Ktovie, koľkí by boli úspešní v ankete venovanej prvým Oscarom, cenám americkej Akadémie filmových umení a vied, pre českú a slovenskú kinematografiu? Málokto by dnes poznal prvého držiteľa špeciálnej ceny, ktorú v roku 1949 dostal len dvanásťročný Ivan Jandl za hlavnú postavu v americko-švajčiarskom filme Poznamenaní (The Search).

Krátko pred výrobou oceneného filmu stvárnil epizódnu postavu v&nbsp;prvej snímke slovenskej proveniencie prvej kolibskej produkcie Varúj...! Autora Bačovej ženy, predlohy k&nbsp;filmu, jedného zo zakladateľskej generácie slovenskej drámy Ivana Stodolu mala ŠtB v&nbsp;zornom poli už dávno. Namále mal i&nbsp;režisér Martin Frič. Prvé klapky padli s&nbsp;protagonistami Paľom Bielikom, Júliusom Pántikom, Jánom Jamnickým, Andrejom Bagarom i&nbsp;ďalšími vtedajšími filmovými hviezdami. Drobný, trochu aj krívajúci Ivan Jandl sa na pľaci stratil medzi sliačskymi deťmi. Disciplinovane poslúchal najmä otca Klementa, ktorý ho sprevádzal. Ako budúci novinár si písal denník.

Bol to chudučký chlapec, ktorý na svoj vek pôsobil mladšie. Aj preto si ho produkcia vybrala. Jedináčik z&nbsp;Prahy nebol žiaden herecký amatér. Od ôsmich do sedemnástich rokov bol známym premiantom Dismanovho rozhlasového detského súboru Československého rozhlasu, obdoby Detskej rozhlasovej dramatickej družiny v&nbsp;Bratislave. Dokonale pripravený ovládal techniku javiskovej reči. I&nbsp;to ho predurčovalo stať sa v&nbsp;budúcnosti profesionálnym hercom. Udalosti však nabrali celkom iný spád.

Medzi dedinskými deťmi sa Pražan Ivan Jandl pri nakrúcaní celkom stratil. Po niekoľkých filmovacích dňoch už sedel vo vlaku, smerujúc do Prahy. Ivanovi rodičia boli prísni, každý deň cvičil na klavíri. „Ale futbal som mal stále rád, napriek detskej obrne. Tá mi spôsobila takú drobnosť: do pravej nohy som dostával zlé informácie. Neviete si to ani predstaviť. Rozbehnem sa a&nbsp;po pár sekundách nohy robia, čo chcú.“ Takto o&nbsp;sebe rozprával v&nbsp;roku 1975 ako skoro 40-ročný. Posedenie pri pive obľuboval čoraz viac. Sem-tam zjedol utopenca alebo držkovú s&nbsp;rožkom, ale zapíjal to hektolitrami piva. „Štamgasti“ v&nbsp;krčmách, najmä v&nbsp;centre hlavného mesta, ho nenechali nikdy smädného. Ak ho spoznali, radi zaplatili i&nbsp;celú útratu, čo jemu ako cukrovkárovi skôr ubližovalo. Mal so sebou takú ošúchanú vydratú aktovku neidentifikovateľnej farby a&nbsp;v&nbsp;nej poklad v&nbsp;handričkách – sošku Oscara.

Sedeli sme spolu v&nbsp;záhradnej „hospůdke“ v&nbsp;Troji neďaleko Vltavy a&nbsp;vtedy so sebou priniesol aj Zlatý glóbus. Bolo to trochu konšpiratívne stretnutie. Jandla mi predstavil redaktor Miloš Frýba skôr ako utajenú kuriozitu. Dovtedy som o&nbsp;jeho existencii ani len netušil. Starší si možno Frýbu pamätajú ako prvého programového hlásateľa Československej televízie. Ten si bol istý, že naše stretnutie sledujú tajní. Jandl bol z&nbsp;tej situácie nervózny. Dlhšie trvalo, kým sa rozhovoril. Ale v&nbsp;porovnaní s&nbsp;časmi, keď jeho rodičom prišiel telegram o&nbsp;získaní Oscara, bola normalizácia prechádzkou ružovým sadom. Veď vtedy už nikoho nevešali, ani politické procesy nevynášali hrozivé rozsudky.

Mal dvanásť rokov, keď im 26.&nbsp;marca 1949 priniesli telegram s&nbsp;textom: „Si víťaz Oscara za najlepšiu detskú úlohu. Stop. Oscar je najvyššie ocenenie Akadémie filmových umení a&nbsp;vied. Gratulujeme.“ Oznam v&nbsp;angličtine od švajčiarskeho filmového producenta však Jandlovcom nepriniesol veľkú radosť. Nuž, koľko je takých, ktorí žili v&nbsp;nesprávnom čase v&nbsp;nesprávnej krajine a&nbsp;medzi primitívmi? Boli to časy, keď studená vojna z&nbsp;inteligentov spravila „našich“. Kto kedy zazrel zlatú sošku Oscara, aby o&nbsp;tom podal svedectvo? Koho to aj zaujímalo? Oscar v&nbsp;čase, keď fičali Leninove a&nbsp;Stalinove ceny?

V&nbsp;tom čase bolo nepredstaviteľné akceptovať film, kde Karel Malík (Jandl), ktorý po úteku od rodiny, kam ho umiestili nacisti na prevýchovu, blúdi bezcieľne zbombardovanou nemeckou metropolou a&nbsp;stretne záchrancu z&nbsp;USA. Americký vojak sa malého ujme a&nbsp;chce ho odviezť do New Yorku, netušiac, že po ňom pátra matka.

Spýtal som sa Jandla, či si ešte spomína na Slovensko, na filmovanie: „Spisoval som všetko, čo sa dialo, aj u&nbsp;vás. Sú to ozaj pekné spomienky. Otec bol vnímavý, uškŕňal sa, lebo pobadal, ako som viac pozornosti venoval akémusi dievčaťu, už neviem, ako sa volala, no napísal som jej aj zašifrovaný list. Bola od mňa staršia, asi pätnásťročná. Tmavé oči, zaoblená tvár, pekné ústa... Krásne spievala. O pár dní som si uvedomil, ako tam žijú, akí sú tam ľudia. Bol to celkom iný život, než žijeme tu. Predstavoval som si, ako prídem na Veľkú noc, zájdem do jej domu a&nbsp;okúpem ju, lebo vtedy chlapci môžu robiť, čo len chcú... Neviem, či si moju platonickú lásku okrem otca ktosi všimol.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Život malého herca, ktorý až do predčasnej smrti v&nbsp;roku 1987 žil v&nbsp;Prahe-Libni, ovplyvňovala najmä matka. Zo starého mládenca a z&nbsp;držiteľa detského Oscara sa postupne stal sprievodca v&nbsp;električke i&nbsp;revízor v&nbsp;národnom podniku Potraviny. Ochotníčil naďalej.

Fred Zinnemann, svetoznámy režisér obsadil do roly jeho filmovej matky opernú speváčku Jarmilu Novotnú. Neskôr, ako inak, aj ona emigrovala. S&nbsp;filmovým dieťatkom sa nakoniec stretla, ale až po 40 rokoch.

Ešte poznámka k&nbsp;filmu Poznamenaní: väčšina detí boli skutočné siroty, ktoré zachránili z&nbsp;koncentračných táborov. „Iba ja s&nbsp;Francúzom Claudom Gambierom sme boli herci.“ Jandl spomínal, ako ho raz prestalo baviť filmovanie. „Chcel som ísť domov, ale nikto zo štábu sa nemal k&nbsp;tomu, aby ma odviezol na stanicu. Produkcia zariadila veľké detské autíčko z&nbsp;Ameriky a&nbsp;bol som namäkko. Dostávali sme denne desať dolárov na útratu aj v&nbsp;Mníchove. Tam ich nebolo kde minúť, iba ak na cigarety. Pamätám si, že mesto bolo popretkávané sieťou koľajníc a&nbsp;my sme Nemcom dávali tie cigarety a&nbsp;oni nás za to previezli vláčikmi, ktoré odvážali stavebný materiál z&nbsp;rozbombardovaných ulíc.“

Od skončenia bojov druhej svetovej vojny uplynuli iba mesiace, a&nbsp;preto autentické prostredie – exteriéry v&nbsp;rozbombardovaných nemeckých mestách Mníchov, Ingolstadt a&nbsp;Würzburg, bolo vhodné na filmovanie. Drámu Poznamenaní nakrúcali od júna do novembra 1947 i&nbsp;v&nbsp;ateliéroch v&nbsp;Zürichu. „Poznal som svet filmovania, do ktorého málokto vidí alebo sa pozrie už ako dieťa. Zauvažoval som, že sa stanem hercom.“

Do školy sa vrátil ako hrdina. Filmová snímka sa nevyhla pátosu, ale dojímavý príbeh chytal divákov za srdce. V&nbsp;jednom z&nbsp;posledných rozhovorov v&nbsp;Československom rozhlase uviedol, že Montgomery Clift, herec, ktorý bol od neho starší o&nbsp;pätnásť rokov, sa s&nbsp;ním vozil v&nbsp;džípe a&nbsp;stále ho chcel zaujať novými vecami.

Po uvedení filmu neduživý svetlovlasý chlapec s&nbsp;nevinnými modrými očami nechtiac prepísal históriu československej kinematografie. Nádejnému hercovi však americký Oscar zničil všetko, čo mu malo pomôcť v&nbsp;profesionálnom živote. V&nbsp;roku 1948 mu ponúkali filmovanie v&nbsp;zahraničí aj s&nbsp;Brigitte Bardot. Úrady to zakázali. Herečka o&nbsp;tom nevedela, a&nbsp;tak mu vo svojej naivite napísala list, v&nbsp;ktorom ho prosila, aby si to rozmyslel.

Do USA ho po Oscara a&nbsp;Zlatý glóbus nepustili. Cenu za výkon vo filme Poznamenaní mu z&nbsp;Los Angeles poslali. Jandl na to po rokoch spomínal: „Ocenenie ohlásil moderátor súčasne s&nbsp;Laurencom Olivierom za Hamleta v&nbsp;hlavnej mužskej hereckej úlohe. Nemali ani len moju fotku. Môj portrét sa objavil na pozadí zo scény, kde ma vo filme Clift ako americký vojak Ralph Stevenson učí po anglicky.“

Oscar mu celkom zničil život a&nbsp;žiadnu slávu si neužil. Práve naopak. Pred ponukami z&nbsp;kapitalistickej cudziny ho odrádzali hrozbami, že sa otcovi môže niečo zlého stať. „Otec sa raz tak naštval, že buchol do stola a&nbsp;povedal: ‚Ak ťa Klement Gottwald nepustí hrať von, tak v&nbsp;tomto filme hrať nebudeš!‘“ Nastalo „upratanie“, v&nbsp;ktorom boli stranícke orgány, boľševicky dokonalé, prvotriedne. Spravili to najmenej napadnuteľným, zároveň však najúčinnejším spôsobom: bol odsúdený na zabudnutie. To sa čiastočne i&nbsp;podarilo – o&nbsp;jeho úspechu písali po celom svete, iba v&nbsp;Československu nie.

Zástupcovia americkej akadémie v&nbsp;roku 1950 priviezli obe ceny do Prahy s&nbsp;tým, aby Jandlovi tlmočili ďalšie ponuky na filmovanie. Politické orgány ich akože v&nbsp;mene herca odmietli. V&nbsp;odôvodnení uviedli, že herec Ivan Jandl bude „zachovaný pre potreby československého štátneho filmu“. Účinkoval vo filmoch v&nbsp;duchu socialistického realizmu.

Od roku 1966 moderoval v&nbsp;Československom rozhlase populárny Kolotoč. „Šiel som hlásiť aj osudovú noc na 21. augusta 1968. Mal som službu, ale cestou mi holub znečistil sako, a&nbsp;tak som sa ospravedlnil. Možno i&nbsp;preto som prežil v&nbsp;rádiu o&nbsp;pár rokov dlhšie než niektorí kolegovia, ktorých hlas tak veľmi prekážal,“ spomínal I. Jandl, ktorý mal v&nbsp;kádrových materiáloch napísané: „Nepreukazoval dostatočnú politickú a&nbsp;triednu vyspelosť na vykonávanie takej významnej funkcie v&nbsp;masovokomunikačných prostriedkoch.“ A&nbsp;tak musel v&nbsp;júli 1972 z&nbsp;rozhlasu odísť. Uplatnil sa aj v&nbsp;dabingu. Napokon mu v&nbsp;divadle bolo asi najlepšie. Na pohovor na Akadémiu múzických umení si vzal sošku Oscara i&nbsp;Zlatý glóbus. Nepochodil.

Ani film Varúj…! nedopadol navzdory námetu a&nbsp;kvalite spracovania nijako dobre. Po komunistickom prevrate sa naplno činila cenzúra, ktorá snímku spolu s&nbsp;ďalšími 541 filmami vyradila z&nbsp;filmovej distribúcie – vraj preto, lebo nevyhoveli vtedajším ideologickým kritériám. Film nemal kto vybrať z&nbsp;trezora ešte dlho. Komisia považovala dielo „z&nbsp;hľadiska ideovej hodnoty za nevhodné“. „Vlčie diery, Čertova stena sú preplnené stopami buržoáznej filmovej tvorby i&nbsp;buržoázneho nacionalizmu,“ tvrdili doboví politruci.

Ivana Jandla krátko po matkinej smrti odviezli v novembri roku 1987 pre diabetické komplikácie do nemocnice. Podpísal reverz a doma dostal záchvat. Nemal mu kto pomôcť.

TEXT A FOTO: LACO HÁMOR

Osudný Oscar: Ivan Jandl získal zlatú sošku ako 12-ročný a zničilo mu to kariéru

Výber pre vás

Osudný Oscar: Ivan Jandl získal zlatú sošku ako 12-ročný a zničilo mu to kariéru

Súvisiace články

ARCHITEKT TATIER: Rekord Gedeona Majunkeho už nikto neprekoná

HRIEŠNI ĽUDIA MESTA PRAŽSKÉHO: Aký bol skutočný radca Vacátko?

Jeho osud stvárnil aj Leonardo DiCaprio: Kto bol tajomný MUŽ SO ŽELEZNOU MASKOU?

Výber pre vás