Tomáš Kubuš

Čo je na Luxore také príťažlivé, že ľudia kedysi merali niekoľkomesačnú cestu a&nbsp;dnes prejdú aj tisíce kilometrov len preto, aby sa tam ocitli? Sú to staroveké ruiny obrovských chrámov, príbehy Vesetu či Téb, údolia plného pokladov, kam pochovali egyptských kráľov a&nbsp;kráľovné. Vychutnáte si tu západ slnka nad Nílom, ktorým kĺžu drevené feluky, a&nbsp;závan voňavého ibištekového čaju karkáde v&nbsp;uliciach starého mesta.

Luxor je aktuálny názov jedného z najstarších a najvýznamnejších miest v Egypte, ktoré leží asi 700 kilometrov južne od Káhiry. Najstarší známy názov bol Veset. Spočiatku malé mesto na Níle sa v polovici 16. storočia pred Kristom stalo základňou pre oslobodzujúci boj Egypťanov proti Hyksósom. Po víťaznej vojne sa stalo dôležitým náboženským a správnym strediskom a hlavným mestom novej zjednotenej ríše. V súlade s pravidlami egyptského náboženstva sú všetky chrámy, obytné domy a iné budovy slúžiace živým postavené na východnom brehu Nílu. Západný breh bol pohrebiskom, nájdete tam významné miesta ako Údolie kráľov, Údolie kráľovien, Chrám kráľovnej Hatšepsut a iné. Karnak je názov slávneho kláštora vo Vesete. V súčasnosti je Luxor významným turistickým centrom. (zdroj: Wikipédia)

Luxor

Očarenie egyptským Luxorom sa dostaví takmer okamžite. Všetko je odlišné od toho, čo človek videl a&nbsp;zažil pri putovaní starobylou krajinou. Káhira je plná historických stavieb vzťahujúcich sa na slávnu islamskú minulosť, Asuán na juhu zase dýcha pohodou uvoľneného miesta, kde sa miešajú egyptské a&nbsp;núbijské vplyvy. Luxor, ležiaci niekde v&nbsp;strede, má však z&nbsp;každého mesta to najkrajšie. Aby toho nebolo málo, jeho územie je posiate neprekonateľnými chrámami, hrobkami či stavbami fascinujúceho starovekého Egypta. Mestom sa vinie široký pás života, ktorý dostal meno Níl a&nbsp;tvorí hranicu medzi západným a&nbsp;východným brehom.

Dnes patrí východný breh mestu, ktoré tu počas stáročí vyrástlo v&nbsp;okolí ruín starobylého Karnaku. Protiľahlý breh zabralo Údolie kráľov, kráľovien, chrám v&nbsp;Medinet Habu či oázy napájané kanálom al-Fadlija. Níl tvorí medzi nimi hranicu od dôb, keď táto krajina ešte ani netušila, že raz na jej území vyrastú miesta zvýraznené na mape sveta. Promenáda na nábreží Nílu je miestom, odkiaľ cítiť jemný závan vetra poletujúceho tesne nad hladinou, nadúvajúceho plachty všadeprítomných felúk. Ich vysoké stožiare siahajú do výšky niekoľkých metrov a&nbsp;človek sa niekedy začuduje, akú dokážu nabrať rýchlosť. Vyberú si ich domáci rovnako ako turisti, aby mohli stráviť nejaký čas priamo na rieke, vďaka ktorej je Egypt Egyptom.

Kolorit rieky okrem malých plavidiel dopĺňajú staré parníky ozdobené veľkými kolesami. S&nbsp;nimi sa dá odtiaľto preplaviť až dolu do Asuánu. Pohľad na ne ma prenesie v&nbsp;čase minimálne o&nbsp;päťdesiat, ak nie sto rokov naspäť. Je krásne, že vôbec nenarúšajú atmosféru miesta, pretože doň pasujú rovnako ako štíhle palmy dvíhajúce sa z&nbsp;oáz na druhom brehu. Sem na promenádu si prídu ľudia oddýchnuť, zrelaxovať pri prechádzke a&nbsp;užiť si západ slnka, keď sa jeho zlaté lúče dotýkajú hladiny, aby krajinu zahalili do príjemných odtieňov. Tu chutí miestny ibištekový čaj azda najlepšie, no okrem neho nedajú domáci dopustiť na sladkú, ale silnú kávu.

„Káleš, káleš,“ ozýva sa promenádou mužský hlas. Niekoľko chlapov má odstavený bokom svoj konský povoz a&nbsp;za pár egyptských libier ponúkajú vyhliadkovú cestu mestom alebo poslúžia ako originálny taxík. Necháme sa zlákať a&nbsp;z&nbsp;karnackého chrámu nás drožkár vezie do mesta. „Vidíte tie hory za Nílom?“ ukazuje. „Tam medzi nimi leží Údolie kráľov, kde našli Tutanchamóna,“ vysvetľuje kostrbatou angličtinou. „A&nbsp;tu máme Luxorský chrám. Dúfam, že sa vám páčilo,“ vhodí si mince do vrecka a&nbsp;už aj je preč.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Luxor však okrem nádhernej promenády ponúka niečo viac. Len pár metrov od brehov Nílu sa z&nbsp;roviny dvíha niekoľko mohutných stĺpov s&nbsp;hlavicami pripomínajúcimi zatvorený papyrusový kvet. Luxorský chrám začal stavať už kráľ Amenhotep III. v&nbsp;14. storočí pred naším letopočtom. Je neuveriteľné, že doteraz stoja jeho ruiny na svojom mieste. Dnes ho obkolesilo mesto a&nbsp;nebyť Nílu, určite by ho pohltilo priamo medzi domy a&nbsp;križujúce sa ulice. Keby vedeli jeho múry rozprávať, ľudia by si okolo nich sadli a&nbsp;s&nbsp;úžasom počúvali o&nbsp;tajomných rituáloch a&nbsp;sviatkoch, ktoré sa k&nbsp;svätyni viažu. Rozprávali by o&nbsp;tom, ako z&nbsp;neďalekého Karnaku každý rok priniesli sochy bohov Amuna, Muta, Chonsu až sem a&nbsp;oslavovali sviatok Opet, ktorý priniesol Egypťanom úrodu.

Dnes mlčky stoja a&nbsp;sledujú, ako sa na nepoznanie zmenila krajina naokolo. Mlčia, no archeológovia hovoria za nich a&nbsp;každý ďalší objav skladá mozaiku vtedajšieho života. Ako asi vyzerali ruiny chrámu, ktorý bol srdcom Téb v&nbsp;čase, keď sem Thomas Cook priviedol prvých turistov? Z&nbsp;hliny trčali len vrcholky stavieb a&nbsp;každý krok bol nádherným dobrodružstvom. Vonku pred chrámom sa každú chvíľku mihne konský povoz káleš. K&nbsp;chrámu viedla z&nbsp;Karnaku aleja plná nehybných sfíng a&nbsp;skončila sa takmer až pod štíhlym obeliskom. Ružovkastý granit ozdobený hieroglyfmi tu dnes stojí sám. Spoločne s&nbsp;jeho dvojičkou ich odniesli do Paríža, kde ich v&nbsp;roku 1836 dal francúzsky kráľ Ľudovít Filip postaviť na Place de la Concorde. Jeden z&nbsp;nich tam stojí dodnes a&nbsp;druhý vrátili tam, kam pôvodne patril.

Vstup do chrámu strážili štyri sochy kráľa Ramesseho II. a&nbsp;až potom, ako si svojím kamenným pohľadom premerali prichádzajúceho návštevníka, sa ocitol na veľkom nádvorí. K&nbsp;najposvätnejším miestam však bolo treba prejsť ešte cez kolonádu, Slnečný dvor a&nbsp;až za nimi sa ukrývali malé svätyne určené pre bohov. Chrám v&nbsp;Luxore je nádherným splynutím národov, ktoré ovládali egyptské dejiny. V&nbsp;rímskej dobe na ňom vyrástol vojenský tábor či pevnosť a&nbsp;v&nbsp;14. storočí priamo na jeho ruinách postavili mešitu Abu al-Haggag na počesť miestneho šejka.

Posvätné miesto pre moslimov tak do dnešných dní zdobí trojica minaretov, pričom každý z&nbsp;nich nesie iné črty. „Videli ste už chrám v&nbsp;noci?“ prihovorí sa nám jeden z&nbsp;Egypťanov na malom námestí. „Ak nie, bez toho z&nbsp;Luxoru neodíďte,“ dodal a&nbsp;po rozhovore sa rozlúčil. Mal pravdu. Hoci noc pohltí mesto, chrámom sa rozlieva zlatá farba, ktorá ešte viac zdôrazňuje jeho krásu. Hieroglyfy priam žiaria, sochy hrajú so svetlom tieňohru a&nbsp;z&nbsp;diaľky pripomína chrám svietiaci drahokam položený k&nbsp;brehom Nílu.

Dnešný Luxor neťaží len zo svojej dávnej histórie, ale je stále rušným mestom, križovatkou ciest a&nbsp;hlavnou spojnicou medzi juhom a&nbsp;severom krajiny. Ulice sa mestom nekontrolovateľne rozlievajú a&nbsp;hoci sú dlhé aj niekoľko stoviek metrov, malé bočné uličky ich prepájajú do pôsobivého orientálneho labyrintu. Cesty križujú desiatky áut, taxíkov, ale nie je žiadnou vzácnosťou stretnúť aj osla ťahajúceho starý drevený vozík, na ktorom sedí útla postava zahalená v&nbsp;zaprášenej džalábiji. Ľudia sedia vonku pred svojimi obchodmi alebo neprestajne pobehujú sem a&nbsp;tam, aby sa stratili za najbližším rohom.

Ženy v&nbsp;dlhých šatách padajúcich na členky vláčia nákupné tašky alebo na rukách prenášajú malé deti. Tie väčšie sa naháňajú okolo nich alebo sa snažia niečo predať. Niektoré bohatšie časti mesta pripomínajú európske štvrte s&nbsp;modernými ulicami, čistotou či lepšími obchodmi, ale väčšinu v&nbsp;Luxore rozhodne netvoria. Obyčajné uličky sú, našťastie, stále krajšie. Práve z&nbsp;nich cítiť tú ošumelú krásu mesta, ktorá na každého dýcha z&nbsp;ošarpaných fasád budov, pozliepaných podnikov či menších aj väčších bazárov.

Tu sa začína rozprávka s&nbsp;obchodníkmi a&nbsp;tovarom, o&nbsp;akom sa človeku ani nesnívalo. Predavač korenín vyloží svoje ťažké vrecia do prachu ulice a&nbsp;zvolávaním sa na seba snaží upriamiť pozornosť. Tak ako námorníci nedokázali odolať volaniu Skylly či Charybdy, ani ja sa nedokážem ubrániť ťahavým arabským slovíčkam poletujúcim vzduchom. Vrecia sú naplnené sušeným ibištekovým čajom, lotosovými kvetmi, ktoré po zaliati vodou zázračne ožijú, čiernym čajom z&nbsp;Cejlónu, sušenými citrónmi určenými na varenie, bylinkami a&nbsp;asi desiatkou neznámych korenín. Stačí sa prehrabnúť rukou vo vreci s&nbsp;ibištekom a&nbsp;odrazu sa z&nbsp;neho dvihne nádherná vôňa, ktorá sa spája s&nbsp;Egyptom. „Máš rád karkáde?“ pýta sa predavač Karim vidiac, ako si z&nbsp;ibišteka sypem do vrecúška. Má dlhšiu hustú bradu, sivú džalábiju a&nbsp;na čele modrinu z&nbsp;pravidelného modlenia, no neustále úsmev na tvári.

Zhovárame sa na ulici, zaujíma ho, ako vyzerá krajina, odkiaľ pochádzam, a&nbsp;srší z&nbsp;neho radosť z&nbsp;rozhovoru. „Veľká väčšina turistov sa nepristaví, neporozpráva sa a&nbsp;len prejde okolo tváriac sa, že ma nevidí, keď zvolávam do svojho obchodu,“ hovorí. „Teší ma, že si sa pristavil. Tu máš ibištekový čaj, aby si si na mňa spomenul,“ podáva mi trojnásobne väčší balík, ako som pôvodne chcel. Peniaze nepýta. Z&nbsp;diaľky ešte zamáva a&nbsp;už len započujem jeho prenikavý hlas šíriaci sa ulicou. Zvečerieva sa, no ruch neutícha. Muži si vyberú stoličky pred zatvorené bazárové obchody, hrajú stolné hry a&nbsp;vydychujú nad seba voňavé oblaky ovocného tabaku. Na rohu sa griluje pečeň, zohrievajú chlebové placky a&nbsp;chlapec s&nbsp;termoskou sa pomalým krokom motá pomedzi chodcov a&nbsp;zásobuje ich horúcim čajom. Spí vôbec Luxor niekedy?

Na najposvätnejšom mieste vtedajšieho sveta

Karnak, neobyčajný chrámový komplex vylepšený o&nbsp;niekoľko ďalších zaujímavých stavieb, leží asi tri kilometre od Luxoru. Stačí prísť na promenádu a&nbsp;kráčať v&nbsp;smere tečúceho Nílu. Jeho vody privedú každého k&nbsp;monumentálnemu miestu. Vysoké staroveké múry ukrývajú poklad, na aký sa nedá vopred pripraviť, hoci si človek preštuduje všetko, čo sa mu dostane pod ruku. Asi nikde neplatí známe „radšej raz vidieť, ako stokrát počuť“ ako práve tu v&nbsp;tieni karnackých stĺpov zasvätených bohovi Amonovi. Za sfingami s&nbsp;baraními hlavami sa ocitneme na azda najposvätnejšom mieste dávneho Egypta.

Zdá sa, akoby tu chcel každý, kto čo i&nbsp;len chvíľku vládol krajine, zanechať odtlačky. Široké nádvorie zaplnili turisti, ktorých sem každý deň vyložia autobusy, a&nbsp;sprievodcovia im rozprávajú, čo sa tu kedysi odohrávalo a&nbsp;ako tieto miesta vyzerali. Všade naokolo sú sochy, sfingy, stĺpy, palmy, malé rozpadnuté komory patriace rozličným bohom a&nbsp;hieroglyfy vytesané do chladného kameňa. Vo veľkej stĺpovej hale naplnenej stĺpmi si človek pripadá ako v&nbsp;ríši divov. Obrovské stĺpy tak dokonale oblieha obrázková výzdoba, že nenechali voľný ani kúsoček kameňa. „Celý priestor má 5 500 štvorcových metrov a&nbsp;naplánoval ho Ramesse I., hoci ho zhotovil až kráľ Seti I. Stojí tu 134 stĺpov pripomínajúcich papyrus,“ započujem od miestnej sprievodkyne, ktorá naučenú vetu povie denne možno aj niekoľko desiatok ráz.

Fakt, že stĺpy pripomínajú zatvorený papyrus, nie je náhodný, pretože symbolizujú život. Každoročne v&nbsp;období, keď sa Níl vylieval zo svojho koryta, sa voda z&nbsp;neho dostala až sem. Takto priamo z&nbsp;Nílu vyrastali kamenné papyrusy a&nbsp;nílska voda ich mala prebrať k&nbsp;životu. Oplatí sa tu sadnúť pod stĺp a&nbsp;nechať myšlienky voľne poletovať. Človek nad týmto monumentom nechápavo krúti hlavou, hoci teoreticky vie, ako ho postavili. Čas tu beží inak a&nbsp;odrazu je podvečer, keď sa chce slnko túžobne ponoriť do krajiny a&nbsp;splynúť s&nbsp;ňou. Turisti, ktorí prišli so zájazdom, museli odísť a&nbsp;celý Karnak tak ostal len pre hŕstku ľudí. V&nbsp;jednej rovine s&nbsp;chrámom leží zašpicatený obelisk kráľovnej Haštepsut, najvyšší v&nbsp;Egypte. Monumentálne stavby z&nbsp;granitu, čierneho granitu, pieskovca či zo žuly stoja na každom kroku.

Chrám boha Ptaha, Ramesseho II. aj Setiho II. už zíva prázdnotou. Pomedzi ruiny sa prechádza niekoľko strážnikov, ktorí za bakšiš ukážu detail, aký by nepozornému návštevníkovi ušiel. „Obíďte sochu skarabea a&nbsp;ten vám prinesie šťastie,“ smeje sa jeden z&nbsp;nich. Takto si aspoň privyrobia niekoľko libier navyše. Jedným z&nbsp;najkrajších miest je posvätné jazierko uprostred areálu. Hladina je dokonale rovná, až pôsobí ako zrkadlo, v&nbsp;ktorom sa odrážajú stĺpy a&nbsp;múry Karnaku. Sedieť na jeho okraji a&nbsp;sledovať, ako slnko každým pohybom prefarbuje tisícročné stavby, patrí k&nbsp;zážitkom, na aké sa nezabúda. Po západe slnka sa opäť rozohrá kakofónia zvukov na nábreží, ktorá vás unáša nazad do centra. Ešte jeden pohárik čaju podfarbený ibištekom, poslednú vodnú fajku a&nbsp;Luxor sa už z&nbsp;vašej hlavy nedostane.

Luxor dlhé desaťročia priťahoval dobrodruhov: Mohutný riečny tok oddeľuje svet živých a mŕtvych

Výber pre vás

Luxor dlhé desaťročia priťahoval dobrodruhov: Mohutný riečny tok oddeľuje svet živých a mŕtvych

Súvisiace články

Pouličný život v Havane: Krásna žena, dobrá cigara a fľaša rumu. Vitajte na Kube!

Lákadlá Beneluxu: Za závanom marihuany, surových rýb, skvelého piva a čokolády

Bizarná krajina vychádzajúceho slnka: Tieto zaujímavosti vás v JAPONSKU prekvapia

Výber pre vás