Mária Mišovičová

Ťažkým krokom vošiel do miestnosti, v&nbsp;tvári bol bledý, chrbát ohnutý pod ťarchou problémov. Zamieril k&nbsp;oknu, no zastavili ho slová mladého dirigenta: „Maestro, nechoďte tak blízko k&nbsp;oknu, múr je nízky, mohli by ste vypadnúť... Dnes nevyzeráte práve najlepšie.“ Jeho slová ani poriadne nevnímal. Bol zamyslený, v&nbsp;spomienkach sa vracal do minulosti. K&nbsp;životu plnému slávy i&nbsp;pádov. Všetko zrazu videl úplne jasne – prvú manželku, narodenie syna, smrť najbližších. Svoju snahu uchytiť sa po návrate z&nbsp;Viedne v&nbsp;Prahe, nevraživosť a&nbsp;závisť pražských kolegov, odchod do Bratislavy, finančné problémy v&nbsp;tamojšom v&nbsp;divadle. V&nbsp;skúšobni Chorvátskeho národného divadla Oskara Nedbala pochytil astmatický kašeľ, jednou rukou si rázne uvoľnil golier na košeli, druhou sa načiahol za kľučkou na okne a&nbsp;dokorán ho roztvoril.

V&nbsp;neďalekom kostole zvony odbili jedenásť úderov a&nbsp;vonku začal padať sneh. Naklonil sa a&nbsp;snehová pokrývka na chodníku mu pripomenula mäkkú perinu. Padnúť do nej určite nebolí. „Pozor, maestro!“ zaznel za ním výkrik. Neskoro. Osud českého hudobného génia sa na Vianoce roku 1930 naplnil. Názory na smrť dirigenta a&nbsp;skladateľa sa dodnes rôznia. Nie­ktorí autori či pamätníci odmietajú jeho skon vysvetľovať ako samovraždu. Oponujú, že bol človekom plným energie, optimizmu a&nbsp;milovníkom života. Iné dôveryhodné pramene opisujú jeho dlhodobé depresívne stavy a&nbsp;úvahy o&nbsp;samovražde. Pripomínajú, že samovraždou ukončil život aj umelcov otec, brat a&nbsp;syn.

Oskar Nedbal sa narodil v juhočeskom meste Tábor. Najmladší zo šiestich súrodencov vyrastal v rodine advokáta Karla Nedbala. Jeho otec bol výrazná osobnosť kultúrneho života v meste, vášnivý amatérsky hudobník a zakladateľ Filharmonického spolku, ktorý pretrval až do súčasnosti. Mladý Oskar ako študent, ale aj neskôr už ako známy umelec s týmto orchestrom účinkoval. K priateľom Karla Ned­bala patrili viaceré významné osobnosti, napríklad hudobný velikán Antonín Dvořák či básnik a dramatik Jaroslav Kvapil. Matka Aloisia, vzdelaná dáma, rovnako ako jej manžel pochádzala z dobre situovanej rodiny a obaja rodičia vychovávali deti v národnom duchu. Keď rodičia v&nbsp;jedenásťročnom synovi Oskarovi, študentovi táborského gymnázia, okrem talentu zistili aj vážny záujem o&nbsp;hudbu, prehlásili ho na pražské konzervatórium.

Navštevoval ho v&nbsp;rokoch 1885 až 1892. Najprv študoval hru na trúbke a&nbsp;bicích nástrojoch, neskôr prešiel na husle a&nbsp;violu a&nbsp;u&nbsp;Antonína Dvořáka navštevoval kompozíciu. Na konzervatóriu bol jeho spolužiakom a&nbsp;najlepším priateľom Josef Suk, ktorý sa neskôr presadil ako vynikajúci huslista a&nbsp;hudobný skladateľ. Josef pochádzal z&nbsp;nábožnej rodiny a&nbsp;jeho výchova sa niesla v&nbsp;pokojnom, miernom duchu. Na rozdiel od Oskara, ktorého neposedná povaha mu imponovala, najmä jeho rôzne vystrájania – napríklad keď ráno zaspal, do triedy sa prehupol oknom. V&nbsp;druhom ročníku spolu bývali v&nbsp;podnájme, čím trpeli susedia. Štvorručne hrávali na klavíri, jeho hlučné tóny sa niesli po celom dome. Alebo obaja súčasne začali cvičiť každý na inom nástroji. Nájomníci protestovali proti „príliš moderným zvukom“ dvoch nástrojov, na každom totiž budúci umelci hrali niečo iné.

Oskar mával najlepší prospech zo všetkých spolužiakov, hoci nad učením netrávil veľa času. Radšej sa zabával v&nbsp;baroch či „hospodách“. Oskar a&nbsp;Josef spolu navštevovali aj hodiny kompozície. Ale ani pri slávnom učiteľovi si mladý Nedbal neodpustil rôzne pestvá. Raz prišiel na hodinu rovno po prehýrenej noci a&nbsp;ospalý sa krčil v&nbsp;poslednej lavici, aby si ho Antonín Dvořák nevšimol. Spočiatku mu to vychádzalo, pre učiteľa bol neviditeľný. Ten však žiadal od študentov názor na inštrumentáciu jednej z&nbsp;klavírnych skladieb Franza Schuberta. S&nbsp;ich odpoveďami nebol spokojný, až „objavil“ driemajúceho Oskara. Rovno sa ho spýtal, čo by s&nbsp;tou skladbou spravil on. Ospalý študent Nedbal mu nevrlo odsekol: „Vykašľal by som sa na to.“ „To je ono,“ nadšene zvolal Antonín Dvořák, „tá skladba sa totiž nedá upraviť pre jednotlivé nástroje.“ Oskarovo vystrájanie možno toleroval aj preto, že bol ich rodinným priateľom a&nbsp;Filharmonický spolok s&nbsp;veľkým úspechom hrával Dvořákove skladby.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Po absolvovaní konzervatória to spočiatku vyzeralo tak, že Oskar Nedbal sa bude uberať cestou klavírneho či husľového virtuóza. Jeho rané kompozície prezrádzali skladateľský potenciál a&nbsp;obrovskú muzikálnosť. Zároveň sa u&nbsp;neho prejavili manažérske sklony, najmä keď začal vystupovať s&nbsp;Českým kvartetom. Hudobné zoskupenie vzniklo v&nbsp;školskom roku 1891/1892 a&nbsp;tvorili ho Karel Hoffmann (prvé husle), Josef Suk (druhé husle), Otto Berger (violončelo) a&nbsp;Oskar Nedbal (viola). Štvorica nadaných mladíkov pod Oskarovým vedením dosiahla výrazné úspechy doma a&nbsp;zakrátko hrali po celej Európe, neskôr i&nbsp;v&nbsp;iných častiach sveta.

Leví podiel na tomto úspechu mal Oskar Nedbal. Práve on bol akýmsi tmeliacim prvkom kvarteta, dokázal ho povzbudiť i&nbsp;rozveseliť, výrečnosťou a&nbsp;osobným šarmom u&nbsp;organizátorov zabezpečiť všetko potrebné. Okrem toho bol vynikajúci violista. V&nbsp;kvartete zotrval štrnásť rokov, až do roku 1906. Uprostred úspechov Otto Berger ochorel na tuberkulózu. Veľký otras prišiel, keď ich priateľ Otto diagnóze podľahol. Oskara onedlho čakali aj ďalšie smutné chvíle – samovražda staršieho brata Viliama, po nej otcova ťažká choroba a&nbsp;následný dobrovoľný odchod na druhý svet. Možno vtedy sa niekde v&nbsp;hĺbke jeho veselej povahy začali usádzať prvé príznaky neskorších depresií.

Súbežne s&nbsp;koncertnými cestami kvarteta po Európe Oskar Ned­bal rozvíjal svoje skladateľské a&nbsp;dirigentské ambície. V&nbsp;tom čase vznikali aj jeho prvé komorné skladby, najmä pre klavír, husle a&nbsp;violončelo. Mal iba 22 rokov, keď prvýkrát dirigoval Českú filharmóniu. Nebola to ojedinelá spolupráca, ako dirigent viedol toto hudobné teleso niekoľko rokov, čo bolo vynikajúcou prípravou na jeho budúcu hviezdnu dirigentskú dráhu. Otvorila mu cestu do hudobného sveta, v&nbsp;ktorom sa stal jedným z&nbsp;najvýznamnejších hudobných dirigentov. Pod jeho taktovkou vystupovali orchestre vo Viedni, v&nbsp;Londýne, Paríži, Ríme, Berlíne, Petrohrade, Odese, vo Varšave. Vždy s&nbsp;obrovským úspechom.

Obrat nastal aj v&nbsp;jeho sú­kromnom živote. V&nbsp;dvadsiatich štyroch rokoch sa oženil s&nbsp;Josefinou Setunskou, dcérou táborského hoteliera. V&nbsp;roku 1901 sa im narodil syn Oskar. Listy, ktoré umelec posielal milovanej manželke z&nbsp;ciest, sú plné lásky a&nbsp;porozumenia. Svedčia o&nbsp;hlbokom cite medzi manželmi. Zrejme inšpirovaný radosťou z&nbsp;narodenia syna zložil hudbu k&nbsp;baletu Rozprávka o&nbsp;hlúpom Janovi. Práve z&nbsp;tohto diela pochádza aj jeho azda najznámejšia skladba Valse triste.

Rodinná idyla manželov Nedbalovcov sa skončila po dvoch rokoch, v&nbsp;roku 1903 Josefina zomrela na tuberkulózu. Malý syn mal necelé dva roky. Zdrvený Oskar Nedbal unikal do samoty. Z&nbsp;nej ho zachránila práca. Po období smútku prišiel i&nbsp;nový vzťah. Počas koncertovania s&nbsp;kvartetom, ktoré často pozýval aj do rodného Tábora, sa zahľadel do manželky priateľa a&nbsp;kolegu Marie Hoffmannovej. Spoločensky i&nbsp;pracovne neúnosnú situáciu sa rozhodol vyriešiť v&nbsp;marci 1906 odchodom do Egypta, neskôr do Sýrie. Sprevádzala ho aj Marie. Takto sa chcel vyhnúť škandálu. Prerušil spoluprácu s&nbsp;kvartetom aj akýkoľvek kontakt s&nbsp;Prahou. Pražská smotánka bola pohoršená jeho vzťahom, pokladala ho za vážny prehrešok proti vtedajšej morálke. Na jeseň sa zaľúbenci vrátili do Európy, po komplikovanom Mariinom rozvode sa zosobášili a&nbsp;usadili vo Viedni.

Dravé a&nbsp;konkurenčné viedenské umelecké pro­stredie, aké bolo na prelome 19. a&nbsp;20. storočia, keď bola Viedeň hudobným srdcom Európy, Nedbala prijalo. Prežil tam trinásť úspešných rokov a&nbsp;práve v&nbsp;rakúskej metropole sa stal skutočne slávnym. V&nbsp;čase príchodu ho sprevádzala povesť svetoznámeho interpreta a&nbsp;náročná Viedeň mu aj s&nbsp;patričnými poctami preukazovala priazeň. Záujem o&nbsp;koncerty klasickej hudby bol medzi Viedenčanmi taký veľký, že popri dvoch stálych orchestroch vznikol v&nbsp;roku 1907 tretí – Tonkünstler Orchester. Jeho šéfdirigentom sa stal Oskar Nedbal. Nové teleso viedol tak bravúrne, že okamžite dosiahlo úspechy a&nbsp;počas trinástich viedenských rokov vypredávalo sály v&nbsp;celej Európe, v&nbsp;mnohých metropolách opakovane. Vystupovali s&nbsp;ním azda všetci hviezdni speváci – Ema Destinová, Pablo Casals, Jan Kubelík, Fio­dor Šaľapin a&nbsp;mnohí ďalší.

Svojou charizmou si Oskar Nedbal získal vždy nielen publikum, ale aj ktorýkoľvek orchester a&nbsp;„vydoloval“ z hráčov maximálny výkon. A to všetko v konkurencii Gustava Mahlera či Hansa Richtera. Gustav Mahler vyzdvihoval kvality českého hudobníka a uznával ho ako špičkového umelca s všestranným talentom. Okrem dirigovania sa Oskar Ned­bal venoval komponovaniu. V mladších rokoch to boli skladby skôr komorného zamerania, neskôr skladal balety – Z rozprávky do rozprávky, Princezná Hyacinta, Andersen... Potom prišli na rad operety. Prvá bola v roku 1910 Cudná Barbora, najúspešnejšia a najčastejšie uvádzaná Poľská krv mala premiéru vo Viedni v roku 1913 – bola triumfom a najúspešnejšou novinkou sezóny.

O tri roky neskôr uviedli jeho ďalšiu operetu Vinobranie, nasledovala Krásna Saskia. V dielach Oskara Nedbala sa prejavovala jeho hudobná nob­lesa, slovanská melodika, srdečnosť. Mnohé z operetných melódií sa stali hitmi. Oskar Nedbal viedol bohatý spoločenský život, s&nbsp;manželkou prijímali pozvania na večierky, premiéry, pohyboval sa v&nbsp;divadelnom svete. Bol známy gurmán, miloval dobré jedlo a&nbsp;bol výborný rozprávač anekdot. V&nbsp;spoločnosti bol pre veselú povahu a&nbsp;statnú postavu neprehliadnuteľný. Manželka Marie mu bola veľkou oporou, starala sa o&nbsp;jeho rozsiahlu agendu a&nbsp;on sa na ňu v&nbsp;mnohých veciach spoliehal.

V lete 1918 došlo v živote Oskara Nedbala k tragickej udalosti. Počas strážnej služby sa jeho syn zastrelil. Bol študentom vojenskej akadémie, v Bratislave bol v prípravke pred odchodom na front a odtiaľ poslal otcovi list do Viedne. Prosil ho v ňom o odpustenie všetkých prehreškov a sľuboval, že sa polepší a na bojisku prvej svetovej vojny dokáže, že je čestný syn hodný otcovho mena. Zrejme bol v duševnej kríze a otcovi sa potreboval zveriť. Keďže Oskar Nedbal v tom čase vo Viedni už nežil, list za ním prišiel na českú adresu. Ihneď sa vybral vlakom za synom, ale počas čakania na druhý spoj ho zastihla správa o synovej smrti. Syn, keďže od otca nedostal odpoveď, bol presvedčený o jeho nezáujme, siahol po zbrani a vzal si život. Mal iba sedemnásť rokov.

Rok 1918 znamenal pre Oskara Nedbala aj odchod z Viedne. V rakúskej spoločnosti sa čoraz viac dral do popredia nacionalizmus, po porážke Rakúsko-Uhorska vo vojne bolo všetko cudzie vyhlásené za nepriateľské a dovtedy uznávaný český umelec sa stal nežiaducim. Rovnaký pohľad na jeho osobu ho po návrate zastihol v novovzniknutej Československej republike. V Prahe nenašiel pochopenie ani uplatnenie. Stal sa nepohodlným, zbytočným, pre Viedeň bol príliš český, pre Prahu príliš viedenský, v Česku sa k dirigovaniu takmer nedostal. Venoval sa komponovaniu, v tom čase zložil svoju jedinú operu Sedliak Jakub. Východisko z tejto nezmyselnej situácie videl v ponuke Slovenského národného divadla. Zopár skutočných priateľov ho pred týmto krokom varovalo: je umelec s tvorivým duchom, administratíva a vedenie divadla nie sú preňho aj vzhľadom na jeho zdravotný stav. Nedal sa odradiť.

SND od vzniku zápasilo s finančnými problémami, a preto sa rozhodlo, že divadlo zverí do súkromných rúk. Oskar Nedbal túto alternatívu najprv odmietol, nakoniec však na ňu pristúpil. Znamenalo to, že sa v prípade dlhov zaručil svojím majetkom. Po príchode do Bratislavy bol plný energie, divadlo sa veľmi rýchle stalo uznávanou scénou. Zreorganizoval baletný súbor, posilnil činohru. Vyhľadával nové talenty, do repertoáru opery zaradil slovenské i české diela, využil svoje kontakty z Viedne a ako hosťujúcich dirigentov pozval slávnych umelcov Pietra Mascagniho a Richarda Straussa. Počas jeho pôsobenia odišla Opera SND prvýkrát vystupovať do Španielska, uskutočnili sa aj zájazdy do Prahy a Viedne. Napriek všetkým týmto aktivitám divadlu nedokázal zabezpečiť zisk. Ale to nikoho nezaujímalo.

Požiadal o štátnu subvenciu, no aj tú mu zamietli. Dlhy rástli a on sa všemožne snažil odvrátiť hroziaci bankrot a exekúciu. Aj v&nbsp;Bratislave zažil intrigy a&nbsp;aj tam ho zastihli pražské útoky a&nbsp;kritika jeho práce. Život mu spríjemňovali občasné pozvania na dirigovanie v&nbsp;Nemecku či Maďarsku. V&nbsp;zahraničí ho vždy vítalo vrelé prijatie a&nbsp;opäť zažíval úspechy. Po návrate domov ho však čakala bezvýchodisková situácia. Každú chvíľu očakával zatknutie a&nbsp;obvinenie z&nbsp;defraudácie. V&nbsp;takejto osobnej kríze prijal dirigovanie svojej Rozprávky o&nbsp;hlúpom Janovi v&nbsp;Záhrebe. Tam vo vianočnom čase dobrovoľne ukončil svoju pozemskú púť. Pochovali ho v&nbsp;Záhrebe, pretože v&nbsp;liste na rozlúčku si neželal spočinúť v&nbsp;Československu. V&nbsp;roku 2006 na popud vnuka Josefa Suka, rovnako huslistu, jeho pozostatky previezli na pražský Slavín.

Mal rád hudbu, ľudí aj život: Hudobné triumfy OSKARA NEDBALA striedali pády a súkromné tragédie

Výber pre vás

Mal rád hudbu, ľudí aj život: Hudobné triumfy OSKARA NEDBALA striedali pády a súkromné tragédie

Súvisiace články

Štedré a bohaté boli pre chudobných i zámožných, každá krajina má však svoje špecifiká

Kde sa vzala tradícia VIANOČNÝCH BETLEHEMOV? Na Slovensku máme hneď niekoľko skvostov

Škaredosť povýšil na krásu: Baudelaire svojou knihou spôsobil škandál, dnes je z nej veľdielo

Výber pre vás