Peter Ličák

Starosta Bzenova Štefan Rafajlovič (68) si tiež vykladá tieto dve latinské slová po svojom.&nbsp; A po niekoľkých hodinách rozhovorov s Bzenovčanmi, a je jedno, či sa tu narodili, alebo prisťahovali za ženou, manželom či robotou, musíme hlave samosprávy tejto šarišskej obce uznať, že trafil klinec po hlavičke.

„Genius loci sa zrodil v starovekom Ríme, spočiatku ho tam považovali za ochranného ducha svojich domov, ulíc i celého mesta, neskôr sa týmto pojmom začala označovať aj atmosféra a kolorit nejakého miesta. Pre niekoho, napríklad pre architektov, sú geniom loci trebárs romantické zákutia historickej architektúry, pre etnografov je to ľudová architektúra, pre turistov a milovníkov prírody je geniom loci malebná príroda, tipnem si, že pre vás redaktorov sú to zaujímavé príbehy a osudy ľudí.

No a pre mňa sa za týmto pojmom ukrývajú ľudia. Ani zrekonštruovaný obecný úrad, ani parádny kostol, ani ulica postavená z radu montovaných rodinných domov typu Okal nie je jadrom charakteristickej atmosféry Bzenova, genius loci Bzenova tvoria ľudia. O tom škoda diskutovať, ani najkrajšia stavba v dedine nemôže v tomto smere konkurovať človeku,“ zafilozofoval si bzenovský starosta, ktorý verí, že človečina ešte v našich končinách sveta nevymrela.

Lokalizácia: Prešovský kraj, okres Prešov, mikroregión Čierna hora
&nbsp;
Počet obyvateľov: 757
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: rok 1423
&nbsp;
Aktuálna nezamestnanosť v okrese: 6,30 %

Bzenov

Do dediny v údolí potoka Svinka v južnej časti Šarišskej vrchoviny ho priviedla stavbárčina, najprv si myslel, že tu ostane dva-tri roky, kým tu nepostavia budovu rádiokomunikácií. Aby nemusel merať na stavbu každý boží deň desať kilometrov z Prešova, nasťahoval sa v Bzenove do služobného bytu spojárov.

Rafajlovičovci sú stará prešovská família, v metropole Šariša majú zapustené hlboké korene, nečudo, že vtedy si sám sebe neraz v duchu položil otázku, či robí dobre, keď z mesta, kde sa zdravil s každým druhým človekom, ide žiť na valal. A to ešte do takej dediny, kde si chlapi podvečer nemajú kde spolu vypiť pivo, lebo v dedine nieto ani obyčajnej krčmy.

„Pravdupovediac, keď som prvýkrát prišiel do dediny, aj som sa divil Bzenovčanom, čo ich tu drží, keď im chýba prakticky celá občianska vybavenosť. Do dediny nebol zavedený plyn, kúrilo sa drevom a uhlím, v zimných mesiacoch bola dedina zahalená do dymu stúpajúceho z každého komína, nebola tu krčma ani poriadny kostol, verejné priestranstvá, kde dnes máme park s detským ihriskom, boli v zúboženom stave. V tom čase sa dalo veľa veci vyriešiť pomocou akcie Z, štát dal peniaze a ľudia si postavili, čo im chýbalo. Obchody, zdravotné strediská, materské školy, kultúrne domy. Myslím, že dnes by takýto systém nefungoval,“ spomína na svoje začiatky v Bzenove Štefan Rafajlovič, ktorý vedie obec už štvrté volebné obdobie. Všeobecná mienka je taká, že keď raz odíde z obecného úradu, nahradiť ho nebude jednoduché.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Vraví, že tá situácia s&nbsp;nulovou občianskou vybavenosťou bola pre neho nepochopiteľná, lebo vtedy na rozvoj obcí bolo peňazí, navyše ľuďom nechýbala ani chuť brigádovať na stavbách akcie Z, len to kdesi zaspalo. Chýbal impulz, organizátor, človek, ktorý by Bzenovčanov naštartoval. Tak sa toho chytil prisťahovalec Štefan Rafajlovič.

„Ako prvú sme v akcii postavili krčmu pod jednou strechou s predajňou potravín, spokojní boli chlapi aj ženy. Lenže niektorí Bzenovčania, ktorí prechádzali okolo staveniska, na nás pokrikovali, že namiesto krčmy sme mali radšej postaviť kostol, to by bolo Bohu milšie. Lebo ten starý, barokový z roku 1746, zasvätený sv. Andrejovi apoštolovi bol už pre všetkých veriacich malý, pritesný. Ale mal svoje veľké čaro, jeho malebné tabuľové oltárne obrazy z polovice 15. storočia boli požičané na výstavu do Múzea výtvarných umení v Budapešti, ale akosi ich odtiaľ za sto rokov zabudli vrátiť,“ poťažkal si bzenovský starosta.

Počas nášho rozhovoru sa jeho kanceláriou a celým obecným úradom šírila vôňa čerstvých šišiek. V priestoroch obecného úradu je aj kuchyňa, v&nbsp;ktorej varia obedy pre deti materskej školy, žiakov základnej školy aj pre dôchodcov. „Je čas fašiangov, k fašiangom patria okrem plesov a sprievodov masiek aj kreple, ako sa tu na Šariši vraví šiškám plneným lekvárom,“ vysvetlil nám prvý muž bzenovskej samosprávy, ktorý je široko-ďaleko vychýreným kuchárom a gurmánom.

Keď v&nbsp;niektorej dedine v mikroregióne Čierna hora, ktorý už tridsať rokov tvorí 15 obcí, chystajú obecnú slávnosť, varenie guláša zveria starostovi z Bzenova. S Prvou bzenovskou, s. r. o, chodieval po gurmánskych súťažiach a len málokedy jeho guláš nezískal najvyššie ocenenie odbornej poroty i divákov. Súťažné varenie už zavesil na klinec, kamaráti vravia, že iba preto, lebo doma ani v kancelárii na obecnom úrade už nemá miesto ani na diplomy, ani na iné trofeje.

Po tej kritike prišlo aj na kostol. Bzenovčania si ho postavili z vlastných peňazí za rekordne nízku cenu. Rozpočet na novú dominantu obce, rímskokatolícky Kostol sv. Ondreja dosahoval 19 miliónov korún, ale Bzenovčania si ho dokázali postaviť za 2,5 milióna. „Malý zázrak sa nám podaril preto, lebo v našich ľuďoch je naozaj obdivuhodný potenciál. Preto keď ma prvýkrát nahovárali, aby som kandidoval za starostu, nemal som žiadne obavy, lebo s&nbsp;takým zázemím, aké mi celé roky vytvárajú Bzenovčania, človek nemôže pohorieť,“ zložil úprimnú poklonu obyvateľom obce jej starosta.

Tak ako jeho kedysi priviedla do Bzenova dobrá práca, tak sem nasmerovala aj ďalšieho Prešovčana Štefana Imricha (40). Hore nad obcou pod lesom vedie obchodný riaditeľ košickej firmy HORTI jednu z najväčších a najmodernejších kvasiarní kapusty na Slovensku.

„Ukázalo sa, že majiteľ kvasiarne Tibor Horváth mal pred trinástimi rokmi výborný nápad a šťastnú ruku, keď sa rozhodol kúpiť v Bzenove opustený areál družstevnej zemiakarne. Haly s rozlohou 3&nbsp;200&nbsp;štvorcových metrov sme vybavili najmodernejšou technológiou na kvalitné kvasenie našej národnej zeleniny – kapusty. Dnes vykvasíme za rok vyše 3&nbsp;000 ton tejto vitamínovej bomby, veľkú časť bez chemických konzervantov, čo spotrebitelia veľmi oceňujú,“ pochválil sa nám šéf chýrnej kvasiarne.

Nastrúhanú bielu kapustu kvasia až trištvrte roka v 35 plastových bazénoch hlbokých až 5 metrov, do každého naložia okolo 35 ton kapusty. Aby mala naozaj výnimočnú chuť, pridávajú do nej okrem nevyhnutnej soli aj čierne korenie a bobkové listy.

„Najkvalitnejšia hlávková kapusta, ktorú u nás kvasíme, je odroda Jaguár, nespoliehame sa len na jej dodávateľov, ale vlastnú kapustu si pestujeme na 11 hektároch pri Oboríne na dolnom Zemplíne. Kvalitnú kapustu máme aj od farmára z Nižnej Myšle, čo nám chýba, kupujeme od poľnohospodárov v Poľsku, Maďarsku, Nemecku, ba až v Holandsku. Lebo časy, keď sa na Slovensku vo veľkom pestovali zemiaky či kapusta, sú preč, a ja sa obávam, že nenávratne. Dnes je pre poľnohospodárov ekonomicky výhodnejšie pestovať repku olejnú či kukuricu pre spaľovne, preto musíme kupovať kvalitnú hlávkovú kapustu až v Holandsku,“ posťažoval sa Štefan Imrich.

Veľký záujem vyvolala pred dvoma týždňami na medzinárodnom veľtrhu gastronómie Danubius Gastro v bratislavskej Inchebe čistá šťava z kvasenej kapusty, v&nbsp;šarišskom nárečí známa ako juška. Predáva sa v pollitrovom balení aj vo variante obohatenom o zázvor. V regáloch obchodných reťazcov, ktoré ju ponúkajú, sa nikdy dlho neudrží. Pre bzenovskú kvasiareň kapusty je to tá najlepšia vizitka ich gastronomického kumštu.

Bzenov sa môže pochváliť nielen chýrnou kvasiarňou kapusty, ale aj tým, že sa tu po presťahovaní z Prešova usadil majster sveta v&nbsp;kolkoch Vojtech Vitkovič (70). Kolkárskemu športu sa upísal ako dorastenec Tatrana Prešov a&nbsp;už onedlho po tom, čo prvýkrát chytil do rúk 2,8 kilogramu vážiacu kolkársku guľu, sa tešil z kolektívneho titulu dorasteneckého majstra Československa.

„Ku kolkom som pričuchol už v detských nohaviciach, mama môjho najlepšieho kamaráta upratovala po večeroch dnes už neexistujúcu kolkáreň s klasickou drevenou dráhou na Jarkovej ulici v Prešove. Kým ona upratovala, my sme skúšali svoje prvé hody do drevených kolkov. A chlapom, čo si tam pri popíjaní piva prišli zahrať, sme stavali kolky, lebo automatické stavanie bolo vtedy ešte vo hviezdach. Tá hra a najmä atmosféra, podpichovanie, napätie pred každým hodom ma tak fascinovali, že som sa kolkom upísal na celý život.

Keď som s nimi začínal, bol to nielen krčmový, ale aj takmer národný šport, akým je dnes futbal a hokej. Len v našom meste boli vtedy tri kolkárne, kolky sa hrávali v každej druhej dedine, aj vďaka nim žili ľudia družnejšie, nie tak uzatvorene do seba a svojich problémov, ako sa žije teraz. Veď dnes je bežné, že ľudia nepoznajú susedov v bloku, na dedinách netušia, kto žije na ich ulici,“ zaspomínal si na svoje kolkárske začiatky nositeľ titulu majstra športu.

Zlatú éru svojej dlhej hráčskej kariéry zažil Vojtech Vitkovič v&nbsp;reprezentačnom družstve ČSSR, s&nbsp;ktorým získal v roku 1984 na Majstrovstvách sveta v kolkoch v&nbsp;juhoslovanskej Ľubľane zlaté medaily. „Bol to historicky najväčší úspech československých kolkárov, tak sa nám vtedy darilo, že sme dokonca súčtom 919&nbsp;zhodených kolkov vytvorili nový tímový svetový rekord.

Po skončení reprezentačnej kariéry som z telovýchovnej jednoty Slavoj Veľký Šariš odišiel na desať rokov do rakúskej bundesligy, kde som hral za mesto Orth. Kolky mi dali naozaj veľa, vďaka nim som pochodil veľký kus sveta, v drese ČSSR aj Slovenskej republiky som sa zúčastnil na siedmich majstrovstvách sveta. Len jedno je mi ľúto, že kolky nie sú olympijským športom, ktovie, možno by som dnes mal v zbierke svojich trofejí aj olympijskú medailu...“

<h3>Blanka Tomaščinová (41), riaditeľka Materskej školy v Bzenove</h3>
&nbsp;
S dvoma mladými kolegyňami máme na starosti v našej materskej škole viac ako 30 detí nielen zo Bzenova, rodičia k&nbsp;nám vozia aj deti zo susedného Janova, z Rokycian, ba aj z 10 kilometrov vzdialeného Prešova. Chodí k nám aj sedem detí z miestnej rómskej osady a&nbsp;vidíme, že im pobyt v materskej škole veľmi prospieva. Na základe vlastných skúseností s&nbsp;rómskymi deťmi sa nazdávam, že najmä pre deti zo znevýhodneného sociálneho prostredia by mala byť predškolská výchova v&nbsp;materských školách povinná už od troch rokov. Deti z&nbsp;osád majú viac hendikepov, nevedia sa spolu hrať, majú slabšie vyvinutú motoriku, vidieť, že málo kreslia. Keby chodili do materskej školy od troch rokov, určite veľmi by im to prospelo.

Obec plná zaujímavých príbehov a ľudských osudov: V Bzenove ročne vykvasia 3 000 ton kapusty

Výber pre vás

Obec plná zaujímavých príbehov a ľudských osudov: V Bzenove ročne vykvasia 3 000 ton kapusty

Súvisiace články

Nešťastný primátor o tragédii na Myjave: Stále sa pýtam, či sme tomu nemohli predísť

Krajina slávnej whiskey, odkiaľ vyplával legendárny Titanic: Drsné a krásne Severné Írsko

Chávezov experiment: V zdecimovanej VENEZUELE ako-tak prežívajú len vidiečania a Indiáni

Výber pre vás