Ladislav Hámor

Osvetlenie chrámu zvýrazňuje výšivky aj farby tradičných ždiarskych krojov, starostlivo uchovávaných v&nbsp;miestnych domácnostiach. Babička roka 2017 Ružena Zachvejová (†92), oblečená v&nbsp;jednom zo svojich ôsmich krojov, vynechala máloktorú bohoslužbu. Až teraz uplynulé leto. Jej bohato zdobený ľudový odev sa zmenil na poslednej ceste do folklórneho neba na rubáš. Ždiarsky folklorista Jozef Pitoňák v&nbsp;nekrológu pripomenul, akou studnicou múdrosti bola najstaršia fotomodelka na Slovensku. „Odchádza kus ždiarskeho života, goralského folklóru a&nbsp;kus spomienok. Mala encyklopedické vedomosti o&nbsp;goralskej kultúre a&nbsp;zvykosloví,“ dodal.

Keď Karol Plicka v&nbsp;roku 1934 dokončieval národopisný film Zem spieva, detskú herečku Ruženku i&nbsp;jej otca Mačeka Pitoňáka mal k&nbsp;dispozícii na Barrandove. Po istom čase im však zo Ždiaru prišiel telegram od mamy: „Ovos dozrel, domov sa.“ Pred časom pani Zachvejovú fotografoval Martin „Habo“ Habánek a&nbsp;takto ju opísal: „Ďakujem, že som ju spoznal a&nbsp;navštevoval v&nbsp;rodnom dome. Nič krajšie než rodina nie je, vravievala. Tak ako každý rodič, aj ona bola hrdá najmä na svoje deti, obklopená blízkymi do poslednej minúty života. Podľa nej rodina je najkrajšie hniezdo života.“

Poloha: Ždiar je potočná obec v okrese Poprad. Leží v údolí medzi Belianskymi Tatrami a Spišskou Magurou v Podtatranskej brázde.
&nbsp;
Názvy: Ždiar (1628), Morgenröthe (po nemecky), Zár (po maďarsky), Ździar (po poľsky), Zor (po goralsky), Ždyar (1803), neskôr Žjar. Počas valašskej kolonizácie od 16.&nbsp;storočia valasi, pastieri, drevorubači a uhliari vypaľovali lesy „žiarením“.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1490
&nbsp;
Nadmorská výška: od 820 po 2 151 m
&nbsp;
Počet obyvateľov: 1&nbsp;374 (ekonomicky činných 927)
&nbsp;
Nezamestnanosť: 3,8 %

Ždiar

V&nbsp;jatrivo baladickej piesni Goraľu, cy či ne žaľ? znie ľútosť i&nbsp;smútok, ale aj nádej, že sa horal k&nbsp;svojim vráti. Tam do hôr a&nbsp;lesov, odkiaľ pochádza. Názov obce je odvodený z&nbsp;goralského Zor –&nbsp;jasná hviezda. V&nbsp;Širokej doline presvitala okienkom uhliarovej dreveničky, tak vraví legenda. Ešte v&nbsp;deväťdesiatych rokoch Ždiarčanov rapídne ubúdalo. Tí, ktorí zostali, cestovali za prácou najmä do Popradu, ale cestovný ruch zasiahol do života a&nbsp;zmenil poradie hodnôt. Teraz v&nbsp;obci našli zamestnanie mnohí ľudia z&nbsp;okolia.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z RÁZOVITEJ TATRANSKEJ OBCE NÁJDETE V GALÉRII

Podľa ankety je väčšia polovica občanov s&nbsp;prácou štvornásobného starostu Pavla Bekeša spokojná. Funkcie sa ujal v&nbsp;čase, keď brána do Belianskych Tatier nemala také rozsiahle inžinierske siete ako teraz. Eurofondy pomohli najmä pri budovaní verejného vodovodu do niektorých odľahlých častí, ale aj kanalizácie, ktorá ústi do modernizovanej čistiarne odpadových vôd. „Havarijný stav kanalizačného potrubia sme nedávno zreparovali a&nbsp;až v&nbsp;štvormetrovej hĺbke sme uložili nové kanalizačné potrubie,“ konštatuje Pavol Bekeš. V&nbsp;obci okrem toho takmer za stotisíc eur opravili komunikácie a&nbsp;pribudli chodníky pre peších. „Zástavba lemuje hlavný ťah, cestu I/66, ktorá je v&nbsp;intraviláne aj v&nbsp;extraviláne súčasťou základného systému dopravnej siete z&nbsp;juhu na sever od hraníc s&nbsp;Maďarskom a&nbsp;priechodu Šahy –&nbsp;Parassapuszta po hraničný priechod Lysá Poľana – Tatranská Javorina,“ dodáva starosta.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

„Boli časy, keď sa domáci akoby hanbili za nárečie a&nbsp;zabudli na goralčinu. Regionálnej výchove sa teraz venujú v&nbsp;škole. Hudobnú výchovu rozšírili o&nbsp;hru na husliach a&nbsp;harmonike. Priúčajú sa spevu a&nbsp;tancu. Aj írečitej goralčine,“ tvrdí starosta. Pripomína, že rodičia si s&nbsp;deťmi od najmenších po staršie vyberajú z&nbsp;bohatej prázdninovej ponuky najmä folklór. V&nbsp;regionálnom kole porota súťaže Eniky beniky ocenila súbor Ždiaranček, ktorý vedie riaditeľka školy Jana Andrášová. „Od 6.&nbsp;do 9.&nbsp;augusta sa žiaci zúčastnili v&nbsp;Monkovej doline na hudobno-vzdelávacích tvorivých dielňach ľudovej hudby s&nbsp;príznačným názvom Ja nič, ja muzikant 2023. Deti si osvojili hernotechnické zručnosti, učili sa piesne a&nbsp;melódie z&nbsp;vybraných lokalít. Koncert dvadsiatich piatich mladých muzikantov 9.&nbsp;augusta na záver pobytu všetkých potešil,“ vraví Jana Andrášová. V&nbsp;letnom tanečnom tábore Work­dance&nbsp;2 zas mohli trénovať folklórne tance aj tanečnú akrobaciu.

Očakávaným sviatkom sú každoročné Goralské folklórne slávnosti. Slnečné augustové počasie zlákalo do Bachledovej doliny letných hostí i&nbsp;domácich. Na javisku sa striedali aj slovenské popové hviezdy, aj domáci s&nbsp;pozvanými folkloristami. Ná­vštevníci festivalu neobišli Ždiarsky dom. V&nbsp;autentickej drevenici od roku 1971 sídli múzeum, kde sa návštevník dozvie, že prví valasi sa usadili najprv v&nbsp;dolinách –&nbsp;Bachledovej, Pavlovskej, Blaščackej, Bartušovskej, i&nbsp;na Slodičovskom vrchu. 

Kedysi sa tam nežilo ľahko. Domáci si pomáhali pašovaním, pytliactvom a&nbsp;stali sa aj zbojníkmi. Dnes Cesta slobody bola „cestou zlodejov“. Viedla Ždiarom cez Starý Smokovec okolo Vyšných Hágov až do Štrby a&nbsp;Východnej. Nekorunovaným kráľom tatranských pytliakov bol Jonek Lysý z&nbsp;Javoriny. Poľoval na kamzíky a&nbsp;svište. Tie sa pred dvadsiatimi rokmi z&nbsp;Belianskych Tatier stratili. Ale pracovníci TANAP-u&nbsp;preniesli svište zo Západných Tatier do oblasti Širokého sedla. Narodilo sa tam už 40&nbsp;jedincov svištieho drobizgu.

Obec patrí medzi klenoty Slovenska. „Naši občania žijú tradíciami. Horali sú majstrami v&nbsp;spracovaní dreva. Stolárstvo, rezbárstvo sa dedí aj v&nbsp;rodinných firmách,“ hovorí Pavol Bekeš a&nbsp;dodáva, že fortieľ vidno aj na nových zrubových objektoch. A&nbsp;pritom technológie sú už modernejšie, s&nbsp;využitím CNC strojov. „Stolárska špecializácia sa prejavuje aj vo výrobe tradičného nábytku na mieru, drevených, zrubových obkladov a&nbsp;podobne.“ Škoda, že ubúda drevárskych majstrov, hoci v&nbsp;Ždiari postavili nové drevenice v&nbsp;tradičnom duchu. „Okrem výstavby domov a&nbsp;iných objektov vyrábame podľa želania iné príslušenstvá, hoc i&nbsp;schodiská. Výrobe interiérového nábytku na mieru sa venujeme od roku 1992 a&nbsp;klienti sa na nás môžu spoľahnúť. Vyrábame zariadenia do kancelárií a&nbsp;obchodov, do reštaurácií, bizniscentier,“ podotýka majiteľ jednej z&nbsp;miestnych stolárskych firiem Zdenko Bekeš.

Stolárov, ktorí dokážu spracovať drevo tak, aby z&nbsp;neho bol rustikálny nábytok, postele, vyrobiť masívne dvere z&nbsp;borovicového dreva a&nbsp;iné, zase nie je veľa. Miroslav Zoričák patrí k&nbsp;vyhľadávaným majstrom. Nové hotely, penzióny, chaty pripomínajú prácu architekta Dušana Jur­koviča. Zrubové hotelové komplexy s&nbsp;moderným vybavením a&nbsp;wellnessmi vyrástli ako huby po daždi. „Máloktoré z&nbsp;tradičných dreveníc sa na seba podobajú, iba ak sú rovnako vystavené vetru, dažďu i&nbsp;slnku,“ poznamenáva autorka kníh o&nbsp;valašskej kultúre Iveta Zuskinová. Objekty nielenže zapadajú do koloritu krajiny, ale sú pekné aj účelné. Mohutné strechy so spádom dominujú, aby sa záľahy snehu v&nbsp;zime dlho na nich nezdržali. Zimy sú tuhé. Stačí jedna jediná snehová víchrica ako napríklad minulú zimu a&nbsp;za pár hodín je dedina odrezaná od sveta. Vo vysokohorskom prostredí Tatier majú horskí záchranári po celý rok plné ruky práce, často so značným rizikom.

Z&nbsp;areálu v&nbsp;Strednici sa prvý júlový víkend ozývali zvuky motorových píl, buchot rezbárskych kyjaníc a&nbsp;kladív, dlát sekier a&nbsp;toporov. Rezbári na sympóziu ukázali zručnosť a&nbsp;kreativitu. Prví zvedavci boli cykloturisti. Nečudo, veď v&nbsp;okolí Ždiaru je veľa cyklistických ciest, vybrať tú najza­ujímavejšiu trasu nie je jednoduché. Pred niekoľkými týždňami pribudla ďalšia: nad Cestou slobody v&nbsp;úseku Tatranská Lomnica – Tatranská Kotlina s&nbsp;najvyšším bodom 1&nbsp;020 metrov nad morom v&nbsp;Strednici. Cyklisti majú k&nbsp;dispozícii 130&nbsp;kilometrov trás, a&nbsp;to do Osturne, Veľkej Frankovej, Javoriny i&nbsp;do Spišskej Belej, kde je v&nbsp;časti Strážky stála expozícia Ladislava Medňanského, autora cestopisu Malebná cesta dolu Váhom. V&nbsp;rodinnom kaštieli prežil detstvo, otec mu tam dal postaviť ateliér.

Dielo uznávaného autora svetovej sklárskej tvorby Jána Zoričáka, vedúcej osobnosti hnutia takzvanej prizmatickej plastiky, sa nachádza aj v&nbsp;jeho rodisku, v&nbsp;Ždiari. „Sklo je moja frajerka, ktorá neomrzí,“ povedal výtvarník žijúci vo Francúzsku na augustovej vernisáži v&nbsp;Artur Gallery v&nbsp;Turčianskych Tepliciach. „Slovenský návštevník prichádza častejšie na výstavu. Sú aj takí, ktorí jednu výstavu navštívia aj viackrát,“ vraví Ján Zoričák. Do sklených plastík vkladá aj olovnaté sklo pôvodom z&nbsp;blokov využitých pri experimentoch na časticových urýchľovačoch Európskej organizácie pre jadrový výskum (CERN) vo Švajčiarsku. Ďalší zo známych rodákov je Štefan Mandžár, ktorý sa v&nbsp;obci narodil v&nbsp;roku 1952, bol režisérom, hercom a&nbsp;krátko pred smrťou získal od Literárneho fondu Cenu za celoživotné dielo.

Voľakedy v&nbsp;lete navštevovali Tatry hostia z&nbsp;Nemecka a&nbsp;z&nbsp;Česka. Ždiar zaujal rázovitosťou i&nbsp;pohostinnosťou ľudí, ale i&nbsp;jedinečným ľudovým svojrázom. Gazdovské roboty –&nbsp;kosenie a&nbsp;sušenie sena či dojenie kráv si niektorí obľúbili, a&nbsp;preto sa tam aj vracali. „Budúcu letnú sezónu chceme obohatiť pobyt letných hostí o&nbsp;čosi podobné. Program má názov Goralská farmička, čo nadväzuje na našu minizoo určenú deťom,“ informuje Janka Strachanová, pravá Goralka a&nbsp;spolumajiteľka rodinnej firmy. Prírodný edukačno-zábavný park Bachledka pre celú rodinu, areál obklopený lesmi a&nbsp;ozdobený jazerom s&nbsp;tyrkysovou vodou, teraz v&nbsp;jeseni osirel. „Prvých hostí v&nbsp;sedemizbovom penzióne sme privítali pred viac ako dvadsiatimi rokmi na manželove narodeniny. Najmä v&nbsp;zimnej sezóne potrebujeme každú šikovnú ruku,“ vraví Jana Strachanová. Firma je v&nbsp;Ždiari najväčším zamestnávateľom.

Časy, keď si rekreanti po letnej dovolenke odviezli domov zavárané čučoriedky, sušené hríby prvotriednej kvality a&nbsp;platili posteľnou bielizňou, sú dávno preč. „V&nbsp;zimnej rekreácii je naším cieľom ponúknuť celej rodine príťažlivý program, aby odchádzali tak ako teraz spokojní,“ prízvukuje Jana Strachanová. Aká bude tohtoročná sezóna? „Uvidíme. Pripravujeme štrnáste medzinárodné verejné preteky pre deti i&nbsp;dospelých Strachan Cup. U&nbsp;nás nie je dôležité byť najlepší, vyhrať, ale prísť, zúčastniť sa a&nbsp;zabaviť,“ vraví Jaroslav Strachan, Rusín od Starej Ľubovne.

Práca v&nbsp;cestovnom ruchu mu je i&nbsp;koníčkom. „Komu sa nelení, tomu sa zelení,“ tvrdí podnikateľ. Myslí si, že Ždiar s&nbsp;okolím majú na viac. „Biznisu sa darí a&nbsp;konkurencia nie je na škodu veci. Naopak, je prospešná,“ vraví Jaroslav Strachan. O&nbsp;budúcnosť sa nestrachuje. Ostatných nabáda na spoluprácu na spoločných projektoch zvyšovania kvality a&nbsp;komplexnosti služieb, aby sa stali životaschopnou protiváhou veľkých developerov.

Krv nie je voda: V tatranskej obci Ždiar skĺbili tradície s moderným cestovným ruchom

Výber pre vás

Krv nie je voda: V tatranskej obci Ždiar skĺbili tradície s moderným cestovným ruchom

Súvisiace články

Križovatka Hontu: V rodisku Mariána Labudu nájdete aj maliarske dielo nevídaných rozmerov

Každý tu má slabosť: V Skýcove vedia, ako odprezentovať svoju dedinu

Dedina ako mesto: Liptovskú obec Bobrovec preslávili murári

Výber pre vás