Mária Mišovičová

Velikán francúzskej poézie zbierkou Kvety zla vyvolal rozruch, ktorý mal celonárodný rozmer. Sám o&nbsp;nej povedal: <em>„Kvety zla sú zahalené do temnej a&nbsp;chladnej krásy: napísal som ich hnevom a&nbsp;trpezlivosťou.“</em> Kritici v&nbsp;nej krásu nenašli, do jedného ju odsúdili, ich reakcie boli až príliš ostré. Podľa nich v&nbsp;nej chýbala morálka, kniha bola zbierkou slabomyseľností ľudskej duše, autora považovali za duševne chorého, pretože väčšina básní smerovala k&nbsp;smrti. Zhodli sa, že je amorálna, opisuje odvrátenú tvár krásy. Básnik na peknú povýšil škaredosť a&nbsp;výrazové prostriedky, ktoré si zvolil, vyvolávali pohoršenie, hrôzu, odpor až hnus.

V&nbsp;básňach absentovala nádej, písal v&nbsp;nich o&nbsp;mŕtvolách, drogách, smrti. Dal im názvy Záhuba, Jed, Zdochlina... Všetko javy, ktoré <em>„slušní“</em> ľudia nepustili do svojho života a&nbsp;ktoré ignorovali. Také boli mravy v&nbsp;napohľad morálnom druhom cisárstve Napoleona III. Písať o&nbsp;mŕtvom zvierati, na ktoré natrafil na prechádzke s&nbsp;milovanou bytosťou, ako o&nbsp;zapáchajúcej zdochline a&nbsp;zaľúbenej deve hovoriť, že aj ona sa raz bude podobať rozkladajúcej sa mrcine, na takéto odvážne verše nebola francúzska spoločnosť v&nbsp;roku 1857 pripravená. Nenávistná kampaň, ktorá sa proti tomuto dielu rozpútala v&nbsp;novinách, mala dohru na parížskom súde. Podľa jeho verdiktu dostal autor i&nbsp;nakladateľ pokutu 300&nbsp;frankov za urážku verejnej morálky a&nbsp;dobrých mravov.

Od drog a liekov bol závislý po celý život, ópium dokonca bral pod lekárskym dohľadom. Malo mu pomôcť pri problémoch spôsobených syfilisom.

Z&nbsp;prvého vydania Kvetov zla musel Ch. Baudelaire odstrániť šesť básní, v&nbsp;druhom, rozšírenom v&nbsp;roku 1861 namiesto nich pridal 35 nových. Verejnosť ani vtedy nezaujal. Pozitívnych názorov na prvé vydanie zbierky bolo máličko. Povzbudzujúci list mu napísal Victor Hugo, jeho verše ocenil i&nbsp;Gustave Flaubert. K&nbsp;hŕstke odvážnych patril hlas spisovateľa Émila Zolu. Ten predpovedal, že o&nbsp;sto rokov bude pohľad sveta na diela Charla Baudelaira iný. Nemýlil sa, neuplynulo ani storočie a&nbsp;Kvety zla sa zaradili medzi najdôležitejšie diela svetovej literatúry, stali sa základom modernej poézie.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Charles Pierre Baudelaire sa narodil v&nbsp;Paríži. Medzi rodičmi bol výrazný vekový rozdiel. Matka Caroline mala 27 rokov a&nbsp;otec Joseph-François 62. Manželstvo s&nbsp;Caroline bolo jeho druhým zväzkom, z&nbsp;prvého mal syna Clauda Alphonsa, ktorý bol od mladšieho nevlastného brata starší o&nbsp;šestnásť rokov. Pôvodne bol Charlov otec kňaz, po Francúzskej revolúcii sa z&nbsp;neho stal štátny úradník. Charles si otca dlho neužil, zomrel, keď mal chlapec šesť rokov. No aj za ten krátky čas stihol Joseph-François malému synovi predstaviť krásy umenia a&nbsp;básnikovi sa tieto spomienky uchovali navždy v&nbsp;pamäti. S&nbsp;matkou mal láskyplný vzťah, doslova ju zbožňoval a&nbsp;po otcovej smrti k&nbsp;nej silno prilipol. Ona sa však po dvoch rokoch opäť vydala, tentoraz za podplukovníka Jacqua Aupicka, ktorý veľmi úspešne stúpal po kariérnom rebríčku, dokonca bol francúzskym veľvyslancom v&nbsp;Turecku a&nbsp;Španielsku. Charles ho považoval za votrelca, ktorý narušil jeho nežný vzťah k&nbsp;matke. Nemal ho rád a&nbsp;ani otčim si k&nbsp;nemu nevedel nájsť cestu, na nevlastného syna mal veľmi málo času.

Chlapec sa začal správať veľmi svojrázne, jeho čudáctvo sa prejavovalo raz melanchóliou, inokedy cynizmom. Zasiahol ho aj odchod z&nbsp;Paríža. Presťahovali sa do Lyonu, kam otčima prevelili. Pre Charla zmena prostredia znamenala aj internátnu školu a&nbsp;neznámych spolužiakov. Navštevoval Kráľovské lýceum a&nbsp;odlúčenie od matky niesol veľmi ťažko. Prejavilo sa to aj na jeho študijných výsledkoch, do učenia sa veľmi nehrnul. Žiaľ z&nbsp;odlúčenia opisoval v&nbsp;častých listoch bratovi, ktorý vyštudoval právo, stal sa sudcom a&nbsp;oženil sa. Po jeho povzbudeniach sa predsa len ponoril do štúdia. Po počiatočných neúspechoch dosiahol dobrý prospech. Bol mimoriadne nadaný, ale dostať sa medzi premiantov triedy a&nbsp;tak sa zavďačiť matke sa mu veľmi nedarilo. Často bol roztržitý a&nbsp;nedokázal sa na nič sústrediť.

Po štyroch rokoch v&nbsp;Lyone sa rodina vrátila do Paríža. V&nbsp;štúdiu pokračoval zas na lýceu a&nbsp;tentoraz sa snažil. Vynikal v&nbsp;gréčtine a&nbsp;v&nbsp;latinčine a&nbsp;začal písať prvé básne. Tie ešte vtedy nezaznamenali úspech, naopak, boli označené ako prejav mladíckej skazenosti. V&nbsp;poslednom ročníku ho zo školy vylúčili, pretože odmietol dať učiteľovi lístok s&nbsp;odkazom od spolužiaka. Ale stal sa externým žiakom lýcea a&nbsp;maturitu úspešne zložil. Keď pred otčimom vyslovil, že chce byť básnikom, tomu sa to nepáčilo. Charla videl ako dôstojníka alebo diplomata. Týmto smerom sa však mladík uberať nemienil. Brat mu poradil, aby sa zapísal na právnickú fakultu. Poslúchol ho, ale o&nbsp;krátky čas zistil, že ho štúdium nebaví.

Lákal ho život v&nbsp;Latinskej štvrti, kaviarne plné študentov. Začal sa stýkať s&nbsp;parížskou bohémou, jeho život bol búrlivý, plný zábavy, alkoholu a&nbsp;prostitútok. Vreckové od rodičov mu na neviazaný život nestačilo, a&nbsp;tak si začal požičiavať. Jeho dlhy naberali objem, k&nbsp;tomu sa pridružila pohlavná choroba a&nbsp;to bola posledná kvapka, ktorá prinútila rodičov konať. Podplukovník Aupick v&nbsp;roku 1841 poslal Charla do Kalkaty, aby ho dostal spod vplyvu veselých kumpánov. Dobre mienené rozhodnutie nesplnilo svoj účel, k&nbsp;Indii sa ani nepriblížil. Sú dve verzie, prečo loď predčasne opustil a&nbsp;strávil niekoľko mesiacov na ostrovoch Maurícius a&nbsp;Réunion. Podľa prvej ochorel a&nbsp;cestu nevládal dokončiť. Tá druhá zasa hovorí, že ho kapitán pre zlé správanie k&nbsp;spolucestujúcim na Mauríciu vyložil. Dojmy z&nbsp;plavby a&nbsp;pobytu na ostrovoch ho podnietili vložiť námorné obrazy do niektorých básní.

Po návrate do Paríža sa vrátil k bujarému spôsobu života. Opäť sa ponoril do požívačného štýlu. Po dovŕšení 21 rokov mal prístup k dedičstvu po otcovi a začal si ho poriadne užívať. Utrácal za oblečenie, knihy, obrazy, drahé vína, začal experimentovať s drogami, užíval hašiš i ópium. Tvrdil, že podnecujú jeho tvorivosť. Od drog a liekov bol závislý po celý život, ópium dokonca bral pod lekárskym dohľadom. Malo mu pomôcť pri problémoch spôsobených syfilisom. Omamné látky negatívne vplývali aj na jeho psychiku: trpel stihomamom, mával halucinácie, upadal do depresie. Za dva roky prehýril takmer polovicu zdedených peňazí. Rodičia vtedy pristúpili k razantnému riešeniu. Matka požiadala o súdny dohľad, a tak prišiel o možnosť disponovať so svojím majetkom. Súd mu určil malú mesačnú rentu, a ak potreboval väčšiu sumu, musel sa obrátiť na notára.

Takéto riešenie bolo pre neho veľmi ponižujúce, nedokázal sa s ním zmieriť. Šokovalo ho, že jeho financie a tým aj jeho život bude riadiť niekto cudzí. Toto rozhodnutie malo pre neho celoživotné následky. Skromný príjem zo zdedených peňazí ho počas kariéry odsúdil na život na pokraji chudoby, čo narušilo aj rodinné vzťahy. Na protest sa v roku 1845 pokúsil o demonštratívnu samovraždu. Spôsobil si povrchové rezné zranenia. Po uzdravení sa odsťahoval z&nbsp;rodičovského bytu a&nbsp;s&nbsp;nevlastným otcom nadobro prerušil kontakty. Viac sa nestretli. S&nbsp;matkou sa zmieril až po jeho smrti v&nbsp;roku 1857. Dovtedy udržiavali len písomný kontakt, často motivovaný nedostatkom peňazí. Vyčítal jej, že sobášom s&nbsp;Jacquom Aupickom prišiel o&nbsp;materinskú lásku a&nbsp;rodinné zázemie. Až po otčimovom skone sa postupne začali zbližovať, občas zostával dlhší čas v&nbsp;matkinom dome v&nbsp;obci Honfleur v&nbsp;Normandii.

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
          <div class="icon">
              <em class="fa fa-file-text-o" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
          <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="8f1ee2d8-5e5c-4876-9442-da78f74155e9">
              <span class="inner-articleTag">&nbsp;</span>
              <br class="inner-break hide">
              <span class="inner-articleTitle">Hriešny i noblesný Moulin Rouge: Najslávnejší kabaret založil muž s pochybnou povesťou</span>
          </div>
          <div class="icons">
              <em class="fa fa-cog eagle-config-button" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-edit" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
      </div>
  


Predtým ako sa rozhodol dobrovoľne odísť z tohto sveta, zanechal list na rozlúčku a všetok majetok odkázal Jeanne Duvalovej. Adresoval ho rodinnému notárovi Narcissovi Ancellovi: <em>„Keď vám slečna Jeanne Lemerová dá tento list, budem už mŕtvy... Zabijem sa, pretože už nemôžem ďalej žiť; nevládzem znášať únavu z usínania a zo vstávania.“</em> List, ktorý napísal v júni 1845, pred štyrmi rokmi vo Francúzsku vydražili za 234-tisíc eur. Stretnutie so Jeanne Duvalovou alebo Lemerovou, čo bolo údajne jej pravé meno, patrilo k&nbsp;tým osudovým. Krásnu mulatku stretol po návrate z&nbsp;nevydarenej cesty do Indie. Ich romanca sa zrejme začala v&nbsp;parížskom divadle Panthéon v&nbsp;roku 1842, v&nbsp;ktorom mala angažmán ako herečka a&nbsp;tanečnica. Ich búrlivý vzťah plný rozchodov a&nbsp;zmierení trval takmer dvadsať rokov. Zároveň si uvedomoval, že jeho rodina tento vzťah nikdy neprijme. Jeanne bola jeho celoživotná múza – básnik ju opisoval ako čiernu Venušu, génia zla, bosorku z&nbsp;ebenu s&nbsp;čiernozlatou pleťou. Vyzdvihoval jej exotický vzhľad, nebezpečnú krásu a&nbsp;dlhé čierne vlasy. Inšpirovala ho na napísanie viacerých milostných básní v&nbsp;zbierke Kvety zla, bola predlohou pre jeho erotickú tvorbu. Jej podobu zachytil aj v&nbsp;niekoľkých perokresbách. Výtvarný talent zdedil po otcovi, často a&nbsp;rád kreslil a&nbsp;zaujímal sa o&nbsp;výtvarné umenie.

Po obmedzení financií Charles Baudelaire začal konať. Písaním básní si rozpočet príliš nezvýšil, preto sa z&nbsp;neho stal kritik umenia a&nbsp;darilo sa mu. Najmä po hodnotení Salóna, oficiálnej výstavy výtvarného umenia v&nbsp;Paríži, ktoré napísal v&nbsp;roku 1845, si v&nbsp;umeleckom svete vybudoval reputáciu. Obdivoval maliara Eugèna Delacroixa, okrem neho v&nbsp;článkoch veľkou chválou zahrnul Constantina Guysa a&nbsp;Édourada Maneta. V&nbsp;novinách mu vychádzali ďalšie kritiky a&nbsp;drobné prozaické práce. Nezameral sa v&nbsp;nich iba na výtvarné umenie. Písal aj o&nbsp;hudbe a&nbsp;patril k&nbsp;prvým kritikom, ktorí vyzdvihli tvorbu skladateľa Richarda Wagnera.

Rovnako ho fascinoval ďalší umelec. Bol ním Edgar Allan Poe, americký spisovateľ s&nbsp;podobnými životnými i&nbsp;finančnými problémami, aké mal on. Cítil silnú súdržnosť. Charles Baudelaire o&nbsp;ňom najprv napísal biografickú štúdiu a&nbsp;po nej preložil niektoré jeho poviedky. Preklady mali u&nbsp;čitateľov veľký úspech. Rozbehol sa, aj pokiaľ šlo o&nbsp;jeho vlastnú tvorbu. Najprv mu vyšla novela s&nbsp;názvom La Fanfarlo a&nbsp;neskôr i&nbsp;básnické zbierky. Inšpiráciou mu boli najmä ženy, ktoré prešli jeho životom, či už to boli platonické lásky, alebo naplnené vzťahy. K&nbsp;tej celoživotnej, Jeanne Duvalovej, sa vo svojej tvorbe vracal najčastejšie, a&nbsp;keď veľmi ťažko ochorela a&nbsp;hrozilo jej ochrnutie, podporoval ju v&nbsp;rámci svojich možností aj finančne.

Pokiaľ ide o&nbsp;jeho poéziu, v&nbsp;básňach odhaľoval najvnútornejšie pocity, nesnažil sa mlčať ani o&nbsp;zahanbujúcich myšlienkach či poryvoch, mal bohatú obrazotvornosť. Odhaľoval milostné aj spoločenské sklamania, provokoval až prílišnou otvorenosťou. Spájal krásu a&nbsp;zlo, lásku a&nbsp;pohŕdanie, túžbu po živote a&nbsp;smrť. Niektoré básne sa čítajú, akoby to boli zápisky z&nbsp;denníka. Do tvorby vkladal aj najintímnejšie predstavy, mnohé s&nbsp;osobným vyznaním. O&nbsp;svojom duševnom rozpoložení písal napríklad v&nbsp;zbierke Moje obnažené srdce: <em>„Už viac nehľadaj moje srdce, zjedli ho beštie.“</em> Hľadal aj nové formy poézie a&nbsp;v&nbsp;roku 1862 mu vyšli prozaické básne Parížsky splín. Mladší predstavitelia básnikov ako Paul Verlain, Stéphane Mallarmé či Arthur Rimbaud ho považovali za génia.

Na sklonku života sa napriek podlomenému zdraviu rozhodol absolvovať prednáškové turné v&nbsp;Belgicku. Nebol to dobrý nápad, skončilo sa fiaskom. Prednášal o&nbsp;Eugènovi Dela­croixovi, spisovateľovi a&nbsp;básnikovi Théophilovi Gautierovi, ako aj o&nbsp;vlastnej zbierke próz Umelé raje. V&nbsp;rámci jeho tvorby má zvláštne postavenie, obsahuje tri prózy: Báseň o&nbsp;hašiši, Požívač ópia a&nbsp;O&nbsp;víne a&nbsp;hašiši. Básnik po jej vydaní francúzskych čitateľov a&nbsp;na turné aj belgických poslucháčov uisťoval, že sa snažil podať vedecký obraz stavu opojenia, vyzdvihnúť rozkoš a&nbsp;upozorniť na všetky nebezpečenstvá drogy. Nepochodil. Na prednášky prišlo veľmi málo ľudí a&nbsp;aj z&nbsp;tých zopár návštevníkov mnohí neraz doslova zutekali pre jeho bezočivý až urážajúci prejav a&nbsp;hrozivý výzor. Svoje znechutenie z&nbsp;turné zachytil v&nbsp;pamflete Úbohé Belgicko.

Neustála neutešená finančná situácia, duševné rozpoloženie dlhodobo oslabené syfilitídou, užívaním drog a&nbsp;alkoholu sa premietli do jeho zdravotného stavu. Trápili ho bolesti hlavy, závraty, poruchy vedomia. Dvakrát ho postihol záchvat mŕtvice. Pri druhom mu ochrnula pravá strana tela a&nbsp;stratil schopnosť rozprávať. Z&nbsp;týchto následkov sa už nikdy nepozbieral. Do poslednej chvíle bola pri ňom matka, ktorá ho dala previezť do súkromného sanatória. Jeho priatelia mu od francúzskej vlády vymohli malý finančný príspevok na úhradu liečebných nákladov. Zomrel ako 46-ročný a&nbsp;pochovali ho na cintoríne v&nbsp;Montparnasse vedľa nevlastného otca. Na matkino želanie sa ich rodinný priateľ Charles Asselineau ujal vydávania diela jej zosnulého syna a&nbsp;napísal aj jeho prvú biografiu – Charles Baudelaire, jeho život a&nbsp;dielo. Jeho milovaná matka zomrela štyri roky po ňom. Ľutovala, že sa jej syn nedržal otčimových plánov: <em>„Nezanechal by stopu v&nbsp;literatúre, ale všetci traja by sme boli šťastnejší.“</em>

Škaredosť povýšil na krásu: Baudelaire svojou knihou spôsobil škandál, dnes je z nej veľdielo

Mária Mišovičová

Výber pre vás

Škaredosť povýšil na krásu: Baudelaire svojou knihou spôsobil škandál, dnes je z nej veľdielo

Mária Mišovičová

Súvisiace články

Nazýval sa BEŠTIOU: Šokujúci príbeh najskazenejšieho muža planéty ALEISTERA CROWLEYHO

Úspešný neúspech: ERNEST HENRY SHACKLETON predviedol najväčšiu bojovnosť a vytrvalosť človeka

Príbeh vily TUGENDHAT: Životné osudy obyvateľov slávnej stavby v Brne zapísanej v UNESCO

Svetovú gymnastku VĚRU ČÁSLAVSKÚ odpísali komunisti, potom prišlo rodinné peklo

Spisovateľka MAYA ANGELOUOVÁ aby uživila svojho syna, musela si zarábať aj ako prostitútka

Výber pre vás