Peter Ličák

Od začiatku dediny po gréckokatolícku cerkev zasvätenú apoštolom Petrovi a Pavlovi prišiel parádne, ako sa na režiséra magických príbehov a filmových obrazov patrí – na vyzdobenej bričke ťahanej dvoma svižne cválajúcimi tátošmi. Na hlave tradičný čierny klobúk so širokou strieškou, po boku usmievavá manželka Deana, kedysi herečka, dnes producentka manželových filmov. Do rodnej dediny, v ktorej dnes žije necelých sedemsto ľudí, prišiel z Košíc, kde si deň predtým prevzal na pódiu Štátneho divadla Cenu Košického samosprávneho kraja.

<h3>Chalupa bez hodín</h3>
„Bolo by hriechom, keby som bol tu na východe, len zo tridsať kilometrov od svojho rodiska a&nbsp;nezastavil by som sa medzi rodákmi, nepodal si ruku so svojimi vrstovníkmi, ktorých rady sú už poriadne preriedené,“ povedal pre Život Juraj Jakubisko, ktorý začiatkom roka zvádzal v&nbsp;pražskej nemocnici ťažký boj s&nbsp;koronavírusom. Niektoré české noviny dokonca priniesli správu, že nenapodobiteľný mág filmového plátna tento boj prehral.
Keď sa pred gréckokatolíckym kostolom na nevysokom návrší uprostred dediny začal vítať so sesternicou Annou Jenčušovou a&nbsp;s&nbsp;ďalšími starými známymi, ktosi mu s&nbsp;pevným stiskom ruky zagratuloval k&nbsp;čerstvému oceneniu. Jakubisko, ktorý na festivaloch po celom svete pozbieral za svoje filmy viac ako sto cien, blahoželanie od krajanov s&nbsp;vtipom okomentoval: „Stále dostávam nejaké ceny, ale už je to len za to, že žijem. A&nbsp;to ma dosť mrzí, lebo chcem ešte dostávať ceny za svoju prácu. No najviac ma aj tak poteší, ak je to cena od mojich rodákov...“
Veľa kamarátov z&nbsp;jeho detstva ku kostolu ani na omšu už neprišlo, namiesto nich prišli slávneho rodáka pozdraviť ich potomkovia, deti, vnuci. Jeho rovesníčka o&nbsp;tri roky mladšia pani Varechová sa prišla kamarátovi z&nbsp;detských čias pochváliť čepčekom, ktorý jej krátko po narodení ušila Jakubiskova mama Alžbeta. „Také chvíle a&nbsp;stretnutia sú pre mňa posvätné,“ zdôveril sa rodákom po omši pred kostolom J. Jakubisko. S&nbsp;humorom hovorí historku súvisiacu so svojím príchodom na svet v&nbsp;kojšovskej chalúpke. Vraj keď sa po ročnom manželstve jeho rodičov narodil, v&nbsp;chalupe nemali hodiny, iba kalendár. A&nbsp;to bol jeho dedo richtárom Kojšova! Nikto nevedel, či sa narodil v&nbsp;posledný aprílový alebo v&nbsp;prvý májový deň. Keď ho otec Michal zašiel prvého mája prihlásiť na matriku, v&nbsp;Gelnici zažil, ako žandári bili robotníkov na prvomájovom sprievode. Taký deň nechcel mať v&nbsp;synovom rodnom liste, tak radšej na matrike povedal, že potomok sa narodil 30. apríla, na deň čarodejníc.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Prezývali ho Pančár</h3>
Inžinier Anton Bašniar (38) sa za svojho starostovania v&nbsp;Kojšove stretol s&nbsp;majstrom Jakubiskom už niekoľkokrát. „Páči sa mi na ňom, že hoci žije v&nbsp;Prahe, ku Kojšovu sa hlási v&nbsp;každom rozhovore s&nbsp;novinármi, často vo svojich filmoch čerpá zo spomienok, ktoré mu ostali na kojšovské detstvo. Napríklad v&nbsp;jednom z&nbsp;jeho filmov sme videli kravy a&nbsp;kozy, ktoré mali rohy omotané zlatým staniolom. Ako spomína aj vo svojej autobiografii, tento zvyk doniesli do našej dediny Rómovia. Prichádzali sem koncom leta, chlapi hrali pred krčmou na husliach, ich ženy hore za kostolom hrali divadlo o&nbsp;láske, najstaršie Rómky veštili Kojšovčanom za pár korún, čo ich čaká a&nbsp;neminie v&nbsp;budúcnosti. Bol tu kedysi aj zvyk zavesiť mladomanželom počas svadobnej noci pod posteľ zvončeky, aby sa vedelo, akú vášnivú noc prežívajú. Aj tento starý zvyk použil pán Jakubisko v&nbsp;jednom filme,“ hovorí kojšovský starosta.
Zakaždým, keď J. Jakubisko prišiel na pár hodín do Kojšova, zastavil sa u&nbsp;tety Alžbety Jenčušovej, nevlastnej sestry svojho otca. Teraz k&nbsp;nej jeho cesta neviedla, teta už odpočíva na kojšovskom cintoríne. Pred rokmi si s&nbsp;nami o&nbsp;synovcovi rada pohovorila, z&nbsp;každého jej slova sálala hrdosť na to, že im žilách koluje rovnaká jakubiskovská krv. „Ako chlapca ho všetko zaujímalo, ale čo si pamätám, zo všetkého najradšej maľoval. Naučil sa to od mamy, mojej švagrinej, aj mi podaroval šesť obrazov,“ pochválila sa nám pred rokmi Jakubiskova teta.

Jakubiskov kamarát z&nbsp;detstva Andrej Petrov, dnes amatérsky historik, vraví, že Juraj mal stále v&nbsp;rukách ceruzku a&nbsp;notes, neustále maľoval. A&nbsp;keď sa Jakubiskovci po vojne presťahovali do Košíc a&nbsp;Juraj chodil do Kojšova len na prázdniny k&nbsp;príbuzným, prezývali ho Pančár. V&nbsp;očiach dedinských chlapcov už bol pánom z&nbsp;mesta.
Jakubisko, tak ako už má vo zvyku, neprišiel do Kojšova s&nbsp;prázdnymi rukami. Do rúk starostu odovzdal grafický obraz Labyrint márnosti času. „Je to od nášho rodáka už desiaty obraz, ktorý daroval obci, v&nbsp;tejto unikátnej zbierke máme už obrazy Tretia noc kojšovskej svadby, Pokušenie z&nbsp;neba, Splynutie duší. Všetky darované obrazy budú tvoriť zá­klad galérie Juraja Jakubiska. Tá bude akýmsi dvojčaťom izby tradícií, ktorá bude verne kopírovať interiér klasického kojšovského domčeka, v&nbsp;akom sa narodil aj Juraj Jakubisko,“ prezradil nám starosta Anton Bašniar.

Omša s rodákmi: Juraja Jakubiska previezli do cerkvi v Kojšove na parádnej bričke

Výber pre vás

Omša s rodákmi: Juraja Jakubiska previezli do cerkvi v Kojšove na parádnej bričke

Súvisiace články

Tatranská záhada: Históriu stavby pripomínajúcej Stonehenge po rokoch objasnili

Lačnovské rarity: Cestou do osady útočí na ľudský mozog optický klam

Spomienky seniorov: Zakázaný pápež, ukradnutá lokomotíva, za trest škola v Lendaku

Výber pre vás