„V detstve bol môj život plný zázrakov,“ poslal pred časom do Kojšova odkaz filmár svetového formátu Juraj Jakubisko (83) prostredníctvom svojej knihy spomienok Živé striebro. A pred niekoľkými dňami toto vyznanie prišiel rodákom zopakovať osobne.

Od začiatku dediny po gréckokatolícku cerkev zasvätenú apoštolom Petrovi a Pavlovi prišiel parádne, ako sa na režiséra magických príbehov a filmových obrazov patrí – na vyzdobenej bričke ťahanej dvoma svižne cválajúcimi tátošmi. Na hlave tradičný čierny klobúk so širokou strieškou, po boku usmievavá manželka Deana, kedysi herečka, dnes producentka manželových filmov. Do rodnej dediny, v ktorej dnes žije necelých sedemsto ľudí, prišiel z Košíc, kde si deň predtým prevzal na pódiu Štátneho divadla Cenu Košického samosprávneho kraja.

VIAC FOTOGRAFIÍ K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII

Chalupa bez hodín

„Bolo by hriechom, keby som bol tu na východe, len zo tridsať kilometrov od svojho rodiska a nezastavil by som sa medzi rodákmi, nepodal si ruku so svojimi vrstovníkmi, ktorých rady sú už poriadne preriedené,“ povedal pre Život Juraj Jakubisko, ktorý začiatkom roka zvádzal v pražskej nemocnici ťažký boj s koronavírusom. Niektoré české noviny dokonca priniesli správu, že nenapodobiteľný mág filmového plátna tento boj prehral.

Keď sa pred gréckokatolíckym kostolom na nevysokom návrší uprostred dediny začal vítať so sesternicou Annou Jenčušovou a s ďalšími starými známymi, ktosi mu s pevným stiskom ruky zagratuloval k čerstvému oceneniu. Jakubisko, ktorý na festivaloch po celom svete pozbieral za svoje filmy viac ako sto cien, blahoželanie od krajanov s vtipom okomentoval: „Stále dostávam nejaké ceny, ale už je to len za to, že žijem. A to ma dosť mrzí, lebo chcem ešte dostávať ceny za svoju prácu. No najviac ma aj tak poteší, ak je to cena od mojich rodákov...“

Veľa kamarátov z jeho detstva ku kostolu ani na omšu už neprišlo, namiesto nich prišli slávneho rodáka pozdraviť ich potomkovia, deti, vnuci. Jeho rovesníčka o tri roky mladšia pani Varechová sa prišla kamarátovi z detských čias pochváliť čepčekom, ktorý jej krátko po narodení ušila Jakubiskova mama Alžbeta. „Také chvíle a stretnutia sú pre mňa posvätné,“ zdôveril sa rodákom po omši pred kostolom J. Jakubisko. S humorom hovorí historku súvisiacu so svojím príchodom na svet v kojšovskej chalúpke. Vraj keď sa po ročnom manželstve jeho rodičov narodil, v chalupe nemali hodiny, iba kalendár. A to bol jeho dedo richtárom Kojšova! Nikto nevedel, či sa narodil v posledný aprílový alebo v prvý májový deň. Keď ho otec Michal zašiel prvého mája prihlásiť na matriku, v Gelnici zažil, ako žandári bili robotníkov na prvomájovom sprievode. Taký deň nechcel mať v synovom rodnom liste, tak radšej na matrike povedal, že potomok sa narodil 30. apríla, na deň čarodejníc.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia