Kto bol tajomný MUŽ SO ŽELEZNOU MASKOU? Fiktívna postava alebo skutočná osoba? Historici sa viac než tri storočia snažili zistiť, komu patrila zahalená tvár človeka, ktorého identita bola pod trestom smrti prísne strážená a ktorý putoval vyše tridsať rokov z jedného francúzskeho žalára do druhého. 

Hoci o ňom nikto nikdy nič nevedel, zrejme ako prvý sa o väzňovi s maskou verejne zmieňoval filozof Voltaire. Bez rozpakov tvrdil, že úbožiak v kobke je nepohodlný člen kráľovskej rodiny. Upozornil naňho aj spisovateľ Alexander Dumas starší, ktorý si príbeh tohto muža požičal do románu Traja mušketieri po desiatich rokoch. „Zaručených právd“ o identite neznámeho vzniklo naozaj veľa. Tajomného muža najčastejšie spájali s kráľom Ľudovítom XIV., nazývaným aj kráľ Slnko. Jedna z verzií tvrdí, že to bol kráľov nechcený brat dvojča, podľa inej nemanželský syn jeho matky kráľovnej Anny Rakúskej a všemocného kardinála Mazarina.

S tým, že uväznený muž by bol bratom Ľudovíta XIV., nesúhlasili historici. Pri pôrode kráľovnej museli byť aj významní dvorania a tým by zrejme neušlo narodenie ďalšieho dieťaťa. Ale spisovateľ Marcel Pagnol na základe zdrojov z archívov vyslovil inú domnienku. Vyhlásil, že pôrod následníka trónu Ľudovíta XIV. sa neuskutočnil podľa tradícií. Jeho otec kráľ Ľudovít XIII. vraj podľa svedkov hneď po narodení syna odviedol dvoranov do zámockej kaplnky, kde zaznelo slávnostné poďakovanie za narodenie potomka. Zvyčajne sa však ďakovný chválospev tedeum predniesol až niekoľko dní po príchode dieťaťa na svet. Snažil sa novopečený otec Ľudovít XIII. náhlym odchodom do kaplnky odpútať pozornosť služobníkov od narodenia druhého syna?

Tých špekulácií o neznámom tajomnom sa počas storočí rozšírilo naozaj mnoho. Verejnosť sa v priebehu rokov i storočí s jeho osudom zoznámila v divadelnom i muzikálovom spracovaní, na filmovom plátne ho okrem iných stvárnil v dvojrole americký herec Leonardo DiCaprio. Všetky umelecké diela však vznikli na základe literárnej predlohy.

Preto ako plynul čas, už nikto neveril, že sa jeho skutočná identita objasní. Karta sa obrátila, keď v roku 2016 so svojimi zisteniami vstúpil na scénu profesor histórie Paul Sonino z Kalifornskej univerzity v Santa Barbare. Špecialista na Francúzsko 17. a 18. storočia po troch desaťročiach venovaných detailnému skúmaniu rôznych prameňov a rešerší prišiel s tvrdením, že vie, kto bol záhadný Francúz.

Vedel, čo vedieť nemal

Americký historik vyhlásil, že šlo o skutočnú osobu. Väznený muž sa podľa neho volal Eustache Dauger. Známy je deň, keď skonal – 19. november 1703 v Bastile v Paríži. Hneď na druhý deň ho aj pochovali na cintoríne vo Fort Royal na ostrove Sainte-Marguerite neďaleko Cannes. Pokiaľ však ide o dátum jeho narodenia, tu sa pramene rozchádzajú. Na náhrobnom kameni je uvedený neurčitý údaj: prvá polovica 17. storočia. Iný zdroj uvádza, že prišiel na svet v roku 1640, ale kde, to už známe nie je. Ani ďalšie podrobnosti z jeho súkromia.

Akoby sa jeho život začal odvíjať až s nástupom do služby kardinála Mazarina. Profesor Sonino pátral v archívoch a preštudoval mnohé dobové dokumenty. „Eustache Dauger pracoval ako komorník,“ spresňuje, „ale historici v minulosti nedokázali zistiť, u koho. Domnievam sa, že bol komorníkom u kardinála Jula Mazarina, prvého ministra Francúzska v počiatočných rokoch vlády Ľudovíta XIV.“

Pôvodom taliansky politik a diplomat Giulio Mazzarini vstúpil do služieb Francúzska na žiadosť Ľudovíta XIII. Ale aj predtým, ako pápežský vyslanec vo Francúzsku, mal vplyv na politiku tejto krajiny prostredníctvom stretnutí a korešpondencie so svojím priateľom kardinálom Richelieuom. Ľudovít XIII. ho za jeho úsilie na poli diplomacie odporučil vymenovať za kardinála – Mazarin sa ním stal v roku 1641 –, predtým mu však priznal cirkevné majetky a dôchodok, aby mal nárok na štátne občianstvo. Na nasledujúcich takmer dvadsať rokov sa Jules Mazarin stal najvplyvnejším a najmocnejším mužom francúzskej politiky. A v jeho neustálej blízkosti trávil dni komorník Eustache Dauger.

Na základe starých materiálov americký historik Sonino nadobudol dojem, že Dauger skončil na dlhé roky vo väzenských kobkách pre úzku spoluprácu s kardinálom Mazarinom. Nešlo len o politiku a zákulisné ťahy. Eustache Dauger zistil, že veľkú časť svojho majetku kardinál nenadobudol legálne a čestne, že ho ukradol zo štátnej pokladnice. Keď bol Mazarin na vrchole moci, venoval sa svojej najobľúbenejšej činnosti: začal zhromažďovať bohatstvo. Vlastnil paláce, pozemky, zlato, diamanty, šperky, zbieral starožitnosti. Bol to sveták, ktorý si potrpel na prepychový odev a výrazné zlaté doplnky. Keď zomrel, jeho majetok vážil v striebre skoro 300 ton. A do finančných machinácií zaplietol aj svojho komorníka.

Tajomstvom nebol ani veľmi blízky vzťah Mazarina s kráľovnou Annou Rakúskou, o čom určite vedel aj Dauger. Kráľovná po smrti manžela Ľudovíta XIII. vládla ako regentka za svojho nedospelého syna Ľudovíta XIV. Do kresla prvého ministra odmietla starších mužov, ktorí radili jej manželovi, ale vybrala si mladého fešného kardinála Mazarina. Ten sa v rámci svojej funkcie denne stretával s kráľovnou. Netrvalo dlho a Anna Rakúska sa zamilovala. Cit jej kardinál opätoval a podľa ľúbostných listov niektorí odborníci usudzovali, že uzavreli tajné manželstvo.

No fáma, že by boli mali spolu syna, ktorý žil pod železnou maskou, patrila do kategórie výmyslov. Celý svoj majetok Jules Mazarin pred smrťou odkázal v závete prvorodenému synovi Anny Rakúskej a svojmu krstnému synovi Ľudovítovi XIV. Zrejme práve preto, že komorník Eustache Dauger poznal mnohé nebezpečné tajomstvá kardinála Mazarina, musel vyše tridsať rokov stráviť v tých najhorších francúzskych väzniciach a tvár skrývať pod maskou.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia