Táto idylická prírodná oáza v&nbsp;oblasti južnej vysočiny ponúka aj množstvo úchvatných miest zapísaných do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Unikátom je hlavné mesto tohto regiónu a&nbsp;zároveň druhé najľudnatejšie mesto Peru Arequipa, v&nbsp;ktorej žije viac ako milión 120-tisíc obyvateľov. Založili ju 15.&nbsp;augusta 1540, leží v&nbsp;nadmorskej výške 2&nbsp;335 metrov a&nbsp;poskytuje panoramatický výhľad na tri vznešene sa vypínajúce sopky –&nbsp;Chachani, El Misti&nbsp;a&nbsp;Pichu Pichu. Údolie, do ktorého je mesto zasadené, je veľmi úrodné a&nbsp;jeho priaznivú polohu ovplyvňuje na západe pacifické pobrežie a&nbsp;z&nbsp;východnej strany piesočnatá púšť aj Andy.

Je to významné industriálne a&nbsp;obchodné centrum, najviac sa darí produkcii textílií z&nbsp;vlny lám alpák a&nbsp;divých vikúň. Prechádzame sa hlavným námestím Arequipy, teda&nbsp;Plaza de Armas, ktoré patrí k&nbsp;najväčším a&nbsp;najkrajším z&nbsp;celého Peru. Historické centrum vybudovali už pred niekoľkými storočiami. Budovy pôvodne začali stavať z&nbsp;adobe, nepálenej tehly. Neskôr však stavitelia zistili, že vhodnejším materiálom je&nbsp;sillar, svetlý sopečný kameň, ktorý sa jednoducho opracováva a&nbsp;má antiseizmické vlastnosti. Arequipu totiž už niekoľkokrát zasiahli silné zemetrasenia.

V oblasti kaňonu Colca žijú dve etnické skupiny – Cabanas hovoriaca jazykom kečua a Collaguas - aymarsky hovoriace etnikum. V minulosti tieto dve skupiny využívali techniky na tvarovanie lebiek počas detstva pre vzájomné rozlíšenie sa. Príslušníci etnika Cabana si ich vyrovnávali a naopak Collaguas svoje lebky predlžovali, a to pomocou dosiek, ktorými stlačili hlavu a následne ich pevne zviazali. Takúto deformáciu vykonávali i z toho dôvodu, aby tvar svojej hlavy priblížili k tvaru hory (teda posvätného božstva) vo svojom okolí. V súčasnosti je spomínaná technika premietnutá do tvaru pokrývky hlavy týchto domorodých etník. Ploché klobúky sú typické pre príslušníkov Cabanas a vyššie klobúky nosia na svojich hlavách Collaguas. 

Deformácie hláv na znak etnika	

Podľa bieleho sopečného kameňa&nbsp;sillar dostalo mesto prívlastok „La ciudad blanca“ – Biele mesto. Historickým centrom nás sprevádzajú stavby, ktoré predstavujú spojenie európskych a&nbsp;pôvodných stavebných techník. Tie vidno na mohutných stenách budov, arkádach a&nbsp;klenbách, na terasách a&nbsp;otvorených priestranstvách či na komplexnej barokovej výzdobe fasád. UNESCO v&nbsp;roku 2000 tieto architektonické poklady označilo za kultúrne dedičstvo ľudstva. Námestiu dominuje katedrála. Je hlavným chrámom mesta a&nbsp;zaberá celú severnú stranu Plaza de Armas. Na mieste, kde dnes stojí táto honosná stavba, v&nbsp;roku 1541 vystavali kostolík, na ktorého základoch v&nbsp;roku 1656 dokončili katedrálu. V&nbsp;roku 1844 ju postihol obrovský požiar a&nbsp;následne ju prestavali do neorenesančného štýlu.

V&nbsp;Arequipe sa nachádza najvýznamnejšia cirkevná stavba v&nbsp;celom Peru – ženský kláštor svätej Kataríny (monasterio de Santa Catalina), založený v&nbsp;roku 1579. Prehliadka kláštorného komplexu nám zabrala približne dve hodiny, ale jednoznačne stojí za to. Táto stavba sa vyznačuje mudejarským štýlom, ktorý Španieli prebrali od Maurov, v&nbsp;juhoamerickej koloniálnej architektúre sa vyskytuje len veľmi zriedka. Celý komplex je vystavaný z&nbsp;už spomínaného bieleho sopečného kameňa&nbsp;sillar, ktorý pochádza zo sopky Chachani, a&nbsp;z&nbsp;ružového sillaru z&nbsp;El Misti. Rozloha kláštora je 20-tisíc štvorcových metrov a&nbsp;od zvyšku mesta ho oddeľuje múr siahajúci do výšky štyroch metrov, ktorý predstavoval a&nbsp;dodnes predstavuje hranicu medzi životom mníšok a&nbsp;zvyškom sveta.

Kláštor sprístupnili verejnosti v&nbsp;roku 1970, keď jednu jeho časť previedli pod správu súkromnej spoločnosti, zvyšok ostal&nbsp;vyhradený mníškam. Voľne blúdime po úzkych uličkách zdobených pestrofarebnými kvetinami, po mníšskych izbách s&nbsp;pôvodným nábytkom a&nbsp;množstvom nádvorí hýriacich sýtymi odtieňmi červenej, oranžovej a&nbsp;modrej. Tento kláštor nás vťahuje do celkom iného sveta, ktorý sa odohráva za jeho múrmi.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Necelé dva kilometre od Plaza de Armas je idylická štvrť Yanahuara. Cestou k&nbsp;nej si robíme zastávku v&nbsp;Mundo Alpaca&nbsp;(Svet alpaky). Prezeráme si ohrady, v&nbsp;ktorých chovajú lamy alpaky na kvalitnú vlnu. Súčasťou je múzeum textilného strojárstva, ktoré nám predstavuje počiatky industrializácie spracovania vlny z&nbsp;počiatku minulého storočia. V&nbsp;Mundo Alpaca&nbsp;obdivujeme i&nbsp;zručnosť žien, ktoré tkajú tradičným spôsobom, známym už spred čias Inkov. V&nbsp;tomto komplexe sa nachádza aj galéria umenia a&nbsp;butiky. Poľahky sa dostávame do Yanahuary uličkami vydláždenými v&nbsp;andalúzskom štýle, ktoré lemujú koloniálne budovy. Šliapeme strmo nahor a&nbsp;prichádzame na dokonale upravené námestie posiate palmami. Vzápätí sa pred nami otvára vyhliadka na veľkolepé&nbsp;sopky El Misti a&nbsp;Pichu Pichu.

Na miestnom trhovisku Mercado San Camilo je čulý ruch. Zamiešame sa medzi miestnych a&nbsp;ochutnávame domáce lahôdky. Kúpiť je tu možné čokoľvek od potrieb do domácnosti cez čerstvé mäso, ryby, zeleninu, ovocie, syry, bylinky, liečiteľské potreby, odevy až po hračky či školské potreby. Mojím najobľúbenejším stánkom je ten so šťavami z&nbsp;čerstvého ovocia a&nbsp;zeleniny, ktoré nám usmievavé seňory mixujú podľa želania. Ďalšiu zastávku si robíme pri pultoch s&nbsp;jedlom, ktoré sa predáva ako denné menu. Seňora nám s&nbsp;množstvom otázok servíruje obrovské porcie delikátnej polievky a&nbsp;zároveň druhý chod, ktorý pre kvantitu takmer nie je možné zjesť.

Skvelé pri výbere jedál na trhoch je to, že vopred vidíte, čo dostanete na tanier. Typické jedlo tejto oblasti je&nbsp;rocoto relleno&nbsp;(rocoto&nbsp;je druh papriky), teda andská paprika plnená mletým mäsom a&nbsp;zmesou zo syra, z vajec, cesnaku a&nbsp;paradajkového pretlaku. Ako príloha sa zvyčajne podáva zemiakový koláč. Skvelý obed zapíjame&nbsp;chichou, kukuričným „pivom“, ktoré na juhoamerickom kontinente popíjali už predkolumbovské národy.

Na Plaza de Armas nás vyzdvihne šofér a&nbsp;vezie nás k&nbsp;miestu, odkiaľ sa začne náš zjazd na bicykloch. Zaujímavá je už cesta z&nbsp;centra Arequipy na jej perifériu. Z&nbsp;auta sledujeme odvrátenú stranu naoko dokonalého mesta. Z&nbsp;uhladeného hlavného námestia sa dostávame do zabudnutých chudobných štvrtí bez asfaltových ciest a s&nbsp;nedostavanými domami. Aj ráz obyvateľstva sa výrazne mení a&nbsp;paleta farieb&nbsp;tmavne. Vodič nás oboznamuje s&nbsp;aktuálnou situáciou: za prácou sem prúdi mnoho prisťahovalcov z&nbsp;krajín ako Venezuela či Kolumbia. V&nbsp;prašných uliciach pobehuje na každom kroku množstvo túlavých psov, ktoré sa prehrabujú vo vyhodených odpadkoch. Prejazd mostom ponad koryto rieky Chili je rovnako ohromujúci, bohužiaľ, nie v&nbsp;pozitívnom zmysle slova. Na brehoch rieky je neuveriteľný neporiadok, kam len oko dohliadne, a&nbsp;deti sa hrajú v&nbsp;jeho útrobách.

V&nbsp;pomalej premávke sa dostávame za brány mesta a&nbsp;zrazu sa pred nami otvára veľkolepá prírodná scenéria, ktorej kraľujú vulkány. Prechádzame malebnými osadami, ktoré na nás pôsobia pokojným dojmom vysokohorského prostredia. Zjazd na bicykloch začíname v&nbsp;úctyhodnej výške 4&nbsp;800 metrov nad morom strmým zostupom po štrkovo-pieskovej kľukatej ceste. Na nej stretávame len niekoľko nákladiakov, ktoré zvážajú kameň z&nbsp;priľahlých lomov. Počas zjazdu kedykoľvek a&nbsp;kdekoľvek zastavujeme a&nbsp;čerpáme pozitívnu energiu z&nbsp;okolitej krajiny.

Provincia Arequipa je aj skvelé miesto na náročnú turistiku v&nbsp;jednom z&nbsp;najhlbších kaňonov sveta – Colca. Jeho kolmé skalné steny klesajú viac ako tisíc metrov dolu k&nbsp;rovnomennej rieke tvarujúcej podobu ohromujúceho kaňonu. Aj na takých strmých svahoch dodnes badať terasové políčka z&nbsp;čias Inkskej ríše. Je to idylický pohľad na domácich obyvateľov v&nbsp;tradičnom odeve, obrábajúcich pôdu rovnakými pracovnými nástrojmi a&nbsp;s tými istými ťažnými zvieratami ako pred stovkami rokov.

Najlepšou základňou na zostup do kaňonu, do údolia Valle de Sangalle, prekrásnej oázy plnej paliem, pražiaceho slnka počas dňa a&nbsp;jasnej oblohy počas mrazivých nocí, je dedinka Cabanaconde. Z&nbsp;autobusovej stanice Terrapuerto v&nbsp;Arequipe sa presúvame cez chránené územie Reserva nacional de Salinas y&nbsp;Aguada Blanca smerom do Cabanaconde. Za oknami sa mihá nedotknutá príroda, ktorej vládnu vulkány a&nbsp;nemo sa pasúce stáda lám alpák a&nbsp;vikúň. Zastavujeme azda na každom kroku popri ceste, odkiaľ sa vynárajú domáci a&nbsp;so svojimi rozmernými batohmi sa tisnú do autobusu. Pýtame sa sami seba, odkiaľ sa v&nbsp;tej pustatine berú, a&nbsp;odpoveďou je nám len ich hlučná vrava a&nbsp;prenikavý smiech.

Šesťhodinová cesta je plná serpentín, nespevnených prašných ciest, nekonečných stúpaní a&nbsp;klesaní. Začína sa stmievať a&nbsp;my nevieme, kde presne vystupujeme, pretože vodič autobusu domácim zastaví, kdekoľvek si povedia. Pýtame sa preto seňora, ktorý sedí vedľa nás, či je už náš čas. Ten nám len pri každom zastavení s&nbsp;úsmevom povie, že ešte nie. Okolo ôsmej večer prichádzame do cieľa za tmy a&nbsp;v&nbsp;mrazivom horskom vzduchu.&nbsp;

Vstávame do rána zaliateho slnkom, ale vzduch je ešte chladný. Vydávame sa na menšiu obhliadku okolia, ktoré obklopuje horský masív. Z&nbsp;hlavného námestia prechádzame kamennou uličkou smerom ku krížu na úpätí hory, ktorý sme si všimli z&nbsp;okna izby. Za osadou kráčame po prašnej ceste do mierneho kopca. Cestou stretávame domácich a&nbsp;jedného staršieho pána, ktorý nám ukazuje vyhliadku s&nbsp;krásnymi výhľadmi. Dávame na jeho radu, smerujeme k&nbsp;„el miradoru“ a&nbsp;užívame si andskú krásu na vlastné oči. V&nbsp;diaľave sa v&nbsp;rannom slnku jagajú biele čiapočky vrcholkov hôr a&nbsp;v&nbsp;blízkosti domáci začínajú pracovať na terasovitých políčkach, ktorých je tu neúrekom. Ticho a&nbsp;pokoj nás sprevádzajú celým dňom, ktorý máme vyhradený na aklimatizáciu vo vysokej nadmorskej výške.

Ďalšie ráno vyrážame skoro, aby nás nezastihli ostré slnečné lúče. Túra z&nbsp;Cabanaconde na dno kaňonu trvá približne dve-tri hodiny. Zostupujeme po prašnej, miestami kamenistej ceste s&nbsp;nebezpečnými úsekmi. Klesáme kaskádovito strmo dolu a&nbsp;cesta sa nám zdá nekonečná. Z&nbsp;výšky máme oázu v&nbsp;kaňone na dohľad, ale v&nbsp;skutočnosti je stále ďaleko. Na chrbtoch si nesieme veľké batohy, vynakladáme oveľa väčšie fyzické úsilie, pretože náš organizmus nie je zvyknutý na vysokú nadmorskú výšku, kde je menej kyslíka, a&nbsp;neraz musíme lapať dych. Batohy sú čoraz ťažšie a&nbsp;každý krok sa zdá byť kratší. Rýchlo strácame energiu a&nbsp;často zastavujeme na menšie prestávky, aby sme sa trochu odľahčili. Po troch hodinách ťažkého zostupu prichádzame na dno kaňonu a&nbsp;vysilení klesáme na prvé stoličky, ktoré sa nám postavili do cesty. Naberáme posledné sily,&nbsp;staviame stan a&nbsp;relaxujeme v&nbsp;hamakoch visiacich na palmách v&nbsp;pokojnej oáze.

Nasledujúce ráno sa potrebujeme dostať do najbližšej osady, aby sme si kúpili pitnú vodu a&nbsp;niečo pod zub. Ako sa dostávame z&nbsp;dna kaňonu vyššie, otvárajú sa pred nami fascinujúce výhľady na okolitú scenériu andskej krajiny. Na úpätiach hôr sa donekonečna rozmáhajú terasové políčka a&nbsp;v&nbsp;dohľade už máme aj osady – Malatu a&nbsp;Coshñirwu. Cesta k&nbsp;nim je miestami dosť nebezpečná, pretože vedie uzučkými „pieskovými“ chodníkmi, ktoré sa rútia dolu hlbokým kaňonom. Na takýchto miestach je istejšie nepozerať sa na dno, aby sa nestalo, že tam veľmi rýchlo skončíme i&nbsp;my. Konečne sa ocitáme v&nbsp;malebnej osade Malata.

Prašnú cestu lemujú kamenné domce a&nbsp;centrum zdobí kostolík s&nbsp;upraveným námestím. U&nbsp;postaršej seňory si kupujeme mandarínky, pretože tu nenachádzame nič iné. Posiela nás však do vedľajšej osady Coshñirwa, kde by sme ešte mohli zohnať chlieb a&nbsp;nejaké jedlo. Pokračujeme teda ďalej. Tu už nachádzame o&nbsp;niečo väčšiu miestnosť, ktorá sa javí ako obchodík, a&nbsp;nakupujeme nielen pečivo, ale i&nbsp;vodu, tuniakové konzervy, ovocie a&nbsp;dokonca pivo.

Na ďalší deň sa v&nbsp;ranných hodinách vraciame do Cabanaconde. Hore kaňonom vybiehame za necelé štyri hodiny. Pešia túra naprieč Colcou nám dala poriadne zabrať, nielen fyzicky, ale i&nbsp;psychicky. To nás však v&nbsp;konečnom dôsledku pozitívne nakoplo a&nbsp;dopomohlo k&nbsp;ďalšiemu zdolávaniu tejto rozmanitej krajiny. Andy nám dávajú jasne najavo svoju veľkoleposť a&nbsp;ukazujú pokoru, s&nbsp;ktorou ich musíme prekonávať.

Andská kráska: V peruánskych veľhorách si siahnete až na dno síl

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Andská kráska: V peruánskych veľhorách si siahnete až na dno síl

Súvisiace články

Európania tu pracujú zadarmo, pije sa kmérska whisky a v tme pozoruje svietiaci planktón

Malý ostrov veľkých zážitkov: Na exotickom ostrove zažijete sánkovanie bez snehu, aj lietanie bez krídel

Nursultan? Len chiméra v podobe zlatého obalu, pár kilometrov za mestom je všetko inak

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás