Vladimír Kampf

Napísal mi e-mail a&nbsp;ja som neváhal. Dohodli sme si deň. Sľúbil, že mi dohodí ešte zopár spoluobčanov, ktorí v&nbsp;Skýcove niečo robia a&nbsp;že ma povodí po dedine. Trochu to prehnal. Darmo som mu zdôrazňoval, že mi okrem neho stačia ešte dvaja, traja ľudkovia. Nakoniec som ich už ani nerátal a&nbsp;ešte nám aj nejakí zostali na samostatné články niekedy nabudúce.

Väčšina obyvateľov sa zapojila do Slovenského národného povstania. Vznikla tu partizánska jednotka, ktorá vybudovala opevnenia na prístupových cestách. Po ústupe do hôr tu sídlili partizánske skupiny. 16. marca 1945 obec Nemci dva týždne pred oslobodením vypálili. Z 235 domov ich zhorelo 226. Zostali iba murované stavby - škola, fara, kostol a dom číslo 219. Obyvatelia čakali pod kostolom na transport do koncentračného tábora. Našťastie železničná trať už bola poškodená. Počas prestrelky Skýcovčania ušli do hôr, kde počkali na osloboditeľov.
&nbsp;
Poloha: V eróznej zníženine v severovýchodnej časti pohoria Tribeč, asi 14 kilometrov severne od Zlatých Moraviec.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1293. V listine je spomenutá mýtna stanica a&nbsp;cesta cez Skýcov. Obec patrila panstvu Hrušov. V 17. storočí panstvu Topoľčianky.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 934 (k 31. 12. 2022)
&nbsp;
Nezamestnanosť v okrese Zlaté Moravce za júl 2023: 2,5 %

Skýcov

Jedného dňa sa v&nbsp;základnej škole zastavil u&nbsp;bývalej riaditeľky neprehliadnuteľný fotograf Tibor Husár. Zaraz sa potvrdilo, že jeho typickou slabosťou je umenie a estetika, pozrel si priestory a&nbsp;skonštatoval, že škola by mohla byť príjemná galéria s&nbsp;fotografiami našich osobností. Len by vraj bolo treba zopár úprav a&nbsp;vymaľovať. Škola mu vyšla v&nbsp;ústrety a&nbsp;už nemohol cúvnuť.

Skýcov si drží plneorganizovanú školu. „Prihlásili sme sa do výzvy na výber štyridsiatich škôl pre pilotný program, v&nbsp;ktorom budeme zavádzať moderné vyučovacie metódy,“ pochvaľuje si riaditeľka Magdaléna Slezáková. „Podieľame sa praktickými skúsenosťami na vytvorení novej metodiky. Podľa našich skúseností budú trebárs vydavatelia upravovať učebnice. Dostali sme pre prvákov modernú interaktívnu obrazovku. Pomohli nám rodičia a&nbsp;obec, aby sme zriadili a&nbsp;vybavili triedu hodnú 21. storočia.“

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z MALEBNEJ OBCE PLNEJ ZAUJÍMAVÝCH ĽUDÍ NÁJDETE V GALÉRII

Zapojili sa preto, aby dokázali svetu, že aj zaznávané malé školy môžu byť vážnym prínosom. Zaujímavý je tiež riaditeľkin školský projekt Škola funkčného dýchania. Je jej slabosťou. „Sme pravdepodobne prvá škola s&nbsp;takýmto zameraním. Projekt pochádza z&nbsp;Írska a&nbsp;učí ľudí, ako správne dýchať a&nbsp;pochopiť zákonitosti dýchania. Ako jediná škola, možno na svete, robíme takéto dýchanie. Metodiku nám pripravili ľudia, ktorí sa tomu intenzívne venujú. Môžeme takto napríklad účinne upokojiť deti s&nbsp;ADHD. Okrem toho chodíme s&nbsp;deťmi otužovať sa vzduchom. Je to menej invazívna metóda, ako otužovať sa vo vode. Deti na sebe cítia účinky a&nbsp;pridávajú sa ďalšie.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Vážnym prínosom pre naše školstvo je aj učiteľ matematiky zo Skýcova. Dnes už zástupca riaditeľky školy Jozef Zvolenský získal počas kovidu Cenu Dionýza Iloviča zameranú na prírodné vedy v&nbsp;mimoriadnej kategórii online vzdelávanie. Ak je niečo vašou slabosťou, máte pre čo žiť. Keď deti po vypuknutí pandémie zostali doma, učenie matematiky bolo pre ne komplikované. Jozef Zvolenský začal nakrúcať videá, v&nbsp;ktorých vysvetľuje učivo. Založil Youtube kanál Učím sa doma. Po čase sa mu začali ozývať rodičia z&nbsp;celého Slovenska a&nbsp;prosiť ho, aby spravil video aj k&nbsp;učivám, ktoré neučí.

Videá Jozefa Zvolenského zaujali. „V&nbsp;Global price teachers som sa dostal do prvej desiatky. Globálna učiteľská cena je celosvetové ocenenie pre výnimočného učiteľa, ktorý výrazne prispel v&nbsp;oblasti vzdelávania za uplynulý rok,“ vysvetľuje. Doteraz nakrútil vyše sedemtisíc minút vyučovacích videí. V&nbsp;súčasnosti spolupracuje s&nbsp;autormi učebníc. „Už na to nie som sám. Dalo sa nás dokopy niekoľko učiteľov a&nbsp;každý sa venuje tomu, čo mu je blízke, aby učivo čo najlepšie pochopili nielen deti.“

Ochotnícky divadelný súbor Hrušov pri miestnom odbore Matice Slovenskej v&nbsp;Skýcove vedie a&nbsp;režíruje Ľubo Hosťovecký a&nbsp;k&nbsp;tomu robí kopu iných vecí. „Súbor ťahám od roku 1994, keď som ho založil. Prvú premiéru sme mali o&nbsp;rok neskôr. Pred tým v&nbsp;dedine bol súbor, ktorý skončil v&nbsp;roku 1975. Dvadsať rokov sme tu mali prestávku.“ Poľnohospodársky mechanizátor Ľubo pochádza zo susedných Topoľčianok a&nbsp;divadlo je jeho slabosťou. „Keď som prišiel z&nbsp;vojenčiny, tancoval som vo folklórnom súbore. Folklór je aj o&nbsp;scénkach. To ma bavilo. Keď som sa oženil, prišli deti a&nbsp;zrazu som mal menej času na to, aby som niekam dochádzal. Oslovil som tu niekoľko ľudí, aby som nemusel nikam cestovať, a&nbsp;hneď prvý rok sme mali osemnásť účinkujúcich. Ľuďom sa to páčilo.“

Do dnešného dňa sa v&nbsp;divadle s&nbsp;dlhým oficiálnym názvom vystriedalo sedemdesiat ľudí. „Stálych máme trinásť a&nbsp;k&nbsp;tomu vždy nejakých mladých. Každá naša hra má tak desiatku repríz do roka a&nbsp;každý rok pripravujeme nejakú novú. Sme zameraní na klasiku. Nechcem robiť moderné divadlo. Mojím cieľom sú hry slovenských autorov. Máme ich za sebou už dvadsaťdeväť.“

Vzorom mu bol starý otec. „Hrával ochotnícke divadlo. Už ako päťročný som spolu s&nbsp;bratom vystupoval. Naša mamina robila v&nbsp;zámockom rekreačnom stredisku, kde sme na to mali priestoru dosť.“ Všetko sa to začalo konopnými gaťami od starého otca. „Podala mi ich babka, keď robila poriadok v&nbsp;skriniach. Keď som ich dostal, zrazu som vedel, že budem robiť divadlo. Oslovila ma história v&nbsp;nich. Dodnes v&nbsp;tých gatiach hrávame. V&nbsp;starých slovenských hrách je silný morálny náboj o&nbsp;živote. Morálka bývala v&nbsp;minulosti iná. To ma fascinuje.“

Z&nbsp;Topoľčianok rád chodieval do Skýcova prvý československý prezident Tomáš Garique Masaryk. Medzi prostým ľudom mal veľa priateľov. „Môj otec vzal pás slaniny, mäso a&nbsp;spolu šli do domca za dedinou posedieť si pri dobrom jedle. Aj dva dni tam vydržali. Nevadilo im, že Masaryka v&nbsp;topoľčianskom prezidentskom kaštieli hľadali. Cítil sa tu veľmi dobre,“ spomína Alžbeta Pavková, súčasná predsedníčka Jednoty dôchodcov. História obce je jej slabosťou. Časť exponátov v&nbsp;pamätných izbách na poschodí kultúrneho domu je od nej. „Je príjemné vidieť detičky, ktoré sem prídu a&nbsp;zaujíma ich takmer všetko. Snažia sa uhádnuť, na čo boli staré vystavené predmety. Aspoň tu niečo vidia, keď už okolie dedín zíva prázdnotou. Voľakedy sme mali všetko dookola obsiate, teraz nič,“ krúti hlavou.

Pani, ktorá pamätá najviac, je v&nbsp;Skýcove jednoznačne storočná Paulínka Zrastáková. Vraj takého vysokého veku sa dá dožiť pri robote. „Nemalo som na ružiach ustlané. Trápení som mala veľa, prežívala ťažké časy. Nebolo tu ktovieako. Po Nemcoch po vojne prišli Rusi. Nejako sme ich prežili. Inak sa nedalo.“

Muža mala chorého 19 rokov. Posledných päť rokov už len ležal. „Ani prstom nepohol. Všetko som s&nbsp;ním musela robiť. Horšie ako s&nbsp;malým dieťaťom, ktoré sa predsa len hýbe. Všetko to bola len moja starosť.“ Paulínka ťažko znáša najmä slabosť. Ešte si navarí, ale je to zo všetkých síl. Pred pár rokmi ešte drevo štiepala. „Dala som si ho len popíliť. Už aj zabúdam. Večer som ešte mala palicu na chodenie a&nbsp;dnes ju neviem za ten svet nájsť.“

Každý deň odrieka Modlitbu v&nbsp;starobe: „Pane, môj Spasiteľ, pozri na mňa a&nbsp;podaj mi ruku. Pomôž mi znášať ťarchu rokov. Daruj mi zdravie a&nbsp;spásu, útechu a&nbsp;trpezlivosť: Trpezlivosť s&nbsp;ľuďmi, trpezlivosť s&nbsp;okolím, trpezlivosť so sebou samým. Buď so mnou v&nbsp;mojej samote. Otvor mi ústa, aby som ťa mohla chváliť. Daj, nech som ešte užitočná pre dobré veci. Amen. Papuľu mám ešte dobrú, tá mi ide, ale fyzickú silu už nemám. A&nbsp;vozík mi dali taký, že sa s&nbsp;ním von nedostanem,“ ťažká si.

Štefan Jurík starší a&nbsp;mladší mali ešte otca a&nbsp;deda Štefana, ktorý tiež hrával v&nbsp;dychovke. Mladší je teraz vedúci Skýcovanky. Hudba je ich slabosťou. Muziku tu mali už v&nbsp;dvadsiatych rokoch minulého storočia. Šesť hudobníkov hralo na strunových nástrojoch. Hrávali na zábavách a&nbsp;na svadbách. Na pohreby prichádzala hrať dychová hudba z&nbsp;Topoľčianok, ale nie každý si ju mohol dovoliť.

S&nbsp;dychovkou začali dobrovoľní hasiči. „Občania sa im zložili na prvé nástroje. V&nbsp;deväťdesiatych rokoch minulého storočia prešla kapela generačnou výmenou. Dnes som už najstarší,“ hovorí Štefan starší. „Generačná výmena nastala vďaka páreniu zajacov. Mladí chlapci prišli ku kapelníkovi spáriť samicu. Ten mal podmienku, že im samca poskytne, ale musia prísť hrať do dychovky.“ Vraj o&nbsp;mladých teraz nie je núdza. „Je nás 16 a&nbsp;zatiaľ si nemusíme požičiavať hráčov z&nbsp;iných kapiel. Vystačíme si v&nbsp;dedine sami,“ dodáva Štefan mladší. Okrem klasiky hrajú aj swingové inštrumentálky či filmovú hudbu na spestrenie programu.

Za dedinou v&nbsp;časti Košariská majú country crossový areál. Aj pre prezidenta Motocross clubu Skýcov Mariána Bernáta je slabosťou. Za čias socializmu areál a&nbsp;klub dotovala armáda. V&nbsp;roku 2002 si ho „adoptoval“ Pavol Žikavský s&nbsp;partiou nadšencov. Nanovo obnovili trať, ktorá dve desaťročia zarastala. „Kontinuitu narušila iba pandémia. Mávame tu každý rok aspoň jedny oficiálne preteky na medzinárodnej úrovni. Už nám na dráhe pribudli aj štvorkolkári. Snažíme sa existovať aj v&nbsp;ťažších hospodárskych časoch.“ Country crossová trať má desať kilometrov. Okrem voľných plôch vedie aj húštinami a&nbsp;lesíkmi urbára.

„Baví ma robiť niečo pre dedinu, ktorá mi toho veľa dala. Rád pomôžem. Býval som tichý sponzor motokrosu. Paľo Žikavský mi raz po pretekoch navrhol, aby som po ňom prevzal prezidentovanie. Vysvetľoval som mu, že tu nebývam a&nbsp;že nemám čas. Ale sťahoval som sa naspäť do Skýcova.“

Klub prevzal v&nbsp;roku 2012. Odvtedy sa stará o&nbsp;areál, ktorý robí Skýcovu dobré meno v&nbsp;kuse sveta. „Počas pretekov potrebujeme aj zdravotnú službu. Museli sme ju zháňať, kde sa dalo. Zdravotné služby, ktoré k&nbsp;nám chodievali, skončili, a&nbsp;s&nbsp;ďalšími bol problém. Na medzinárodných pretekoch to nemôžeme lepiť, keď nám príde kontrola, či máme presne stanovené dve plne vybavené sanitky. Dal som sa dokopy s&nbsp;kamarátom, ktorý má zdravotnú službu na štvorkolkách. Dohodol som sa s&nbsp;ním, že zasponzorujeme spolu dve sanitky. Urobili sme si potrebné kurzy a&nbsp;chodíme zabezpečovať aj iné športové a&nbsp;kultúrne podujatia.“

V&nbsp;Skýcove sú niekoľkí väčší zamestnávatelia. Dva drevospracujúce podniky a&nbsp;je tu aj firma, ktorá sa špecializuje na röntgenové snímky do celého sveta. Pracuje v&nbsp;nich stovka ľudí. Zo Skýcova to je na dojazd do Mochoviec, Zlatých Moraviec, Nitry. O&nbsp;nezamestnaných, ktorí by sa dali využiť na práce v&nbsp;dedine, je tu núdza. Nemá kto kosiť obecné pozemky. Ranč v&nbsp;bývalom družstevnom areáli pribudol k&nbsp;jednej z&nbsp;drevárskych firiem Drevosky. Z&nbsp;jedného z&nbsp;kravínov je príjemná reštaurácia.

„Špecializujeme sa na drevené obaly pre veľké zahraničné spoločnosti,“ vysvetľuje majiteľ Josef Čmiko. „Ponúkame približne 600 rôznych výrobkov. Chodievame baliť industriálne zariadenia a&nbsp;vyrábame obaly na mieru. Buď rovno do firmy pošlem partiu, alebo to pripravíme u&nbsp;nás.“ Starajú sa aj o&nbsp;zabalenie špeciálnych citlivých zariadení. „Náš záber je široký. Navrhneme obal a&nbsp;pošleme ho bezpečne trebárs aj na druhý koniec sveta. Už sme balili aj celé autá, ktoré prevážali zo Slovenska na výstavu na Nový Zéland, či výrobnú linku do Azerbajdžanu,“ vypočítava a&nbsp;nezastavuje sa. Jednoducho: skýcovská firma zabalí čokoľvek pre kohokoľvek.

Na funkcii starostu je vraj najhorších prvých desať rokov. Potom to už ide. Od nežnej revolúcie mal Skýcov len dvoch starostov. Štefan Gahér bol prvý, druhým je Tomáš Kolembus. „Začal som štvrté volebné obdobie. Na úrade som už trinásť rokov. Mal som 27 rokov, keď ma zvolili po prvý raz,“ spomína. Pred tým učil na skýcovskej škole a&nbsp;na Obchodnej akadémii v&nbsp;Zlatých Moravciach. Obec je jeho slabosťou od detstva. „Keď u&nbsp;nás robili kanalizáciu, behal som okolo. Baví ma to. Hovorí sa, že starostovanie mám od sudičiek. Samozrejme, mal som občas chuť sa na to vykašlať. Zlé to bolo napríklad pred poslednými voľbami. Vedel som, do akých finančných problémov sa rúti samospráva, teda sa bude menej investovať, a&nbsp;mňa nebaví len kúriť a&nbsp;svietiť.“

Skýcov má nádhernú prírodu. Pod dedinou je pstruhový raj, nad dedinou vynovená rozhľadňa. Na hrad Hrušov či do Topoľčianok je to kúsok. „Je dôležité, aby turisti prišli do obce a&nbsp;aby sme s&nbsp;nimi mohli ďalej pracovať a&nbsp;mali im čo ponúknuť.“

Každý tu má slabosť: V Skýcove vedia, ako odprezentovať svoju dedinu

Vladimír Kampf

Výber pre vás

Každý tu má slabosť: V Skýcove vedia, ako odprezentovať svoju dedinu

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Úspešné spisovateľky sa vedia obracať aj pri ovciach, sliepkach, husiach a králikoch

Plná života: V dedine dávnych kráľovských strelcov dnes cielia najmä na rozvojové projekty

Z katastrofy raj: V Dolnej Strede urobili z lokality s označením Smetisko rybársky eden

Výber pre vás