Lukáš Budín

Po prílete do hlavného mesta Číny som sa presunul do zóny, kde turisti čakajú na udelenie tranzitných víz na 24 až 72 hodín v&nbsp;závislosti od plánovanej dĺžky pobytu. Podľa dostupných informácií ide o&nbsp;dosť zdĺhavý proces, čo sa ukázalo ako pravda. K&nbsp;dispozícii boli dve oddelenia, ktoré víza udeľujú. V&nbsp;jednom bolo príšerne veľa ľudí, a&nbsp;keďže na to druhé sa dalo prísť len z&nbsp;druhej strany letiska, jedna z&nbsp;imigračných úradníčok mňa a&nbsp;ďalšiu cestujúcu pomocou svojej kartičky previedla na to druhé miesto skratkou. Ľudí tam bolo o&nbsp;niečo menej, no stále veľa. Pani nás bez mihnutia oka zaradila do prvej tretiny radu, pretože sme si už odstáli svoje v&nbsp;tom predošlom.

Je hlavné mesto Čínskej ľudovej republiky, Po stáročia je správnym a kultúrnym centrom krajiny. Nachádza sa tu známe námestie Tchien-an-men či Zakázané mesto, komplex palácov a chrámov, odkiaľ v minulosti vládli čínski cisári. V roku 2008 Peking hostil Letné olympijské hry a Letné paralympijské hry. Toto veľkomesto ponúka všetko, čo si milovník tradičnej ázijskej kultúry môže priať. Najzachovalejšiu sekciu svetoznámeho Veľkého čínskeho múru v blízkej dostupnosti, no takisto aj históriou a kultúrou nabité centrum mesta, kde sa návštevník určite nestihne nudiť. Mesto sa rozkladá na ploche o rozlohe 16 801 km2, žije tu vyše 21,5 milióna obyvateľov.

Peking

Po udelení víz, prechode cez imigračné oddelenie a&nbsp;pasovú kontrolu som smeroval k&nbsp;zmenárni, dúfajúc, že dostanem slušný kurz. Hoci som vedel, že deväť z&nbsp;desiatich letísk ponúka šialene nevýhodné kurzy, chcel som to aspoň vyskúšať. Po overení sa mi to však potvrdilo v&nbsp;tej najhoršej možnej podobe, a&nbsp;tak som radšej pokračoval von z&nbsp;letiska len so svojimi americkými dolármi. Tam už na mňa s&nbsp;lístkom s&nbsp;mojím menom v&nbsp;rukách čakal šofér, ktorého som si vopred objednal cez internet. Snažil som sa mu vysvetliť svoj problém s&nbsp;peniazmi, no on len nechápavo krútil hlavou, pretože po anglicky vedel jedine „hello“.

Na rad prišiel výdobytok doby a&nbsp;moderná technológia v&nbsp;podobe prekladača z&nbsp;jeho mobilu. Naša komunikácia nabrala úplne iný rozmer. Moja prvá zastávka v&nbsp;Pekingu teda bola čínska národná banka, kde sa mi podarilo zameniť peniaze za naozajstný kurz, a&nbsp;v&nbsp;lepšej nálade som pokračoval smerom k&nbsp;Čínskemu múru. Cesta z&nbsp;letiska autom do cieľa trvala niečo okolo hodiny a&nbsp;pol. V&nbsp;čase mojej návštevy Číny bol svet ešte pred vypuknutím pandémie.

Bola zima, a&nbsp;keďže Peking je situovaný na severe, teplota sa pohybovala okolo nuly, miestami aj pod nulou. Keďže som prichádzal z&nbsp;Vietnamu, kde som žiadne zimné oblečenie nemal, na niečo takéto som nebol pripravený. Keď šofér videl, čo mám oblečené, bez váhania vytiahol z&nbsp;kufra svoju druhú zimnú bundu a&nbsp;s&nbsp;úsmevom na tvári mi ju požičal. Nemohol som to neprijať, pretože v&nbsp;tričku a&nbsp;letnej ľanovej bunde mi bolo naozaj chladno. Od auta som kráčal ešte asi ďalších desať minút k&nbsp;cieľovému bodu – Čínskemu múru, časti Mu-tchien-jü. Naďalej sme konverzovali pomocou telefónu a&nbsp;stali sa z&nbsp;nás celkom dobrí kamaráti.

Ak sa o&nbsp;mňa ako zákazníka niekto niekedy naozaj zaujímal, tak to bol práve tento šofér. Bol som neskutočne hladný, no nemohol som si dovoliť ísť sa najesť, pretože časť Čínskeho múra bola otvorená len do piatej a&nbsp;nechcel som premárniť ani minútu. Napadlo mi, že si cestou kúpim aspoň niečo malé, nejaký keksík. Keďže som prišiel do Číny prvýkrát asi len pred dvoma hodinami, v&nbsp;cenách a&nbsp;prepočte na eurá som nemal veľmi poriadok. Kúpil som si balíček keksíkov, ktorý stál 50 jüanov, čo je v&nbsp;prepočte asi sedem eur. To som však zistil až neskôr. Keď šofér videl, čo si kupujem, okamžite na predavačku nakričal, ako si dovoľuje predávať také drahé keksíky. A&nbsp;to napriek tomu, že tovar bol riadne označený cenovkou. Takáto suma za pár keksíkov zamrzí, ale za ten zážitok to rozhodne stálo! Ďalej som sa presúval autobusom už pod samotný múr a&nbsp;predo mnou sa otváralo strmé schodisko, ktoré by dalo zabrať aj vrcholovým športovcom.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Mu-tchien-jü je úsek Čínskeho múra nachádzajúci sa 70 kilometrov severovýchodne od centra Pekingu. Je to najzachovalejšia a&nbsp;najkvalitnejšie vybudovaná časť celej mohutnej stavby. Celková dĺžka Čínskeho múra je až 21&nbsp;196 kilometrov, čo je zhruba 55-násobok trasy medzi Bratislavou a&nbsp;Košicami. Úsek Mu-tchien-jü je dlhý 2&nbsp;250 metrov, na ochranu je tam 22 strážnych veží, na niektorých možno stále nájsť kanóny a&nbsp;delá. Do dnešnej podoby ju prestavali v&nbsp;roku 1569, pričom väčšina sa zachovala práve z&nbsp;tohto obdobia. V&nbsp;roku 1987 ju právom zaradili na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Keďže na hlavnú atrakciu celej Číny a&nbsp;hádam i&nbsp;celej Ázie som prišiel pomerne neskoro, nebol tam takmer nikto. Prechádzal som sa pýchou tejto obrovskej krajiny celkom sám a&nbsp;pomaly som čakal, kedy bude zapadať slnko. Prešiel som rezkým krokom azda pätnásť veží a&nbsp;v&nbsp;šoférovej bunde mi už začínalo byť aj teplo. Asi po dvoch hodinách prechádzania a&nbsp;fotenia sa predo mnou konečne otvorila jedna z&nbsp;najkrajších scenérií môjho života. Priamo predo mnou zapadalo slnko za mohutné hory na absolútne čistej oblohe a&nbsp;ja som to sledoval priamo z&nbsp;Čínskeho múra! Podotýkam, že okrem mňa tam nebolo ani nohy!

So západom slnka som sa začal pomaly presúvať späť, aby som to stihol ešte aspoň za prítmia. Šofér na mňa čakal v&nbsp;reštaurácii neďaleko stánku, pri ktorom sa pohádal s&nbsp;predavačkou. Opäť sme sa dali do reči cez jeho prekladač a&nbsp;ja som mu vysvetlil, že som už naozaj veľmi hladný. Sľúbil, že sa zastavíme v&nbsp;najlepšej reštaurácii v&nbsp;okolí z&nbsp;hľadiska pomeru cena/kvalita. Prikývol som a&nbsp;do polhodiny som sedel s&nbsp;čínskym pivom jen-ťing a&nbsp;vyjedal som solené arašidy. Na čínskych špecialitách som si pochutil a&nbsp;bez váhania som zaplatil celú večeru aj šoférovi, ktorý mi naozaj veľmi pomohol – nad rámec svojich povinností.

Vtáčie hniezdo a&nbsp;skokanské mostíky

Väčšina ľudí sa po návšteve Mu- -tchien-jü presúva naspäť na letisko, no ja som zamieril do mesta, konkrétne na večernú prehliadku olympijského štadióna „Bird’s&nbsp;Nest“ (Vtáčie hniezdo). Štadión začali budovať v&nbsp;roku 2003 a&nbsp;zmestí sa tam až 80-tisíc fanúšikov. Je postavený v&nbsp;štýle modernej architektúry, ktorá sa nazýva dekonštruktivizmus alebo dekonštrukcia. Olympijské hry v&nbsp;roku 2008 celkom určite neboli poslednou veľkou udalosťou, ktorá sa tam konala. Napriek večernej hodine bol štadión otvorený pre verejnosť a&nbsp;vnútri práve prebiehala príprava a&nbsp;výstavba skokanských mostíkov zo snehu. Po prehliadke štadióna som sa pomotal okolo celého olympijského areálu, ktorý aj po rokoch pôsobí, akoby sa tam stále niečo odohrávalo. V&nbsp;neskorých nočných hodinách tam bolo stále veľa ľudí. Žiaľ, zimnú bundu som už nemal, a&nbsp;tak som v&nbsp;letnej ľanovej bundičke a&nbsp;v&nbsp;teplote mínus jeden stupeň siahol na svoje dno. Zážitok však stál za to.

Po zaslúženom oddychu sa začal program druhého dňa, ktorý mal vyvrcholiť v&nbsp;centre, teda v&nbsp;Zakázanom meste. Hneď zrána som však začal začiatočníckou chybou – dôkladne som si neoveril, kam smeruje autobus. Cestoval som na vlakovú a&nbsp;autobusovú stanicu, čo vo mne automaticky evokovalo centrum mesta, no centrum mesta v&nbsp;čínskom ponímaní je veľmi-veľmi odlišné od toho nášho. Po vystúpení som zistil, že sa nachádzam asi hodinu chôdze od skutočného centra mesta, kam som mal namierené. Zimnú bundu som si už zariadil, a&nbsp;tak som sa vydal na cestu.

Nešlo to však jednoducho, a&nbsp;tak som sa po malej chvíli vzdal a&nbsp;spýtal som sa miestnych na cestu. Na moje prekvapenie, mi nikto nevedel poradiť, pretože nikto nehovoril po anglicky. S&nbsp;malou dušičkou som teda vstúpil – zase raz – do čínskej národnej banky s&nbsp;tým, že tam poprosím o&nbsp;radu. Našla sa tam veľmi zlatá pani, ktorá mi dobrou angličtinou ochotne vysvetlila, dokonca aj vypísala na papierik podrobné informácie k&nbsp;autobusovému spojeniu. O&nbsp;desať minút som sedel v&nbsp;pekinskej MHD a&nbsp;už skutočne som smeroval tam, kam som mal namierené. Kúpa lístka prebehla priamo v&nbsp;autobuse. Pri stredných dverách sedela pokladníčka, ktorá mala svoju „pokladnicu“ a&nbsp;spoza nej predávala lístky.

V&nbsp;užšom centre mesta už viac cítiť turizmus, aj keď mnoho Európanov som nestretol. Bolo tam však mnoho obchodíkov so suvenírmi a&nbsp;rôzne tržnice, kde som nakúpil darčeky a&nbsp;maličkosti. Minul som desiatky tradičných čínskych reštaurácií so svetoznámou pekinskou pečenou kačkou. Centrum mesta ponúka podobné služby ako iné veľkomestá, vyniká však svojou jedinečnou, typickou čínskou architektúrou a&nbsp;všadeprítomnými čínskymi znakmi. Ulice zdobia červené lampióny a&nbsp;nesie sa nimi vôňa rôznych exotických jedál. To, že miestni nevedia po anglicky v&nbsp;odľahlejších častiach mesta, nebolo až také zvláštne, no aj priamo v&nbsp;centre bolo veľmi náročné nájsť akékoľvek nápisy v&nbsp;angličtine alebo sa niekoho spýtať na cestu, prípadne získať radu. Po detailnej prehliadke uličiek v&nbsp;centre som sa vydal k&nbsp;hlavnému bodu programu – k Zakázanému mestu.

Cesta bola strastiplná. Nevedel som, kadiaľ ísť, pretože všade sa čosi prerábalo, a&nbsp;ako som už spomínal, miestni nevynikali znalosťou angličtiny a&nbsp;všetky nápisy a&nbsp;názvy boli v&nbsp;čínštine. Bez internetu a&nbsp;máp to bola naozaj výzva, ale veď aj tie patria k&nbsp;cestovaniu. Prechádzal som okolo viacerých národných pamiatok a&nbsp;pomníkov, ako je napríklad mauzóleum Maa Ce-tunga alebo čínske národné múzeum na námestí Tchien-an-men. Po prekrásnom pohľade do srdca čínskej kultúry a&nbsp;jej hlavného mesta som prišiel k&nbsp;cieľu.

Zakázané mesto je komplex palácov v&nbsp;mestskej časti Tung- -čcheng a&nbsp;nachádza sa v&nbsp;samom strede mesta. Tento najväčší palác na svete je takisto na Zozname svetového dedičstva UNESCO. Jeho rozloha predstavuje neuveriteľných 720-tisíc štvorcových metrov. Pozostáva z&nbsp;980 budov, ktoré podľa legendy ukrývajú 9&nbsp;999 izieb a&nbsp;ktorých rozloha zaberá až 72 hektárov. Počet izieb však nie je ničím podložený a&nbsp;napočítali ich „len“ 9&nbsp;371. Obdivuhodnú stavbu vybudovali medzi rokmi 1406 až 1420.

Zaujímavosťou je, že trhová cena Zakázaného mesta sa odhaduje takmer na 58 miliárd eur, čo z&nbsp;neho robí najcennejšiu stavbu sveta a&nbsp;zároveň najdrahšiu nehnuteľnosť. Veď len v&nbsp;roku 2019 sa palác mohol popýšiť devätnástimi miliónmi návštevníkmi. Názov Zakázané mesto sa zaužíval preto, lebo bežný človek v&nbsp;minulosti do areálu vstúpiť nesmel. Na vstup potreboval povolenie alebo špeciálnu pozvánku, inak tam mohli prísť len vysokopostavení vládni predstavitelia. Počas bohatej histórie bolo Zakázané mesto domovom až 24 panovníkov.

Na dôkladnú prehliadku všetkých sprístupnených častí paláca nestačí hodinka ani dve. Je to časovo náročná prehliadka a&nbsp;vyžaduje si aj istú chodeckú kondíciu. Návštevník vidí ohromné množstvo artefaktov z&nbsp;minulosti, jednotlivé izby panovníkov či chrámy. Severne od tohto palácového komplexu sa nachádza park Ťing-šan, do ktorého som zamieril hneď po niekoľkohodinovej prehliadke Zakázaného mesta. Cesta hore po schodoch bola takisto vyčerpávajúca, no už som bol tak akurát zahriaty, takže aj túto métu som s&nbsp;prehľadom zvládol. Vrchol tohto kopcovitého parku ponúka panoramatický výhľad na celý Peking, no hlavne na Zakázané mesto, ktoré je hneď pod ním. Počasie mi opäť prialo a&nbsp;výhľady skutočne stáli za to. Aj na blízky park, ktorý zdobia tradičné čínske stavby, pagody či lampióny.

K&nbsp;osemnástim kilometrom nachodeným po Čínskom múre a&nbsp;po okolí Vtáčieho hniezda, dejiska olympijských hier, som pridal ďalších takmer 28 kilometrov po Pekingu. Po takomto výkone človek, samozrejme, poriadne vyhladne. Zamieril som preto do jednoduchej reštaurácie na rohu ulice a&nbsp;objednal som si čínske rezance so zeleninou a&nbsp;s&nbsp;mäsom. Výborné, lacné a&nbsp;pomerne zdravé. Moje ďalšie kroky smerovali na stanicu, a&nbsp;keďže mi ostala ešte celkom slušná suma čínskych jüanov, cestu na letisko som zvolil po pansky – taxíkom. Asi tých jüanov nebolo až tak veľa, pretože som musel šoféra presviedčať, že viac nemám a&nbsp;miestne platidlo jednoducho potrebujem minúť pred odchodom z&nbsp;Číny. Po piatich minútach zjednávania nakoniec prikývol a&nbsp;ja som sedel v&nbsp;taxíku. Takto som sa rozlúčil s&nbsp;týmto nádherným mestom a&nbsp;krajinou dýchajúcou bohatou históriou.

Mesto prekvapení: V čínskom Pekingu treba byť stále v strehu

Výber pre vás

Mesto prekvapení: V čínskom Pekingu treba byť stále v strehu

Súvisiace články

Andská kráska: V peruánskych veľhorách si siahnete až na dno síl

Spleť svetov: Teherán v sebe ukrýva poklady nevyčísliteľnej hodnoty

Perla v púšti: Uzbecká Chiva ako niekdajšia ríša mocných chánov, harémov a obchodu s ľuďmi

Výber pre vás