Tomáš Kubuš

Objavte staré štvrte Vilniusu s&nbsp;prezývkou „pobaltský Jeruzalem“, nahliadnite na magickú Horu krížov, vylezte na pieskové duny Kuršskej kosy, prejdite sa najlitovskejším mestom a&nbsp;vychutnajte si tradičnú kuchyňu Kairamov na dosah rozprávkovému hradu Trakai. Je načase odkryť tajomstvá Litvy.

Dlhým tvarom Litovská republika je štát vo východnej Európe. Hraničí s Lotyšskom, Bieloruskom, Poľskom a ruskou Kaliningradskou oblasťou. Pobrežie meria 90 kilometrov. V krajine zaberajúcej plochu 65 300 km2 žijú necelé 3 milióny obyvateľov. Hlavným a zároveň najväčším mestom je Vilnius (vyše 580 000 obyvateľov). Úradným jazykom je litovčina, menou euro.

Litva

Vilnius rozlievajúci sa na brehu riek Neris a&nbsp;Vilnia je vznešené mesto s&nbsp;obrovským potenciálom. Rovinatá krajina Litvy dá vyniknúť mestu a&nbsp;jeho polohe, pretože ho zdobí niekoľko pahorkov a&nbsp;trojica bielych krížov. Už z&nbsp;diaľky tak človek tuší, kde sa nachádza centrum, a&nbsp;druhý pohľad s&nbsp;výškovými budovami tento dohad len potvrdí. Už po prvých krokoch vám staré mesto niečo pripomína, hoci ste tu nikdy neboli. Je to tým, že starý Vilnius má v&nbsp;sebe noblesu poľských miest, mieša v&nbsp;sebe vplyvy Pruska, Ukrajiny či Bieloruska. Práve tento unikátny mix spravil z&nbsp;Vilniusu mesto, aké nemá v&nbsp;celom Pobaltí obdobu.

Ľudia kráčajú do prítmia brány a&nbsp;hneď, ako sa z&nbsp;neho vynoria, sa zastavia, otočia nazad a&nbsp;jemne dvihnú hlavu, akoby niečo hľadali na oblohe. Až potom si návštevník všimne, že ich zrak spočíva na vzácnej ikone Panny Márie, ktorá chráni mesto. Niektorí prejdú bez povšimnutia, no iní sa pomodlia, zastavia a&nbsp;až potom ich Vilnius pohltí. Staré ulice mesta sa rozbiehajú do všetkých smerov a&nbsp;na konci každej sa ukrývajú prekvapenia. Kráčajte však rovno okolo reštaurácií, divadla a&nbsp;honosných fasád a&nbsp;priestor pred vami sa otvorí do širokého námestia, odkiaľ vyrastá radnica.

Litva bola známa svojou židovskou populáciu a&nbsp;práve tu vedľa radnice kedysi pulzovala živá židovská štvrť. Vojnová história ich odtiaľto vykorenila, vyhnala a&nbsp;tí, čo prežili, našli svoj domov inde. Na stenách dnes nájdete obrázky s&nbsp;dávnymi obyvateľmi a&nbsp;do úzkych uličiek sa vtesnali kaviarničky či reštaurácie. Vrátil sa sem život, hoci diametrálne odlišný, než na aký boli farebné steny štvrte zvyknuté. Židovskú komunitu dnes vo Vilniuse pripomínajú len vzdialené vyblednuté spomienky, historické synagógy a&nbsp;židovský cintorín ponorený do ponurého ticha.

Na opačnej strane starého mesta, než stojí ikona v&nbsp;bráne, sa rozprestiera najmonumentálnejší priestor Vilniusu. Kým mnohé uličky mesta sú ponorené vo vlastnom svete, tu sa prelieva život z&nbsp;jednej strany na druhú. Roh námestia obsadila snehobiela veža, zvonica patriaca k&nbsp;obrovskej katedrále postavenej v&nbsp;oku lahodiacom neoklasicistickom štýle. Medzi jej masívnymi stĺpmi sa fotia svadobčania a&nbsp;neďaleko od nich sa ľudia preháňajú na elektrických kolobežkách alebo mieria smerom k&nbsp;parku pod koruny stromov.

Námestie je aj neviditeľnou hranicou medzi starým a&nbsp;novým mestom. Stačí prejsť na druhú stranu hlavnej cesty a&nbsp;pred nohami sa ako koberec rozvinie nekonečný bulvár posiaty barmi, podnikmi či kaviarničkami. Fasády domov si podali ruku so secesiou, nechali sa ozdobiť príjemnými detailmi a&nbsp;ulica by sa nestratila ani niekde vo Viedni či v&nbsp;Budapešti. Katedrála pohltí svojich návštevníkov prázdnotou bez zbytočného pátosu či barokovej ťažkosti.

„Chcete nájsť šťastie?“ ozve sa študentka a&nbsp;ruka ukáže na dlažbu, kde leží hviezda s&nbsp;nápisom Stebuklas. „Stačí prísť na hviezdu, otočiť sa okolo vlastnej osi a&nbsp;šťastie si vás nájde.“ Aspoň to tvrdí stará litovská povera. Cestička za katedrálou stúpa hore na vysoký pahorok ozdobený tehlovou hradnou vežou. Práve tu na kopci nad mestom mal svoju rezidenciu litovský panovník Gediminas. Dnes tu zostalo zopár ruín, fotogenická veža a&nbsp;vidno odtiaľto dokonalú panorámu celého mesta. Za chrbtom posiali nábrežie rieky moderné výškové budovy, no pred očami sa v&nbsp;údolí krčí staré mesto prešpikované kostolmi či katedrálami. Pre ne aj pre židovskú štvrť prezývali Vilnius „Pobaltský Jeruzalem“. Kostoly a&nbsp;svätostánky sú skutočne všade. Prekrývajú sa, stoja jeden vedľa druhého, vypínajú sa v&nbsp;centre mesta, no šplhajú sa aj na okolité vŕšky, odkiaľ hľadia na mesto.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Cesta do bizarnej republiky zvanej Užupis vedie cez tiché štvrte, kde mal kedysi svoj dom aj Adam Mickiewicz. Na konci ulice sa objaví Kostol sv. Anny, najkrajšia stavba celého mesta. Nikde v&nbsp;celom Pobaltí nenájdete krajšiu gotickú stavbu. Jej krásu si zamiloval aj Napoleon Bonaparte. Tam za riečkou Vilnia leží známa bohémska štvrť Užupis, ktorá samu seba vyhlásila za slobodnú republiku. Pas do nej nepotrebujete, hoci ak by ste chceli, v&nbsp;domčeku za riekou si môžete prísť po pečiatku, ktorá bude rozhodne originálnym suvenírom.

Dnes sa Užupis svojím prístupom k&nbsp;životu stal obľúbenou štvrťou umelcov, básnikov, spisovateľov, recesistov či bohémov. Ošarpané budovy sa striedajú s&nbsp;novými, za posledné roky sa spustila aj výstavba, vďaka čomu sa stáva Užupis čoraz lukratívnejším miestom. Miestnym symbolom je socha anjela na hlavnom námestí a&nbsp;len pár krokov odtiaľto nájdete na stene užupijskú ústavu preloženú do množstva jazykov. Podľa ústavy má každý človek právo byť smutný, byť šťastný či nešťastný. Dokonca sa myslelo aj na psy, každý z&nbsp;nich má právo byť psom.

Takýchto bizarností je tu omnoho viac. Pamiatky nehľadajte, no ak po nich predsa len zatúžite, kráčajte po hlavnej ulici až na miesto, kde sa objaví staručký Bernadinský cintorín z&nbsp;roku 1810. Patrí k&nbsp;najstarším vo Vilniuse a&nbsp;pri prechádzke medzi okázalými náhrobkami nadobudnete pocit, že v&nbsp;meste žili prevažne Poliaci. Pochovaná je tu aj matka „železného“ Felixa Dzeržinského, zakladateľa Čeky, ktorá sa neskôr premenila na obávanú KGB. Najživšie je na brehu rieky. Sem postavili kaviarničky či pivárne a&nbsp;nájdete tu aj lavičku priamo v&nbsp;rieke či bar bez stoličiek, kde si sadnete na zem či na kamene na brehu rieky a&nbsp;vychutnáte si svoje litovské pivo s&nbsp;nohami vo vode.

Pieskové duny a&nbsp;chuť údených rýb

Historická mapa zo 14. až 15. storočia hovorí o&nbsp;Litve ako o&nbsp;najväčšej krajine Európy. Pohlcovala takmer celé Bielorusko, časť Poľska, Ruska a&nbsp;podstatnú časť Ukrajiny. Siahala od Baltského až po Čierne more, no dnes sa scvrkla a&nbsp;prejsť z&nbsp;Vilniusu na východe krajiny na Kuršskú kosu na opačnej strane republiky trvá len päť hodín. Cestou nevidíte žiaden kopec ani pahorok, najvyšší vrch nemá ani len 300&nbsp;metrov. Unikátnym miestom je Kuršská kosa. Na okraji starej Klaipedy premávajú trajekty na tenučký výbežok obklopený Baltským morom a&nbsp;lagúnou.

Kuršská kosa nie je ostrov, pretože vystreľuje z&nbsp;ruskej enklávy Kaliningrad. Má necelých 100 kilometrov a&nbsp;takmer presne v&nbsp;polovici stojí litovsko-ruská hranica. Plavba trajektom trvá len desať minút. Kuršská kosa na prvý pohľad pripomína čarovnú krajinu posiatu nepreniknuteľným ihličnatým lesom. Kde-tu sa odrazu vynoria brezy a&nbsp;za nimi pieskové duny. Práve tie toto miesto preslávili a&nbsp;ročne sa za nimi vyberú tisícky turistov. Ľudia si tu požičajú bicykle, prechádzajú sa lesom, okúpu sa v&nbsp;lagúne a&nbsp;ubytujú sa vo farebnom drevenom domčeku ako z&nbsp;rozprávky. Najväčším mestom na Kuršskej kose je Nida. Keď naň hľadíte zdiaľky, vidíte len zhluk drevených domov roztrúsených v&nbsp;zátoke objímajúcej sa s&nbsp;lesom.

Za mestom sa kľukatí cestička, ktorá sa končí až v&nbsp;tieni obrovskej pieskovej duny. Jej meno je Parnidis a&nbsp;rastie do výšky 52&nbsp;metrov! Hore stúpa séria schodov a&nbsp;z&nbsp;vrcholu budete mať nádherný pohľad na to, ako sa piesková krajina rozbieha až k&nbsp;vlnám lagúny a&nbsp;postupne prechádza do Ruska. Nazad v&nbsp;mestečku vás neďaleko prístavu omámi vôňa údených rýb. Sú najtypickejšou pochúťkou Nidy a&nbsp;nič lepšie tu nemôžete ochutnať. Prejdete sa nábrežím a&nbsp;medzi stromami sa vynorí tehlový kostol týčiaci sa nad cintorínom so zvláštnymi drevenými náhrobkami. Vyzerajú ako pohanské modly, no sú na nich mená dávnych obyvateľov mesta, prevažne Nemcov, ktorým táto oblasť ešte v&nbsp;dobách Pruska patrila. Svoj domček tu mal aj Thomas Mann.

Z&nbsp;prímorskej Klaipedy, ktorá má v&nbsp;sebe nádych škandinávskeho mesta, trvá cesta do severolitovského Šiauliai len niečo okolo dvoch hodín. Šiauliai je neromantické mesto pretkané socialistickou výstavbou, medzi ktorou sa sem-tam vynorí svätostánok či moderná budova. Turisti sa sem dostanú, ak sa chystajú do neďalekého Lotyšska alebo ak si chcú pozrieť jedno z&nbsp;najmagickejších miest Litvy. Desať kilometrov za mestom sa z&nbsp;roviny dvihne neveľký pahorok s&nbsp;názvom Kryžių kalnas, teda Hora krížov.

Skôr ako horu si predstavte kopček za dedinou, kam sa cez zimu chodia sánkovať malé deti. Litva je katolícka krajina, pretože mala dejiny poprepletané s&nbsp;Poľskom, a&nbsp;dodnes sú na svoje kresťanské dedičstvo domáci pyšní. Preto je Hora krížov najdôležitejším pútnickým miestom. Podľa miestnych legiend sú kríže s&nbsp;Litvou prepojené už od pohanských dôb. Hora krížov skrýva toľko tajomstiev, koľko krížov nesie na svojich pleciach. Najviac si vytrpela hora počas sovietskej nadvlády. Vtedy ju ľudia brali ako svoj národný symbol a&nbsp;Sovieti to veľmi dobre vedeli, preto im ju niekoľkokrát zrovnali so zemou aj s&nbsp;krížmi. Litovčanov to nepoložilo a&nbsp;cez noc sem nanosili toľko krížov, že miestu vdýchli jeho stratenú dušu.

Dnes sa tu kríže počítajú na desaťtisíce. Väčšie, menšie, drevené, kovové, ozdobené sochami alebo len previazané špagátmi. Kto chce, ten si môže svoj vlastný kríž priniesť a&nbsp;zapichnúť ho do zeme, no kto svoj kríž nemá, tomu ochotne pomôžu obchodníci z&nbsp;malých predajní. Kríže sú naozaj všade. Kopec je nimi taký pokrytý, že miestami ani nie je vidno zem. Nájdete tu aj kríž, ktorý so sebou priniesol Ján Pavol II. počas svojej návštevy Litvy.

Kaunas v&nbsp;centrálnej Litve je študentskou mekkou krajiny a&nbsp;vďaka tomu pulzuje životom, aký by ste inde márne hľadali. Na monumentálnu vlakovú stanicu už nechodí toľko vlakov ako kedysi, a&nbsp;tak jej obrovské priestory zívajú prázdnotou. Kaunas sa v&nbsp;okolí stanice rozbieha do viacerých smerov, staré centrum je odtiaľto vzdialené dobré tri kilometre chôdze. Ráno je v&nbsp;okolí stanice s&nbsp;trhoviskom čulý ruch. Hneď ako sem vojdete z&nbsp;tejto časti moderného mesta, vrátite sa o&nbsp;tridsať, možno aj štyridsať rokov v&nbsp;čase. Z&nbsp;priestorov trhoviska kričí Sovietsky zväz a&nbsp;jeho zabudnuté reálie. Mäsiarky v&nbsp;bielych plášťoch postávajú znudene za svojimi pultmi, vedľa sa predáva syr, mlieko, tvaroh, ryby, babičky sa prehrabujú v&nbsp;bylinkách a&nbsp;do toho započuť nostalgickú hudbu.

Za obrovským ortodoxným Chrámom sv. Michala sa začína hlavný bulvár Vilniaus gatvé. Kým niektoré mestá majú tepnu dlhú len pár desiatok či stoviek metrov, tu po nej kráčate kilometer a&nbsp;pol. Nohy má v&nbsp;modernom Kaunase, hlavou už hľadí na staré budovy, kostoly a&nbsp;štvrte mesta potiahnutého patinou. Vilniaus gatvé pretína staré mesto na polovicu a&nbsp;je plná malých podnikov, krčmičiek, reštaurácií či barov. Ráno je tu ticho, ale na obed tepna ožíva a&nbsp;v&nbsp;noci pulzuje svojím živelným tempom. Miestni hovoria, že kto chce spoznať Kaunas, nemal by sa zamerať na pamiatky, ale na nočný život a&nbsp;posedieť si v&nbsp;podniku s&nbsp;vychladeným domácim pivom Švyturys.

Ústredným námestím Kaunasu je priestranné námestie Rotušeš aikšté ozdobené Svadobným palácom. Nejeden by si myslel, že hľadí na vysoký kostol s&nbsp;bielou vežou, ale v&nbsp;skutočnosti je to miesto, kde si mladí hovoria svoje „áno“. Za rohom na brehu rieky Nemunas sa dvíha tehlový kostolík nesúci meno stredovekého panovníka Vytautasa, pár krokov od neho Perkúnov dom s&nbsp;gotickou fasádou a&nbsp;na opačnej strane mesta ešte stále stoja ruiny veľkej pevnosti. Kaunas je známy ako najlitovskejšie mesto krajiny, stál tu prvý nezávislý parlament Litvy.

Rozprávkový hrad a&nbsp;tajomní Kairamovia

Najikonickejším miestom Litvy je bez zaváhania Trakai. Malé mestečko na brehu niekoľkých jazier leží len hodinku západne od Vilniusu, no je to úplne iný svet. Zmizne tu ruch, ulice ozdobia drevenice a&nbsp;hoci tu nájdete aj sídlisko s&nbsp;panelákmi, vidiecky svet hrá prvé husle. Trakai je magnetom, pretože ho zdobí najkrajší hrad celého Pobaltia. Spočiatku sa javí ako malá bodka v&nbsp;jazere ozdobená vežičkami, no neskôr sa z&nbsp;neho vykľuje impozantná fotogenická pevnosť.

Sedem vysokých hradných veží spája do jedného celku mohutný, takmer desaťmetrový múr. Hrad svoje telo uložil na malý ostrovček a&nbsp;knieža Keštutis ho dal postaviť už v&nbsp;14. storočí v&nbsp;čase veľkej a&nbsp;mocnej Litvy. Teutónski rytieri tu v&nbsp;pohanskej krajine chceli šíriť kresťanstvo a&nbsp;Trakai im v&nbsp;tom mal zabrániť. Pohľad od jazera je krásny. Má v&nbsp;sebe romantiku, nádych okúzľujúceho miesta, ktoré by mohlo byť fatamorgánou, no je skutočný. Z&nbsp;nádvoria sa dá vojsť aj do jeho komnát, ale tie sú chladné a&nbsp;prázdne. Omnoho krajšie je vrátiť sa k&nbsp;brehu jazera, sadnúť si do priľahlej kaviarničky na kávu či čaj a&nbsp;kochať sa panorámou.

Trakai nie je známy len vďaka rozprávkovému hradu, ale aj vďaka zaujímavej komunite Kairamov. Že ste o&nbsp;nich ešte nepočuli? Pravdupovediac, nemali ste kde, pretože ich v&nbsp;Európe žije už len asi dvetisíc, pričom práve Litva je po Ukrajine štátom, kde by sme ich našli najviac. Celá štvrť v&nbsp;Trakai na brehu jazera s&nbsp;výhľadom na hrad patrí Karaimom. Žijú v&nbsp;drevených domoch pastelových farieb postavených priamo pri ceste a&nbsp;celá štvrť dýcha minulým storočím. Stojí tu aj ich synagóga, múzeum, no najlepšie sa s&nbsp;ich kultúrou oboznámite v&nbsp;lokálnom podniku, kde robia svoje tradičné jedlo zvané kibinai, taštičky plnené baraním či jahňacím mäsom.

Pobaltská perla: Krajina so zvláštnym štátom v štáte, kde každý pes má právo byť psom

Výber pre vás

Pobaltská perla: Krajina so zvláštnym štátom v štáte, kde každý pes má právo byť psom

Súvisiace články

Pozostatky mocnej ríše, mrakodrapy, malý ázijský Paríž, krásne pláže či strašidelná džungla

Betónová džungľa plná amerických snov. V New Yorku je zakaždým čo objavovať

Hory s kráľovskou obsluhou: Priesmyk nad rozdelenou obcou sľubuje sneh až do mája

Výber pre vás