Väčšina cudzincov cestujúcich do Kostariky obyčajne vstúpi na pôdu tejto stredoamerickej republiky na letisku jej hlavného mesta, ktorým je San José. Pomenovanie dostalo od španielskych dobyvateľov, ktorí mesto založili a&nbsp;dali mu názov po svätom Jozefovi. San José, teda Svätý Jozef, tróni uprostred úrodného Centrálneho údolia a&nbsp;je najväčším a&nbsp;najvýznamnejším mestom krajiny. Zo všetkých svetových strán ho obklopuje prstenec kopcov a&nbsp;hôr, medzi ktoré patria aj pre nás také zaujímavé vulkány.

Kostarika má oproti iným krajinám geografickú výhodu v tom, že jej vysoká koncentrácia riek, priehrad a sopiek na obyvateľa umožňuje vysoký výkon obnoviteľnej energie. Okrem toho je štvrtou krajinou v množstve zrážok na obyvateľa. Tento malý päťmiliónový národ bez veľkého priemyslu potrebuje oveľa menšiu energetickú infraštruktúru ako väčšie krajiny s vyššou hustotou obyvateľstva. Kostarika si aj z vďaka tomu môže dovoliť zabezpečiť výrobu elektrickej energie takmer výlučne z&nbsp;obnoviteľných zdrojov. Zelená energia sa podieľa na celkovom objeme produkovanej elektriny viac ako 98&nbsp;percentami. Najväčší podiel spomedzi zelených zdrojov nemá slnečná ani veterná energia, ale vodné elektrárne.

Krajina zelenej energie

Kostarika má len dve ročné obdobia – obdobie sucha a&nbsp;obdobie dažďa. Krajina leží blízko rovníka a&nbsp;bežný človek by sa mohol domnievať, že počasie je tu tropické, no nie je to tak. Tento štát má veľa mikroklím. Znamená to, že klíma sa v&nbsp;rôznych nadmorských výškach veľmi líši a&nbsp;tým, samozrejme, aj množstvo spadnutých zrážok. Keď si uvedomíme, že San José leží v&nbsp;podobnej nadmorskej výške ako Tatranská Lomnica, pochopíme, že 24&nbsp;stupňov cez deň a&nbsp;daždivých sedemnásť stupňov v&nbsp;noci je na obdobie dažďa, teda miestnej zimy, celkom príjemné počasie. Mesto sa mení, keďže všetko staré, nefunkčné a&nbsp;zničené výbuchmi sopiek sa postupne nahrádza novým a&nbsp;moderným. Centrum pôsobí naozaj chaoticky. Nájdete tu neuveriteľné množstvo obchodov s&nbsp;obuvou, na uliciach zakopávate o&nbsp;predavačov ovocia a&nbsp;žrebov. Či sa niekomu San José páči, alebo nie, je ideálnym východiskovým miestom na výlety po tejto úžasnej krajine a&nbsp;jej prírodných zázrakoch. Aj v&nbsp;samotnom meste možno nájsť zopár skvostov. Pre mňa je to Múzeum predkolumbovského zlata alebo národné divadlo.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z KRAJINY S NÁZVOM BOHATÉ POBREŽIE NÁJDETE V GALÉRII

Príbeh Kostarického národného divadla, nachádzajúceho sa priamo v&nbsp;centre starého mesta, je neobvyklý. Traduje sa, že v&nbsp;roku 1890 si kostarická kávová buržoázia chcela dopriať kultúrny zážitok v&nbsp;podobe spevu slávnej divy Adeliny Pattiovej, ktorá bola na turné po Amerike. V&nbsp;Kostarike sa vraj nezastavila preto, že sa tam nenachádzalo žiadne vyhovujúce divadlo. Hoci bola populácia v&nbsp;San José na konci 19.&nbsp;storočia iba okolo 19-tisíc ľudí, bohatých pestovateľov kávy to pobúrilo a&nbsp;dohnalo k&nbsp;rozhodnutiu zhromaždiť finančné prostriedky na výstavbu národného divadla. Zaviedli zvláštnu daň z&nbsp;každého jedného vaku s&nbsp;kávou vyvezeného z&nbsp;krajiny, zadovážili európskych remeselníkov a&nbsp;v&nbsp;roku 1897 bola budova divadla slávnostne otvorená predstavením Fausta v&nbsp;podaní súboru parížskej opery.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Národné divadlo, sídliace v&nbsp;srdci San José, je jedným z&nbsp;najreprezentatívnejších architektonických diel v&nbsp;krajine, dominuje mu bohatstvo a&nbsp;elegancia. Na výstavbe tohto kultúrneho stánku sa nešetrilo a&nbsp;kvôli jeho dokonalosti do Kostariky doviezli vzácne drevo, železo, mramor, zlato aj francúzske sklo. Návštevníkov tejto dvojposchodovej budovy dodnes fascinuje napríklad mramorové schodisko, ako aj sochy zobrazujúce tanec, hudbu a&nbsp;slávu. Červený plyš, bacuľatí anjeličkovia, elegantné lóže, ťažké drevené dvere, pompézne salóny a&nbsp;nádherné maľby vás prenesú do vzdialených čias nesmiernej prosperity štátu.

Na strope nad schodiskom divadla namaľoval taliansky maliar Aleardo Villa slávny obraz Alegória kávy a banánov. Zobrazil na ňom zber kávy, ktorá pomohla výstavbe divadla. Táto maľba bola neskôr zobrazená na päťcolónovej bankovke, ktorá sa v&nbsp;súčasnosti už nepoužíva. Ďalšou zaujímavosťou národného divadla je jeho funkčná drevená podlaha. Tú možno mechanickým podzemným systémom zdvihnúť na úroveň pódia tak, aby sa mohla použiť napríklad ako tanečný parket. Je pozoruhodné, že budovu divadla stále udržiavajú a&nbsp;obnovujú napriek nepriaznivej klíme a&nbsp;množstvu zemetrasení, ktoré krajinu neobchádzajú. K&nbsp;posledným silným otrasom prišlo v&nbsp;roku 1991, keď bolo divadlo v&nbsp;ich dôsledku zatvorené dva roky.

Úplne iný príbeh prináša Museo de Oro Precolombino (Múzeum predkolumbovského zlata), ktoré je majetkom centrálnej banky. Nachádza sa priamo v&nbsp;centre mesta na Námestí kultúry a&nbsp;je dômyselne ukryté v&nbsp;podzemnom trezore na mínus treťom poschodí. Vkusne osvietené priestory a&nbsp;vystavené predmety navodzujú nádherný pocit dotyku s&nbsp;históriou. Návštevník si odtiaľ môže odniesť aspoň čiastočnú predstavu o&nbsp;pôvodných obyvateľoch tejto neobyčajnej krajiny, o&nbsp;ktorých sa vo všeobecnosti veľa nevie. Pôvodní obyvatelia tu nestavali pompézne pyramídy ako napríklad v&nbsp;susednej Guatemale alebo v&nbsp;Mexiku, zato sa po nich zachovalo veľa nádherných zlatých miniatúr.

Väčšina neuveriteľne jemne spracovaných zlatníckych prác v&nbsp;múzeu je dielom málo známeho kmeňa Diquiov, starodávnych obyvateľov juhozápadnej Kostariky. Zlaté predmety sa vyrábali na území krajiny v&nbsp;období 700 až 900 rokov nášho letopočtu. Keď sa Krištof Kolumbus v&nbsp;roku 1502 prvýkrát vylodil pri miestnych brehoch a&nbsp;videl domácich so zlatými ozdobami a&nbsp;čelenkami, dosť unáhlene nazval túto krajinu Costa Rica, čo v&nbsp;preklade znamená Bohaté pobrežie. V&nbsp;skutočnosti sa tam veľa zlata nenachádzalo. Diquiovia získavali zlato na svoje miniatúry ryžovaním v&nbsp;riekach.

Predkolumbovské zlato z&nbsp;Kostariky vyniká tým, že predstavuje bohatstvo obyvateľov pôvodného prírodného sveta a&nbsp;jeho kozmológiu. Všetky nádherne vypracované miniatúry boli interpretované ako ochranné totemy rôznych klanov. V&nbsp;zbierke sú zastúpené drobulinké artefakty znázorňujúce rôzne vtáky, napríklad orla harpyjského, sokola či sovu, mačkovité šelmy –&nbsp;jaguára a&nbsp;pumu, hady, žaby, ropuchy, jašterice a&nbsp;rozličné cicavce, ale aj zvieratá morskej fauny ako kraby, korytnačky a&nbsp;leguány. Zastúpené sú aj pavúky, no nechýbajú aligátory zvierajúce v&nbsp;tlame ľudskú končatinu. Mňa osobne zaujali dvojhlavé stvorenia, ktorých každá hlava hrá na vlastnej flaute.

Účelom miniatúr bolo ochrániť nositeľov totemov pred chorobami a&nbsp;možno práve preto všetky vyzerajú tak trocha diabolsky. Diquiovia verili, že choroba sa na ľudí prenáša cez duchov v&nbsp;zvieracej forme. Historici sú presvedčení, že pôvodní obyvatelia tieto artefakty bežne nepoužívali ani ich nenosili ako prívesky. Špeciálnu pozornosť v&nbsp;tomto múzeu si zaslúžia aj rôzne druhy keramiky, napríklad hrkálky a&nbsp;hlinené hudobné nástroje predstavujúce sediace bytosti vykonávajúce sexuálne akty, vyrobené z&nbsp;jednofarebnej alebo dvojfarebnej keramiky.

V&nbsp;múzejnej zbierke ma zaujali predmety s&nbsp;hlbokým symbolickým a&nbsp;rituálnym významom. Artefakty predstavujú pohrebných špecialistov, šamanov, liečiteľov a&nbsp;hudobníkov v&nbsp;maskách. Smrť bola v&nbsp;predhispánskej spoločnosti považovaná za súčasť cyklu života a&nbsp;spájali ju s&nbsp;rôznymi rituálmi a&nbsp;poverami. Procedúry spojené s&nbsp;pohrebnými obradmi mohli vykonávať len špeciálne trénované a&nbsp;zasvätené osoby. Samotné pohreby sa rozdeľovali na dva typy. Pri prvom telo uložili priamo do hrobu, pri druhom&nbsp; pred uložením do zeme kosti zbavili mäsa a&nbsp;obviazali.

V&nbsp;období 300 rokov pred naším letopočtom až 800 rokov nášho letopočtu sa v&nbsp;tomto stredoatlantickom regióne počas pohrebov používali špeciál­ne hlinené vázy, ktoré mali rituálnu a,&nbsp;samozrejme, aj pohrebnú funkciu. Slúžili na ohrev posvätných nápojov, ako je chicha (kukuričné pivo) a&nbsp;čokoláda. Po použití nádob sa následne uskutočnil rituál „slávnostného zabitia“ alebo „zmrzačenia“. Neznamenalo to nič hrozné, ako by sa mohlo podľa názvu zdať. Išlo o&nbsp;obrazné „zabitie“ týchto špeciálnych váz, ktoré zasvätená osoba rozdelila na dve časti a&nbsp;pochovala v&nbsp;hroboch ako obetu. Spolu s&nbsp;nádobami vložila do hrobu ďalšie predmety ako už spomínané miniatúry zlatých, keramických, nefritových alebo kamenných amuletov.

Ďalším cieľom nášho poznávania Kostariky bolo Cartago, bývalé hlavné mesto krajiny. Mohutný kužeľ vulkánu Irazú, obklopený úrodnými poľnohospodárskymi pozemkami a&nbsp;borovicovým lesom, dominuje okolitej krajine, no pre mesto rozkladajúce sa pod ním bol často skazou. Mnohé zemetrasenia zničili pôvodné koloniálne stavby, preto dnes Cartago zostalo len nezaujímavým obchodným a&nbsp;dopravným centrom provincie. Zrútený kostol Iglesia de la Parroquia, známejší ako Las Ruinas, čiže Ruiny, dominuje vydláždenému námestiu. Kostol postavili pôvodne v&nbsp;roku 1575, dvanásť rokov po založení mesta. Zemetrasenia ho niekoľkokrát zničili, a&nbsp;tak sa z neho do dnešných dní zachovali len múry, medzi ktorými obyvatelia mesta dodnes udržujú peknú subtropickú záhradu.

Spomienkou na históriu mesta je legenda spojená s&nbsp;ruinami stavby práve tohto najstaršieho kostola. Stalo sa to vraj 2.&nbsp;augusta 1635, keď sedliacke dievčatko našlo v&nbsp;lese na skale sošku Panny Márie z&nbsp;tmavého kameňa. Dievčina si ju odniesla domov, ale soška sa v&nbsp;noci vrátila na svoje miesto v&nbsp;lese. Dievča sa nevzdávalo a&nbsp;snažilo sa sošku zobrať domov viackrát, ale tá sa vždy vrátila na pôvodnú skalu. Nakoniec ju vzalo ku kňazovi a&nbsp;ten kamennú sochu zamkol do škatuľky, no nasledujúce ráno bola soška opäť na pôvodnom mieste v&nbsp;lese. Dedinčania to pochopili ako zázrak, a&nbsp;preto sa rozhodli, že kostol postavia okolo zázračnej čiernej sošky. La Negrita, ako sochu nazvali, sa stala oficiálnou patrónkou Kostariky. Na nové miesto ju premiestnili, až keď sa kostol druhýkrát zrútil.

Ďalšou, no zároveň aj poslednou pamätihodnosťou mesta je rímskokatolícky kostol Basílica de Nuestra Señora de los Ángeles –&nbsp;Bazilika Panny Márie Anjelskej. Je vzdialená asi päť minút chôdze od ruín spomínaného pôvodného kostola a&nbsp;v&nbsp;súčasnosti je v&nbsp;nej umiestnená vzácna tmavá soška. Postavili ju na mieste starej baziliky, ktorú takisto zničilo zemetrasenie, a&nbsp;to v&nbsp;roku 1926. Pravdepodobne pre časté zemetrasenia je v&nbsp;súčasnosti obrovskou betónovou budovou s&nbsp;prepracovaným interiérom, vykladaným drevom. Bazilika sa stala najdôležitejším pútnickým miestom nielen pre Kostaričanov, ale aj pre obyvateľov Nikaraguy a&nbsp;Panamy.

Veriaci pútnici tu každý rok na výročie zjavenia sošky Panny Márie Anjelskej prechádzajú posledný úsek púte na kolenách s&nbsp;ružencom v&nbsp;rukách. Modlia sa a&nbsp;prosia svoju patrónku, aby ich ochraňovala. Ak sú modlitby veriacich vyslyšané, v&nbsp;kaplnke v&nbsp;ľavej predsieni baziliky zavesia na znak vďačnosti miniatúrne stvárnenie svojej prosby. Obyčajne sú to malé strieborné prívesky uložené v&nbsp;sklených vitrínach. Najčastejšie tu vidieť rôzne končatiny ako vďaku za uzdravenú ruku, nohu, prsty... Nájde sa tu však aj kopačka za strelený víťazný gól alebo kôň, lietadlo, prebodnuté srdcia, dokonca lúčne kobylky, reprezentujúce znamenie apokalypsy.

Tmavá soška Panny Márie Anjelskej je uložená v&nbsp;sklenej vitríne, obklopená zlatom, v&nbsp;bezpečí podzemia pod oltárom. Prosebníci k&nbsp;nej prichádzajú, a&nbsp;tým, že sa dotknú kameňa, na ktorom patrónka stojí, prejavia pokoru a&nbsp;vôľu prijať pomoc. V&nbsp;bazilike sa veriaci aj umývajú a&nbsp;dokonca pijú vodu vyvierajúcu zo skaly, lebo veria v&nbsp;jej uzdravujúcu silu. 

Krištof Kolumbus sa pri objavení Kostariky mylne domnieval, že objavil obrovské nálezisko vzácnych kovov. Keby žil teraz, presvedčil by sa, že objavil krajinu s&nbsp;najväčšou biodiverzitou na zemi. S&nbsp;niektorými naozaj zaujímavými rastlinami sme sa zoznámili v&nbsp;Botanickej záhrade v&nbsp;Lankesteri, ktorá je oveľa viac ako len jednoduchá okrasná záhrada. Okrem množstva informácií a&nbsp;ukážok rastlín, kvetov a&nbsp;stromov je známa svojimi orchideami. V&nbsp;Lankesteri pestujú viac ako 15-tisíc druhov orchideí, ktoré sa líšia veľkosťou aj farbou. Našla som tam rastliny, ktoré som doteraz nevidela. „Poznáte čajot?“ spýtala sa neočakávane Bianka, Slovenka žijúca už roky v&nbsp;Kostarike, počas prechádzky okolo zvláštneho poľa. Po mojej zápornej odpovedi sa pýta dvoch starších mužov pred vchodom, či sa môžeme ísť pozrieť do ich záhrad.

Keď kývne, aby sme ju nasledovali, prichádzame z&nbsp;páliacich slnečných lúčov do príjemného tieňa a&nbsp;chládku obrovskej záhrady, lepšie povedané, poľa. Sú tam rozmiestnené asi dvojmetrové betónové koly a&nbsp;na ich konci sú natiahnuté a&nbsp;pripevnené drôty. Po nich sa ťahajú popínavé zelené rastliny, z&nbsp;ktorých vyrastajú, a&nbsp;nad hlavami nám visia zelené hruštičky. „Toto je čajot – zelenina pochádzajúca z&nbsp;Kostariky,“ informuje nás Bianka a&nbsp;pokračuje: „Patrí do rodiny tekvíc, no chuťou pripomína nielen tekvicu, ale aj uhorku či kaleráb. Celá rastlinka je jedlá, konzumovať sa môžu aj semená, ktoré majú orieškovú chuť. U&nbsp;nás sa bežne pripravuje tak, že sa krátko osmaží na masle a&nbsp;hneď sa podáva na stôl. Okrem toho sa čajot môže zapekať, plniť syrom alebo mäsom. Čerstvý používame v&nbsp;šalátoch, do omáčky alebo ho marinujeme v&nbsp;limetkovej šťave,“ predstavuje pre nás exotickú rastlinu.

Krištof Kolumbus sa mýlil: Poklad Kostariky ktorú objavil, sa neukrýva v zlate

Výber pre vás

Krištof Kolumbus sa mýlil: Poklad Kostariky ktorú objavil, sa neukrýva v zlate

Súvisiace články

Skalná výzva: Napínali sme svaly v rodisku Arnolda Schwarzeneggera

Vo víre umenia: Litovský Kaunas je Európskym hlavným mestom kultúry

Matka miest: Káhira ponúka lesk starých čias, ale aj neuveriteľnú chudobu

Výber pre vás