Pripadalo mi to také nerealistické, že som si to ani nedokázala predstaviť. Realita druhej najľudnatejšej krajiny sveta ma ohromila viac než čokoľvek iné. Bolo to moje prvé vycestovanie z&nbsp;Európy do úplne iného sveta. A&nbsp;to myslím doslova. V&nbsp;Indii majú úplne inú stravu, úplne inú dopravu, úplne iný prístup k&nbsp;zvieratám, dokonca úplne iný vzduch.

<ol>
<li>India je momentálne druhá najľudnatejšia krajina na svete, počet jej obyvateľov presahuje jednu miliardu. Iba tesne zaostáva za Čínou.</li>
<li>Indická ústava uzákoňuje 23 oficiálnych jazykov. Ako úradný jazyk sa najčastejšie používa angličtina a hindčina. Medzi tradičné indické jazyky patrí sanskrt a tamilčina. No materinských jazykov má India viac ako 1 600.</li>
<li>Himaláje, najvyšší horský systém na svete, zasahujú aj na severné územie indického štátu. Nachádza sa tam dokonca niekoľko stanových mestečiek pre turistov.</li>
<li>Spojené kráľovstvo spravovalo Indiu ako svoju kolóniu od roku 1600 až do roku 1874 pod záštitou Východoindickej spoločnosti. Napriek tomu Britskú Indiu uzákonili ako kolóniu až v roku 1858, keď britská koruna oficiálne prevzala nadvládu od britskej obchodnej spoločnosti.</li>
<li>V roku 1947 India oficiálne získala nezávislosť od britskej koruny. Vedúcou osobnosťou hnutia za nezávislosť bol Mahátma Gándhí. Druhý október, dátum jeho narodenia, sa dnes v Indii oslavuje ako štátny sviatok.</li>
<li>Kastový systém je jedna z posledných sociálnych stratifikácií na svete. Toto rozdelenie obyvateľstva sa upevnilo počas britskej nadvlády, keď sa príslušníci jednej kasty nemohli sobášiť s príslušníkmi inej kasty. Dnes sa rozdelenie do kást zmierňuje a India bojuje proti diskriminácii nižších kást. Napriek tomu ľudia nosia v mene označenie, z ktorej kasty pochádzajú.</li>
<li>Svetový index otroctva odhaduje, že v roku 2016 bolo v Indii až osem miliónov ľudí v novodobom otroctve. Novodobé otroctvo zahŕňa detskú prácu, nútenú prostitúciu či nútené manželstvo.</li>
</ol>

Sedem zaujímavých faktov o Indii

Po štrnástich hodinách letu sa z&nbsp;príchodu najviac tešil môj ubolený zadok. Mala som parádnu príležitosť rozchodiť sa a&nbsp;ponaťahovať, kým sme uprostred noci našli východ z&nbsp;letiska v&nbsp;Naí Dillí. Tam nás mal čakať ďalší odvoz. Najprv by som však asi mala vysvetliť dôvod svojej cesty. Indiu som navštívila spolu s&nbsp;divadelným súborom, ktorého som bola súčasťou. Boli sme účastníkmi medzinárodného festivalu hudby, tanca a&nbsp;divadla v&nbsp;meste Barélí.

Preto na nás čakal pred letiskom vopred dohodnutý odvoz. Nevedeli sme, že vonku nás čaká ďalšie bludisko. Nebolo však poskladané z&nbsp;chodbičiek a&nbsp;cestičiek ako na letisku. Bolo úplne iné a&nbsp;neprehľadnejšie. Tvoril ho obrovský dav ľudí, v&nbsp;ktorom sme mali nájsť neznámeho človeka. V&nbsp;mojich spomienkach je z&nbsp;tejto noci všetko také zahmlené. Vôbec nie preto, že by som si to už dobre nepamätala, práveže naopak.

Dobre si spomínam, ako ten dav ľudí postával v&nbsp;hmle. Pre mňa niečo zvláštne, no pre nich úplne normálne. Táto hmla je totiž trvalé znečistenie vzduchu spôsobené priemyselnými spoločnosťami v&nbsp;okolí hlavného mesta krajiny. Či je noc, či je deň, hmla nikdy ne­zmizne. To bol prvý šok. Čakalo ich na mňa ešte veľa...

Intímne chvíle s&nbsp;kuframi na streche

No teraz naspäť k&nbsp;cudzincovi, ktorý nás čakal v&nbsp;tomto zahmlenom dave. Keď sme sa dostatočne prehrabali ľudmi natlačenými na seba ako na koncerte, konečne sa nám podarilo nájsť domáceho pána, ktorý nás čakal s&nbsp;ceduľkou pri svojej dodávke. Všetkých nás hneď zarazili jej rozmery. Na objasnenie: cestovalo nás dokopy štrnásť ľudí a&nbsp;s&nbsp;dodávkou po nás prišli dvaja šoféri.

Milý dopravný prostriedok zvonku vyzeral tak, že neodvezie viac ako desať ľudí, ale vnútri sme sa pekne všetci potlačili a&nbsp;štrnásť kufrov a&nbsp;batohov sme uložili na strechu. Na jednej strane sme mali všetci príležitosť na intímnu chvíľku so spolusediacim, ktorý nechcene napádal náš osobný priestor, na druhej strane ľudia sediaci pri oknách strážili, či náhodou niekomu neodletel kufor zo strechy.

Článok pokračuje na ďalšej strane...&nbsp;

Sedem hodín a&nbsp;premávka na diaľnici

A&nbsp;tak sme sa vydali na cestu z&nbsp;Naí Dillí do mesta Barélí. Tieto dve mestá sú od seba vzdialené 262 kilometrov a&nbsp;podľa mapy by najkratšia cesta mala trvať menej než päť hodín. Prirodzene, mysleli sme si, že pôjdeme dodávkou po diaľnici. Bohužiaľ, komunikácia so šoférom bola v&nbsp;angličtine z&nbsp;obidvoch strán veľmi slabá a&nbsp;obe naše presvedčenia o&nbsp;ceste do Barélí dostali veľké trhliny.

Väčšina z&nbsp;mojich spolucestujúcich zaspala aj v&nbsp;nepríjemnej polohe, ja som na rozdiel od nich nemohla ani oka zažmúriť. Som v&nbsp;Indii! Bolo to také skutočné a&nbsp;zároveň neuveriteľné! Nemohla som si nechať ujsť ani jednu chvíľku. Celú cestu som pozorne sledovala cez okno. A&nbsp;poviem vám, naozaj sa mi to vyplatilo.

Pamätám si, ako sme išli pomaly po starej ceste. Neviem, kam zmizli tie diaľnice, a už vôbec netuším, kade nás to vozili. Prvýkrát v živote sa mi však stalo, že uprostred cesty stála krava. Sama, opustená, iba jedna. Tvrdohlavá, ani uhnúť nechcela. Vtedy to bolo pre mňa prekvapujúce, no neskôr som zistila, že v Indii je to úplne bežné. Počas našej dobrodružnej výpravy sme na ceste rovnako obišli somára, ba cez okno som si všimla aj tlupu opíc.

Prvýkrát som videla opice, ktoré neboli zavreté v zoo, ale voľne pobehovali v prírode. Alebo vlastne mimo prírody. Oboje tu funguje. Aj vďaka týmto (ne)čakaným prekážkam cesta netrvala päť ani šesť, ale sedem hodín. Keď sme dorazili do hotela v&nbsp;Barélí, bolo okolo deväť hodín ráno, všetkých bolel krk a&nbsp;zadok, no aspoň naša batožina bola v&nbsp;poriadku.

Po krátkom oddychu v&nbsp;hoteli sme sa prvýkrát vydali do živých ulíc . V&nbsp;rámci festivalu sme mali na programe prehliadku mesta, a&nbsp;len čo sme vytiahli päty z&nbsp;hotela, prekvapila nás smutná krása Indie. Spomedzi polorozpadnutých budov na zaprášených uliciach vystupovali majestátne staré chrámy a&nbsp;brány. Chudoba sa ich dotkla rovnako ako všetkého ostatného, no líšili sa svojou niekdajšou krásou, ktorá vychádzala z&nbsp;orientálnej architektúry. Lomené oblúky, vežičky, farebné ornamenty či malé kupoly. Zo všetkého kričala zanedbanosť.

V&nbsp;kontraste s&nbsp;nehybnou architektúrou ma zaujal indický temperamentný prístup k&nbsp;životu. Skupina ľudí na nás čakala, oslavujúc začiatok festivalu. Všetci spievali a&nbsp;tancovali. Ženy mali na sebe tradičný odev v&nbsp;oranžovej, fialovej či červenej farbe. Boli krásne namaľované a&nbsp;pýšili sa extravagantnými šperkami na tvári, ktoré by na Slovensku asi niektorí odsúdili. Ostatní hrali na tradičných nástrojoch, ďalší nás volali do tanca. Ani som sa nenazdala a&nbsp;pochodovali sme ulicami.

Okrem spievania a&nbsp;tanca sa po celom meste rozhadzovali žlté a&nbsp;oranžové lupene kvetov, ktoré sa mi zachytávali vo vlasoch. Na znak privítania v&nbsp;krajine sme dostali kvetinové vence a&nbsp;prstami namočenými do farby nám urobili na lícach indickú trikolóru v&nbsp;oranžovo-bielo-zelenej kombinácii. Dokonca aj ostatní ľudia na uliciach sa dali strhnúť slávnostným pochodom, mávali a&nbsp;tancovali, niektorí sa k&nbsp;nám pridali. Bolo krásne vedieť, že sme v&nbsp;krajine vítaní.

Aj keď mi Indovia dokázali, že ich kultúra a&nbsp;tradície sú náramne bohaté, samozrejme, nebolo možné nevšimnúť si chudobu, v&nbsp;ktorej títo ľudia žijú. Počas pochodu sme prechádzali iba vedľajšími ulicami okolo menších obchodíkov a&nbsp;pouličných predajcov. Keď som vyšla na hlavnú ulicu, ostala som zmätená z&nbsp;podnetov zo všetkých strán.

Na domoch a&nbsp;budovách boli bilbor­dy a&nbsp;plagáty prelepené jeden cez druhý tak nahusto, že steny pod nimi ani nebolo vidno. Elektrické káble naťahané ponad hlavy chodcov zľava doprava a&nbsp;naopak tvorili obrovskú pavučinu rovno nad ulicou. Takisto sa mi neraz stalo, že ma dieťa prišlo prosiť o&nbsp;peniaze alebo aspoň o&nbsp;nejakú sladkosť. Ako „bohatí“ Európania sme boli cieľovou skupinou detí odkázaných na žobranie.

Chudobu kraja, ktorý som navštívila, azda najlepšie charakterizuje cestná premávka. Človek znalý našich pomerov by si pomyslel, že v&nbsp;nej neexistujú pravidlá. Okrem jedného: kto trúbi hlasnejšie, ten má prednosť. A&nbsp;možno ešte jedného, ktoré som už spomínala: krava má prednosť. Po pár dňoch ma z&nbsp;toho trúbenia poriadne bolela hlava. Ale čo to má spoločné s&nbsp;chudobou? Jednoducho to, že väčšinu dopravnej premávky v&nbsp;menších indických mestách netvoria moderné autá.

Vo východných krajinách sú veľmi obľúbené trojkolesové rikše. Tradičné rikše poháňala iba ľudská sila, čiže fungovali ako bicykel. Dnes existujú aj motorové, ktoré sú v&nbsp;Indii veľmi rozšírené. Chudobnejšia časť populácie je však stále odkázaná na tie tradičné. Takéto vozidlá plnili celé ulice a&nbsp;nebezpečne sa navzájom predbiehali. Na tradičných rikšiach, v&nbsp;podstate bicykli s&nbsp;vozom bez strechy, sa vozilo také množstvo ľudí, aké len dokázali odviezť. Videla som ženu ťahať voz asi so siedmimi, možno aj s&nbsp;viacerými deťmi. Ani som ich nestihla porátať.

Karí s&nbsp;tofu, placky a&nbsp;ryža. Každý deň na obed aj na večeru. A&nbsp;čím dlhšie som to jedla, tým viac mi to chutilo! Šéfkuchár v&nbsp;hoteli pre nás zaobstaral tradičnú indickú stravu podľa hinduistických tradícií. Hinduizmus je najrozšírenejšie náboženstvo v&nbsp;Indii – hlási sa k&nbsp;nemu až 80 percent obyvateľstva. Podľa starých tradícií by mali hindovia obmedziť stravu na vegetariánsku. Nielenže nesmú ublížiť žiadnemu živočíchovi, mnohí z&nbsp;nich navyše považujú kravu sa posvätné zviera. Samozrejme, v&nbsp;dnešnej dobe sa tieto zvyky striktne nedodržiavajú, napriek tomu sme mali príležitosť si to vyskúšať.

Okrem tradičnej bezmäsitej stravy som ochutnala aj pravý indický čajový nápoj masala čáj. Je to čierny čaj, ktorý sa lúhoval v&nbsp;mlieku spolu s&nbsp;aromatickými koreninami ako škorica, zázvor, klinček, čierne korenie a&nbsp;podobne. U&nbsp;nás v&nbsp;supermarketoch pravdepodobne nájdete kadejaké vrecúškové masala mixy, ale nikto vám ich nenaservíruje v&nbsp;tradičnej hlinenej šálke s&nbsp;názvom kulhar. Tieto šálky sú jednorazové a&nbsp;čítala som, že Indovia ich po vypití nápoja zahodia na ulicu.

Keď sa človek vyberie do takej vzdialenej krajiny, ako je India, bol by hriech, keby nenavštívil jej najväčšiu pýchu. V&nbsp;tomto prípade je to čarovný Tádž Mahal, chrám preslávený po celom svete krásou bieleho mramoru. Nachádza sa kúsok od mesta Ágra neďaleko hlavného mesta. Tu je zopár zaujímavých informácií. Tádž Mahal možno z&nbsp;perzštiny doslovne preložiť ako „Koruna palácov“, ale v&nbsp;skutočnosti to nie je palác.

Ide o&nbsp;hrobku, ktorú dal postaviť vládca Indie pre svoju obľúbenú (ale nie jedinú) manželku. Stavali ju v&nbsp;rokoch 1632 až 1648 v&nbsp;čase, keď v&nbsp;Indii vládla moslimská dynastia. Tádž Mahal teda nie je hinduistický chrám, ako by sa niekto mohol domnievať, ale moslimské mauzóleum. Ak náhodou budete mať cestu do Indie, zvážte, kedy pocestujete. Možno by vám nenapadlo, že ak pôjdete vo februári ako ja, výhľad na Tádž Mahal vám môže pokaziť hmla a&nbsp;sychravé počasie. Spomienky z&nbsp;tohto miesta sú však nezabudnuteľné.

TEXT A FOTO: VERONIKA BAJNOKOVÁ

V kvetovom daždi: V INDII sa ocitnete v kolíske biedy, ale aj nákazlivej radosti a energie

Výber pre vás

V kvetovom daždi: V INDII sa ocitnete v kolíske biedy, ale aj nákazlivej radosti a energie

Súvisiace články

Andská kráska: V peruánskych veľhorách si siahnete až na dno síl

Marche: Niekdajšie miesto tragickej lásky je dnes rajom umenia, gurmánov a adrenalínu

Hašiš alebo víno? PORTUGALSKO je malá krajina, ktorá má v ponuke viac, než by ste očakávali

Výber pre vás