Vladimír Kampf

Dolná Streda má hneď za humnami obrovskú karcinogénnu kopu zdraviu škodlivého niklu, chrómu a&nbsp;kobaltu. Skládka hlušiny z&nbsp;bývalej niklovej huty je obrovská masa odpadu, ktorú vidno z&nbsp;rýchlostnej cesty R1. Prach z&nbsp;haldy dokáže vietor v&nbsp;suchom období odviať až 50 kilometrov ďaleko napriek tomu, že časť z&nbsp;nej už pokryla vegetácia. Najmä z&nbsp;vtáčej perspektívy špatí panorámu obce ruina hrdzavejúcej fabriky s&nbsp;mohutnými budovami. Obec ohraničujú rýchlostná cesta R1, rieka Váh a&nbsp;priemyselný park.

Obec je rodisko jaskyniara Jána Majka, objaviteľa jaskyne Domica, a&nbsp;básnika Vojtecha Mihálika. Ako&nbsp;farár v&nbsp;nej pôsobil prvý slovenský poslanec v&nbsp;uhorskom sneme Ferdinand Juriga.
&nbsp;
Poloha: Dedina v&nbsp;okrese Galanta na trnavskej rovine Podunajskej nížiny. Obchádza ju rýchlostná cesta R1 do Nitry.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1283. Uhorský kráľ Ladislav IV. v&nbsp;listine daroval ostrihomskému arcibiskupstvu územie susediacej osady Únovce. Obec je spomenutá ako Zeredahel.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 1 723 (k&nbsp;31. 12. 2022)
&nbsp;
Miera evidovanej nezamestnanosti v&nbsp;okrese Galanta za máj 2023: 2,32 %

Dolná Streda

Ľuboš Šúry je na úrade už piate volebné obdobie. Na dedine na prvý pohľad vidno, že sa tam nestriedali gazdovia a&nbsp;že sa rozvíja kontinuálne. „Starostom som sa stal po 21&nbsp;rokoch v&nbsp;službách polície. Keď sa dožijem konca tohto volebného obdobia, budem na úrade dve desaťročia.“ Starostu v&nbsp;posledných mesiacoch trápi zúfalý nedostatok financií. „Igor Matovič nám stihol zobrať toľko peňazí, že kríva nielen Dolná Streda, ale celé Slovensko. Niektorým dedinám sa už rozpadajú hlinené nohy, na ktorých doteraz ešte ako-tak stáli. Niektoré sa dostávajú do platobnej neschopnosti. Mne sa to stalo len v&nbsp;mojom historicky prvom volebnom období. Musel som si požičiavať na výplaty. Dnes sme veľmi natenko. Možno už v&nbsp;októbri budeme mať problém so septembrovým výplatným termínom. Treba zdvihnúť platy učiteľom a&nbsp;pedagogickým pracovníkom o&nbsp;dvanásť percent, o&nbsp;desať percent zamestnancom verejnej a&nbsp;štátnej služby. Som z&nbsp;toho rozladený. Nepovedali nám, kde na to zobrať, ale ešte nám zobrali formou daňového bonusu. Nezostalo nám iné ako zvyšovať poplatky. Za škôlku o&nbsp;desať eur… Veľmi sme si však nepomohli. Pri šesťdesiatich deťoch je to smiešna suma šesťsto eur,“ krúti hlavou starosta. „To nie je ani na jednu výplatu pre jednu učiteľku. Toľko nestoja mesačne ani len energie.“

ĎALŠIE FOTOGRAFIE OBCE, KTORÁ SA ZMENILA NA NEPOZNANIE, NÁJDETE V GALÉRII

Aj ceny energií sú pre obce devastačné. „Žiaľ, dodávateľa sme si museli vybrať cez verejné obstarávanie a&nbsp;poplatky máme oveľa vyššie. To hovorím len o&nbsp;silovej zložke bez distribučných poplatkov. Zrazu máme 20-percentný nárast energetickej náročnosti našich deviatich budov.“ Starosta si pochvaľuje, že má okolo seba skvelých ľudí, ktorým na obci záleží. „Dedina sa rozvíja zásluhou aktívnych občanov a&nbsp;poslancov. Dôležitú úlohu hrajú občianske združenia. To, že v&nbsp;obci vidíte zeleň, je zásluha nášho záhradníka s&nbsp;hlbokým vzťahom k&nbsp;prírode. Podaril sa aj obecný technik a&nbsp;kmeňoví zamestnanci úradu, ktorí sa starajú o&nbsp;verejné priestory. Obec kosí a&nbsp;udržiava dvanásť hektárov zelených plôch. Je to rozloha, z&nbsp;ktorej som sám prekvapený. Prišla mi cenová ponuka na kosenie od externej firmy. Vyšlo mi, že ročne by nás kosenie a&nbsp;údržba zelene vyšli na 136-tisíc eur. Za tie peniaze zaplatím ročne šiestich zamestnancov, ktorí okrem zelene udržiavajú cintorín, betónujú, stavajú parkoviská a&nbsp;pokrývajú kopu ďalších činností a&nbsp;pri tom všetkom aj pokosia. Za rovnaké peniaze si dokážeme sami urobiť viac rovnako dobre. Celková cena práce jedného obecného zamestnanca je približne 18-tisíc eur.“

Náročná je aj údržba deviatich budov. „Treba riešiť kopu vecí, niekde je pokazený kohútik, niekde sa nekúri, inde prekuruje, niekde podfukuje. Na to všetko máme obecných zamestnancov, s&nbsp;ktorými som mimoriadne spokojný.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Dolná Streda je zrastená so Sereďou. Oddeľujú ich len tabule pri ceste. „V&nbsp;niektorých smeroch je to pozitívne, ale v&nbsp;iných nám to ubližuje. My tu žartom hovoríme, že Sereď je naším predmestím. V&nbsp;roku 1970 nás pričlenili k&nbsp;Seredi. Bývali sme Sereď&nbsp;3-Dolná Streda. Spájania siahajú do čias spustenia niklovej huty v&nbsp;60.&nbsp;rokoch minulého storočia. Až dve tretiny fabriky boli v&nbsp;našom katastrálnom území. To nám spôsobilo environmentálne záťaže, ktorými budú postihnuté ešte ďalšie generácie. Zatiaľ sme zrekultivovali odkalisko na ploche 25&nbsp;hektárov. Znečistená voda z&nbsp;neho pretekala do inundačného pásma Váhu. Kopa nebezpečnej hlušiny, ktorú vidno z&nbsp;rýchlostnej cesty, nie je len na území Serede. Polovica je naša. Na našom území sú aj dve tretiny samotnej huty.“

Vlastnícke vzťahy sú stále nedoriešené aj pod zvyškami nespracovaného popolčeka, ktorý vyvážali dedine za humná. Obec zvažuje na kope tohto „svinstva“ vysadiť napríklad lesopark. „Nevieme, či budú stromy schopné rásť na popolčeku zavezenom dvojmetrovou vrstvou zeminy, ale skúsime to. Stavať sa tam nedá. Popolček desať rokov zavážali cukrovary zeminou z&nbsp;prania repy. Počas zavážania dedina páchla hnilobnými procesmi. Smradľavé utrpenie sa skončilo a&nbsp;dnes tam máme namiesto popolčeka jednu obrovskú zelenú lúku. My vieme, čo je pod tým, a&nbsp;vieme aj to, že príroda je všemocná. Vedľa lúky vedie vážska cyklotrasa a&nbsp;stojí tam detské ihrisko.“

Za šestnásť rokov starostovania Ľuboša Šúryho pribudlo v&nbsp;obci dvesto domov a&nbsp;ďalších 50 si občania vynovili v&nbsp;existujúcej zástavbe. „Materskú školu sme rozšírili zo 40&nbsp;detí na 60. Zvažujeme zaradiť do každej triedy ešte ďalšie tri deti. Zákon nám to umožňuje. Dnes už k&nbsp;nám cudzie deti neprijímame, aby sme zostali sebestační.“ Prvostupňová základná škola funguje slabšie. „Žiaľ, najmä ľudia, ktorí sa k&nbsp;nám sťahujú, vozia deti do Serede. Neuvedomujú si, že naša škola je výnimočná tým, že nemáme triedy preplnené a&nbsp;pedagógovia sa môžu každému žiakovi venovať hlbšie. To plne organizovaná škola nedokáže poskytnúť.“ Ani so zamestnaním ľudia nemajú problémy. Do automobiliek v&nbsp;Trnave, pri Nitre a&nbsp;v&nbsp;Bratislave to nie je ďaleko, v&nbsp;Seredi sídli globálna doručovacia spoločnosť, ľudí zamestnáva aj priemyselný park.

S&nbsp;myšlienkou zriadiť Obecné chránené územie Dolná Streda prišiel Vladimír Tomčányi. Vďaka nemu dedina nabrala environmentálny smer. K&nbsp;prírode, ktorá jej zostala, sa správajú ohľaduplne a&nbsp;tú, ktorú zničil priemysel, sa snažia obnoviť. Chránené územie zostáva čisté a&nbsp;príjemné aj vďaka rozhodnutiu poslancov, že tam nevpustia autá rybárov. Pred vjazdom od hrádze na to upozorňuje výstražná tabuľa s&nbsp;niekoľkými fotografiami, čo všetko po rybároch zostávalo. To im uprostred ekologickej katastrofy naozaj nebolo treba. Chránená plocha je zaujímavá množstvom mostov a&nbsp;lávok cez bočné ramená Váhu. 

Keď bratislavskí „konšeli“ odmietli pomenovať most z&nbsp;Devínskej Novej Vsi do Rakúska názvom, ktorý vyhral súťaž, Vlado Tomčányi prišiel s&nbsp;myšlienkou Mosta Chucka Norrisa v&nbsp;lokalite Zelenka. Hneď k&nbsp;nemu pribudli ďalšie: Arnoldova lávka či Mólo Stevena Seagala. Predseda občianskeho združenia Dolnostredan Miloš Oravec vo vedľajšej lokalite Rybníky, známej aj ako Smetisko, rád chytá ryby. Príjemnú prírodu má takmer v&nbsp;dedine. Dolná Streda má dnes najkrajšie smetisko široko-ďaleko. Lokalitu revitalizovali na nepoznanie. Nebol to len taký hocijaký bordel, ale riadny odpad z&nbsp;niklovej huty, pórobetonárne, panelárne, vinárskych závodov. Keď prerábali cestu, aj jej zlikvidované časti vyviezli práve tam... Nikto nevie, čo všetko tam navozili. Obrubníky, fľaše od seredského sektu, ťažké filtračné plachty, oceľové laná… Je to riadna kopa neporiadku, ktorý nikdy nezhnije. Za socializmu smetiská nikto poctivo neriešil.

„Staráme sa o&nbsp;ryby a&nbsp;prírodu,“ vysvetľuje predseda M.&nbsp;Oravec. „Snažíme sa o&nbsp;pestrosť. Máme tu všetky pôvodné druhy rýb v&nbsp;našich vodách. O&nbsp;zarybnenie sa stará obec, ktorá to tu má v&nbsp;užívaní v&nbsp;osobitnom režime. Nejde o&nbsp;to, že by hádzala peniaze do vody pre úzku skupinu rybárov. Peniaze zo zarybnenia sa vrátia z&nbsp;predaja rybárskych lístkov. Ten nádherný pokoj tu a&nbsp;možnosť prejsť sa okolo vody sa nedajú ani kúpiť, ani vyčísliť.“ Obec dala zatarasiť bočné príjazdové cesty, ktorými vchádzal do priestoru hocikedy hocikto.

Združenie Dolnostredan sa veľmi rýchlo postará o&nbsp;akýkoľvek odpad, ktorý by sa tam niekomu podarilo priniesť. „Obec nás poverila spravovať chránené územia a&nbsp;rybníky. Vyčistili sme všetko. Kvalitu vody kontroluje veterinár a&nbsp;zarybnenie obec koordinuje s&nbsp;ichtyológom. Okolo vody máme prístrešky, lavičky a&nbsp;samozrejmosťou sú toalety. V&nbsp;máji sme dokončili projekt doplnenia troch altánkov. Chceme, aby tunajšia príroda nebola len zarasteným odpadom s&nbsp;náletovou vegetáciou. Čím krajší kus prírody, o&nbsp;to cennejšie pre nás. Rybársky zväz sa o&nbsp;to staral tri desaťročia a&nbsp;bolo tu permanentné smetisko. My to spravujeme rok. Nech sa príde ktokoľvek presvedčiť sám, ako sa nám darí.“

Rímskokatolícky kňaz Martin Ferenc je farárom v&nbsp;Dolnej Strede už deväť rokov. Predtým takmer tri desaťročia vlastného nemali. Fara úzko spolupracuje s&nbsp;obcou. Aj tu zafungovala chémia. Novú faru dokončil už predošlý duchovný. Ten súčasný spolu s&nbsp;obcou pretvára starú budovu na denný stacionár pre mentálne a&nbsp;zdravotne postihnutú mládež. Z&nbsp;ruiny rastie moderné stredisko, ktoré bude štvrtým klenotom obce. Pribudne k&nbsp;novej fare, ku kostolu, ktorý je kultúrnou pamiatkou, a&nbsp;soche svätého Jana Nepomuckého.

Martin Ferenc hovorí: „Pochádzam z&nbsp;dediny Veľký Ďur medzi Levicami a&nbsp;Vrábľami. Tam som vyrastal až do vysokej školy. Kňazské povolanie sa začalo ozývať, keď som chodil na obchodnú akadémiu. Bolo to vďaka kňazom z&nbsp;našej farnosti a&nbsp;vďaka rodine, kde bola viera jedným z&nbsp;kľúčových pilierov. Mal som šťastie, že som mohol byť s&nbsp;prarodičmi, ktorí sa takmer neustále modlili, tak ako aj moji rodičia. Bol to u&nbsp;mňa prirodzený vývin. Chodieval som miništrovať. Čoraz viac som si uvedomoval, čo so mnou Pán Boh plánuje. Po skončení strednej školy som nastúpil do seminára.“

Šesť rokov študoval. Po kňazskej vysviacke bol kaplánom v&nbsp;Piešťanoch. „Medzi nami sa hovorí: prvé miesto – prvá láska. Piešťany sú hlboko v&nbsp;mojom srdci. Potom som rok strávil v&nbsp;Hurbanove, rok v&nbsp;Komárne a&nbsp;ďalšie dva v&nbsp;trnavskej Bazilike svätého Mikuláša. Tam sme mali práce vyše hlavy.“ Prvú samostatnú faru dostal v&nbsp;roku 2012. Poverili ho spravovať Ružindol s&nbsp;filiálkou v&nbsp;Bielom Kostole. „Počas dvoch rokov sme vybudovali príjemné spoločenstvo, s&nbsp;ktorým sme začali organizovať farské plesy a&nbsp;podnikať rôzne akcie. Začali sme stavať faru. Dnes už stojí a&nbsp;býva v&nbsp;nej môj nástupca. Do Dolnej Stredy ma preložili 1.&nbsp;júla 2004.“

Bral to ako vôľu Boha a&nbsp;arcibiskupa. „Človek nikdy nevie, do čoho vstupuje. Môže mať obavy, očakávania… Až čas ukáže, či to bolo dobré alebo zlé. Keď som sa dozvedel, že mi nadelili Dolnú Stredu, prišiel som sa sem pozrieť. Tri razy som prešiel dedinou a&nbsp;kostola nikde. Cez zeleň som nevidel ani vysokú vežu. Nenapadlo mi, že môže byť trochu zašitý na konci námestia.“

Ľudia kňaza veľmi rýchlo prijali za svojho. Na rozdiel od starostu však nie je na jeho osobu podané žiadne trestné oznámenie od notorických sťažovateľov či nespokojných spoluobčanov. „Práca s&nbsp;ľuďmi je náročná a&nbsp;nie vždy sa dá vyhovieť všetkým. Niekoho máme radšej, iného menej. Prijali ma dobre. Začali sme si budovať vzťahy. Počas môjho pôsobenia sa nám podarilo zrekonštruovať kostol, začali sme vytvárať spoločenstvá detí a&nbsp;mladých. Samozrejme, sú mi veľmi blízki ľudia v&nbsp;dôchodkovom veku, pretože sú skúsení. Sú to najčastejší účastníci bohoslužieb.“

Fara organizuje katarínsku zábavu. „Je dôležité, aby sa ľudia stretávali aj mimo kostola. Začali sme robiť akciu Pečie celá farnosť. Výrobky našich gazdiniek sme posunuli nevládnym a&nbsp;chorým. Zvládli sme zásobiť aj okolité domovy sociálnych služieb.“ Obnova starej fary je zlomovým okamihom pre farnosť a&nbsp;obec. „Pre faru je dôležité, aby bola pevnou súčasťou spoločenského života.“