultúrou a&nbsp;športom. „Začína sa to našimi chýrnymi fašiangami. Sú jedinečné v&nbsp;rámci celého Slovenka. Skákanie ‚šablárov‘ sa dedí z&nbsp;otca na syna. Už niekoľko rokov organizujeme búranské maxikolo po svätej omši za všetkých ‚šablárov‘. Po omši na parkovisku skáče až sto mládencov. Nasleduje spomienka na Jána Hollého, deň obce, tradičné búranske dožinky, samozrejmosťou sú klasické koncoročné akcie... Nenudíme sa,“ usmieva sa Oľga.

Funguje tu aj Združenie cechov historických remesiel. Kuriozitou je na dnešné časy funkčné roľnícke družstvo. „Búrané“ sa majú – veľa toho majú. Stačí sa pozrieť na ich webovú stránku. Kultúrnej referentke nič nechýba. Len bazén. „Inak máme všetko. Bazén sme tu už mali, ale po tom, ako sa v&nbsp;ňom niekto utopil, ho zavreli. Ale to už bolo veľmi dávno.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Starosta Róbert Macek (44) je rodák z „Búrov“. „Do revolúcie bol môj otec predsedom miestneho národného výboru. V&nbsp;tom čase sa tak volali starostovia. Ako dieťa som za ním chodil do práce. Už vtedy sa mi to páčilo. V&nbsp;mojom prípade pravdepodobne zafungovala genetika. Otec bol aj predseda poľovníkov. To som v&nbsp;súčasnosti tiež.“

Kým sa mu podarilo uspieť vo voľbách, pracoval ako colník na vedúcich miestach. „Mám rád prácu, pri ktorej treba niečo organizovať. Na colnom úrade som pracoval 23 a&nbsp;pol roka. Jedno funkčné obdobie som bol obecným poslancom. Zaujímal ma chod dediny.“ Podľa starostu toho v&nbsp;Borskom Mikuláši veľa nechýba. „Možno škola s&nbsp;vyšším stupňom výučby. Máme všetko, čo potrebujeme na bežný život. Dokonca aj dve zdravotné strediská: jedno obecné a&nbsp;druhé si postavil náš všeobecný lekár. Rozmýšľame nad vyššou kapacitou domova dôchodcov. Už nám je malý.“

Jedna z&nbsp;najväčších obcí na Záhorí má aj bohaté poľovné revíry v&nbsp;typických borovicových lesoch. „Našťastie tu máme veľa činných ľudí. Napríklad naše poľovné združenie organizuje aj medzinárodné súťaže. Dobré podmienky má u&nbsp;nás aj zver. Len nás mrzí masívna ťažba štátnych lesov. Tým sme utrpeli. Snažili sme sa proti tomu niečo podniknúť, ale rýchlo sme pochopili, že si tým len zbytočne vyrábame nepriateľa, ktorého na druhej strane potrebujeme. Hádam príde s&nbsp;novým ministrom zmena,“ dúfa starosta R.&nbsp;Macek.

Prvé volebné obdobie prinieslo novému starostovi aj vrásky na čele v&nbsp;súvislosti s&nbsp;pandémiou. Jeho zástupca Ján Dobiáš (57) je rodák z&nbsp;Borského Mikuláša. Vlastní firmu na výrobu autoplachiet. „Po Nežnej revolúcii som začal podnikať. Kúpil som si prvé staršie auto na pôžičku. Začínal som vo vnútroštátnej doprave a&nbsp;postupne sme sa dostali do celej Európy a&nbsp;do časti Ázie. Jazdili sme nakladať až na čínsku hranicu. V&nbsp;roku 1993 sa mi pri autonehode zabil vodič. Začal som uvažovať, že by som mohol podnikať v&nbsp;menej rizikovej oblasti. Vedel som, čo dopravcovia potrebujú. Na Slovensku nebol skoro žiadny výrobca autoplachiet. Robilo ich len jedno výrobné družstvo. Keď som mal kamióny a&nbsp;chcel som plachtu s&nbsp;reklamou, musel som ísť do Hodonína,“ spomína na začiatky.

Časom sa s&nbsp;nákladnou dopravou rozlúčil a&nbsp;začal sa venovať len plachtám. „Posledných kamiónov som sa zbavil na začiatku krízy v&nbsp;roku 2008. Autoplachty robíme aj pre veľké firmy v&nbsp;susednom Rakúsku.“ Ján Dobiáš prešiel kus sveta a&nbsp;rád cestuje, napriek tomu by z&nbsp;Borského Mikuláša nikdy neodišiel. „Snažíme sa, aby nám tu nič nechýbalo. Ani rúška. Sám som sa ponúkol, že v&nbsp;priestore, kde vyrábame autoplachy, ich budeme šiť bez nároku na akúkoľvek odmenu. Do komunálnej politiky som išiel v&nbsp;prvom rade preto, aby som pomáhal, nie na nej zarábal. Na to sú iní,“ hovorí s&nbsp;úsmevom.

Na otázku, ako dlho dokáže firmu udržať v&nbsp;nečinnosti, si len povzdychol. „Možno dva-tri mesiace... Našťastie ešte nejakú robotu máme.“ Zástupca starostu je aj predseda miestneho motorkárskeho country cross klubu. „Každý rok k&nbsp;nám prichádza tristo jazdcov. Preteky sme tu mali mať koncom marca, ale museli sme ich zrušiť. Dúfam, že sa nám ich podarí usporiadať na jeseň.“

Medzi niekdajších významných obyvateľov obce sa ráta aj kúzelník a&nbsp;majiteľ magického stanového divadla Chung-Ju-Lis. V&nbsp;civile sa volal Július Cupák. Narodil sa vo Važanoch v&nbsp;okrese Kroměříž na sklonku predminulého storočia. Divadielka s&nbsp;neskutočným, často až mrazivým dejom si vymýšľal od detstva. Okrem iného sa živil všelijako: bol krajčír, železničiar, robotník, klobučník, nádenník, čašník, lekárenský laborant či turistický sprievodca na Šumave.

Jeho eskamotérskym osudom pohol v&nbsp;jednom pražskom hračkárstve bruchovravec Burton. V&nbsp;ponuke mal aj kúzelnícke predmety. Mladý Július si z&nbsp;každej výplaty odložil peniaze na niektorý z&nbsp;nich. Keď mal rekvizít dosť, zorganizoval v&nbsp;krčme prvé predstavenie. Ktovieako nezarobil. Zopár bezvýznamných drobných z&nbsp;klobúka vraj zašliapal v&nbsp;parku do zeme. Prvé verejné vystúpenia pod umeleckým menom Steward začínal spolu s&nbsp;kolegom Mestkom. V&nbsp;ich predstaveniach sa už vtedy objavila pavúčia žena. Július Cupák začal konečne zarábať. Neskôr ho žena opustila.

So štyrmi deťmi odišiel na Slovensko do Borského Mikuláša. Tam si našiel novú manželku Máriu Rozborovú, ktorá prežívala podobný príbeh. Spolu rozbehli vlastnú potulnú šou pod stanom. S&nbsp;magickým divadlom precestovali kus Európy. Ako malé dievča ho poznala aj herečka Mária Kráľovičová zo susednej dediny Čáry. Prvé vystúpenia si užila ako asistentka kúzelníka Chung-Ju-Lisa. J.&nbsp;Cupák bol prvý znalec, ktorý v&nbsp;nej videl herečku. Vystupoval v&nbsp;turbane a&nbsp;orientálnom oblečení.

V&nbsp;magickom divadle účinkovali aj telesne postihnutí – ako atrakcia. Napríklad Bracháček, napoly muž, napoly žena, alebo Roko, žabí muž. Žabieho muža Filipa Lukačoviča našiel J.&nbsp; Cupák počas vystúpenia v&nbsp;Dobrej Vode pri Trnave. Poskakoval medzi deťmi v&nbsp;publiku ako žaba, oblečený do sedliackej sukne stiahnutej špagátom okolo krku. Pretože rodičom bol len na ťarchu a&nbsp;do žiadneho ústavu ho nechceli, J.&nbsp;Cupák ho kúpil. Odviezol ho do akadémie vied v&nbsp;Prahe, kde absolvoval podrobné vyšetrenia. Vedátori zistili, že chlapec má srdce v&nbsp;hrbe.

V&nbsp;programe ho potom ukazoval ľuďom a&nbsp;prednášal o&nbsp;ňom. O&nbsp;chlapca sa príkladne staral. Chodil dobre oblečený, mal vždy vyleštené topánky a&nbsp;vyčistené rukavice. Pohyboval sa aj po rukách. Žiaľ, Cupákovo divadlo skončilo znárodnením. Slávny eskamotér a&nbsp;iluzionista je pochovaný spolu s&nbsp;manželkou a&nbsp;so žabím mužom na miestnom cintoríne.

Chung-Ju-Lisa si pamätá aj Jozef Malík (81). „Bol to svokor môjho strýka. Poznal som aj žabieho muža. Chodil som sa s&nbsp;ním hrávať. Mal veľkú hlavu, zlaté zuby a&nbsp;vždy bol poctivo učesaný. Pohyboval sa po štyroch a&nbsp;baby sa na neho usmievali. Bol to veselý chalan, len vyzeral ako žaba.“ Rodák z „Búrov“ sa venuje kultúre od sedemnástich rokov.

„V&nbsp;tom čase som začal hrávať divadlo a&nbsp;vydržal som to až donedávna.“ Život na „Búroch“ bol voľakedy iný, ale ťažko vraj posúdiť, či lepší. „Bol som mlynárske dieťa. Po vojne sme mali rádio. To nemal hocikto. Ľudia k&nbsp;nám chodievali počúvať zakázaný vysielač Slobodná Európa. Keď sa skončilo hodinové spravodajstvo v&nbsp;češtine alebo slovenčine, dali si na hlavy čiapky a&nbsp;pri odchode ktosi povedal: ‚Ideme spať. Dobrú noc. Ešte takej vlády nebolo, aby chudobe pomohla.‘ To si pamätám a&nbsp;zostalo mi to v&nbsp;podvedomí dodnes,“ spomína.

Vzápätí jedným dychom dodáva: „Mne nikdy nebolo zle. Vždy som sa dokázal vynájsť.“ Svoje vie aj o&nbsp;karanténe. Tá, ktorú zažíva teraz, nie je jeho prvá. „V&nbsp;roku 1949 sme tu mali vírusové ochorenie slintačku a&nbsp;krívačku. Je to choroba párnokopytníkov, ale aj človek sa ňou občas nakazí. Nemohli sme prejsť ani z&nbsp;dediny do dediny. Museli sme byť v&nbsp;domoch. Ani do školy sme nechodili, čo nám vtedy pasovalo. Veľa si z&nbsp;toho nepamätám, bol som ešte dieťa.“

S&nbsp;J.&nbsp;Malíkom sme sa rozprávali cez telefón, aby ho neohrozil koronavírus. „Mohli ste prísť. Dom mám veľký, dali by sme si štamperlík. Ja hneď ráno, ako vstanem, ešte ani poriadne nevidím a&nbsp;už mám jeden v&nbsp;sebe. Raz tu bola taká silná chrípka, že ju dostali všetci okolo mňa. Keď tu bol doktor, ponúkol som štamperlík aj jemu. Nedal si, len uznal, že ako prevencia je to dobré, ale keby ten bacil už bol vo mne, nič by mi nepomohlo. Asi to funguje a&nbsp;slivovica spôsobila, že ma chrípka obišla.“

Pohoda uprostred Záhoria: "Búrané" vraj majú všetko, čo potrebujú, a čo nemajú, môžu mať

Výber pre vás

Pohoda uprostred Záhoria: "Búrané" vraj majú všetko, čo potrebujú, a čo nemajú, môžu mať

Súvisiace články

Obec spätá s prírodou a zocelená klímou: Ako sa žije v Oravskej Lesnej?

Naozajstní slniečkari: Koronavírus možno pomenovali podľa slnečnej koróny

Práca v oblakoch: Skupina technikov lanovky raz nechcene na "Lomničáku" strávila 42 dní

Výber pre vás