Novinári ho nazývali náčelník pražského Scotland Yardu. JOSEF VAŇÁSEK, vládny policajný radca, zasvätil celý život odhaľovaniu kriminálnych zločinov. Bol to vorkoholik s fenomenálnou pamäťou a mimoriadnym pozorovacím talentom. 

Treba však dodať, že okrem dôkladnosti, ktorá hraničila až s tvrdohlavosťou, sa u neho prejavovala aj jeho druhá stránka. Policajný radca sa vyznačoval empatiou a pochopením pre starosti ľudí. Za dverami jeho pracovne sa vystriedali zástupy zúfalých a bezradných, pre ktorých vykonal mnoho dobrého. Vypočul každého, poradil, pridal potešujúce slová. Napohľad mrzút sa vedel vžiť do problémov iných, pretože dokonale poznal život a ľudí, s ktorými mal množstvo rozličných skúseností.

Tieto povahové rysy preniesli tvorcovia seriálu Hriešni ľudia mesta pražského do postavy radcu Vacátka. Televízny cyklus kriminálnych príbehov vznikol na základe skutočných prípadov pražskej „štvorky“, policajného oddelenia na čele s Josefom Vaňáskom. Vynikajúco ho stvárnil herec Jaroslav Marvan, ktorý postave šéfa kriminalistov pridal svojský humor. Ani skutočnému radcovi Vaňáskovi nemožno uprieť vtipnosť, no práca kriminalistu ho natoľko pohltila, že často pôsobil namosúrene. Skôr to však bola prísnosť, na seba i podriadených. Policajné remeslo a odhaľovanie páchateľov vypĺňali celý jeho život.

Aj doma si založil archív fotografií jednotlivých prípadov. Uložené ich mal v obálkach, na nich detailne popísané, čo sa stalo, kto vedie vyšetrovanie, a načrtnuté dve cesty, ktorými by sa malo vyšetrovanie uberať. Jedna smerovala k podsvetiu, k takzvanej galérke, na obálku si napríklad poznačil: kontaktovať Anču Paraplíčko. Druhý spôsob bol získať informácie od delikventov práve prepustených z väzenia. Tí disponovali najväčším množstvom čerstvých noviniek z podsvetia.

Pražská „galérka“ si radcu Vaňáska vážila, aj tí najväčší hriešnici o ňom hovorili ako o spravodlivom, neúplatnom a ľudskom vyšetrovateľovi. Jeho vypočúvacie metódy boli zvláštne: väčšinou podozrivého pozval na „štvorku“ do Bartolomejskej ulice, posadil ho pred zrkadlo, ktoré malo pohnúť jeho svedomím, dal mu priniesť jedlo, pitie, cigarety, a keď sa dotyčný posilnil, láskavým tónom sa mu prihovoril: „Tak a teraz to vysyp.“ Vraj to fungovalo.

Vorkoholik s fenomenálnou pamäťou. Tak si spomínali na policajného radcu jeho kolegovia.
Zdroj: rozhlas.cz

Najprv práca

O jeho súkromnom živote verejnosť veľa nevedela, v jeho prípade akoby ani neexistoval. S manželkou Pavlou vychovávali dve deti: dcéru Adelu a o tri roky mladšieho syna Josefa. Pani radcová bola elegantná dáma, rada sa pekne obliekala a ukazovala na verejnosti, čo zas jej manžel nevyhľadával. Domácnosť ležala na jej pleciach, venovala sa deťom a mužovi zabezpečovala pokojné domáce zázemie.

Pamätníci hovorili, že pán radca bol doma pod papučou. Šlo skôr o fámy, ktoré sa nikdy nepotvrdili. Cholerické správanie, ktorým bol známy, z času na čas predviedol aj rodine. Napríklad keď zistil, že mu chýba gombík na košeli. Vraj sa rozkričal až tak, že sa steny triasli. Občas si našiel chvíľku aj na koníčky, a to zbieranie húb a biliard. Keď v lese natrafil na bedle, nikdy si ich nevložil do košíka. Z neznámych dôvodov ich nezbieral. Ale vždy k nim priložil ceduľku s nápisom: „Nenič ma, som jedlá huba.“

A či sa vedel prísny pán radca Vaňásek zabávať? Zvyčajne v kúpeľoch, kam pravidelne chodieval s manželkou. Tam bavil celú spoločnosť. A potom na medzinárodných kriminalistických kongresoch, keď sa skončila náročná oficiálna časť. Dokázal sa uvoľniť a kolegom prichádzajúcim z celého sveta byť príjemným a veselým spoločníkom. No jeho blízki tvrdili, že ani zahraničným služobným cestám nebol naklonený. Alkoholu neholdoval, ale jeho obľúbenou kratochvíľou bolo fajčenie kvalitných cigár. Pokiaľ šlo o dovolenky, veľmi si ich neužil. Aj tu platilo – najprv práca.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia